pdf Boletaceae – hríbovité, čeľaď bazídiových húb

Boletaceae – hríbovité, čeľaď bazídiových húb   Author:MK | Size:2.48 M | View:449 | Page:189

Boletaceae – hríbovité, čeľaď bazídiových húb. Plodnica je rozlíšená na klobúk a hlúbik a rúrkovitým hymenioforom. Najvýznačnejším rodom je rod hríb (Boletus); z jeho druhov sú hríb smrekový (Boletus edulis) a hríb dubový (dubák, Boletus reticulatus) výborné ...  
Boletaceae – hríbovité, čeľaď bazídiových húb. Plodnica je rozlíšená na klobúk a hlúbik a rúrkovitým hymenioforom. Najvýznačnejším rodom je rod hríb (Boletus); z jeho druhov sú hríb smrekový (Boletus edulis) a hríb dubový (dubák, Boletus reticulatus) výborné jedlé huby. Jedovatý je hríb satanský (satan, Boletus satanas) s bledosivým klobúkom a purpurovými pórmi. Veľmi častý je suchohríb hnedý (Xerocomus badius) s tmavohnedým klobúkom, masliak obyčajný (Suillus luteus) s lepkavou pokoţkou klobúka, ţltými rúrkami a ţltým hlúbikom, kozák osikový (osikovec, Leccinum aurantiacum) a kozák brezový (brezák, Leccinum scabrum) so šupinatým hlúbikom. Boletinus caviceps – hríb zrnitohlúbikový, jedlá huba rastúca v horských inhličnatých lesoch. Boletus – druh hríbov z čeľade hríbovitých (Boletaceae). B. aestivalis (PAUL.) ex FR. – hríb dubový (dubák, čes. hřib dubový). Syn. B. reticulatus SCHAEFF. ex BOUD; B. edulis var. reticulatus (SCHAEFF. ex BOUD) BATAILLE; B. edulis subsp. reticulatus (SCHAEF. ex BOUD) KONR. et MAUBL. Najchutnejší druh z hríbovitých. Klobúk (60 – 300 mm), polguľatý, neskôr klenutý, plocho rozprestrený, bledohnedý al. koţovohnedý. Pokoţka je zamatová aţ jemne plstnatá, matná, za suchého počasia sa niekedy rozpukáva. Hlúbik je brúškatý, neskôr valcovitý (100 – 250 × 20 – 70 mm), zdobený krémovou, neskôr hnedou sieťkou. Biela duţina na vzduchu nemení farbu, pod pokoţkou je bledohnedá, často býva napadnutá larvami hmyzu. Má veľmi lahodnú chuť a príjemnú vôňu. Rastie v listnatých aj zmiešaných lesoch od maja do konca júla a od konca augusta do októbra. Boletus appendicularis SCHAEFF. ex FR.) SECR. – hríb príveskatý. Jedlá huba podobná hríbu kráľovskému (→ Boletus regius). Klobúk (60 – 150 mm) je polguľovitý, neskôr klenutý aţ vankúši-kovitý, hnedý al. červenohnedý, jemne vrastene vláknitý, hladký, holý, takţe výsledná farba je ruţová, ruţovočervená al. aţ fialovočervená, v dospelosti bledne. Hlúbik (50 – 150 × 15 aţ 60 mm je celý chrómovoţltý, pri báze s červenohnedými škvrnami, na vrchole s jemnou sieťkou. Na odtlačených miestach niekedy aj modrie. Duţina je bledoţltá al. sýtochrómovo ţltá, v báze hlúbika hnedočervenkastá, na reze sa nemení. Chuť má jemnú, lahodnú a vôňu nenápadnú. Od podhríbu ţlčového sa líši zlatoţltými rúrkami a pórmi, ţltým, jemne sieťkovaným, na báze koreňujúcim hlúbikom a ţltou, príjemne chutiacou duţinou. Rastie od júna do septembra v svetlých listnatých lesoch pod bukmi a dubmi, najmä na juţ. Slovensku. Boletus aurantialis – kozák osikový (čes. křemenáč osikový); Krombholzia aurantiaca (BULL. ex ST-AM.) GILB.; B. rufus SCHAEFF. ex KROMBH.; →Leccinum aurantiacum. Boletus aureus BULL. ex FR. – hríb bronzový. Klobúk (70 – 160 mm) má tmavohnedý aţ čierno-hnedý, najprv zamatový a matný, neskôr holý. Hlúbik (10 – 25 mm × 20 – 20 mm) je bruškatý, neskôr valcovitý, kyjakovitý, tmavohnedý s jemnou sieťkou. Duţina je bela, rovnakej chuti a vône ako hríb sosnový; →Boletus pinohilus. Rastie v listnatých lesoch v niţsích teplejších oblastiach juţ. Slovenska, kde sa beţne predáva na trhu. Boletus badius FR. – suchohríb hnedý; syn. →Xerocomus badius FR. Boletus bovinus – masliak kravský (čes. klouzek kravský); → Suillus bovinus. Boletus calopus FR. – hríb červený (červienka). Od hríba satanského sa líši olivovosivým, okrovo-hnedastým al. olivovohnedým klobúkom (100 – 150 mm). Hlúbik (20 – 45 mm) je hrubý, súdkovitý, neskôr kyjakovitý, na vrchole ţltý, inde karmínovočervený, pri báze špinavohnedý, celý pokrytý sieťkou. Duţina je biela aţ bledokrémová, bez vône, veľmi horká. Rastie v lete a na jeseň v ihličnatých, zriedka listnatých lesoch, najmä v podhorských a horských oblastiach. Nejedlá huba podobná hríbu olivovoţltému; →Boletus olivaceo -flavus. Boletus castaneus – hríbnik gaštanovohnedý (čes. hřib kaštanový); → Gyroporus castaneus. Boletus cyanescens – hríbnik modrejúci (čes. hřib siný); → Gyroporus cyanescens. Boletus edulis BULL. ex FR. – hríb smrekový, výborná jedlá huba. Klobúk (50 – 200 mm) je najprv polguľovitý, neskôr klenutý aţ vankúšikovitý, bledohnedý al. gaštanovohnedý, suchý, matný, hladký al. hrboľato vráskavý. Rúrky sú spočiatku biele, neskôr krémové, napokon ţltozelené, dlhé, pri hlúbiku voľné. Póry sú drobné, okrúhle, rovnako sfarbené ako rúrky. Hlúbik (100 – 250 × 15 – 50 mm) je hľuzovitý al. súdkovitý, neskôr bruškatý, valcovitý aţ kyjakovitý, belavý al. krémový, v hornej tretine sieťkovaný. Duţina je tvrdá, biela, nemenlivá, chuť a vôňu má príjemne hubovú. Rastie v lete a na začiatku jesene, najviac v smrekových lesoch a najhojnejší býva v podhorských krajoch, zriedkavo aj v listnatých lesoch. Boletus erythropus (FR. ex FR.) KROMBH. – hríb zrnitohlúbikový, podobá sa hríbu sinému; rastie skôr v ihličnatých lesoch vo vyšších polohách (→ Boletus luridus). Boletus fetchneri – hríb striebristý, jedlá huba rastúca v listnatých lesoch na juţ. Slovensku. Boletus ferrugineus SCHAEFF. ex SACC. – suchohríb plstnatý červenohnedý (čes. hřib plstnatý červenohnědý), výborná jedlá huba; syn. B. leguei BOUD.; B. submentosus var. leguei (BOUD.) BATAILLE; Xerocomus spadiceus (FR.) QUÉL.; Xerocomus lanatus (ROSTK.) SING.; →Xerocomus subtomentosus. Boletus flavus WITH. – masliak smrekovcový (čes. klouzek sličný); →Suillus greveillei. Boletus granulatus – masliak zrnitý (čes. klouzek zrnitý); →Suillus granulatus. Boletus grevillei – masliak smrekovcový (čes. klouzek sličný); →Suillus greveillei. Boletus chrysenteron – suchohríb ţltomäsový (čes. hřib ţlutomasový); →Xerocomus chrysenteron. Boletus leguei – suchohríb plstnatý červenohnedý (čes. hřib plstnatý Legueův); →Xerocomus subtomentosus. Boletus leucophaeus – syn. B. scaber BULL. ex FR.; Krombholzia scabra (BULL. ex FR.) P. KARST.; →Leccinum leucophaeus PERS. Boletus luridus SCHAEFF. ex FR. – hríb siný (siniak, čes. hřib koloděj). Jedlá huba, za surova al. nedostatočne uvarená môţe vyvolať otravu. Klobúk (60 – 200 mm) je polguľovitý, neskôr plochoklenutý aţ vankúšikovitý, ţltooranţový, hnedastý, niekedy aj červený, za mladi jemne plstnatý, v starobe holý. Rúrky (aţ 35 mm) sú pri hlúbiku vykrojené, za mladi ţlté, neskôr ţltozelené, napokon olivové, na reze modrejúce. Póry sú drobné, najprv ţlté, neskôr oranţové, v dospelosti tehlovočervené, na odtlačených miestach modrejú. Hlúbik (40 – 150 × 20 – 80 mm) je najprv bruškatý, neskôr valcovitý, pdo klobúkom ţltý, v strede červený, dolu vínovočervený aţ tmavohnedý, celý červenosieťkovaný, odtlačením modrejúci. Duţina je bledoţltá, v dolnej polovici hlúbika vínovočervená, na reze rýchlo modrozelenie, chuť a vôňu má príjemnú. Rastie od mája do októbra v listnatých lesoch, väčšinou v níţinách. Boletus luteus L. ex FR.– masliak obyčajný (čes. klouzek obecný); →Suillus luteus. Boletus olivaceo-flavus DERMEK – hríb olivovoţltý (čes. hřib olivově ţlutý), horká nejedlá huba. Klobúk (60 – 100 mm) polguľatý, neskôr klenutý aţ vankúšikovitý, jemne plstnatý, suchý matný, olivovopopolavý aţ olivovohnedý, na okraji podvinutý, potom tupý a trocha zvlnený. Rúrky sú dlhé asi 6 mm, bledoţlté, neskôr zelenoţlté, na reze modrejúce. Póry sú drobné, okrúhle, za mladi bledoţlté, neskôr sýtoţlté aţ chrómovoţlté, bez zeleného odtieňa, na odtlačených miestach zostávajú zelenomodré škvrny. Hlúbik (60 – 80 × 20 – 30 mm) je valcovitý al. mierne kyjakovitý, na báze so zaobleným klobúkom, sýtoţltý, inak bledoţltý, dolu špinavohnedý, celý jemne hnedosieťkovaný, na rozhraní medzi sýtoţltou a bledoţltou farbou je nápadný červený asi 3 mm pásik. Biela duţina vonia príjemne, chuť má odporne horkú. Zriedkavá huba rastúca v listnatých lesoch na záp. Slovensku (Kuchyňa, lokalita Vývrať). Boletus pinicola → Boletus pinophilus. Boletus pinophilus PIL. et DERMEK – hríb sosnový (borový, čes. hřib borový), syn. B. edulis var. pinicola VITT.; B. edulis subsp. pinicola (VITT.) KONR. et MAUBL.; B. pinicola (VITT.) VENT. Klobúk (60 – 300 mm) je polguľovitý, neskôr klenutý, hrubo mäsito vankúšikovitý, na povrchu hrboľatý al. vráskavý, tmavočervený, často s fialovým odtieňom. Pokoţka je jemne plstnatá, na mladých plodniciach oinovatená. Hlúbik je guľovito hľuzovitý al. vajcovitý, neskôr krátko kyjakovitý (70 – 160 × 30 – 100 mm), krémovočervenkastý aţ belavohnedý s veľmi jemnou sieťkou, siahajúcou aţ k báze, kt. je belavá. Výborná jedlá huba rastúca prevaţne v borových lesoch, miestami aj pod lístnatými stromami od mája do júna a potom od augusta do novembra. Podobá sa mu hríb bronzový →Boletus aureus. Boletus pseudo-scaber SECR. et R. SINGER – tmavohríb obyčajný, syn. Porphyrellus pseudo-scaber. Boletus pulverulentus OPAT. – hríbnik modrejúci. Je podobný tmavšie sfarbeným starším plodni-ciam hríbnika gaštanovohnedého. Klobúk (40 – 80 mm) je polguľovitý, neskôr vankúšikovito klenutý, olivovohnedý, gaštanovohnedý, aţ tmavohnedý, zamatový, suchý a matný. Hlúbik (40 – 70 × 6 – 18 mm) je valcovitý, rýchlo intenzívne modrie (ako atrament). Rastie zriedkavo od mája do októbra v listnatých a zmiešaných lesoch. Je jedlý, ale plodnice pomerne rýchlo hnijú. Boletus regius KROMBH. – hríb kráľovský (čes. hřib královský) – výborná jedlá huba. Správne vysušené plátky sú pekne ţlté. Klobúk (60 – 150 mm) je najprv polguľovitý, neskôr klenutý aţ plocho vankúšikovitý, hladký al. len mierne vráskavý, suchý, matný, na ţltom al. ruţovom podklade červenkasto aţ krvavočerveno jemne vrastene vláknitý, takţe výsledná farba je ruţová, ruţovočervená al. fialovočervená, v dospelosti bledne. Hlúbik (50 – 150 × 15 – 60 mm) je hľuzovitý, neskôr bruškatý, v dospelosti kyjakovitý, celý chrómovoţltý, pri báze s červenohnedými škvrnami, na vrchole s jemnou sieťkou. Duţina je bledoţltá al. sýtochrómovo ţltá, v báze hlúbika hnedočervenkastá, na reze sa nemení. Chuť má jemnú, lahodnú a vôňu nenápadnú. Rastie od júna do septembra v svetlých listnatých lesoch, najčastejšie pod dubmi a bukmi, najhojnejšie na juţ. Slovensku. Boletus reticularis → Boletus aestivalis. Boletus rhodoxanthus KROMBH. KALLENB. – hríb purpurový (čes. hřib nachový) za surova jedovatá, jedna z najkrajšíchhúb. Klobúk 50 – 200 mm, za mladi polguľovitý, neskôr klenutý, v starobe plocho vankúšikovitý, belavoţltkastý aţ ţltohnedý, často s ruţovými odtieňmi al. škvrnami, najprv jemne plstnatý, neskôr hladký, al. jemnevráskavý. Hlúbik (50 – 120 × 30 aţ 50 mm) vajcovito bruškatý, neskôr kyjakovitý, v hornej polovici je na ţltom podklade ozdobený drobnou purpurovou sieťkou, dolu je krvavočervený aţ purpurový s karmínovohnedou sieťkou, na odtlačených miestach modrozelenie. Duţina je ţltá, na reze modrie, čoskoro však bledne a zostáva špinavoţltá. Vôňu a chuť má nenápadnú. Rastie v teplých listnatých lesoch, najmä pod dubmi a bukmi od júna do septembra. Boletus rhodopurpureus SMOTL. – hríb vínovočervený, veľmi zriedkavý jedovatý hríb, podobný hríbu purpurovému; →Bo letus rhodoxanthus. Boletus rufus – kozák osikový (čes. křemenáč osikový) syn. B. aurantiacus BULL. ex STAM.; Krombholzia aurantiaca (BULL. ex ST-AM.) GILB.; →Leccinum aurantiacum. Boletus satanas LENZ – zriedkavá, jedovatá huba rastúca na juţ. Slovensku. Klobúk (100 – 250 mm) je najprv polguľovitý, neskôr klenutý aţ vankúšikovitý, belavý aţ belavositý, miestami so zelenkastým nádychom, bez akéhokoľvek červeného odtieňa. Rúrky sú dlho krátke a len v úplnej zrelosti bývajú dlhé aţ 25 mm, najprv ţlté, neskôr olivovozelené, na reze modro-zelené. Póry sú drobné, okrúhle, spočiatku oranţovoţlté, neskôr karmínovočervené. Hlúbik je dlhý 80 – 150 mm a hrubý 60 – 100 mm, najprv hľuzovitý, neskôr súdkovitý aţ bruchatý, ozdobený jemnou červenou sieťkou. Duţina je belavá, na reze iba málo modrie, chuť má miernu. Rastie od júla do septembra v teplých listnatých lesoch, najmä pod hrabmi, dubmi, lipami a lieskami, najčastejšie na vápencovom podklade. Boletus scaber – kozák brezový (čes. kozák březový); →Leccinum scabrum (BULL. ex FR.) S. F. GRAY. Boletus squamosus HUDS. – trúdnik šupinatý (čes. choroš šupinatý), syn. Melanopus squamosus (HUDS. ex FR.) PAT.; Polyporellus squamosus (HUDS. ex FR.) P. KARST.; →Polyporus squamosus. Boletus subtomentosus (L. ex FR.) QUÉL. – suchohríb plstnatý (čes. hřib plstnatý), syn. →Xero -xomus subtomentosus. Boletus sulphureus (BULL.) – syn. Polyporus sulphureus (BULL. ex FR.); Leptoporus sulphureus (BULL. ex FR.) QUÉL.; Tyromyces sulphureus (BULL. ex FR.) DONK; Grifola sulphurea (BULL. ex FR.) PIL.; →Laetiporus sulphureus. Boletus testaceus SECR. →Boletus versipellis. Boletus tumidus FR. – suchohríb hnedý (čes. hřib hnedý), syn. B. vaccinus FR.; →Xerocomus badius. Boletus umbellatus PERS. – trúdnik klobúčkatý (čes. choroš oříš), syn. Grifola umbellata (PERS. ex FR.) PIL.; Polypilus umbellatrus (PERS .ex FR.) BOND. et SING; →Polyporus umbellatus. Boletus vaccinus FR. →Boletus badius. Boletus versipellis FR. – kozák ţltooranţový (čes. křemenáč březový) syn. Boletus testaceus, Lec-cinum versipellis (FR.), Leccinium testaceoscabrum. Jedlá, mäsitá huba. Má 40 – 150 mm široký, guľovitý, neskôr polguľovitý aţ vankúšikovitý, ţltooranţový, jemne plstnatý, matný, suchý klobúk, takmer bruškatý, neskôr kyjakovitý al. vajcovitý hlúbik (80 – 220 × 20 – 70 mm), biely, sivastý, pokrytý veľmi drobnými, sadzovočiernymi šupinkami. Duţina je biela, na reze sa sfarbuje na ruţovofialovo, v báze hlúbika na modrozelenkasto. Chuť má miernu, príjemnú a je takmer bez vône. Zriedkavo červivie. Rastie od júna do novembra v brezových porastoch i zmiešaných lesoch, v níţinách i horách. bolivíjska hemoragická horúčka – infekčné ochorenie vyvolané arenavírusom Machugo (Tacaribe). Vyskytuje sa vo vách. Bolívii. Klin. sa podobá argentínskej hemoragickej horúčke, ale priebeh je oveľa ťaţší (letalita je asi 40 %). Ako rezervoár sa uplatňujú hlodavce. Človek sa nakazí poţitím kontaminovanej potravy. Prenáša sa aj z človeka na človeka; →hemoragická horúčka. bolus, i, m. – [g. bolos chuchvalec, hruda, strela] 1. bolus, sústo; 2. jednorazovo podaná dávka i. v. podávaného liečiva, kontrastnej rtg al. rádiokatívnej látky; 3. masa rozptyľujúceho materiálu (vosku, parafínu, vody al. ryţovej múčky) vkladaná medzi zdroj ţiarenia a koţu, aby sa oţiarovanom tkanive dosiahla vypočítaná izodóza; 4. pilulka pre zvieratá (> 5 g). bolus alba – biela hlinka, kaolín, prírodný hydratovaný kremičitan hlinitý, pripravený plavením prírodného kaolínu a vysterilizovaný (b. a. sterilisata). Zásypová konštitutívna látka. Dobre adsorbuje vodu i oleje. bolusová injekcia – inj. prvej dávky liečiva; iniciálna dávka, napr. tesne pred aplikáciou infúzneho prípravku; býva väčšia ako nasledujúce udrţiavacie dávky , aby sa čo najrýchlejšie utvorila potrebná th. koncentrácia v krvi, kt. sa infúziou udrţiava rovnováţny stav (steady state). bolusová obštrukcia – upchatie GIT al. dýchacích ciest väčším cudzím telesom, spojené so silnými retrosternálnymi al. epigastrickými bolesťami, zvýšením vylučovaním slín a dýchavicou; v dôsledku vágových reflexov môţe zapríčiniť zlyhanie obehu a exitus (bolusová smrť); →aspirácia. Bombacaceae – bavlníkovité. Čeľaď dvojklíčnolistých rastlín, stromov aj bylín s jednoduchými nedelenými al. dlaňovito delenými striedavými listami. Veľké obojpohlavné a päťpočetné kvety sú pravidelné. Plodom je mäsitá al. suchá tobolka, jej vnútorná strana al. semená sú porastené chlpmi. Rastú prevaţne v trópoch (25 rodov, 600 druhov). Najdôleţitejšími druhmi rodu bavlník (Gossypium) sú bavlník chlpatý (Gossypium hirsutum), bavlník viničolistý (Gossypium vitifolium) a bavlník bylinný (Gossypium herbaceum). Z chlpov semien sa vyrába tkanivo, vata, strelná bavlna, kolódium, celuloid a zo semien sa lisuje olej. Mohutný strom vlnovec päťtyčinkový (Ceiba pentandra) poskytuje vypchávací materiál – kapok. Obrovský strom afr. saván baobab dlaňovitý (Adansonia digitata) má jedlé vnútro tobolky. Durian (Durio zibethinus) má plody výbornej chuti, ale odporného zápachu (India, Malajzia). bombajský fenotyp – fenotyp Bombay, Hh; H-deficitné →krvné skupiny. Erytrocyty (Erc) skoro všetkých ľudí, majú v Erc antigén H. Najviac ho obsahujú Erc skupiny 0, najmenej v erytrocytoch A1B. Regulačným génom kontrolujúcim expresiu štruktúrneho génu H v sekrétoch je gén Se. Štruktúrne gény Hh a Se sú príbuzné, obidva kódujú jednu z 2-L-fukozyltransferáz: gén Se epitelovú, kým Hh mezodermovú. Stanovením aktivity týchto enzýmov sa dá identifikovať príslušný fenotyp. Heterozygoti majú len polovičné aktivity enzýmu. Obyvatelia Bombaya s fenotypom h/h nie sú schopní exprimovať Se. Jestvujú dva druhy bombajského fenotypu: 1. H-negat. (klasický bombajský fenotyp vyskytujúci sa u Indiánov, vyznačuje sa chýbaním antigénu H na Erc; ich anti-H protilátky silne reagujú s normálnymi Erc 0 a 0(h) belochov); 2. zníţenie antigénu H [Erc reagujú s Erc skupiny 0, nie však 0(h)]. Jedinci s deficitom H (h/h, se/se) v Erc a slinách sú nesekretori; jedinci so sekrečným typom (h/h, Se/–) majú normálne antigény ABH v sekrétoch, ale tie im chýbajú na Erc. bombáž – [franc. bomber vyduť, vyklenúť] zmena tvaru (vydutie veka al. dna) na plechových obaloch spôsobená chem. al. mikrobiologickou koróziou, príp. tlakom produkovaných plynov; →botulizmus. bombezín – 2-L-glutamín-6-L-asparagínalytezín, C71H11N24O18S, Mr 1619,82. Tetradekapeptid izolovaný zo ţabej koţe (Bombina bombina a Bombina variegata variegata, Discoglossidae). 5-oxo-Pro–Gln–Arg–Leu–Gly–Asn–Gln–Trp Bombezín H2N-Met–Leu–His–Gly–Val–Ala Imunoreaktívna aktivita podobná b. sa zistila v mozgu a črevách. B. stimuluje výdaj ţalúdkových, pankreatických a adenohypofýzových hormónov. Vyvoláva kontrakcie hladkej svaloviny ţalúdka, močových ciest a maternice, hypertenziu, antidiurézu, hyperglykémiu a anorexiu. Vysoké koncentrácie sa zistili v bunkách malobunkového karcinómu pľúc a karcinóme štítnej ţľazy. Po inj. inhibuje sekréciu rastového hormónu. Je homologický s niekt. hormónmi hypotalamu; 9 z 10 C-terminálnych aminokyselín bravčového hormónu sú totoţné s 10-karboxyterminálnymi aminokyselinami hormónu uvoľňujúceho gastrín. Je silným mutagénom a jeho účinky na gastrín a i. hormóny sa pripisujú zmnoţeniu počtu buniek. Bombinae – čmele. Hmyz z radu blanokrídlovcov (Hymenoptera), poddradu úzkopásych (Apocrita). Majú zavalité, huňaté, zväčša pestrofarebné telo, ústne ústroje lízavo-cicavé. Zimu pereţívajú len oplodnené samičky, kt. na jar zaloţia nové hniezdo, obyčajne v zemi. Potomstvo robotníčok z prvých vajíčok vychovajú samy, o ďalšie vajíška sa starajú robotníčky. B. sú veľmi uţitočné a ako opeľovače ďateliny sú pod zákonnou ochranou. U nás ţije čmeľ zemný (Bombus terrestris), čmeľ skalný (Bombus lapidarius) a i. bombus, i, m. – [l. šelest] šelestenie, hučanie v ušiach, škrkanie v bruchu. Bombycidae – priadkovité, čeľaď motýľov, kt. u nás neţijú. Na listoch moruší sa pre prirodzený jemný hodváb pestuje priadka morušová (Bombyx mori), charakteristický špinavo biely motýľ. Samček má hrebeňovité tykadlá. Hodváb sa stáča zo sparených zámotkov (biele, ţltkasté, ruţovkasté al. modrasté), kt. zhotovuje špinbavobiela húsenica pred zakuklenmím. Vlákno vzniká stuhnutím výlučkov hodvábnych – slinových ţliaz, kt. vyúsťujú na dolnej pere. Bombycillidae – chochláčovité, spevavé vtáky rozšírené v lesoch severských štátov. Majú mäkké, husté perie, na hlave chochol. K nám prilieta v zimných mesiacoch za potravou chochláč severský (Bombycilla garrulus), je sivohnedej farby, na krídlach má červené rohovinové doštičky. Ziví sa bobuľami a i. plodmi. Bombycilla garrulus (chochláč severský) Bombyliidae – chlpačkovité, čeľaď hmyzu z radu dvojkrídlovcov (Diptera), podradu múch (Brachycera). Zavalité, stredné a veľké muchy, kt. sa tvarom tela a sfarbením podobajú včelám al. čmeliakom. Na krídlach majú tmavé škvrny. Dlhým ciciakom vyciciavajú nektár a sladké šťavy z kvetov. Larvy ţijú ako dravce, parazity, hyperparazity al. inkvilíny v hniezdach spoločenských blanokrídlovcov, niekt., aj v larvách (napr. podčeľaď Antricinae v húseniciach čeľade Phalenidae). Najbeţnejší druh u nás je chlpačka veľká (Bombylius major). Bomyl® – dimetylester kys. 3-[(dimetyloxyfosfinyl(oxy]-2-penténdiovej, C9H15O8P, Mr 282,20. Insekticídum (Swat). Bomyl Bonabol® (Sawai) – antiflogistikum; kys. mefenamová. Bonaid® (Norwich) – kocidiostatikum; →buchinolát. Bonamid® (Heil Mittelwerke) – imunosupresívum, antireumatikum; →azatioprín. Bonamine® (Roerig) – antiemetikum; →meklizín. Bonapar® –analgetikum, myorelaxans kostrového svalstva; →feniramidol. Bonapicillin® (Taiyo) – antibiotikum; →ampicilín. Bonare® – anxiolytikum; →oxazepam. Bonatranquan® (Recip) – anxiolytikum; → lorazepam. Boncefin® inj. (Alkaloid) – cefoxitinum natricum zodpovedajúci 1 al. 2 g cefoxitínu, v suchej substancii v 1 fľaštičke. Širokospektrálne cefamycínové -laktámové antibiotikum rezistentné voči -laktamázam; →cefoxitín. bonding – [angl. bond viazať] →väzbové metódy. Bondronat® 50 mg tbl. flm. (Roche Registration Tlt.) – kys. ibandrónová 1 mg v 1 ml rozt. al. 50 mg v 1 tbl.; inhibítor resorpcie kosti; →bisfosfonáty. Bonefos® 400 mg cps.; 60 mg/ml con. inf.; 800 mg tbl. flm. (Bazer Schering Pharma Oy) – Dinatrii clodronas tetrahydricus (dvojsodná soľ kys. klodrónovej) 500 mg v 1 cps., 75 mg v 1 ml, resp. 1000 mg v 1 tbl. obalenej filmom; inhibítor resorpcie kosti, podobný kys. pyrofosforečnej s kys. etidrónovou; →bisfosfonáty. Bonhoefferov príznak – [Bonhoeffer, Karl, 1868 – 1948, nem. psychiater] →príznaky. Bonicor® – diuretikum; →proteobromín. Bonine® (Pfizer) – antiemetikum; →meklizín. Bonifen® – nootropikum; →pyritinol. Bonine® – antiemetikum; →meklizín. bonitas, atis, f. – [l. bonus dobrý] bonita, dobrota, štedrosť; stupeň akosti; hodnovernosť, obchodná povesť; prirodzená a kultúrna úrodnosť pôdy. Bonlam® (Merck & Co.) – anthelmintikum; →kambendazol. Bonnairov syndróm →syndrómy. Bonnardelove testy →testy. Bonnetov syndróm I a II →syndrómy. Bonnetov-Dechaumeov-Blancov syyndróm →syndrómy. Bonnevieovej-Ullrichov syndróm →syndrómy. Bonneyho test →testy. Bonnierov syndróm →syndrómy. Bonoform® – tetrachlóretán, nehorľavé tukové rozpúšťadlo s narkotickým účinkom; →tetrachlórmetán. Bonomycin® – antibiotikum; →sancyklín. Bonopen® (Belupo) – antibiotikum; →metampicilín. Bonpac® (Hoei) – inhibítor sérotonínu; →fonazín. Bonpyrin® – analgetikum, antipyretikum; →dipyrón. Bontril® (Carnrick) →dextroamfetamínsulfát. Bonviva® 2,5; 150 mg tbl. flm. A 3 mg sol. inj. v naplnenej striekačke (Roche Registration Ltd.) – kys. ibandrónová vo forme monohydrátu jej sodnej soli, bisfosfonát. Indikácie – osteoporóza. Kontraindikácie – alergia na prípravok, hypokalciémia. Nemá sa podávať deťom a adolescentom. Opatrnosť je ţiaduca pri deficite vitamínu D, porucha funkcie obličiek Nežiaduce účinky – pálenie záhy, poruchy trávenia, hnačka a bolesti brucha. Zriedkavý je exantém, mylagie, artralgie a cefale. Po prvej dávke sa niekedy dostavujú chrípkové príznaky, kt. neskôr vymiznú. Dávkovanie – 150 mg/mesiac p. o. Bonyl® (Erco) →naproxén. Bonzol® (Tokyo Tanabe) – antigonadotropín; →danazol. Böökov syndróm → syndrómy. boopia, ae, f. – [g. bús-boos krava + g. óps-ópos oko] boopia, ,,kravský pohľad“, tupý, chradnúci výraz tváre pri hystérii. booster-efekt → efekt. Boostrix Polio Lag.® sus. inj. (GlaxoSmithKline Slovakia) – kombinované baktériové a vírusové očkovacie látky. Obshuje difterický toxoid min. 2 IU (2,5 Lf) + tetanový toxoid min. 20 IU (5 Lf) + antigény Bordetella pertussis, pertusový toxoid 8 g + filamentózny hemaglutinín 8 g + Pertakin 2,5 g + inaktivovaný poliovírus typ 1 (kmeň Mahoney 40 j. D antigénu, typ 2 (kmeň MEF-1) 8 j. D antigénu, typ 3 (kmeň Saukett) 32 j. D antigénu adsorbované na hydratovaný hydroxid hlinitý celkovo 0,3 g Al3+ a fosforečnan hlinitý celkove 0,2 mg Al3+ v 1 dávke (O,5 ml) inj. susp. Podáva sa jedincom od 4. r. veku proti záškrtu, tetanu čiernemu kašľu a detskej obrne. Nie je určený na zákl. imunizáciu. bopindolol – (+)1-[(1,1-dimetyletyl)amino]-3-[(2-metyl-1H-indol-4-yl)oxy]-2-propanol benzoátester, C23H28N2O3, Mr 380,49. Neselektívny blokátor -adrenergických receptorov; antihypertenzívum (hydrogénmaleát C27H32N2O7 – Sandonorm®). Bopindolol bór – chem. prvok, symbol B, protónové číslo 5, Ar 10,81, oxidačné číslo IV, špecifická hmotnosť = 2,34. Je po diamante najtvrdší prvok. Prirodzene sa vyskytujú izotopy 10, 11, krátkodobé umelé izotopy sú 8, 12 a 13. Objavil ho Moissan r. 1895. V prírode sa vyskytuje iba v zlúč., najčastejšie sú to soli kys. tetraboritej (bórax, borokalcit ap.). Vo vode je jeho obsah vyšší ako v pôde. V čistej forme je to hnedý prášok, v zlúč. má oxidačný stupeň III. Správa sa ako polokov. Pouţíva sa v jadrovej chémii ako absorbér neutrónov, pri výrobe zliatin a i. S vodíkom tvorí B borovodíky (borány). Sú to plynné, kvapalné al. tuhé látky analogického zloţenia ako alifatické uhľovodíky. S kyslíkom tvorí oxid boritý B2O3. Je to biely hydroskopický prášok, kt. sa vo vode rozpúšťa na kys. trihydrogénboritú B2O3 + 3 H2O → 2 H 3BO3 Kys. boritá, kys. trihydrogénboritá a kys. tetraboritá →kyselina boritá. Pre rastliny je B biogénny prvok. Má význam pri oxidácii sacharidov a pri syntéze bielkovín. Účasť bóru na metabolizme látok v ţivom org. sa vysvetľuje reakciou boritanov s polyhydroxyzlúčeninami (sacharidmi, hydroxykyselinami ap.), pri kt. vznikajú cyklické estery Človek denne prijíma s potravou 10 – 20 mg bóru. Pri zvýšenom vstrebávaní zlúč. B (napr. výplachoch al. pri pouţití mastí) sú môţné aţ smrteľné otravy (dávky 15 – 20 g H3BO3 pre dospelého). Elementárny B je netoxický, toxické sú len halogenidy, borovodíky a boritany vo vyšších koncentráciách. Nedostatok B v tele zapríčiňuje rôzne ochorenia, napr. koţné. Zlúč. B majú mierny antiseptický účinok. Boraginaceae – borákovité. Čeľaď dvojklíčnolistých rastlín, bylín, zriedka krov. Jednoduché nedelené striedavé listy sú pokryté tuhými chlpmi. Päťpočetné, obojpohlavné kvety sú prevaţne pravidelné. Kvety sú v dvojzávinkoch. Plodom sú 4 tvrdky. Rastú v miernych pásmach (100 rodov, 1000 druhov). Pľúcnik lekársky (Pulmonaria officinalis) kvitne skoro na jar v tônistých lesoch, kostihoj lekársky (Symphytum officinale) rastie na vlhkých lúkach, kamienka roľná (Lithospermum arvense) je burina, druhy rodu nezábudka (Moysotis) majú belasé kvety a nezábudka alpínska (Myosotis alpestris) sa pestuje v záhradách. Hadinec obyčajný (Echium vulgare) má strapec závinkov šikmo súmerných kvetov. Stredomorský borák lekársky (→Borago officinalis ) sa Borago officinalis L. (Boraginaceae) – borák lekársky. Pestuje sa ako medonosná, okrasná, liečivá a zeleninová rastlina, fytoterapeutikum s močopudným účinkom, pouţíva sa v kozmetike. Je to jednoročná, 0,6 m vysoká bylina s jednoduchou a. rozkonárenou štetinatou stonkou. Listy sú elipsovité, vráskaté, drsné, dolné s krátkou stopkopu, horné prisadnuté. Kvety na dlhej stopke majä päťdielny kalich a päťpočetnú korunu, väčšinou modrej, niekedy bielej farby. Kvitnú od júna do septembra. Plody sú štyri vajcovité tvrdky. Vňať sa zbiera na začiatku kvitnutia a suší sa v tieni al. rýchlo na slnku. Vôňu a chuť má podobnú ako uhorky. Obsahuje veľké mnoţstvo slizových látok, menej saponínov a trieslovín a je pomerne bohatý na minerálne soli a vitamín C. Čerstvá vňať je veľmi šťavnatá, keď sa rozdrví, poskytuje dostatok tekutiny, kt. výborne čistí pokoţku a sťahuje rozšírené póry. Z mladších lístkov sa pripravuje šalát, kt. má chuť uhoriek. Borago officinalis borány – boritany, soli kys. boritej; → bór. bórax – tetraboritan disodný, biborát sodný, Collyrium boraxatum, ČsL 3, Na2B4O7.10 H2O, Mr 201,27. Pouţíva sa vo veter. med. ako antiseptikum a adstringens. Je toxický, po poţití 5 – 10 g u detí vyvoláva vracanie, hnačky aţ šok. borazán – syn. borazín, borazol, S-triazaborán, B3H6N3, Mr 80,53. borazín → borazán. borazol → borazán. borazón – nitrid bóru, BN, Mr 24,83, kubická kryštalická modifikácia, najtvrdšia známa látka; t. topenia 3000 °C. Borbelyho syndróm → syndrómy. borborygmus, i, m. – [g. borborygmos škrkanie] škrkanie v bruchu. bor(i)um, i, n. → bór. Bor-Cefazol® (Proter) – polosyntetické antibiotikum, derivát kys. 7-amicefalosporánovej; →cefalosporíny. bordeauxska zmes – meďnatovápenatá zmiešanina (fungicid), prvý raz ju pouţil franc. vedec Millardet r. 1882 na ochranu vinohradov. borderline – [angl. border hranica + angl. line čiara] hraničný. Bordetella (ae, f.) – [Bordet, Jules, 1870 – 1961, belg. bakteriológ pôsobiaci v Bruseli; r. 1919 dostal Nobelovu cenu za objavy v imunológii] rod čeľade →Brucellaceae , predtým zaradené medzi hemofily. Sú to gramnegat., malé, jemné, polárne sa farbiace neopuzdrené kokobacily, s výnimkou zvieracieho druhu nepohyblivé, rastovo veľmi náročné patogénne mikroorganizmy. Sú striktne aeróbne, optimum kultivačnej teploty je 35 – 37 °C. Jednotlivé druhy sú málo antigénovo príbuzné, nevzniká skríţená imunita. Produkujú dermonekroticky pôsobiace toxíny, sú hemolytické a vyvolávajú infekcie, u človeka prevaţne v detskom veku; →pertussis . Dva druhy, B. pertussis a B. parapertussis sú obligatórne ľudské patogény, tretí B. bronchiseptica vyvoláva ako sek. nákaza infekcie respiračného systému psa a len príleţitostne u človeka. Priama laborat. dg.: 1. mikroskopický dôkaz – v typickom materiáli pre záchyt B. výtere zo zadnej hornej steny nosohltana sa zisťujú drobné gramnegat. kokobacily, jednotlivo al. v krátkych retiazkoch, opudzrené s náznakom bipolárneho zafarbenia; 2. kultivácia – na Bordetovej-Gengouovej pôde (krvný agar so zemiakovým extraktom a glycerínom) al. Levintalovom agare (sfiltrovaný čokoládový agar) počas 48 – 72 h vyrastú drobné, sivé, okrúhlo konvexné kolónie s perleťovým leskom, obklopené úzkou zónou hemolýzy, a to v rôznych fázach; virulentné sú len opuzdrené kmene; 3. biochemické vlastnosti – B. nie sú sacharolytické, na dfdg. sa pouţíva oxidázový test, test pohyblivosti, redukcia nitrátov a tvorba pigmentu; 4. antigénové vlastnosti – B. majú kapsulárny antigén a somatický O-antigén, lt. umoţňujú sérotypizáciu a identifikáciu jednotlivých druhov metódou spätnej skielkovej aglutinácie špecifickými antisérami; 5. rýchlu dg. umoţňuje priama imunofluortescencia. Nepriama dg. – stanovenie titrov protilátok a ich dynamiky aglutinačnou reakciou, hemagluti-načne inhibičným testom, komplementfixačnou reakciou al. testom ELISA. Bordetella bronchiseptica – starší názov Brucella bronchiseptica, Haemophilus bronchisepticus; baktéria podobná Bordetella pertussis, je to však pohyblivá palička s peritrichnými bičíkmi. U ľudí vyvoláva zriedka ochorenie podobné čiernemu kašľu. Bordetella parapertussis – syn. Haemophilus parapertussis. Je to obligatórny ľudský parazit, kt. u detí vyvoláva parapertussis, ochorenie podobné →pertussis s miernejším priebehom. Medzi pertussis a parapertussis nie je skríţená imunita. B. p. rastie dobre na Bordetovej-Genguovej pôde uţ za 24 h. Kolónie sú väčšie s mohutnou -hemolýzou, tvoria katalázu, štiepia močovinu a do okolia produkujú hnedavý pigment. Kým termostabilné antigény sú pri všetkých druhoch bordetel rovnaké, termolabilné faktory sú odlišné. Kultiváciou sa B. p. da odlíšiť od B. pretussis pomocou protekčného testu a imunofluorescencie; →parapertussis. Bordetella pertussis – syn. →Haemophilus pertussis, Bordetova-Gengouova baktéria, pôvodca čierneho kašľa. Je to veľmi jemný gramnegat., neopúzdrený, nepohyblivý kokobacil s náznakom polárneho farbenia. V patol. produktoch nebýva pleomorfný, v subkultúrach sa niekedy zisťujú aţ vláknité formy. Vo virulentnej fáze S sa dá špeciálnym farbením dokázať púzdro. Pre rastovú náročnosť a pomalý rast sa v materiáli získanom z nosohltanu ťaţko kultivuje, pretoţe ho prekrývajú grampozit. baktérie. Na Bordetovom-Genguovom agare vyrastá za aereóbnych podmienok aţ po 2 d v drobných, priesvitných, ortuťovo lesklých kolóniách s difúznou zónou -hemolýzy. Staršie adaptované kultúry na prechode do avirulentnej a neimunogénnej fázy R moţno uţ preočkovať na sérovom agare. Pre primokultúru je okrem látok absorbujúcich toxické produkty (škrob, krvná bielkovina, drevené uhlie) dôleţitý protoporfyrín al. hematín. B. p. nekvasí sacharidy, netvorí indol a neštiepi močovinu, väčšina kmeňov má pozit. katalázu. V ţĺtkovom vaku sa mnoţí dobre v celom kuracom embryu. Rezistencia B. p. je malá, teplota 55 °C ich ničí za ½ h, zaschnutá v nosohltanovom sekréte vydrţí na ţive len niekoľko h. B. p. má ~ 14 rôznych antigénov. Všetky kmene majú vo fáze S hlavný spoločný antigén. Najpovrchnejšími antigénmi puzdra sú aglutinogén a hemaglutinín. Aglutinogén (Mr 210 000) je termostabilný a netoxický, ale u zvierat imunizovaných B. p. vo fáze S vyvoláva alergickú reakciu. Hemaglutinín je schopný aglutinovať kuracie a i. erytrocyty. Maximum jeho tvorby spadá do logaritmickej fázy rastu. Jeho vzťah k virulencii B. p. sa nedokázal. Významnou súčasťou bunkovej steny je protektívny antigén, kt. je najdôleţitejším imunogénnym faktorom; spolu s ostatnými antigénnymi zabezpečuje antiinfekčnú imunitu. Senzibilizácia experimentálnych zvierat (myš) na aktívnu i pasívnu anafylaktickú reakciu a zvyšená permeabilita kapilár sa spája s ďalším faktorom schopným senzibilizácie na histamín. Treťou dôleţitou zloţkou bunkovej steny je endotoxín, kt. má pyrogénne účinky a schopnosť stimulovať tvorbu protilátok. Najvýraznejšou zloţkou protoplazmy je tzv. termolabilný toxín s toxickým účinkom, kt. je zodpovedný za väčšinu patogénnej aktivity mikróba. Z buniek sa uvoľňuje po lýze, vo vonkajšom prostredí sa veľmi rýchlo ničí. Je to proteín s dermonekrotickou aktivitou. Po intratracheálnom vstrieknutí králikom vyvoláva nahromadenie makrofágov v alveoloch, lymfocytové loţiská okolo ciev, edém pľúc a nekrózu epitelu dolných dýchacích ciest a okolitého tkaniva. Po intracerebrálnom podaní vzniká spazmus ciev a sek. nekróza. Je to antigénová látka schopná vyvolávať tvorbu špecifického antitoxínu. U ľudí B. p. vyvoláva podobné zmeny po kvapôčkovej infekcii; →pertussis. bordetely → Bordetella. Bordetove-Gengouove baktérie – [Bordet, Jules, 1870 – 1961, belg. bakteriológ; r. 1919 dostal Nobelovu cenu za objavy v imunológii; Gengou, Octave, 1875 – 1957, belg. Bakteriológ pôsobiaci v Bruseli] →Bordetella pertussis. Bordetova konglutinačná reakcia – [Bordet, Jules, 1870 – 1961, belg. bakteriológ pôsobiaci v Bruseli] konglutinácia buniek (napr. baktérií, erytrocytov), pri kt. sa v komplementfixačnej reakcii spotrebúva komplement. Pouţíva sa v dg. infekčných ochorení (malleus, Q-horúčka a i.), ako aj na dôkaz konglutinínov. Bordetov-Genguov agar – [Bordet, Jules, 1870 – 1961, belg. bakteriológ pôsiobiaci v Bruseli; Gengou, Octave, 1875 – 1957, belg. bakteriológ pôsobiaci v Bruseli] kultivačná pôda s defibrinovanou ovčou krvou a zemiakovou infúziou; → Bordetella pertussis. Bordierov-Fränkelov príznak – Bellov →fenomén. Borelli, Giovanni Alfonso – (1608 Castelnuovo pri Neapole – 1679 Rím) tal. fyziológ a prírodovedec. Pôsobil v Ríme, Florencii a Pise, r. 1668 ako profesor matematiky v Messine a r. 1672 v Ríme. Pretoţe bol politicky prenasledovaný, emigroval do Švédska, kde sa stal osobným lekárom kráľovnej Kristíny, kt. mu umoţnila vydať jeho dielo De motu animalium (1680/81). V ňom aplikuje na oblasť medicíny zákony mechaniky, kt. vysvetľoval funkciu dýchania, výţivy, pohybov tela a svalstva. Zaoberal sa aj výskumom ţalúdočných štiav a činnosťou svalov, napr. dýchacích. Je zakladateľom iatromatematiky, pre kt. po jeho smrti v Montpellieri zriadili samostatnú katedru. Pozoruhodná je jeho štúdia o výbuchu Etny (1669). boreliózy – [borreliosis] skupina infekčných ochorení vyvolaných rôznymi druhmi →borélií. Patrí sem lymeská borelióza a návratný →týfus. Lymská borelióza – je multisystémové infekčné ochorenie, kt. sa prejavuje celkovými príznakmi a prejavmi postihnutia koţe, kĺbov, srdca, nervového systému a i. orgánov. Opísal ju r. 1975 Steer a spol. v Old Lyme (Connecticut, USA) ako endemickú artritídu v oblastiach s rozšíreným výskytom kliešťov Ixodes dammini. Uţ r. 1909 však švédsky lekár Afzelius opísal tzv. ,,erythema chronicum migrans“ po prisatí kliešťa. Meningoradikulitídy po prisatí kliešťa pozoroval Garin a Bujadoux (1922), na ich súvislosť s migrujúcim erytémom upozornil Hellerström (1930). R. 1981 sa tak podarilo Williamovi Burgdorferovi objaviť v tráviacej rúre kliešťov spirochétu rodu Borrelia, čím sa definitívne potvrdila etiológia lymskej choroby. Epidemiológia – v prírodnom ohnisku koluje spirochéta medzi prenášačmi (článkonoţcami cicajúcimi krv) a rezervoárovými zvieratmi (cicavcami a vtákmi). Podiel infikovaných zvierat v rôznych oblastiach sa pohybuje medzi 2 a 45 %. Okrem prenosu hmyzom sa opísal aj tranplacentárny prenos B. burgdorferi. Patogenéza – Borélie sa v kliešťoch hromadia vo epitéliách GIT a aţ v priebehu cicania sa dostávajú do hemolymfy, niekedy do centrálneho ganglia a slinových ţliaz, takţe od 3. d sa dajú zistiť aj v slinách. Zanesenie B. b. do koţnej ranky sa deje najmä črevným obsahom kliešťa pri vylučovaní al. nesprávnom spôsobe jeho likvidácie. Borélia je schopná prenikať pp. aj neporušenou koţou, takţe nakaziť sa môţe aj iná osoba, kt. odstraňuje kliešte holými rukami, napr. pri drvení vyberaných kliešťov medzi prstami. Prirodzená imunita nejestvuje, takţe sa môţe nákaziť kaţdý. O tom, či vznikne ochorenie rozhoduje veľkosť infekčnej dávky, kt. sa zvyšuje. Z koţe sa borélie šíria lymfatickými cestami a po preniknutí do krvného obehu nastáva ich generalizácia. V tkanivách sa borélie usídľujú extracelulárne i intracelulárne; majú zvýšenú afinitu k elementom cievnej steny. Lipopolysacharidy borélií sú mohutným stimulátorom makrofágov, v kt. vyvolávajú tvorbu interleukínu 1 (IL-1) zodpovedného za zvýšenie telesnej teploty a kĺbové prejavy. IL-1 stimuluje sekréciu kolagenázy a prostaglandínov zo synoviálnych buniek, pôsobí chemotakticky na neutrofily a stimuluje T-lymfocyty k produkcii IL-2 a i. lymfokínov. U niekt. Infikovaných jedincov prebehne nákaza na úrovni imunitnej reakcie bez iných prejavov ochorenia. Takéto latentné premorenie sa dá zistiť sérologicky. Patol.-anatomicky sa v koţi zisťujú mononukleárne infiltráty v okolí krvných ciev a koţných adnexov, výrazný edém papíl v dermis a extracelulárny a intracelulárny edém epidermis so zmnoţením keratínu. Na periférii dominujú dermálne zmeny. Spočiatku prevládajú zápalové infiltráty, neskôr nastáva atrofia koţných štruktúr. Lymfocytové infiltráty sú podkladom benígnej koţnej lymfadenózy, podobnej lymfocytómu (na rozdiel od pravých lymfómov sú vo folikuloch lymfocyty B i T). V synovii postihnutých kĺbov sú nešpecifické zápalové zmeny s infiltráciou prevaţne malými lymfocytmi a plazmatickými bunkami. Neskôr vznikajú na povrchu synóvie depozity fibrínu a hypertrofické klky s proliferáciou ciev. Striebrením sa dajú dokázať v rôznych partiách tkaniva spirochéty. Pri chron. artritídach sa pozoruje erózia chrupavky i kosti. Postihnuté svaly vykazuje obraz fokálnej myozitídy s miernou fibrózou endomýzia a perivaskulárnou a intersticiálnou i mononukleárnou infiltráciou. Pri biopsii postihnutých nervov sa zisťuje výrazná lymfocytárna infiltrácia epineurálnych ciev s častým uzáverom ich priesvitu. Počet myelinizovaných vlákien je zníţený, mnohé vykazujú Wallerovu degeneráciu. Sporadické sekčné nálezy na mozgu pri progresívnej demencii ukázali obraz spongiformnej encefalopatie s mikrogliózou a oligodendrogliózou. Klin. obraz – je pestrý. Inkubačné obdobie sa pohybuje od 3 do 30 d. Rozlišujú sa tri štádiá, medzi kt. býva rôzne dlhé obdobie zdanlivého pokoja. Okrem inkubačného obdobia sa teda dá rozlíšiť ešte prim. a sek. latencia, oddeľujúce jednotlivé fázy ochorenia. 1. štádium včasnej lokalizovanej infekcie – erythema chronicum migrans (ECM) sa prejavuje začervenaním s priemerom aj niekoľkých cm, kt. sa od miesta prisatia kliešťa al. bodnutia hmyzu šíri do okolia, v centre bledne a obyčajne nesvrbí ani nebolí. Býva prítomná regionálna lymfadenitída, niekedy celkové príznaky – zvýšenie teploty, bolesti vo svaloch, kĺboch, nápadná únavnosť, bolesti hlavy a prejavy meningeálneho dráţdenia; v likvore býva normálny nález. Vyskytujú sa aj gastrointestinálne a respiračné príznaky, konjunktivitída, makulózny al. anulárny exantém. Po niekoľkých týţd. všetky príznaky obyčajne spontánne vymiznú. 2. štádium – po latencii trvajúcej niekoľko týţd. aţ mes. sa môţu zjaviť nové príznaky, kt. sú prejavom generalizovanej infekcie. Najčastejšie ide o nervové príznaky, najmä meningopoly-radikulitídy s postihnutím koreňov miechy al. hlavových nervov (Garinov-Bijadouxov-Bannwarthov sy.), lymfocytárnu meningitídu a meningoencefalitídu. Po krátkom čase môţu tieto príznaky ustúpiť al. sa priebeh ochorenia stáva chron. Začiatok charakterizujú senzitívne príznaky – parestézie al. bolesti, niekedy veľmi intenzívne, obyčajne asymetrické, kt. sa stupňujú, postihujú nové segmenty. Čoskoro sa pridruţujú výpady motorických funkcií, chabé parézy končatín a i. častí, len zriedka symetrické, kombinované s poruchami sfinkterov. Veľmi časté sú obrny hlavových nervov, najmä n. facialis, ale aj viacerých nervov – n. IX, X, XI a XII, ale ani n. vestibulocochlearis nebýva ušetrený (neuritis cranialis multiplex). Ak nastane aj druhostranná paréza n. facialis je dg. l. b. veľmi pp. Moţná je aj kombinovaná infekcia s ví-rusom kliešťovej encefalitídy. Neuritída n. opticus tvorí skôr súčasť postihnutia mozgu. Pri postihnutí mozgu ide o obraz diseminovanej encefalomyelitídy. V 2. štádiu prevládajú periférne, v 3. štádiu centrálne poruchy. Môţe pritom ísť o postihnutie ţivotne dôleţitých centier. Za časť loţiskových príznakov zo strany CNS sú zodpovedné cerebrálne vaskulitídy. Vaskulitídy sú podkladom zmien aj v iných orgánoch, napr. myokarde. Myokarditída sa zisťuje asi v 5 – 10 % a býva často spojená s AV-blokádou, kt. prispieva k náhlemu vzniku zlyhania srdca. Postihnutie kĺbov sa prejaví bolestivým zdurením a začervenaním najmä veľkých kĺbov, kt. môţe v priebehu niekoľkých d zmiznúť a zasa sa objaviť al. prejsť na iný kĺb (polyarthritis juvenilis recidivans, monarthritis migrans). Postihuje zápästia, lakte, plecia, členky al. bedrové kĺby , najčastejšou monoartikulárnou formou je však gonitída. Zriedkavejšie b. postihuje pečeň (ľahká hepatitída so zvýšenie aktivity aminotransferáz), obličky (nefritída), pľúca (pneumónia) a testes (orchitída). Môţu sa zjaviť aj myozitídy, niekedy spojené s léziou periférneho motoneurónu (neuromyozitída). Osobitným koţným prejavom tohto štádia je lymphadenosis benigna cutis, difúzne zdurenie tkaniva na miestach s riedkym spojivom, ako je ušnica al. okolie prsnej bradavky. Postihnuté miesta sú červenofialovej farby a môţu imitovať nádor. Niekedy má táto afekcia vzťah k miestu prisatia kliešťa. Opísali sa aj bolestivé koţné uzlíky s histol. obrazom septálnej panikulitídy. Zo zriedkavých očných komplikácií je známa iritída s prítomnosťou borélií v sklovci a prechodom do panoftalmie. 3. štádium – môţe byť pokračovaním 2. štádia, najmä pri postihnutí nervového systému a re-cidivujúcich artritídach, al. vzniká po niekoľkomesačnom pokojovom období. Kĺbové afekcie, kt. sa môţu zjaviť uţ v 2. štádiu, sa vracajú a postupne sa obmedzujú na menší počet aţ na jednotlivé kĺby, kde sa najmä u dospelých a starších jedincov stabilizujú. Bolestivý opuch sa stáva trvalým, hydrops genus je spojený s eróziou chrupavky a kosti (arthritis necrotisans). K neskorým prejavom patria chron. polyneuropatie spojené s chron. akrodermatitídou a progresívna encefalomyelitída, kt. môţe vyústiť do spastickej kvadruparézy s ataxiou a ďalšími cerebelovestibulárnymi príznakmi, klin. podobnými sclerosis multiplex. V chron. štádiu, v kt. dominuje postihnutie mozgovej kôry, nastáva postupná degradácia psychických funkcií. V niekt. prípadoch pokladaných za presenilnú demenciu Alzheimerovho typu sa postmortálne na základe dôkazu spirochét zistilo, ţe ide o terciárnu neuroboreliózu. V chron. štádiu l. b. sa často vyskytujú neurastenické poruchy, emočná labilita, zníţená kon-centračná schopnosť, depresívne stavy a značná únavnosť, kt. môţu mať org. podklad al. sú reakciou na dlhodobé ochorenie. Interkurentné infekcie moţno pripísať na vrub celkovej imunodeficiencii. Moţná je aj transplacentárna infekcia s rizikom úmrtia plodu al. jeho vývojového poškodenia. Laboratórna dg. – zahrňuje: 1. dôkaz borélií (je pomerne náročný); 2. mikroskopické, príp. ultramikroskopické vyšetrenie (prichádza do úvahy pri biopsii; okrem morfologických znakov borélií sa s výhodou vyuţívajú imunofluorescenčné reakcie); 3. kultivácia spirochét z telových tekutín a i. biol. materiálu (na výskumné účely); 4. sérologické vyšetrenie (stanovenie špecifických protilátok v sére, mozgomiechovom moku, príp. synoviálnej tekutine: nepriama imunofluorescencia, ELISA, príp. western blotting, latexová aglutinácia a imunoperoxidázový skielkový test; 5. stanovenie protilátok IgM (od 3. týţd. ochorenia) a IgG (od 3. mes.); hodnoty protilátok sú obyčajne paralelné s aktivitou choroby, sú podmienené antigénovou stimuláciou pri rozpade borélií; pozit. nálezy môţu pretrvávať aj niekoľko r. po odznení choroby; 6. pri neuroborelióze stanovenie autochtónnych protilátok, špecifických oligoklonových protilátok a IgM v likvore a sére; 7. pri ostatných laborat. vyšetreniach sa zisťuje: zrýchlená sedimentácia krviniek, zvýšený počet erytrocytov a leukocytóza s relat. lymfopéniou, zmenami imunoregulačného indexu, vo včasnom štádiu zvýšenie aktivity supresorových T-lymfocytov, neskôr jej zníţenie, zvýšené hodnoty aminotransferáz v sére, prítomnosť imunokomplexov, kryoglobulínov, proteinúria a mikrohematúria; 8. vyšetrenie mozgomiechového moku (výrazná pleiocytóza s prevahou lymfocytov, ale aj monocytov, makrofágov a plazmatických buniek; zmnoţenie bielkoviny, zníţenie koncentrácie glukózy); 9. vyšetrenie synoviálnej tekutiny (výrazné zmnoţenie leukocytov, prevaţne granulocytov, nález imunokomplexov a kryoglobulínov, zníţenie C3 zloţky komplementu). 10. Elektrofyziol. a zobrazovacie vyšetrenia: EEG, EKG, EMG, CT, MRI. Dfdg. – v 1. štádiu treba odlíšiť urtikárie a anulárny mykotický exantém (candidoma annulare), pri radikulárnych bolestiach vertebrogénne, resp. diskogénne afekcie. B. niekedy imituje vredovú chorobu ţalúdka a dvanástnika, cholelitiázu a urolitiázu, príp. infarkt myokardu. Pri náleze pleiocytózy v likvore treba myslieť na vírusové aseptické meningitídy, pri kontakte s kliešťom na kliešťovú meningoencefalitídu. Pri chron. priebehu prichádza do úvahy tbc, mykózy, Behcetova uveomeningitída a zriedkavá Mollaretova rekurentná meningitída. Ďalej treba odlíšiť leptospirózy, sek. syfilis a Guillainov-Barrého sy. Kĺbové zmeny pripomínajú mnohé reumatol. a ortopedické afekcie vrátane reumatickej horúčky. Prítomnosť celkových zápalových zmien a súčasné postihnutie srdca túto podobnosť ešte zvyšujú. Afekcie srdca pri l. b. sa ťaţko odlišujú od iných postihnutí perikardu, myokardu s predilekciou na vodivý systém a postihnutím chlopní. V chron. štádiu sa dfdg. spektrum ešte rozširuje. Sklon k vzniku vaskulitíd sa uplatňuje pri rozvoji náhlych cievnych mozgových príhod, niekedy spojených so zmenami v likvore. Viacloţiskové postihnutie CNS imituje sclerosis multiplex. Osobitné dfdg. problémy predstavujú chron. cerebrálne formy, kt. napodobujú pomalé vírusové infekcie typu Jacobovej-Creutzfeldovej a Alzheimerovej choroby, progresívnu paralýzu, nádory mozgu s prevaţne frontálnou lokalizáciou a i. afekcie mozgu. Niekedy b. vyvoláva zmeny osobnosti al. ťaţké depresie. Acrodermatitis chronica atrophiacans môţe napodobňovať iné dermatózy, napr. erythema nodosum. K správnemu záveru prispieva prítomnosť polyneuropatie, súčasné kĺbové zmeny a vţdy zvýšené protilátky IgG. Th. – v 1. štádiu sa podáva penicilín (u dospelých 4,8 mil. j., t. j. 2 tbl. po 4 h počas 7 – 10 d; pri neznášanlivosti erytromycín, príp. tetracyklín (po 8. r.), a to u dospelých v dávkach 500 mg v 6-h intervaloch, príp. doxycyklín 1. d 2-krát 100 mg/d, ďalšie d po 100 mg/d. U gravidných ţien sa podáva penicilín G parenterálne. Od 2. štádia sa podáva parenterálne penicilín G i. v. v 3 – 5 denných dávkach v celkovom mnoţstve 12 – 20 mil. j./d počas 2 – 3 týţd.; tetracyklín (2 g/d) al. doxycyklín (200 mg/d). Do CNS prenikajú len asi z 20 %. Za optimálne lieky sa pokladajú cefalosporíny III. generácie (ceftriaxón 30 – 50 mg/kg/d al. cefotaxím počas najmenej 10 d). Borélie sú citlivé aj na ampicilín, nie však na aminoglykozidy a kortimoxazol. Aplikácia vysokých dávok penicilínu je spojená s rizikom Jarischovej-Herxheimerovej reak-cie vznikajúcej následkom zaplavenia organizmu rozpadnutými spirochétami, kt. sa prejaví horúčkou exantémom, niekedy akcentáciou zápalových prejavov vrátane bolestí. Moţno jej zabrániť kortikosteroidmi. Imunopatologické reakcie si vyţadujú súčasnú imunomodulačnú th. (kortikosteroidy, príp. azatiprín). Pri výraznejšej bunkovej imunodepresii sú vhodné imunostimulanciá (prenosový faktor, izoprinozín). V 3. štádiu môţe byť jediná th. kúra nedostatočná, opakované podanie antibiotík prichádza do úvahy aţ po niekoľkých mes., po kt. moţno rátať s doznievaním účinku predchádzajúcej th. Dlhodobo sa profylakticky podáva penicilín len u gravidných séropozit. ţien bez prejavov ochorenia. Vakcinácia proti l. b. je ešte v štádiu výskumu. Prevencia l. b. spočíva v dodrţiavaní osobnej ochrany (vhodné oblečenie, repelenciá na odev i koţu, starostlivá kontrola povrchu tela po pobyte v rizikovej oblasti) a správny spôsob odstraňovania kliešťov. Prípady l. b. podliehajú povinnému hláseniu, o príp. ochorení gravidných ţien sa informuje aj prenatálna poradňa. Pacienti po skočení th. ostávajú v evidencii ešte 2 r. Borchardtov syndróm →syndrómy. boridy – soli kys. boritej, → bór. borievka obyčajná → Juniperus communis L. (Cupressaceae). boritany → bór. boritan fenylortutnatý – antiseptikum a dezinficiens zo skupiny kovov. Pouţíva sa na dezinfekciu operačného poľa, ľahších poranení a nástrojov. Antimikróbová látka v koncentrácii 0,002 – 0,02 % v prípravkoch na nosovú, očnú, rektálnu a vaginálnu aplikáciu. Účinok je bakteriostatický a baktericídny. Ako katióniová zlúč. je inkompatibilný s aniónovými liečivami a pomocnými látkami (Famosept®). Boritan fenylortutnatý bornaprín – 3-dietylaminopropyl-2-fenylbicyklo[2.2.1]-heptán-2-karboxylát, C21H31NO2, Mr 329,49; antiparkinsonikum. borneol – gáfor bornejský, sek. bicyklický monoterpén, pravotočivá forma sa nachádza v oleji rastliny Dryobalonops aromatice Gaertn. (Dipterocapraceae) a i. Borneol Pouţíva sa vo voňavkárstve. Môţe vyvolať nauzeu, zmätenosť, závraty, konvulzie. Ľavotočivá forma sa vyskytuje v Blumea balsamifera (L.) DC (Compositae). Pouţíva sa v kadidlách; →terpenoidy. Bornhardtov vzorec – vzorec na určenie tel hm. = výška x stredný obvod hrudníka:240. bornholmská choroba → pleurodýnia. bornit – minerál, sulfid ţeleznato-meďno-meďnatý FeS. 2 Cu2S.CuS, Mr 238,36. d- -brómizovalerát – C15H25BrO2, Mr 317,21; sedatívum, hypnotikum (Brovarol®, Eubornyl®, Valisan®). bornylchlorid – syn. pinénhydrochlorid, C10H17Cl, Mr 172,19, antiseptikum. Bornylchlorid d-bornylizovalerát – syn. borneolizovalerát, C15H26O2, Mr 238,36; sedatívum (Bornyval®). bornylsalicylát – syn. borneolsalicylát, C16H22O3, Mr 274,35; antipruriginózum (Salit®). Bornyval® - sedatívum; →d -bornylvalerát. Borocaine® – lokálne anestetikum; boran →prokaínu. Borofax® (Burroughs Wellcome) →kyselina boritá. boromycín – C45H74BNO15, Mr 879,91. Antibiotikum produkované Streptomyces antibioticus ETH 28829, komplex kys. boritej s tetradentátovou, org. komplexujúcou látkou, kt. po hydrolýze poskytuje D-valín, kys. boritú a polyhydroxymakrolidovú zlúč. Pôsobí ako kokdiciostatikum. Boromycín Borosov-Korányiho syndróm →syndrómy. borová masť – unguentum acidi borici, obsahuje 10 % H3BO3; pouţíva sa pre jej mierne antiseptické účinky; → kyselina boritá. borová voda – 3 % rozt. kys. boritej vo vode (Acidum boricum solutum), pouţíva sa pre mierne antiseptické vlastnosti →kyselina boritá. borovica horská kosodrevinová →Pinus mughus SCOP., P. mugo subsp. pumilio (HENKE) FRANCO (Pinaceae). borovicorasty → Pinophytina. borovicovité – jedľovité, → Pinaceae. Borrelia – (Borrel, Amédée, 1867 – 1936), rod baktérií z čeľade Spirochaetaceae, kt. spolu s leptospirami patrí do radu Spirochaetales. Borrealia burgdorferi – (Burgdorfer, William, *1892, amer. bakteriológ) spirochéta z čeľade veľkých pohyblivých špirálovitých baktérií Borrelia, rodu Spirochaetaceae (rad Spirochaetales), opísaná prvýkrát Burgdorferom (1981). Je to flexibilná gramnegat. baktéria so 4 – 30 pomerne širokými nepravidelnými závitmi, dlhá 4 – 30 m hrubá 0,2 – 0,5 m. Má čulý rotačný a kývaný pohyb zabezpečovaný 7 – 11 bičíkmi. Mnoţí sa rozštiepením na dve časti. Generačné obdobie trvá 11 – 12 h pri optimálnej teplote 35 ºC. Je citlivá na vyschnutie a na nadbytok kyslíka. Aj teplota nad 38 ºC je pre ňu nepriaznivá, zato +3 ºC – napr. v krvi uskladnenej v chladničke – vydrţí niekoľko týţd. Dá sa pestovať vo svojich vektoroch a hostiteľoch, najmä v malých hlodavcoch. Na kultiváciu in vitro sa vyvinulo modifikované Kellyho médium. Mikroskopicky sa dá znázorniť po farbení podľa Giemsu, v tmavom al. po impregnácii striebrom; pouţíva sa aj elektrónová mikroskopia. B. b. je pôvodcom lymskej →boreliózy. Hostiteľmi sú rôzne divo ţijúce i domáce zvieratá, najmä cicavce. Za hlavný prírodný rezervoár sa pokladá jeleň a bielonohá myš (naša myšica). Vtákom sa prisudzuje význam pre diaľkový prenos mikróbov. Vektorom, kt. prenáša infekciu medzi zvieratmi a na človeka je kliešť a pp. aj hmyz. V USA je to najmä Ixodes dammini, príp. muchy parazitujúce na koňoch a jeleňoch, v Európe Ixodes ricinus a v Ázii Ixodes persulcatus. Zamorenie kliešťov boréliami je 3 – 20 %, v Čechách miestami aţ 30 %, Nemecku 29 %, Švajčiarsku 5 – 39 %, Švédsku 14 % a v USA aţ 80 %). Kliešte získavajú B. b. od infikovaných cicavcov al. vtákov. V kaţdom zo svojich vývojových štádií – larva, nymfa, imago – musia nacicať krv na niekt. z hostiteľov. Pre larvy a nymfy sú hlavným hostiteľom myšovité hlodavce, pre dospelé formy jelenia zver. Človek môţe byť infikovaný ktorýmkoľvek z vývojových foriem. Nákaza prechádza z jedného štádia kliešťov do druhého (transštádiový prenos), ako aj vajíčkami z jednej generácie na druhú (transovariálny prenos). B. b. sa zistili aj v krvi a moči myší, pri kt. boli súčasne postihnuté obličky. Spirochetúria trvala mnoho mes. a mikróby si v moči udrţali ţivotnosť aţ 24 h. Predpokladá sa, ţe týmto spôsobom sa môţe uskutočniť prenos B. b., najmä medzi malými hlodavcami. Pri psoch je pp. výskyt b. vyšší, neţ sa predpokladá a dg. V prvej fáze ochorenia sa v mieste prisatia zjavuje erytematózna reakcia, inokedy svrbivý suchý, skvamózny opuch, príp. sa infekcia rozšíri na ďalší porvrch tela vo forme loţísk veľkosti mince. Po niekoľkých týţd. aţ mes. nastupujú ďalšie štádiá – subfebrility, rýchla unaviteľnosť, bolestivé artritídy. Borrealia duttoni – [Duton a Todd, 1905] syn. Spirochaeta duttoni, pôvodca endemického škvrnité-ho návratného týfu. Prenáša sa na človeka kliešťami druhu ornitodorus, ako je O. moubata v strednej Afrike. Je zo všetkých borélií najväčšia a najhrubšia. Morfologické, kultivačné a sérologické vyšetrenie →boreliózy. Borrealia fusiformis – borélia vyskytujúca sa obyčajne spolu s B. vincenti pri Plautovej-Vincentovej angíne, ulceróznych stomatitídach, nóme, vredových afekciách pošvovej a črevnej sliznice, príp. koţe u zoslabených jedincov. Morfologické, kultivačné a sérologické vyšetrenie →boreliózy. Borrealia novii – borélia vyskytujúca sa v Sev. Amerike; rezervoárom nákazy sú sysly a i. zvieratá. Morfologické, kultivačné a sérologické vyšetrenie →boreliózy. Borrealia parkeri – borélia vyskytujúca sa v sev. Amerike; rezervoárom sú sysly a i. zvieratá. Morfologické, kultivačné a sérologické vyšetrenie →boreliózy. Borrealia recurrentis – (Obermeyer, 1873) syn. Spirochaeta obermeieri, pôvodca epidemického návratného (škvrnitého) týfu. Je to špirálová baktéria so 4 – 10 plochými závitmi. V natívnom preparáte (vo fázovom mikroskope) vykazuje ţivé, vlnivé pohyby. Farbí sa Giemsovou metódou; priama kultivácia sa darí zriedka, nepriama metóda spočíva v naočkovaní vší infikovanou krvou pacienta a ich mikroskopickom vyšetrení v ţalúdkovej sliznici vši, v kt. sa tieto rozmnoţujú. Sérologicky sa dokazuje aglutinančnou reakciou. B. r. je rozšírená ubikvitárne; prenášaju ju vši. Borrealia turicata – borélia vyskytujúca sa v sev. Amerike. Rezervoárom sú sysle a i. zvieratá; morfologické, kultivačné a sérologické vyšetrenie →boreliózy. Borrealia vincenti – zisťuje sa u zdravých ľudí na okrajoch ďasien. Hojne sa vyskytuje spolu s B. fusiformis pri Plautovej-Vincentovej angíne, ulceróznych stomatitídach, nóme, vredových afekciách pošvy a črevnej sliznice, príp. koţe u zoslabených jedincov. borreliosis, is, f. → borelióza. Borriesov syndróm →syndrómy. bortage – [franc.] vyvolanie turbulencie opakovanou aspiráciou likvoru a lokálneho anesteti-ka pri vysokej miechovej anestézii s cieľom dosiahnuť lepšiu distribúciu anestetika. Bosea® – globulinum antibotulinicum, sérum proti botulizmu. Boston City Behaviour Checklist – psychol. dotazník 100 príznakov správania. Bosvielov syndróm → syndrómy. Bosworthov syndróm → syndrómy. botallizmus → embryokardia. Botallo, Leonardo – (1530 – 1571) tal. ránhojič a anatóm, r. 1660 opísal fyziol. skratku na obídenie ešte nefungujúcich pľúc u nenarodených detí (ductus arteriosus Botalli); predtým ju však opísal tal. anatóm Giulio Cesare Aranzi (1564). Bothriocephalus (i, m.) latus → difylobotrióza. Bothrops jararaca – krovinár ţararaka, juhoamer. útočný jedovatý had. Môţe narásť do dĺţky 130 cm a vďaka olivovohnedému sfarbeniu sa ľahko maskuje. Jeho jed obsahuje antivenínm a teprotid s hypotenzívnym účinkom. Vyuţíva sa na prípravu antitoxínu. Bothrops jararaca Botkin, Sergej Petrovič – [1832 – 1889] rus. internista pôsobiaci vo vojenskej nemocnici v Sankt Peterburgu. Po štúdiách v Moskve pracoval počas krymskej vojny u Pirogova v Sevastopole (1855). Absolvoval viaceré zahraničné cesty (u Claude Berdarda v Paríţi, Virchowa, Traubeho a Hoppe-Seylera v Berlíne). Bol vynikajúcim diagnostikom a učiteľom a jeho početní ţiaci ho pokladajú za zakladateľa ruskej lekárskej školy. Veľa publikoval, a to aj v zahraničí (Über die Wirkung der Salze auf die cirkulierenden roten Blutkörperchen, 1858; Zur Frage der Fette im tierischen Organismus a i.). Opísal vírusovú hepatitídu. Botkinova choroba – starší názov vírusovej →hepatitídy. botogenín – prekurzor pri výrobe steroidov, syn. →gentogenín. Botox® plv. ino. (Allergan Pharmaceuticals) – Botulini toxinum typu A – heaemagglutininum complex 100 U; myorelaxancium. Pouţíva sa v symptomatickej th. blefarospazmu, hemicefalického spazmu a asociovaných fokálnych dystóniíé, na zmiernenie spastickej toritkolis, na th. fokálnej spastrickosti vrátane spastickosti hornej končatiny vzniknutej vplyvom cievnej mozgovej príhody, na th. dynamickej formy pes equinus vplyvom spastickosti u pacientov s detskou mozgovou obrnou od 2 r. veku; →b otulotoxín. Botrilex® – fungicídum; →chintozén. botriocefalóza → difylobotrióza. botromycín – komplex piatich antibiotík, z kt. hlavný je b. A2, C42H62H8O7S metylester kys. botromykovej. Produkujú ho Streptomyces bottropensis a S. canadensis. Botromycín Botropase® (Ravizza) – enzým izolovaný z hada Bothrops atrox, podobný trombínu; →batroxobín. botryoides, es – [g. botrys-botryos hroznové víno] botryoidný, hroznovitý, hroznovitého tvaru (napr. sarcoma botryoides). botryo׀mykóza – [g. botrys-botryos hroznové víno + g. mykés huba] nejde o mykózu, ale lokálna hlboká stafylokoková infekcia koţe koní, kt. sa prejavuje chron. zápalom spojeným so zhrubnutím tkaniva, abscedáciou a tvorbou fistúl. Pôvodcom je Staphylococcus pyogenes aureus (syn. Botryomyces ascoformans, Botryomyces equi). Zriedka postihuje kostrové svalstvo, kýpeť semenného povrazca po kastrácii, mliečnu ţľazu, ojedinele aj vnútorné orgány. Dfdg. – streptokokové infekcie, nokardióza, lymfangitída. Th. – osvedčuje sa len chir. extirpácia zápalovo zmeneného tkaniva, jódové preparáty a antibiotiká sú málo účinné. B. sa môţe sa preniesť na človeka poranenou koţou a prejavuje sa podobnými koţnými afekciami. botulinus → botulizmus. botulismus, i, m. → botulizmus. botulizmus – [botulismus] syn. allantiasis, botulinus, akút. otrava →botulotoxínom. V Európe prevláda typ B; ochorenie typom E sa pozorovalo pri otrave rybacími konzervami v Sev. Amerike. Rozoznáva sa alimentárna, ranová a dojčenská forma b. Cl. botulinum sa nachádza v GIT zvierat, napr. rýb a človeka. Vylučuje sa stolicou a dlho sa udrţujú vo forme spór v pôde, na zelenine, kontaminovaných potravinách, príp. na nedostatočne vypratých črevách. Klostrídie za anaeróbnych podmienok produkujú neurotoxín →botulotoxín , napr. pri nesprávnom konzervovaní v potravinách kontaminovaných klostrídiami, ako sú mäsové a zeleninové konzervy, med, klobása, šunka, paštéty, rybie mäso a i. potraviny, údené, nasolené al. inak spracované. Otrava vzniká po poţití neprevarených kontaminovaných potravín. Obsah konzervy máva zmenenú vôňu a chuť a pri kontaminácii inými mikróbmi sa v nej hromadí pod tlakom plyn, kt. vydúva jej dno (,,bombáţ“). Botulotoxín sa po resorpcii z GIT dostáva krvou al. lymfou a pp. aj nervovou cestou na synapsie a nervovosvalové platničky. Inhibuje uvoľňovanie acetylcholínu a vyvoláva blokádu prenosu impulzov synapsiami a paralýzu. Pri ranovom b. sa toxín tvorí v infikovanej rane. Klin. obraz – inkubačné obdobie je 6 – 72 h, po poţití väčšieho mnoţstva klostrídií kratšie, zriedka 2 týţd. Ochorenie začína príznakmi zo strany GIT, ako je vracanie, hnačka, príp. horúčka, najmä po poţití potravy kontaminovanej aj inými mikroorganizmami a toxínmi. Dfdg. – otrava atropínom, otrava hubami, metylalkoholom, encefalitída, difterické obrny, poliomyelitída a i. ochorenie nervového systému. Th. – pacienta treba okamţite hospitalizovať na jednotke intenzívnej starostlivosti, vykonať včas výplach ţalúdka a vyprázdniť črevá (ricínový olej, karlovarská soľ, vysoký výplach čriev s mydlovou vodou). Podáva sa antitoxické polyvalentné sérum (50 – 100 ml, príp. s obsahom 10 000 j. anti-A, 5000 j. anti-B a 2500 j. anti-E) denne i. m. a duodenálnou sondou a klyzmou do hrubého čreva aţ do 20. d po poţití toxínu. Pri známom type antigénu sa podáva monovalentné sérum. Pri ťaţkej intoxikácii je účinná výmenná transfúzia a hemoperfúzia (hemodialýza je neúčinná, pretoţe botulotoxín má vysokú Mr). Na väzbu toxínu sa môţe pouţiť aj rozt. nízkomolekulového polyvinylpyrolidónu (Periston N® a i.). Svalová slabosť sa dá ovplyvniť podaním gvanidínhydrochloridu (35 – 50 mg/kg/d) a pri mierne prebiehajúcom ochorení podávaním strychnínu v stúpajúcich s. c. dávkach aţ do 20 mg/d. Pri poruche prehĺtania treba pacienta resuscitovať. S obrnou dýchania treba rátať pri otrave antigénom typu B a pri triáde ptóza + mydriáza + paréza m. rectus abdominis. V týchto prípadoch je indikovaná trachetómia. Letalita ochorenia sa pohybuje medzi 15 – 75 %. Profylaxia očkovaním toxoidom je moţná, ale v praxi sa nerobí. Dojčenský botulizmus – vzniká po kolonizácii a rozmnoţení Cl. botulinum v čreve dojčiat. Prejavuje sa najmä zápchou so zníţeným tonusom análnych sfinkterov, poruchou prehĺtania s hromadením slín, bezmocným pokrikovaním a vymiznutím cicacieho reflexu, celkovou slabosťou, ochabnutosťou, bezvládnym postavením hlavy, bezvýraznou tvárou, ptózou mihalnice a celkovou slabosťou. Pomocou EMG sa dajú zisťiť zmeny akčného potenciálu motorickej jednotky. Nekrotizujúca enterokolitída novorodencov, syn. spontánna perforácia čriev s peritonitídou je vyvolaná Cl. botulinum, Ps. aeruginosa, Klebsiella, E. coli a salmonelózami. Postihuje najmä novorodencov nedonosených, s vrodenými srdcovými chybami s cyanózou a i. predispozič-nými faktormi. Klin. sa prejavuje ischemickými zmenami v oblasti ilea a i. častiach tenkého a hrubého čreva s meteorizmom, vracaním a vodnatými stolicami s prímesou krvi. Th.: dôleţité je zvládnutie šoku a v prípade potreby resekcia čreva. ATB podľa citlivosti; →klostrídiové infekcie. botulotoxíny – BT, je prirodzený termolabilný neurotoxín produkovaný →Clostridium botulinum, kt. u človeka vyvoláva →botulizmus . Pouţíva sa aj v th. lokálnych svalových spazmov a extrapyramidových dystónií..Poznáme 7 antigénne odlišných BT, a to typy A, B, C, D, E, F a G (pre človeka sú toxické typy A, B a E, zriedka aj typ F). BT sa vyskytujú vo forme tzv. toxín-komplexov, zlúč. vlastného neurotoxínu, tzv. koproteínu (napr. súčasťou toxín-komplexu BT A je hemaglutinín). Niekt. koproteíny pp. chránia vlastný neurotoxín pred agresívnym prostredím GIT, a tým umoţňujú jeho vstrebanie a vlastný toxický účinok pri perorálnom podaní. S výnimkou toxínu G sa všetky BT syntetizovali. Sú to polypeptidy s Mr 140 000 – 170 000. BT blokujú uvoľňovania acetylcholínu na presynaptickej membráne nervosvalovej platničky. Účinok BT má tri fázy: 1. väzba BT na špecifický receptor na presynaptickej membráne pp. prostredníctvom ťaţkého reťazca BT; 2. aktívny transport BT cez presynaptickú membránu, pp. endocytózou; 3. ireverzibilná blokáda spätného vychytávania acetylcholínu z plazmy do synaptických mechúrikov, pp. interferenciou BT s miestnym vápnikom. BT blokuje aj splynutie synaptických mechúrikov priamym účinkom na vezikulárny proteín al. zloţky cytoskeletu. Procesom pučania môţu však vznikať z presynaptických axónov nové nervosvalové platničky (tzv. sprouting). Tým sa vysvetľuje dočasný účinok BT. V th. sa pouţíva BT typu A, kt. sa získava kultiváciou C. botulinum v anaeróbnom prostredí počas 72 h s následnou izoláciou a purifikáciou BT. Aktivita BT sa udáva v myších jednotkách (1 j. = LD50 v skupine myších samičiek kmeňa Swiss-Webster s hmotnosťou 18 – 20 g). Indikácie – 1. torticollis spastica – BT sa injikuje obyčajne do dvoch agonistických svalov, najaktívnejšie sa podieľajúcich na vzniku toricollis v danom smere (najčastejšie do m. sterno-cleidomastoideus a m. splenius capiti al. m. trapezius). Presné miesto vpichu sa určí klin. vyšetrením, príp. elektromyografiou. Novšie sa pouţíva dutá ihlová elektróda, kt. umoţňuje aplikáciu BT priamo do miesta registrácie EMG. Zlepšenie sa uvádza v 50 – 90 %; 2. blefarosmazmus – BT sa aplikuje do mihalníc k m. orbicularis oculi, 3 – 4 vpichmi, v celkovej dávke asi 120 j. na oko. Zlepšenie sa uvádza v 70 – 100 %. Účinok BT nastupuje asi za 2 – 3 h, maximum dosahuje po 2 týţd. a trvá 9 – 12 týţd.; 3. oromandibulárne dystónie; 4. laryngeálne dystónie spastického, adduktorového typu – BT sa aplikuje lokálne; účinok sa dostavuje s oneskorením 4 – 14 d, pretrvával 3 – 4 mes.; 5. iné fokálne dystónie (pisárske kŕče, faryngeálne podnebné, rektálne dystónie, pisárske kŕče); 6. hemispasmus facialis; 7. strabizmus: vhodnejší je chir. zákrok, v prípade jeho kontraindikácie je však th. BT metódou voľby; 8. spastickosť pri rôznych neurol. choreniach: lokálna aplikácia BT sa osvedčila pri sclerosis multiplex s ťaţkými spazmami adduktorov na dolných končatinách. BT sa aplikuje aj pri tremore a epilepsia partialis continua. Nežiaduce účinky – sú pomerne časté, ale obvykle mierne a prechodné. Sú to väčšinou lokál-ne bolesti v mieste aplikácie, príp. okolitých svaloch. Pri aplikácii do orofaciálnej al. krčnej oblasti sa môţe zjaviť dysfágia, dysfónia, chabosť šije a únava. Po opakovaných vyšších dávkach sa môţu zriedka utvoriť proti BT protilátky s následnou refraktérnosťou na th. Kontraindikácie – detský vek, gravidita a laktácia; opatrnosť sa odporúča u pacientov s po-ruchou transmisie (myasthenia gravis, Lambertov-Eatonov sy.), koagulopatiami a pacientov liečených blokátormi nervosvalového prenosu. botulotoxinum, i, n. → botulotoxín. Boudinov-Barbizetov-Labetov syndróm (1954) – sy. epilepticko-endokrinného diencefalického pôvodu. bouffée délirante – [Magnan, 1835 – 1916] spontánna epizóda akút. schizofrénie s delíriami, príp. halucináciami. Začiatok je obyčajne náhly, zriedka pozvoľný, po krátkej fáze prekvapenosti, nepokoja. Pacient si náhle uvedomuje novosť situácie, svet sa zmenil, sám je predmetom machinácií. Zjavuje sa megalomanický, mystický al. perzekučný blud, kt. téma sa mení. Prítomná je agitovanosť, niekedy teatrálnosť, fúgy, odmietanie jedla. Orientácia nie je porušená, abšak preţívanie je povrchné a prítomnný je vţdy istý stupeň oneirizmu (oneiroidné vedomie). Prevláda depresia, úzkosť, niekedy euforická excitovanosť. Priebeh býva priaznivý, záchvat po niekoľkých d. al. týţd. ustupuje, býva naň úplná al. čiastočná amnézia, al. si naň pacient spomína ako na sen s obavami pred novými stavmi. Niekedy ostáva reziduálny blud, nastáva systemizácia a prechod do schizofrénie. bougie – [franc.] buţia, 1. tyčinkový, flexibilný nástroj pouţívaný ako sonda zavádzaná do telových otvorov al. dutín z th. al. dg. dôvodov, napr. na dilatáciu konstrikcie uretry. Buţie. A – Otisova buţia a boule; B – buţia s olivkou; C – nitkovitá buţia Hurstove buţie – séra rúrok rôzneho kalibru naplnených ortuťou na dilatáciu kardioezo-fageálnej oblasti. Maloneyho buţie – séria rúrok podobných Hurstovým s konickým zakončením. 2. Uretrálne čapíky, suppositoria urethralia (dĺţka 4 – 5 cm, priemer 4 – 5 mm) sa skladajú z čapíkového základu a miestne pôsobiacich pomocných látok. Praktický význam tejto liekovej formy je malý. Bouchard, Henri Désire Abel – (1833 – 1899) franc. patol. anatóm. Pôsobil v Nancy a Bordeaux. Z početných publikácií sú pozoruhodné Essai sur les gaines synoviales tendineuses di pied (1856), Du tissu connectif (1866), Nouveaux elements d,anatomie descriptive et d,embryologie (spolu s Beaunisom, 1862), Précis d,anatomie descriptive et d,embryologie (s Beaunisom, 1877). Bouchard, Charles Joseph – (1837 – 1915) paríţsky lekár. Napísal viaceré práce, ako Recherches nouvelles sur la pellagre (1862), Étude sur quelques points de la pathogénie des hémorrhagies cérébrales (1866), Maladies par ralentissement de la nutrition (1882), Les autointoxications (1866), Thérapeutique des maladies infectieuses a i. Bouchardova artróza – [Bouchard, Henri Désire Abel, 1833 – 1899, franc. patol. anatóm pôsobiaci v Nancy a Bordeaux] Bouchardove uzlíky, artrotické zmeny stredných článkov prstov s difúznym vretenovitým zdurením prstov a sprievodnou synovitídou. Súčasne bývajú prítomné → Heberdenove uzlíky. Dfdg. → artritis rheumatoides. Bouchetov-Gsellov syndróm →syndrómy. Bouchetova-Gsellova choroba → leptospiróza. Bouchutovo dýchanie – [Bouchut, Jean Antoine Eugéne, 1818 – 1891, franc. lekár] dýchanie s predĺţeným exspíriom, zisťuje sa pri bronchopneumónii detí. Bouchutova kanyla – [Bouchut, Jean Antoine Eugéne, 1818 – 1891, franc. lekár] sada rúrok na intubáciuu laryngu. Bouillardov syndróm → syndrómy. bouillon → bujón. Bouinov roztok → roztoky. Bourdonov test → testy. Bourgeryho väz – [Bourgery, Marc Jean, 1797 – 1849, franc. anatóm] → ligamentum popliteum obliquum. Bourneville, Désiré-Magloire – (1840 – 1909) paríţsky neurológ a internista. Zloţil časopis Le progress médical, Revue photographique des hôpitaux de Paris, autor viacerých prác, ako sú Études du thermométrie clinique dans l,hémorrhagie cérébrale, Études clinique et thérapeutique sur les maladies du systéme nerveux (1873), Recherches cliniques et thérapeutiques sur l,epilepsie et l,hysterie (1872 – 75), Manuel des injections sous-cutanées (1883), Manuel des autopsies (1885). Bournevilleov syndróm – Bournevilleov-Pringleho → syndróm. Bournevilleov-Pringleho syndróm → syndrómy. boutonneuse fever – [franc. boutonneux pupencovitý, puchierkovitý] infekčné ochorenie vyvolané Rickettsia conori, prenášaná kliešťami Ixodes (najmä rhipicephalus al. haemophysa-lisricinus) charakterizované horúčkami, bolesťami hlavy a končatín, konjunktivitídou, makukóznym exantémom a artralgiami. Prim. afekt vzniká v mieste poštípnutia kliešťom (ulkus s červeným dvorcom); →riketsiózy. Bouveretov syndróm →syndrómy. Bovanide® (Merck & Co.) – anthelmintikum, fasciolicídum pouţívané vo veter. medicíne (hydinárstve); →rafoxanid. bovarius, a, um – [l. bos dobytok] hovädzí. bovaryzmus – podľa madamme Bovary Gustava Flauberta: zmes denného snenia s faktami vonkajšieho sveta; neschopnosť diferencovať medzi fantáziou a realitou. Bovatec® – kokcidiostatikum pouţívané vo veter. med. (hydinárstve); →lasalocid A. Bovet, Daniel – (*1907) švajč. farmakológ tal. pôvodu, nositeľ Nobelovej ceny za med. a fyziol. (1957) za vývoj antihistaminík a myorelaxancií. Bovicam® (Merck & Co.) – anthelmintikum; →karbendazol. Bovidae – turovité. Stredné aţ veľké párnokopytníky. Sú preţúvavé, obidve pohlavia majú duté rohy z rohoviny. Ţalúdok sa skladá zo 4 častí. K známejším rodom patrí tur (Bos), u nás ţije tur domáci (Bos taurus), zubor (Biston – mohutného vzrastu, na prednej časti tela má dlhú srsť), kamzík (Rupicapra – konce rohov sa hákovite zahýnajú pri obidvoch pohlaviach), koza (Capra – samce majú rohy väčšie ako samice, pri kt. môţu aj chýbať), ovca (Ovis – má telo pokryté vlnou, samce majú väčšie rohy, niekt. samice rohy nemajú) a muflón. Bovidox® (Squibb) – antibiotikum; →kloxacilín. Bovilene® (Syntex) – luteolyzín; →fenprostalén. Bovimyces pleuropneumoniae →mykoplazma. bovine virus diarrhoe – mucosal disease – sliznicová choroba a vírusová hnačka sú dva rozdielne prejavy choroby dobytka vyvolanej rovnakým vírusom BV-DM; sliznicová choroba dobytka; →vírusová hnačka dobytka. bovínna pustulózna stomatitída – infekcia vyvolaná vírusom BPSV. bovinus, a, um – [l. bos dobytok, krava] hovädzí, kravský. Bovizole® (Merck) – anthelmintikum účinné proti nematódam; →tiabendazol. Bowditchov zákon →zákony. Bowenov karcinóm – Bowenova →choroba. Bowenov syndróm – Bowenova →choroba. Bowenova choroba →choroby. Bowman, sir William – (1816 – 1892) významný londýnsky anatóm, chirurg a oftalmológ. Publikoval početné práce o štruktúre a funkcii kostrového svalu, tukovej degenerácii pečene, Malpighiho telieskach obličiek, oka, a i. (On the minute structure and movements of voluntary muscle, 1840; Additional note on the contraction of voluntary muscle in the living body, 1841; Observations on the minute anatomy of fatty degeneration of the liver, 1842; On the structure and use of the Malpighian bodies of the kidney, with observations on the circulation through that gland, 1842; On some points in the anatomy of the eye, chiefly with reference to its powers of adjustment, 1847; Observations on the minute anatomy of fatty degeneration of the liver, 1842; On the structure and use of the Malpighian bodies of the kidney, with observations on the circulation through that gland, 1842; On some points in the anatomy of the eye, chiefly with reference to its powers of adjustment, 1847; Obsverations on the structure of the vitreous humour, 1848; Über Molecularbewegung, 1843; The physiological anatomy and physiology of man; Lectures on the parts concerned in the operations on the eye, 1849; Address in surgery, 1869). Po ňom sú nazvané: Bowmanova kapsula – [Bowman, sir William, 1816 – 1892, angl. lekár] capsula glomeruli; →glomerulus. Bowmanova membrána – [Bowman, sir William, 1816 – 1892, angl. lekár] lamina limitans anterior; →cornea. Bowmanova sonda – [Bowman, sir William, 1816 – 1892, angl. lekár] – sondy na vyšetrovanie priechodnosti slzových vývodov. Skladajú sa z dvoch tenkých, flexibilných drôtikov 6 rôznych hrúbok (0,5 – 2 mm), dlhých 55 – 60 mm, čo zodpovedá vzdialenosti obočia od spodiny nosa. V strede sa nachádza platnička, kt. sa sonda uchopí. Bowmanove sondy Bowmanova žľaza – [Bowman, sir William, 1816 – 1892, angl. lekár] → glandulae olfactoriae. Bo-xan® – karoteinový alkohol; → xantofyl. boxérska choroba →choroba. boxérsky syndróm →boxérska choroba. Boyarov-Hellmanov syndróm →syndrómy. Boyceov príznak →príznaky. Boydenova metóda – nepriama →hemaglutinácia na dôkaz autoprotilátok pomocou testovacích erytrocytov, kt. obsahujú antigény tkanivových extraktov. Boydov-Stearnsov syndróm – [Boyd, Julian D., *1894, amer. pediater; Stearns, Genieve, *1892, amer. lekár] →syndrómy. Boyerova burza – [Boyer, Alexis de, 1627–1691, franc. lekár] →bursa subhyoidea. Boyerova cysta – [Boyer, Alexis de, 1627–1691, franc. lekár] nebolestivé, postupné zväčšovanie →bursa subhyoidea. Boyle, Robert – (1627 – 1691) oxfordský angl. chemik a fyzik, zakladateľ modernej chémie. Vymedzil predmet chémie a určil niekt. zákl. pojmy (prvok, zlúč., zmes). V pokusoch s podtlakovou komorou, z kt. vyčerpal vzduch, zistil, ţe pokusné zvieratá sa zadusia a plameň sviečky zhasne (1660). Z toho usúdil, ţe dýchanie a spaľovanie sú podobné procesy. R. 1684 publikoval prvé dielo o chem. analýze ľudskej krvi Memoirs for the natural history of the blood. Popri E. Mariottovi vyslovil Boyleov-Mariottov zákon a utvoril korpuskulárnu teóriu hmoty. Boyleov-Mariotteov zákon – [Boyle, R., 1662; Mariott, E., 1676)] →zákony. Bozemanov ihelec – [Bozeman, Nathan, 1825 – 1905, newyorský gynekológ] chir. nástroj na šitie; esovité zahnutie umoţňuje dobrú manipuláciu v obmedzenom priestore (napr. pošve). Plôšky na zachytenie ihly opatrené medenými doštičkami pri zavretom zámku (kt. má jeden západ) pevne zvierajú ihlu. Bozemanov ihelec Bozemanov-Fritschov maternicový katéter – [Bozeman, Nathan, 1825 – 1905, newyorský gynekológ; Fritsch, Heinrich, 1844 – 1915, nem. gynekológ pôsobiaci v Bresslau] dvojcestný katéter na výplach maternice. Bozemanov-Fritschov maternicový katéter Bozemanova operácia – [Bozeman, Nathan, 1825 – 1905, newyorský gynekológ] →hystero -cystoclesis. Bozicewichov test – sérologický test na dg. →trichinózy. Bozzolov príznak – [Bozzolo, Camillo, 1845 – 1920, tal. fyziológ] viditeľná pulzácia na artériách nozdier pri aneurysma aortae thoracalis. bôľhoj – Anthyllis, kultúrna rastlina z bôbovitých; →Fabaceae. Böhlerov príznak – [Böhler, Lorenz, 1885 – 1973, rak. chirurg pôsobiaci vo Viedni] prejav poškodenia menisku kolenového kĺbu: zosilnenie bolestí v kolenovom kĺbe pri chôdzi dozadu. Böhlerov korzet – [Böhler, Lorenz, 1885 – 1973, rak. chirurg pôsobiaci vo Viedni] sadrový korzet. Böhlerova metóda – [Böhler, Lorenz, 1885 – 1973, rak. chirurg pôsobiaci vo Viedni] vystlaná drôtová dlaha na imobilizáciu panarícií a fraktúr, prstov. Böhlerova napriamovacia metóda – metóda repozície komprimovaného stavca (ventrálnym al. dorzálnym prístupom). Böhlerova napriamovacia metóda Böhlerovo zariadenie na repozíciu luxácie bedrového kĺbu – pacient sa pripúta na podloţku, okolo stehna luxovanej končatiny sa naloţí osmičková slučka zo súkna, kt. si navlečie na krk, vyvíja ťah na bedrový kĺb a tlak na koleno ohnuté do pravého uhla navonok. Súčasne tlačí predkolenie luxovanej končatiny nadol. Böhlerovo zariadenie na repozíciu luxácie bedrového kĺbu böhmit → bauxit. Böökov syndróm →syndr ómy. Börjesonov-Forssmanov-Lehmannov syndróm – [Börjeson, M.; Lehmann, O., škandinávski lekári; Forssman, Hans, *1912, švéd. psychiater] → syndrómy. Böttger, Johann Friedrich – (1682 – 1719) nem. farmaceut. R. 1707 vyrobil červenohnedý porcelán (Böttgerova kamenina) a po objave kaolínových loţísk v Aue získal prvý v Európe r. 1709 biely (tzv. messenský) porcelán; vyrábal sa v Meissene na starom hrade. BPI – psychol. Bernreuter Personality Inventory, osobnostný dotazník so 125 otázkami zame-ranými na osobnostné črty, na kt. sa odpovedá áno/nie. BPRS – psychol. Brief Psychiatric Rating, rýchla dg. metóda, najmä na sledovanie psych. zmien psychotických pacientov. Obsahuje 16 symptómových stupníc zostavených na základe faktorovej analýzy väčšieho počtu poloţiek, vybraných najmä z Lorrovej viacrozmernej stupnice na posudzovanie pacientov a z viacrozmernej psychiatrickej stupnice pre hospitalizovaných pacientov. BPT – psychol. Blacky Pictures Test – psychosexuálny test pre >5-r., obdoba projekčného testu TAT. Pozostáva z 12 čiernobielych nákresov s jednoduchými scénkami, kt. predstavujú psov. Pomocou týchto obrázkov sa získavajú informácie o 13 psychoanalyticky definovaných dimenziách, ako napr. o orálnej erotike, sadizme, intenzite Oidipovského konfliktu, kastračnej úzkosti ap. Bq – skr. jednotky →Bequerel. Br – značka chem. prvku →bróm. Brace® (Ciba-Geigy) nematocídum, insekticídum; →isazof os. Braconidae – lumčíkovité, čeľaď hmyzu z radu blanokrídlcovcov (Hymenoptera), podradu úzkopásych (Apocrita). Drobné, obyčajne kovolesklé blanokrídlovce, niekt. druhy sú bezkrídle. Samičky kladú pomerne krátkym kladielkom vajíčka do lariev iného hmyzu. Vyliahnuté larvy lumčíkov vyţierajú telesný obsah svojho hostiteľa. Všetky lumčíky sú významné ako ničitelia škodlivého hmyzu, napr. larvy lumčíka ţltonohého (Apantheles glomerulatus) ţujú v húseniciach mlynárika kapustného (Pieris brassicae). Doteraz bolo opísaných asi 5000 lumčíkov. bradáčik vajcovitý → Listera ovata (L.) R. Br. (Orchidaceae). bradavica → verruca. Bradburyho-Egglesonov syndróm – sy. posturálnej hypotenzie bez tachykardie, ale s poruchami videnia, hypohidrózou, impotenciou, zníţením bazálneho metabolizmu, závratmi, synkopami, presynkopami a trvalou bradykardiou. Postihuje najmä starších muţov; dostavuje sa v ranných h v lete, následkom porušenej periférnej vazokonstrikcie; má progredujúci priebeh; →autonómne poruchy. Bradilan® (Mundipharma) – periférne vazodilatans; →nikofuranóza. Bradophen® (Ciba-Geigy) – antiseptikum; →benzoxóniumchlorid. Bradosol Bromide® (Ciba-Geigy) – miestne chemoterapeutikum; →domifénbromid. brady- – prvá časť zloţených slov z g. bradys krátky. bradyacusia, ae, f. – [brady- + g. akúsis počutie] bradyakúzia, nedoslýchavosť. bradyaesthesia, ae, f. – [brady- + g. aisthésis cítenie] bradyestézia, spomalené vnímanie dotyku. bradyarthria, ae, f. – [brady- + g. arthron kĺb] bradyartria, spomalené vyslovovanie. bradybasia, ae, f. – [brady- + g. basis krok] bradybázia, spomalená chôdza. bradycardia, ae, f. – [brady- + g. cardia srdce] →bradykardia. bradydiadochokinesis, is, f. – [brady- + g. diadochos striedavý + g. kinesis pohyb] brady-diadochikinéza, zníţená schopnosť vykonávať po sebe striedavé pohyby; →adiadochokinéza. bradydigestio, onis, f. – [brady- + l. digestio trávenie] bradydigescia, spomalené trávenie potravy; zried. bradygenia, ae, f. – [brady- + g. geneion brada] syn. → mikrogénia. bradyglossia, ae, f. – [brady- + g. glóssa jazyk] bradyglosia, krátky jazyk; pomalá reč. bradygnathia, ae, f. – [brady- + g. gnathos čeľusť] syn. →mikrognatia. bradykardia – [bradycardia] – spomalenie srdcovej činnosti (sínusová b.; 2. sy. chorého sínusu; 3. blokáda vedenia medzi sínusom a predsieňou a medzi predsieňou a komorou. –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––- Príčiny sínusovej bradykardie –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––- Fyziologické počas spánku, u športovcov, po pôrode, v rekonvalescencii Neurogénne sy. intrakraniálnej hypertenzie (krvácania, nádory, meningitídy) Psychické po psychickej traume Metabolické hypotyreóza, podchladenie (hibernácia) Infekčne-toxické a liekové brušný týfus, brucelóza, niektoré virózy, otrava muskarínom, predávkovanie betalytík, digitalisu, morfínu, rezerpínu, verapamilu a i. –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Sínusová bradykardia – na EKG je nezmenená vlna P pred kaţdým komorovým komplexom pri normálne dlhom intervale PQ. Môţe ísť o konštitučný jav bez klin. významu. Vyskytuje sa u trénovaných športovcov, pri vagotónii, po pôrode (puerperálna), v rekonvalescencii po infekčných chorobách, pri vnútrolebkových ochoreniach (krvácania, nádory, meningitídy), iktere, brušnom týfuse, digitalise, otrave muskarínom a predávkovaní liekov (digitalisu, betalytík, morfínu, rezeprínu, verapamilu) a i. Pri výraznej b. môţu byť palpitácie, bolesti v prekordiu, závraty aţ synkopy. Ak je sínusová b. spojená so synkopou podáva sa efedrín, atropín, príp. nitráty. Treba však myslieť na sy. chorého sínusu. Syndróm chorého sínusu – je prejavom neschopnosti tvoriť vzruchy v SA uzle následkom fibrózy pri ischemickej chorobe srdca, reumatickej karditíde, kardiomyopatiách al. vrodených srdcových chybách. Môţe sa prejaviť ako vynechanie vlny P (a celého predsieňového a komorového komplexu ojedinele al. aj v niekoľkých cykloch po sebe). O chorobe SA uzla svedčí trvalá sínusová b., kt. neovplyvní aktivácia sympatika, takţe pretrváva aj v situáciách očakávanej tachykardie. Sínusovú b. môţe vystriedať SA blokáda, periódy supraventrikulár-nej tachykardie a chron. predsieňové mihanie. Hlavným príznakom sy. choroby SA uzla je synkopa. Menej časté sú závraty, dýchavica, celková slabosť a pocit nepravidelnej činnosti srdca. Choroba SA uzla sa často spája s poruchami AV vedenia. Ďalšou moţnosťou je neporušená vodivosť distálne od predsiení a súčasne zníţená automatickosť náhradných centier – sy. bradykardia–tachykardia). Ide o fibriláciu al. flater predsiení s rýchlou frekvenciou komôr. Th. – nevyhnutné je EKG monitorovanie a implantácia kardiostimulátora. Farmakoterapia nezabráni vţdy vzniku synkop. Pri sy. tachykardia–bradykardia nie je kontraindikovaná opatrná aplikácia digitalisu. Blokáda vedenia medzi sínusom a predsieňou – SA blokáda sa vyznačuje nestálosťou. Niekedy sa náhle zrýchli frekvencia pulzu na dvojnásobok bez toho, aby sa na EKG zistili zmeny tvaru krivky. Vyskytuje sa u starších ľudí pri organickom poškodení myokardu. Blokáda vedenia medzi predsieňou a komorou – AV blokáda môţe byť čiastočná al. úplná. Čiastočnú AV blokádu s prevodom 2:1 al. 3:1 charakterizujú normálne komorové komplexy, ktorým predchádzajú 2 al. 3 vlny P. Porucha sa dg. podľa EKG. Jej príčinou bývajú organické poškodenia myokardu. Úplná AV blokáda (III°) s ektopickým ohniskom v junkčnom tkanive vydáva 44 – 55 vzruchov/min a komorové komplexy majú tvar ako pri supraventrikulárnych impulzoch. Distálnejšie ektopické ohnisko v komorovom myokarde vydáva 25 – 40 vzruchov/min a tvar komorových komplexov sa podobá komorovým extrasystolám. Klin. príznaky – 1. počuteľné predsieňové ozvy (z času na čas počuť v dlhých diastolických prestávkach veľmi temné ozvy); 2. veľmi hlasná prvá ozva na hrote (kanónovitá ozva); 3. disociácia medzi tepnovým a ţilovým pulzom; 4. veľká tlaková amplitúda pri zvýšenom systolickom TK; 5. pulzová frekvenciu neovplyvnia vágové reflexy, telesná námaha ani atropín. Na EKG sa AV blokáda III° prejaví ako AV disociácia. Úplná AV blokáda pri fibrilácii al. flatri predsiení býva obyčajne dôsledkom predávkovania digitalisu. Podozrenie na AV blokádu III° vzniká, ak sa počas th. digitalisom pulz stane odrazu pravidelným a nápadne pomalým. Pri vysokom stupni AV blokády sa môţu ako následok zníţeného prietoku krvi mozgom dostaviť záchvaty závratov, pádov, synkop a kŕčov (Adamsov-Stokesov →syndróm). Najčastejš ie ide o zmenu neúplnej AV blokády na úplnú s nasledujúcou preautomatickou prestávkou al. o úplnú AV blokádu s príliš pomalým idioventrikulárnym rytmom (zníţenie prekrvenia myokardu) a periodickými záchvatmi komorovej tachykardie al. fibrilácie. bradykinesis, is, f. – [brady- + g. kinesis pohyb] bradykinézia, spomalenie pohybov. bradykinín – syn. kalidín I, kalidín-9, C50H73N15O11, Mr 1060,25. Arg–-Pro–-Pro–-Gly–-Phe–-Ser–-Pro–-Phe–-Arg Bradykinín Tkanivový peptidový hormóm s hypotenzívnym účinkom. Prvý ho pripravil Rocha e Silva a spol. (1949) inkubáciou plazmy s hadím jedom →Bothrops jararaca al. kryštalickým trypsínom. Vzniká proteolýzou prekurzorov kininogénov (globulínová frakcia plazmy) účinkom enzýmov, ako je trypsín, plazmín a kalikreín. Vyvoláva kontrakciu hladkej svaloviny bronchov, čriev a maternice, dilatuje periférne cievy a zvyšuje permeabilitu kapilár. Zúčastňuje sa na vzniku →bolesti. Inhibítory enzýmu konvertujúceho angiotentín II (I-ACE) zvyšujú koncentráciu b. v plazme. Hypotenzný účinok I-ACE je sčasti sprostredkovaný bradykinínovým receptorom subtypu B2. Špecifickým blokátorom antagonistom B2 je ikatibant. Jeho podanie spolu s aktívnym perindoprilátom (metabolit I-ACE perindoprilu) zmierňuje jeho hypoptenzný účinok a sám vyvoláva vzostup TK. Priaznivý účinok I-ACE na inzulinorezistenciu (spájajúci metabolický článok medzi hypertenziou, obezitou, dyslipidémiou a aterosklerózou) podmieňuje najmä b. Navyše b. zniţuje aj hodnoty fibrinogénu v plazme. Priemerné hodnoty b. v plazme (RIA) sú 5 pmol/l, hodnoty des-Arg9-bradykinínu asi 220 pmol/l. V moči sa zisťujú hodnoty b. 2,5 – 3,2 nmol/d a des-Arg9-bradykinínu 1,8 nmol/l. Bradyl® (Lafon) antiarytmík; →nadoxolol. bradymenorroeae, ae, f. – [brady- + g. mens mesiac + g. rhein tiecť] bradymenorea, dlhotrvajúce menštruácie; zried. bradylalia, ae, f. – [brady- + g. lalein hovoriť] bradylália, spomalená reč. bradylexia, ae, f. – [brady- + g. lexis slovo] bradylexia, abnormálne spomalé čítanie. bradymetapodia, ae, f. – [brady- + g. pús-podos noha] vrodené skrátenie metakarpálnych al. metatarzálnych kostí. bradypepsia, ae, f. – [brady- + g. pepsis trávenie] bradypepsia, spomalené trávenie. bradyphagia, ae, f. – [brady- + g. fagein hltať, pojedať] bradyfágia, spomalené hltanie potravy. bradyphasia, ae, f. – [brady- + g. fasis reč] bradyfázia, spomalená reč. bradyphrasia, ae, f. – [brady- + g. frasis reč, hovor] bradyfázia, spomalená reč, zdlhavý spôsob vyjadrovania. bradyphrenia, ae, f. – [brady- + g. frenos myseľ] bradyfrenia, spomalenie psychických pochodov. bradypnoe, es, f. – [brady- + g. pnoé dýchanie] bradypnoe, abnormálne spomalené dýchanie. bradypsychismus, i, m. – [brady- + g. psyché duša + -ismus] bradypsychizmus, spomalenie duševnej činnosti. bradyspermatismus, i, m. – [brady- + g. sperma semeno + -ismus] bradyspermatizmus, abnormálne pomalé vylučovanie ejakulátu; zried. bradysphygmia, ae, f. – [brady- + g. sfygmos tep] bradysfygmia, nápadne spomalený tep; zried. bradysystolia, ae, f. – [brady- + g. systolé srdcový sťah] bradysystólia, spomalená frekvencia srdcových kontrakcií. bradyteleokinesis, is, f. – [brady- + g. telos koniec + g. kinésis pohyb] bradyteleokinézia, spomalenie cieľovo zameraných pohybov tesne pred ich dokončením (pri chorobách mozočka). bradytocia, ae, f. – [brady- + g. tokos pôrod] bradytokia, pomalý, spomalený pôrod; zried. bradytrophia, ae, f. – [brady- + g. trofé výţiva] bradytrofia, krátkodobá nedostatočnosť krvného zásobenia niekt. časti tkanív al. orgánov. bradyuria, ae, f. – [brady- + g. úron moč] bradyúria, pomalé vyprázdňovanie močového mechúra; zried. bradyzoit – [brady- + g. zoon ţivočích] malá forma Toxoplasma gondii, tvaru čiarky, vyskytujúca sa v zhlukoch obalených nepravidelnou stenou (pseudocysta) v tkanivách, najmä svaloch a mozgu, pri chron. (latentnej) toxoplazmóze; pokladá sa za pomaly rastúcu formu; por. tachyzolit. Bragardov-Gowersov príznak – [Bragard, Karl, 1890 – 1973, mníchovský ortopéd; Gowers, William R. sir, 1845 aţ 1915, londýnsky neurológ] bolesti vyvolané dorzálnou flexiou nohy pri ischiadický →syndróm. bracherium, i, n. – [l. braca široké nohavice] prietrţový pás, prostriedok na repozíciu prietrţe. brachialgia, ae, f. – [l. brachium rameno, pleco + g. algos bolesť] brachialgia, bolesť ramena. brachialis, e – [l. brachium rameno] brachiálny, týkajúci sa ramena, pleca. brachiálny syndróm – syn. brachiálna plexopatia, neuropatia plexus brachialis, brachiálna paralýza, thoracic outlet syndrome, cervikobrachiálny →syndróm. brachio- –prvá časť zloţených slov z l. brachium rameno, pleco. brachiocephalicus, a, um – [brachio- + g. kefalé hlava] brachiocefalický, týkajúci sa ramena a hlavy (napr. truncus brachiocephalicus). brachiocubitalis, e – [brachio- + l. cubitus lakeť] brachiokubitálny, týkajúci sa ramena a lakťa. brachiofaciolingualis, e – [brachio- + l. facies + l. lingua jazyk] brachiofaciolingválny, týkajúci sa ramena, tváre a jazyka. Brachionus – červ mikroskopických rozmerov patriaci k vírnikom (Rotatoria), vakovitého tela. Ţije v planktóne. brachioradialis, e – [brachio- + l. radius vretenná kosť] brachioradiálny, týkajúci sa ramena a vretennej kosti. brachiotomia, ae, f. – [brachio- + g. tomé rez] brachiotómia, preťatie (odňatie) ramena (pleca). brachium, i, n. – [l.] rameno. Bachia colliculi – valy prebiehajúce z hrbolov corpora quadrigemina mezencefalu: jeden pár b. c. caudalis (syn. brachium quadrigeminum inf.) končí pri corpus geniculatum mediale, druhý pár b. c. rostrales (syn. brachium quadrigeminum sup.) pri corpus geniculatum laterale. Brachia conjunctiva pontis – syn. crura cerebellocerebralia, zväzok bielej hmoty spájajúci mozoček s mozgovým kmeňom, prebiehajúci z mozočka dopredu k strednému mozgu. Brachia pontis cerebri – syn. crura pontocerebellaria, stredné spojenie mozočka s Varolovým mostom [pedunculus cerebellaris medius (pontinus)]. Brachmannov-de Langeho syndróm – [Brachmann, Winfried Robert Clemens, *1888, nem. lekár; de Lange, Cornelia, 1871–1950, hol. pediatrička] Amstelodamensis typus degenerativus, amsterdamský typ Lageho degenerácie, amsterdamský nanizmus, vrodený (embryologický) sy. malformácií, typus degenerativus Amstelodamensis; →syndrómy. Brachtov hmat – [Bracht, Erich F., 1882, berlínsky gynekológ] pôrodný hmat pouţívaný pri panvovom konci: Časť uţ porodeného plodu sa uchytí obidvoma rukami a nadvihne chrbtom dopredu, pričom asistent vyvíja silný tlak nad symfýzou zhora. Tým sa dajú často za manuálnej pomoci uvoľniť plecia a hlava. Brachtov hmat brachy- – prvá časť zloţených slov z g. brachys krátky. brachybasia, ae, f. – [brachy- + g. basis chôdza] brachybázia, cupitavá chôdza, krátke cupitavé kroky s častým zastavovaním, časté u starých ľudí s extrapyramídovým sy. brachybasophalangia, ae, f. – [brachy- + g. basis základ + g. falanx článok] brachybazo-falangia, vrodená deformácia prstov charakterizovaná skrátením článkov. brachycefália – [brachycephalia] vrodená anomália s nápadne krátkou hlavou, lebka s nápadne krátkym predozadným priemerom. brachycefalizácia – antropológia všeobecné zaokrúhľovanie hlavy. Začala sa v ranom stredoveku u mnohých národov. Od polovice 19. stor. moţno však pozorovať zasa predĺţova-nie lebky (debrachycefalizácia). Príčina b. nie je objasnená. brachycephalia, ae, f. – [brachy- + g. kefalé hlava] →brachycefália. Brachycera – muchy. Podrad hmyzu z radu blanokrídlovcov (Hymenoptera). Majú veľmi krátke tykadlá, kt. sa skladajú z dvoch základných článkov a zriedkakedy krátkeho, najviac osemčlánkového bičíka. Obyčajne majú namiesto bičíka iba tretí článok. Beznohé a bezhlavé larvy sa nazývajú strusky. Podľa spôsobu, akým sa otvára kuklový obal pri vyliezaní imága, sa rozdeľujú na dve sekcie. Pri sekcii rovnošvé (Ortophaga) puká súdkovitý obal kukly pozdĺţne v tvare písmena T, pri sekcii kruhošvé (Cyclorapha) puká kruhovito pri jednom konci. brachydactylia, ae, f. – [brachy- + g. daktylos článok] →brachydaktýlia. brachydaktýlia – [brachydactylia] vrodené skrátenie prstových článkov. Opísali sa viaceré autozómovo dominantné fenotypy brachydaktýlie, kt. sa dajú podľa Bella (1951) klasifikovať na tieto typy: Typ A – skrátenie najmä stredných článkov; typ A1 (Farabeeov typ) – všetky stredné články sú rudimentárne al. zrastené s koncovým článkom. Proximálny článok palcov rúk a nôh sú krátke (Farabee, 1903). Ankylózy nevykazujú rtg. príznaky synostózy. Znehybnenie palcov charakterizujú aj Lewisov typ symfalangizmu. Typ A2 – b. typu A1 (Farabeeov typ) – brachymezofalangia II, Mohrov-Wriedtov typ brachydaktýlie: skrátenie stredných falangov ukazováka a druhého prsta nôh s ich radiálnou deviáciou. Typ A3 – brychymezofalangia V, brachydaktýlia–klinodaktýlia (Bauer, 1907) – skrátenie stredných falangov malíčkov s radiálnym zakrivením (klinodaktýliou). Kampodaktýlia je kontraktúra flexúr prstov, obyčajne malíčkov. Tento typ b. býva častejší u Číňanov a Indiánov ako u černochov. Typ A4 – brachymezofalangia II a V; Temtamyho typ b.) – postihnuté sú 2. a 5. prsty Pri súčasnom postihnutí 4. prsta sú distálne články radiálne deviované (Jeanselme a Joannon, 1923; Tentamy a McKusick, 1978). Typ A5 – b. s dyspláziou nechtov, chýbanie stredných článkov 2. – 5. prsta (Bass, 1968). Typ A6 – brachymezofalangia s mezomelickými krátkymi dolnými končatinami a abnormalitami karpálnych a tarzálnych kostí, Oseboldov-Remondiniho sy.: stredné články rúk a nôh sú hypoplastické al. chýbajú; celkový vzrast je menší. Koncové články ukazovákov sú rádiálne deviované. U mladších jedincov sú rtg. príznaky oneskorenej koalescencie calcaneus bipartitus. Os hamatum a os capitatum sú zrastené. Intelekt je nepostihnutý (Osebold a spol., 1985). Dfdg.: chondrodysplasia punctata. Typ B – najťaţšia deformita rúk; krátke stredné články a rudimentárne al. chýbajúce koncové články; postihnuté sú aj prsty rúk i nôh; prítomný býva aj symfalangizmus, syndaktýlia medzi prstami (symbrachydaktýlia). Na nohách býva syndaktýlia medzi 2. a 3. prstami (McKindler, 1857). Typ C – ide o b. stredných článkov ukazováka a prostredníka, trianguláciu malíčkov, brachymetapódiu, hyperfalangiu (>3 články na prst)., symfalangizmus a i. malformácie (Haws, 1963). Charakteristická je najmä deformita stredného a proximálneho článku 2. a 3. prstov, spojená niekedy s hypersegmentáciou proximálneho falangu. Štvrtý prst môţe byť normálny a prečnieva nad ostatnými. Niekedy sa zisťuje Leggova-Perthesova choroba bedrových kĺbov. Typ D – pahýľové palce (angl. stub thumb), hrncovité palce, mŕtvolné palce: krátke a široké koncové články palcov rúk a nôh (Thomsen, 1928). K ďalším b. patria: b. s hypertenziou (Bilginturan a spol., 1973); b. s dlhým palcom (Hollister a Hollister, 1981); b. s nystagmom a cerebelárnou ataxiou (Biemond, 1934); niekedy býva prítomný aj mentálny deficit a strabizmus; b. s distálnym symfalangizmom, skoliózou – kyjovitou nohou; na rozdiel od b. typu A1 sú postihnutí vysokí; preaxiálna b. s abdukciou palca (Christian a spol., 1972). Kombinácia typu B a E (Pittov-Williamsova b.) – hypoplázia distálnych článkov ulnárnej strany ruky a skrátením jedného al. viacerých metakarpov, príp. menším vzrastom pri type E (Pitt a Williams, 1985). Brachydaktýlia brachyezofágus – [brachyoesophagus] syn. ectopia gastrica Roviralta, ectopia gastrica partialis, malposition cardiotuberositaire Duhamel. Ide o skĺznu herniu v hiatus oesophageus (na rozdiel od paraezofageálnej hiátovej hernie), následkom vrodenej slabosti diafragmatickej membrány. Kardia s priľahlou časťou ţalúdka sa premiesťuje do zadného medzihrudia. Pretoţe chýba angulácia kardie pri kontrakcii bránice, regurgituje obsah ţalúdka do paţeráka a môţe vyvolať ezofagitídu aţ peptický vred paţeráka, najmä v jeho dolných partiách. Po zhojení týchto ulcerácií môţu vznikať striktúry s retrakciou a fixáciou k okoliu, pričom pôvodne len zdanlivé a prechodné prim. skrátenie paţeráka sa môţe zmeniť na trvalý, skutočný, sek. brachyezofágus. B. sa prejavuje ,,habituálnym vracaním“ často uţ v novorodeneckom období a dysfágiou. Vracanie býva pred jedením al. ihneď po ňom, vývratky kyslo zapáchajú, obsahujú hlieny a v polovici prípadov krv (al. sú vývratky hnedavej farby); prítomnosť krvi svedčí o ulceróznej ezofagitíde; ţlč nebýva prítomná. Často sa na poduške leţiaceho dieťaťa nájdu vývratky pripomínajúce kávovú usadeninu. Celkový stav dieťaťa býva zhoršený, zisťuje sa hypochrómna anémia, dystrofia. Peristaltika ţalúdka býva výrazne zvýšená, niekedy dokonca viditeľná brušnou stenou, takţe imituje vrodenú hypertrofickú pylorostenózu. B. však vzniká skôr, väčšinou hneď po pôrode. Niekedy sa tieto dva stavy kombinujú (Roviraltov frenopylorický sy.). Dg. – stanovuje sa poocou rtg. vyšetrenia s kontrastnou látkou v rôznych polohách, u novorodencov a dojčiat v polohe strmhlav. Kardia je uloţená nad bránicou, akoby bola v úrovni bránice zaškrtená. Ide o časť ţalúdka, nie o dilatovaný dolný úsek paţeráka. Pri polohe strmhlav moţno dokázať gastroezofageálny reflux. Pretoţe regurgituje nielen tekutý obsah ţalúdka, ale aj vzduch, ţalúdková bublina chýba. Ţalúdok sa zdá byť menší. Brachyezofágus Dfdg. – treba odlíšiť chaláziu. Paţerák prechádza do ţalúdka obyčajne bez obvyklého zúţenia, kardia je atonická a pri rtg. vyšetrení je patrný gastroezofageálny reflux, chýba ţalúdková bublina. Ochorenie sa prejaví vracaním ihneď po 1. týţd. po narodení. Vracanie je skôr charakteru pretekania, regurgitácie ako projektilné. Konzervatívna th. býva úspešná – polohovanie, pri kt. dieťa zaujíma na dlhý čas, niekoľko týţd. i mes., trvale, t. j. vo dne i v noci sediacu polohu. B. treba odlíšiť od →achalázie , hiátovej paraezofageálnej hernie, pri kt. je kardia uloţená vcelku normálne, ale fundus ţalúdka (a výnimočne aj črevná slučka) sa vykleňuje do pravého bedrového vaku hiátom do zadného mediastína. Časť ţalúdka premiestená do hrudníka sa sem dostáva vedľa ezofágu, príp. za ním. Pri väčších herniách je kardia vytiahnutá do výšky, normálny uhol medzi paţerákom a ţalúdkom však ostáva zachovaný, a tak ţalúdkový obsah neregurgituje. Niekedy klin. príznaky chýbajú a ochorenie sa odhalí pri náhodnom rtg. vyšetrení. Inokedy pacienti vracajú hneď po narodení, väčšinou bez prímesi krvi, hoci môţe byť prítomné okultné krvácanie z prechodných inkarcerácií a ulcerácií v premiestenej časti ţalúdka a sek. anémia. Na natívnej rtg. snímke brucha vykazuje v pravom kardiofrenickom uhle, kruhovité, presne ohraničené vyjasnenie, často s hladinkou tekutiny. Zväčšuje sa pri inspirácii, pri exspirácii sa zmenšuje. Je lokalizované v zadnom mediastíne pred chrbticou. Pri podaní kontrastnej látky per os moţno dokázať, ţe toto vyjasnenie patrí ţalúdku. Th. – pri krátkom ezofágu bez prejavov striktúry je vhodné polohovanie. Pri neúspechu udrţujeme dieťa v sediacej polohe stále, aj niekoľko týţd., príp. mes., vo dne v noci. Pri stenóze sú indikované dilatácie z gastrotómie, niekedy aj retrográdne. Príp. supradiafragma-tické vredy sa liečia podobne ako vred ţalúdka. Plikácia fundu podľa Nissena nie je u detí obyčajne indikovaná; vystačí sa s jednoduchou gastropexiou a so zúţením hiátu. Len výnimočne je nevyhnutné nahradenie paţeráka ileom. Väčšina pacientov sa však dá vyliečiť dôslednou konzervatívnou th. brachygenia, ae, f. – [brachy- + g. géneion brada] syn. →mikrogenia. brachygnathia, ae, f. – [brachy- + g. gnathos čeľusť] brachygnatia, nápadne krátka dolná čeľusť. brachyhyperphalangia, ae, f. – [brachy- + g. hyper nad + g. falanx článok] brachyhyperfalangia, vrodené skrátenie článkov prstov s utvorením nadpočetných prstov. brachyhypophalangia, ae, f. – [brachy- + g. hypó pod + g. falanx článok] brachyhypofalangia, vrodené skrátenie a neúplné vyvinutie článkov prstov. brachycheilia, ae, f. – [brachy- + g. cheilos pera] brachycheilia, nápadné skrátenie pier (pery). brachych(e)iria, ae, f. – [brachy- + g. cheir ruka] brachycheiria, nápadné skrátenie ruky. brachymelia, ae, f. – [brachy- + g. melos úd] brachymélia, vrodené skrátenie končatín. brachymesophalangia, ae, f. – [brachy- + g. mesos stredný + g. falanx rad, článok prsta] brachymezofalangia, vrodené nápadné skrátenie stredných článkov prstov. brachymetacarpia, ae, f. – [brachy- + l. metacarpus záprstie] brachymetakarpia, vrodené skrátenie záprstných kostí. brachymetapodia, ae, f. – [brachy- + g. meta za + g. pús-podos noha] vrodené skrátenie metakarpu al. metatarzu. brachymetatarsia, ae, f. – [brachy- + l. metatarsus členok] brachymetatarzia, vrodené skrátenie členkových kostí; brachymetapodia. brachymetropia, ae, f. – [brachy- + g. metron miera + g. ópsis videnie] brachymetropia, krátkozrakosť; zried. brachyodontia, ae, f. – [brachy- + g. odús-odontos zub] brachyodoncia, vzrast abnormálne krátkych zubov. Brachy(o)esophagia, ae, f. – [brachy- + g. oisofagos paţerák] brachyezofágia, vrodené skrátenie paţeráka. Brachyopoda – ramenonoţce. Ţivočíchy, kt. ţijú solitárne na dne morí s normálnou salinitou. Niekt. sa prichytávajú o substrát stopkou – zvláštnym orgánom vyrastajúcim z tela, iné voľne leţia na usadeninách dna al. sa zarývajú do mäkkého bahna. Dosahujú dĺţku od niekoľkých mm do 10 cm, väčšinou okolo 5 cm, ojedinele aţ 30 cm. Patria k najstarších ţivočíchom Zeme – ţijú od kambria dodnes. Vyhynutých je vyše 1200 rodov, ţijúcich len asi 60. Primitívnejšie (Inarticulata) majú schránky chitínovo-fosfatické, zriedkavejšie vápenaté, ale vţdy bez tzv. zámky, kým vývojovo pokročilejšie (Articulata) majú vápenaté schránky so zámkou a svalmi al. len 2 misky, spojené zámkou a svalmi al. len svalmi. Mäkké orgány tela sú v schránke. U nás sa vyskytujú v sedimentoch triasu pri Hybiach a Bukovej (Bleskový prameň) v jure a kriede pri Povaţskej Bystrici, zriedka v treťohorách. Najrozšírenejšie sú druhy Rhaetina gregaria, R. pyrifiormis a Zeilleria norica v réte, čeľaď Rhynchonellaceae v triase a jure, Pygope v jure a kriede. brachyphalangia, ae, f. – [brachy- + g. falanx článok] abnormálne krátke články prstov. Brachypodium silvaticum (Huds.) P. Beauv. – mrvica lesná (čes. válečka lesní) trváca, aţ vyše 1 m vysoká tráva. Rastie v tônistých listnatých lesoch, níţinných a pobreţných jelšinách, kroviskách a bučinách od níţiny do horského pásma. Uprednostňuje čerstvé, humózne pôdy s dobrým kolobehom nitrátov, pritienené stanovištia, ale rastie aj na otvoných plochách lesných rúbanísk. Napomáha udrţovaniu a hromadeniu lesného humusu. Steblá sú priame al. vystúpavé, kolienka husto chlpaté, ostatné časti stebiel lysé. Čepele sú široké 6 – 9 mm, ploché, s priesvitnou strednou ţilkou, mäkké, chlpaté. Metlina je riedka, obyčajne jednoduchá, s ovisnutým koncom. Klásky sú asi 2 cm dlhé, úzke, 6 aţ 15-kveté, spočiatku svetlozelené, neskôr slamovozelenej farby. Kláskové plevy sú dlhé asi 1 cm, úzko kopijovité, končisté, podobné plevici, na kýle drsné, ukončené osťou dlhšou ako plevica. Kvitne v júli aţ októbri. U nás je beţným lesným druhom rozšíreným po celom Slovensku. Brachypodium silvaticum brachyrrhachis, is, f. – [brachy- + g. rhachis chrbtica] brachyrachia, vrodená abnormálne krátka chrbtica. brachytelephalangia, ae, f. – [brachy- + g. telos koniec + g. falanx článok] brachytelefalangia, vrodené skrátenie posledných článkov prstov. Brachyura – kraby, desaťnohé rakovce, prevaţne morské ţivočíchy. Bruško je zakrpatené, samice ho majú širšie ako samce, uloţené na spodnej strane hrude v osobitnej priehlbine. Hlavohruď je široká a má obyčajne rozmanité výrastky a tŕne. Oči sú v zatiahnuteľných stopkách. Známych je vyše 4400 druhov. Krab obyčajný (Carcinus meanas) ţije v mori blízko európskych pobreţí. Hlavohruď je vpredu široká, vzadu uţšia. Krab tŕnitý (Maia squinado) má telo pokryté tŕňmi, na kt. sa často zachycujú rozličné riasy. Nohy má dlhé. Ţije v Stredozemnom mori. Krab japonský (Kaempfferia kaempfferi) je najväčším kôrovcom. Nohy majú rozpätie aţ 5 m. Ţije v hĺbkach Japonského mora. Brachyura (kraby) braidizmus – [podľa Jamesa Braida] →hypnotizmus. Braille, Louis – 1809 – 1852, franc. učiteľ, slepec. Zostavil slepecké písmo pomenované podľa neho. Písmená tvorili kombinácie šiestich hmatov čitateľných bodov, reliéfovo vyrazených do papiera. Brainine® – antidepresívum; dipropylacetát →deanolu. Brainov reflex – [Brain, Walter Russel, 1895 – 1966, angl. neurológ] →reflex. Brain-Spect® kit – (Národní ústav pro radiobiologii a radiohygienu F. J. Curie, Maďarsko) Exametazinum 0,3 mg + Stannosi chloridum dihydricum 3,6 mg + Natrii pyrophosphas decahydricus 2,52 mg. Rádionuklidové diagnostikum. Pouţíva sa na scintigrafické vyšetrenie miestneho prietoku krvi mozgom pri centrálnych mozgových príhodách, prechodnej ischémii, migréne, nádore mozgu, poškodení, demencii, epilepsii. Obsah liekovky rozpustený rozt. inj. technecistanu (99mTc) sodného poskytuje neutrálnu lipofilnú komplexnú zlúč. hexametazínu s technéciom (99mTc), kt. ľahko preniká hematoencefalickou bariérou. Po i. v. podaní nastáva rýchly klírens komplexu 99mTc s hexametazínom (HM-PAO). V mozgu dosiahne max. v priebehu 1 min, odtiaľ do 2 min po podaní vymýva aţ 15 % látky. Do GIT sa dostáva bezprostredne po inj. asi 30 % podanej látky, z kt. sa 50 % vylučuje črevami dlhšie ako 24 h. Asi 40 % podanej aktivity sa dlhšie ako 48 h vylučuje obličkami a močom. brainwashing – [angl. brain mozog + angl. to wash umývať] ,,vymývanie mozgov“, systematické úsilie vštepovať určité postoje a názory v rozpore s predchádzajúcimi názormi a poznatkami. Týkalo sa spočiatku politickej prevýchovy vojnových zajatcov a politických väzňov. brainstorm – [angl. brain mozog + angl. storm búrka] 1. prechodné pomätenie zmyslov; záchvat „hystérie“; 2. náhla inšpirácia, okamţitý nápad. brainstorming – [angl. brain mozog + angl. storm búrka] spontánna diskusia o hľadaní nových nápadov. brakické vody – pôvodný názov pre zmes sladkých vôd a morskej vody. V širšom význame zasolenie sladkých vôd na taký stupeň, kt. má za následok ústup početných druhov, avšak počet indivíduí znášajúcich zasolenie (salinitu) sa zvýši. bralobarbital – Brallobarbitalum, 5-(2-bróm-2-propenyl)-5-(2-propenyl)-2,4,6(1H,3H,5H)-pyrimidíntrión, C10H11BrN2O3, Mr 287,14 (Vesperon‹); →barbituráty. Bralobarbital Bramitod® 300 mg/4 ml sol. neb. (Torrex Pharma Slovakia) – Tobramycini 300 mg v 1 dávke lieku; aminoglykozidové antibiotikum; tobramycín. Brandov test →testy. Brandtov syndróm – [Brandt, Thore E., * 1901, dánsky dermatológ pôsobiaci v Malmö] syn. →acrodermatitis enteropathica. brandy – alkoholický nápoj, destilát získaný z vína al. fermentovaných štiav hrušiek, čerešní, jabĺk a i. zrelého ovocia. Má obsahovať 48 – 64 % etanolu (v/v), d154 0,921 – 0,933. Uchováva sa v drevených nádobách aspoň 2 r. Na rozdiel od whisky sa nikdy nevyrába z obilnín al. zemiakov (ako vodka). Pouţíva sa ako sedatívum a periférne vazodilatans. Branhamov príznak – [Branham, Henry H., amer. chirurg] Nicoladiniho-Branhamov →príznak. Branhamella – rod gramnegat. diplokokov. Patrí sem jediný druh B. catarrhalis (starší názov Neisseria catrarrhalis). Rastie na beţných kultiovačných pôdach za aeróbnych podmienok, optimálne pri 37 °C, ale aj pri izbovej teplote. Produkuje oxidázu, cytochrómoxidázu, redukuje nitráty a netvorí ţltý pigment. Tvoria súčasť normálnej mikroflóry ústnej dutiny. Výnimočne môţu vyvolať zápaly horných dýchacích ciest, príleţitostne sa zisťuje v močových cestách; opísali sa aj prípady meningitíd. branched chain amino acid aminotransferase – [angl. to branch off rozvetviť + chain reťazec] aminotransferáza rozvetvených aminokyselín (EC 2.6.1.42) enzým katalyzujúci odštiepenie 2-aminoskupiny leucínu, izoleucínu al. valínu vo forme korešpondujúcich oxokyselín, prenášajúci aminoskupinu na 2-oxoglutarát al. podobný akceptor. U ľudí jestvujú dva izoenzýmy, jeden pre leucín a izoleucín, druhý pre valín. branchia, orum, n. – [l.] ţiabre, vychlípeniny entodermu, kt. vznikajú u človeka v priebehu embryonálneho vývoja v bočných stenách hltana, ako branchiálne brázdy a medzi nimi 5 branchiálnych oblúkov, viscerálny skelet hlavy; →žiabre. branchialis, e – [l.] branchiálny, ţiabrový. Arcus branchialis – ţiabrový oblúk. Branchinecta paludosa – ţiabronoţka, druh lupeňonôţky (Anostraca), glaciálny relikt ţijúci vo Vysokých Tatrách vo Furkotskom jazere. branching enzyme – [angl. to branch off rozvetviť] rozvetvujúci enzým, amylo-1,4Ä1,6-transglykozidáza, katalyzujúci rozvetvenie glykogénu; →glykogenosyntéza. branchiogenes, es; bronchigenicus, a um – [g. bronchia ţiabre + g. gignesthai vznikať] branchiogénny, súvisiaci al. vzniknutý zo ţiabrového oblúka al. jeho časti (cysta, fistula); →žiabre. branchioma, tis, n. – [g. branchia ţiabre + -oma bujnenie] branchióm, nádor z branchiálnej štruktúry. Branchipus schaefferi – ţiabronoţka letná, druh lupeňonôţky (Anostraca) ţijúca v letných periodických vodách. Vajíčka sú veľmi odolné, prečkávajú väčšiu časť roka mimo vody. bránica – väzivovosvalová membrána uloţená v kaudál-nom otvore hrudníka oddeľujúca hrudníkovú dutinu od brušnej; →diaphragma. K funkčným poruchám bránice patrí čkanie (→singultus ) a relaxácia (eventrácia) b. (relaxatio →diaphragmatis ). Patol. abnormality bránice zahrňujú zmeny polohy, defekty, kt. bývajú príčinou bráničných prietrţí (→hiátová hernia ). Ďalej sem patrí obrna bránice (paresis →diaphragmatis ), prietrţe bránice (hernia →diaphragmatis ) a nádory bránice. Benígne nádory bývajú asymptomatické. Pri malígnych nádoroch bývajú bolesti v dolnej časti hrudníka a hypochondriu. Môţe byť prítomný pleurálny výpotok. Niekedy sa dajú palpovať. Pri rtg. vyšetrení sa zisťuje ovoidný homogénny útvar v dolnom pľúcnom poli, kt. sleduje pohyby bránice. K dg. môţe prispieť pneumotorax a pl. pneumoperitoneum, sonografia a CT. Th. je chir. Branigen® (Glaxo) – nootropikum; →acetylkarnitín. Brantur® (Dong-A) – psychotropikum; →minaprín. brasikasterol – ergosta-5,22-dien-3-ol, Mr 398,69, steroid izolovaný z oleja semien Brassica campestris. Brasikasterol brasinolid – (2,3,5,22R,23R,24S)-2,3,22,23-tetrahydro-B-homo-7-oxaergostan-6-ón, C28H48O6, Mr 480,69. Rastlinný steroidový hormón obsahujúci 7-členný laktónový kruh B, kt. podporuje predlţovanie a delenie buniek. Z peľu, semien a listov Brassica napus L. sa opísalo vyše 10 brasinolidových steroidov. Pouţíva sa ako regulátor rastu rastlín. Brasinolid Brassel® (Schiapparelli) – cerebrálne vazodilatans; sodná soľ →citikolínu. Brassicaceae – kapustovité, kríţovité (Cruciferae). Čeľaď dvojklíčnolistých rastlín, bylín, zriedka polokrov a krov so striedavými listami (Dicotylenpsida, Dicotylenodae). Charakteristické sú jednobunkové nerozkonárené al. rozkonárené chlpy, zriedkavejšie viacbunkové ţľaznaté chlpy. V pletivách sú váčikovité idioblasty s enzýmyom myrozináza, kt. štiepi horčičné glykozidy na horčičné silica charakteristického zápachu. Obojpohlavné a štvorpočetné kvety sú pravidelné, zriedka súmerné v bezlisteňovom strapci. V kvete sú charakteristické štvormocné tyčinky a vrchný dvojplodolistový semenník rozdelený nepravou priehradkou. Plodom je šešuľa, šešuľka al. pašešuľa, zriedka naţka. Rastú najmä v sev. miernom pásme (350 rodov, 3000 druhov). V rode kapusta (Brassica) sú známe kultúrne rastliny; →Brassica. Z kultúrnych rastlín sem patrí aj reďkev siata (Raphanus cana), chren dedinský (Armoracia rusticana), horčica biela (Sinapis alba). Z burín ohnica (Raphanus raphanistrum), pastierska kapsička obyčajná (Capsella bursa-pastoris), peniaţtek poľný (Thlaspi arvense). V lesoch rastú druhy rodu zubačka (Dentaria), na skalách tarica lúčna (Alyssum saxatile), na lúkach ţerušnica lúčna (Cardamine pratensis) a vo vysokých vrchoch ţeruška alpská (Hutchinsia alpina). Brassica – kapusta, rod dvojklíčnolistých rastlín z čeľade →Bra ssicaceae. Patrí sem kaleráb (B. rupestris var. gongoloides), karfiol (B. cretica), kapusta repková (B. napus) a kapusta poľná (→Brassica rapa ). Brassica acephala – kel kučeravý, odroda kapusty obyčajnej →Brassica oleracea. Brassica arvensis – repka olejná, odroda kapusty repkovej; →Brassica napus. Brassica capitata – kapusta hlávková (biela; čes. zelí hlávkové), odroda kapusty obyčajnej → Brassica oleracea Brassica cretica – karfiol; →Brassicaceae. Brassica gemmifera – kel ruţičkový, odroda kapusty obyčajnej (→ Brassica oleracea). Brassica napus L. (Brassicacae) – kapusta repková. Z jej lisovaných semien sa získava Oleum rapae, obsahuje veľa kys. linolénovej. Patrí sem odroda repka olejka (B. arvensis), kvaka (var. napobrassica) a kapusta čínska (B. chinensis). Brassica napus Brassica nigra (L.) Koch. (Brassicaceae) – horčica čierna, druh kapustovitých obsahujúci látky podobné chrenovej silici. Uvoľňujú ostro voňajúci izokyanatan s organicky viazanou sírou. Brassica oleracea L. (Brassicaceae) kapusta obyčajná (čes. brukev zelná). Fytoterapeutikum. Pripisuje sa jej vlastnosti vitaminifera, antiparazitika, expektoransu a antiulkusové vlastnosti. Obsahuje vitamíny (A, B1, B2, C, K a tzv. U), soli kys. fosforečnej, enzým myrozín, glykozidy (indolový derivát glukobrasicín, glukorapiferín – progoitrín), soli draslíka, horčíka, vápnika, fosfor, ţelezo, sliz. Čerstvé listy (príp. šťava) boli oddávna známe ako antiskorbutikum a antiparazitikum. Odvar pôsobí ako expektorans. Pripisujú sa jej protektívne účinky na sliznice GIT (tzv. antiulkusový vitamín U), účinky na trávenie a normalizáciu črevnej flóry. Pri črevných parazitoch sa uţíva 20 – 50 g šťavy, resp. primerané mnoţstvo čerstvých listov. Odvar z listov (10 %), al. 2 – 3 šálky odvaru/d pôsobí ako vitaminiferum a expektorans. Na th. a prevenciu ţalúdkových a dvanástnikových vredov sa odporúča 3-krát/d 10 – 15 g šťavy, pol h pred jedením. Pri enzýmovej hydrolýze glykozidu glukorapiferínu (progoitrínu) na goit- rín (5-vinyl-2-tiooxazolidón) vznikajú rodanidové zlúč., tzv. brasikové faktory, kt. zabraňujú ukladaniu jódu do štítnej ţľazy, a tým brzdia tvorbu jej hormónov; tiaoxazolidíny zniţujú oxidáciu na jód. Tieto látky sa nachádzajú aj v iných druhoch kapustových rastlín, napr. v keli (na 100 g listov pripadá 30 mg rodanidov). Nebezpečný je prívod B. o. má tieto odrody: kapusta hlávková (B. capitata), kel hlávkový (B. sabauda), kel kučeravý (B. acephala), kel ruţičkový (B. gemmifera). Brassica rapa (Brassicacae) – kapusta poľná. Z jej lisovaných semien sa získava Oleum rapae, kt. obsahuje veľa kys. linolénovej. Patrí sem odroda repica olejnatá (var. silvestris) a okrúhlica (var. elongata). Brassica rupetris var. gongoloides – kaleráb; → Brassicaceae. Brassica sabauda – kel hlávkový, odroda kapusty obyčajnej; → Brassica oleracea. Bratenol® (Elmu) antihyperlipoproteinemikum; →pirifibrát. Bratislavské lekárske listy – mesačník zaloţený Spolkom čsl. lekárov v Bratislave r. 1921. Prvé číslo vyšlo 1. októbra 1921. Pôvodne orgán LF UK v Bratislave, od r. 1954 Ústavu normálnej a patol. fyziol. SAV. Do r. 1939 ho vydával Spolok čs. lekárov v Bratislave, potom Spolok slov. lekárov, od r. 1950 SAVU, od r. 1954 SAV. Hlavnými redaktormi boli: K. Hynek, B. Polák, J. Lukeš, M. Netoušek, A. Šácha, F. Šubík, J. Ladziansky, K. Matulay, E. Filo, J. Tréger, L. Dérer, J. Stanek, G. Bárdoš, M. Ondrejička, J. Pogády, terajším hlavným redaktorom je I. Hulín. Generálny register za roč. 1 – 30 spracoval I. Stanek, za roč. 30 – 35 Z. Sýkora. Brauer, Ludolph – (1865 – 1951) hamburgský lekár. Zdokonalil Forlaninihho spôsob th. tbc pneumotoraxom. Braulidae – včeliarikovité, čeľaď dvojkrídleho hmyzu (Diptera). U nás ţije jediný druh včeliarka obyčajná (Braula coeca), široká, plochá a bezkrídla lesklohnedá mucha. Hlava je tupo trojuholníková, vzadu plochá. Bruško je klenuté, vajcovité. Nohy sú krátke, stehná silné, trocha zahnuté. Tarzy päťčlánkové, posledný článok rozšírený, so širokými pazúrikmi. Ţijú epizooticky na včelích matkách a niekedy spôsobujú včelárom veľké škody. Braula coeca Braun, Heinrich Friedrich Wilhelm – (1862 – 1934) nem. chirurg. Pôsobil v Leipzigu. Navrhol na miestne znecitlivenie tkaniva veľmi zriedený roztok kokaínu s prídavkom adrenalínu. Brauner, Bohuslav – (1855 – 1935) čes. chemik. Spoluzakladateľ modernej anorg. chémie. Vynikol prácami v oblasti prvkov vzácnych zemín. Rozdelil didým na prazeodým a neodým. Bol priekopníkom Mendelejevovho periodického zákona chem. prvkov. Stanovil Ar céru, lantánu, prazeodýmu, neodýmu, tória, telúru a cínu. Na jeho návrh určili r. 1905 Ar kyslíka (16) za základ Ar. Brauner, Ivan – (1907 – 1967) slov. mikrobiológ. Pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Cenné sú jeho výskumy a výroba očkovacích látok proti moru a červienke ošípaných a cholere hydiny. braunit – minerál, oxid manganitý a kremičitan manganitý 3 Mn2O3.MnSiO3. Braunol® (Braun Melsungen) – miestne antiseptikum; →polyvidójodid. Braunosan H® (Braun Malsungen) – miestne antiseptikum; →polyvidójodid . Braunova dlaha – [Braun, Heinrich F., 1862 – 1934, nem. chirurg pôsobiaci v Zwickau] dlaha na imobilizáciu dolných končatín vo flektovanej polohe v kolenovom kĺbe. Braunova dlaha Braunova enteroanastomóza – [Braun, Heinrich B., 1847 – 1911, nem. chirurg pôsobiaci v Göttingene] anastomóza site-to-site medzi prívodným a odvodným ramenom slučky jejúna pri gastroenterostómii na zabránenie pooperačnej poruchy pasáţe. Braunova enteroanastomóza Braunova striekačka – sklená striekačka s dlhým kovovým, mierne zahnutým násadcom na zavádzanie do dutiny maternice. Braunova striekačka Braunova trubica – [Braun, Karl F., 1850 – 1918, nem. chirurg pôsobiaci v Strassburgu a Tübingene] katódová trubica s clonou a magnetickým al. elektrostatickým odchýlením zrýchleného prúdu elektrónov. Pouţíva sa napr. v osciloskopoch. Braunovidon N® sup vag →polyvidónjód. bravčový tuk – Adeps suillus, tuk vyvarený z čerstvého nesoleného tuku bravov Sus scrofa LINNÉ, var. domesticus GRAY (Suidae). Stabilizovaný bravčový tuk (A. s. stabilisatus) obsahuje 0,01 % galanu propylového, kt. chráni tuk pred oxidáciou. Pouţíva sa ako masťový základ. Bravo® (Diamond) fungicídum, baktericídum, nematocídum; →chlórtalonil. Braxton-Hicksova kontraktúra – [Braxton, John-Hicks, 1825 – 1897, londýnsky gynekológ] fyziol. nebolestivé kontraktúry; →pôrod. Braxton-Hicksov obrat – [Braxton, John-Hicks, 1825 – 1897, londýnsky gynekológ] kombinovaný obrat pri neúplne otvorenej bránke; →pôrod. brayera – syn. kuso, látka nachádzajúca sa v tyčinkách kvetov Hagenia abyssinica J.F.Gmel (Brayera anthelmintica Kunth, Rosaceae). Obsahuje kosín, koseín, kosidín, protokosidín, kosotoxín, prchavé oleje, tanín. Pouţíva sa ako anthelmintikum (účinné proti cestódam). brázdenie – proces opakovaného mitotického delenia oplodneného vajíčka, pričom dcérske bunky (blastoméry) zostávajú spolu. Je to prvé obdobie primitívneho vývoja zárodku. Na priebeh b. má vplyv mnoţstvo ţĺtka vo vajíčku rozličných ţivočíšnych druhov. Vajíčka s malým obsahom ţĺtka (oligolecitálne) sa brázdia celé, napr. cicavcov, Amphioxus; vajíčka s veľkým obsahom ţĺtka (polylecitálne) sa brázdi len čiastočne v mieste, kde je menej ţĺtka. Výsledkom b. je →morula. brazilín – 7,11-dihydrobenz[b]indenol[1,2-d]pyrán-3,6a,9-(6H)tetrol, C16H14O5, Mr 286,27. Látka získaná z Caesalpinia echinata Lam. (brazílske drevo) al. C. sappan L. (sappanské drevo), Leguminosae. Pouţíva sa ako farbivo a acidobázický indikátor (kyslý = ţltý, zásaditý = karmínovočervený). Brazilín Brdička, Rudolf – [1906 – 1970, čes. fyz. chemik, prof. Karlovej univerzity, akademik ČSAV]. Vypracoval a ako prvý aplikoval polarografiu v lekárstve a biológii (stanovenie mukoproteínov – Brdičkova reakcia); študoval absorpčné javy v polarografii s ortuťovou elektródou a je spoluautorom polarografickej metódy merania reakčných rýchlostí pri oxidoredukčných procesoch. Vydal Základy fyzikální chemie (1952). Brdlík, Jiří – [1883 Přerov – 1965 Praha, pediater, pedagóg]. R. 1919–1930 pôsobil na LF UK v Bratislave ako prednosta Detskej kliniky, kt. prevzal spolu s MUDr. M. Mikulom a MUDr. R. Březíkom po prof. MUDr. Pálovi Heimovi, prednostovi detskej kliniky Lekárskej fakulty Alţbetínskej univerzity. R. 1930 sa vrátil do Prahy. Zameriaval sa na infekčné a koţné choroby detského veku, počas pôsobenia v Bratislave to bola epidemická encefalitída a infekčné črevné ochorenia. Z početných publikácií pozoruhodnejšie sú: Stručná therapie nemocí dětských (Praha 1917), Stručná učebnice dětského lékařství pro mediky (1917), Zdraví a dítě (Praha 1919), Dětské lékařství v minulosti a jak jsem je proţíval (Praha 1957), Padesát let dětským lékařem (Praha 1961). Podieľal sa na organizovaní zdrav.-soc. akcií pre deti na Slovensku. R. 1927 – 1928 bol rektorom, 1928 – 1929 prorektorom UK. brečtan popínavý – Hedera helix, u nás rastúca drevnatá liana z čeľade aralkovitých (Araliaceae). Bredinin® (Toyo Jozo) imunosupresívum; →mizoribín. Bredon® (Organon) →oxolamín. Bredtova choroba – [Bredt, Heinrich, *1906, nem. patológ pôsobiaci v Leipzigu a Mainzi] →choroby. Breemen, Johannes Franse Leonard van – *1874, hol. reumatológ. Zaoberal sa najmä fyzikálnou terapiou. Patrí k zakladateľom Medzinárodnej ligy proti reumatizmu. brefeldín A – syn. askotoxín, dekumbín, kyaneín, 1,6,7,8,9,11a,12,13,14,14a-dekahydro-1,13-dihydroxy-6-metyl-4H-cyklopent-[f]-oxacyklotridecin-4-ón, C16H24O4, Mr 280,37. Makrocyklický laktón s antibiotickým účinkom produkovaný Penicillium brefeldianum Dodge. Brefeldín A bregma, tis, n. – [g. bregma-bragmatis nálev] priesečník vencovitého (sutura coronaria) a šípového šva (sutura sagittalis); →kra niometria. Brehm, Alfred Edmund – (1829 – 1884) nem. zoológ a cestovateľ. Bol riaditeľom vlastnej zoologickej záhrady v Berlíne. Navštívil Egypt, Núbiu, Sudán, Etiópiu, Španielsko, Nórsko a i. krajiny, kde zozbieral bohatý faktografický materiál o biológii ţivočíchov. Spracoval ho v populárnej knihe Tierleben (1863 – 69), kt. vyšla v mnohých vydaniach na celom svete. Brehmer, Hermann – 1826–1889, nem. lekár. Zaviedol modernú th. pľúcnej tbc. V Görbersdorfe otvoril sanatórium, kt. sa stalo vzorom pre mnohé ďalšie ústavy svojho druhu. Brek® (Irbi) – antidiareikum; →loperamid. brekyňa obyčajná → Sorbus terminalis (L.) Cr. (Rosaceae). Brelomax® (Abbott; Hollister) – bronchodilatans; →tolubuterol. Bremax® (Abbott) – bronchodilatans; →tolubuterol. brémska modrá – syn. → brémska zeleň. brémska zeleň – zásaditý uhličitan mednatý, CH2Cu2O5, Mr 221,11. Nachádza sa v prírode vo forme malachitu, kt. tvorí tmavozelené monoklinické kryštáliky. Pouţíva sa ako fungicídum, farbivo, krmivo, v pyrotechnike, vo veter. med. ako nutričný faktor a suplement pri nedostatku medi pri preţúvavcoch. Brenfol® – experimentálne antineoplastikum; →ninopterín. Bremil® – diuretikum; →hydrochlorotiazid. Brenal® (Tanabe Seiyaku) →meklofenoxát. Brendil® (Daiichi) periférne vazodilatans; →cinepazid . Brennemanov syndróm – [Brenneman, Joseph, 1872–1944, chicagský pediater] → syndrómy. Brennerov nádor – [Brenner, Fritz, *1877, nem. patológ pôsobiaci vo Frankfurte] väčšinou benígny, unilaterálny, príp. endokrinne aktívny nádor vaječníka. Vychádza z celomového epitelu; pozostáva z vláknitej strómy a okrúhlych loţísk mucinózneho epitelu. Produkuje estrogény. Len zriedka nastáva jeho malígne zvrhnutie. Brentan® (Janssen) – miestne antimykotikum; →mikonazol . Brentano, Franz – [1838–1917, nem. teológ a filozof pôsobiaci vo Viedni a Würzburgu] stúpenec psychologizmu. Zakladateľ viedenskej psychol. smeru, intencionalizmu. Za zdroj skúsenosti pokladal tzv. vnútorné vnímanie. Odporca experimentálnej psychológie. Breokinase® (Breon) – trombolytikum; →urokináza. Breon® →polyvinylchlorid. Breschetove žily – [Breschet, Gilbert, 1784–1845, paríţsky anatóm] vv. diploicae nachádzajúce sa spongióze (diploe) lebečných kostí. Bresciova-Ciminova fistula – skrat pouţívaný pri →hemodialýze. brest drsný → Ulmus scabra Mill. (Ulmaceae). brest hrabolistý → Ulmus carpinifolia Gled. (Ulmaceae). brest väz → Ulmus laevis Pall (Ulmaceae). Brestan® – nesystémové fungicídum; →trifenyltínacetát. brestovité → Ulmaceae. Brethine® (Ciba-Geigy) →terbutalín . Bretol® (Fine Organics) →cetidylmetylamó niumbromid. Bretonneau, Pierre-Fidéle – (1778–1862) franc. lekár pôsobiaci v Tours. Skúmal infekčné choroby, najmä týfus a diftériu; podrobne ich opísal a vyslovil špecifickú teóriu infekčných chorôb. Bretylan® (Burroughs Wellcome) – antiarytmikum, blokátor adrenergických receptorov; →bretýliumtosylát. Bretylate® inj. (Wellcome) Bretylii tosilas 50 mg v 1 ml rozt.; antiarytmikum, blokátor adrenergických receptorov; →bretýliumtosilát. Bretylii tosilas → bretýliumtozilát. bretýliumtozilát – 2-bróm-N-etyl-N,N-dimetylbenzénmetánamínium 4-metylbenzénsulfonát, C18H24BrNO3, Mr 414,37; antiadrenergikum, antiarytmikum. Bretýliumtozilát Indikácie – komorové arytmie rezistentné na beţnú th. Po aplikácii je latentná perióda pred nástupom účinku lieku asi 20 min – 2 h, preto sa u pacientov so ţivot ohrozujúcimi arytmiami dáva prednosť rýchlejšie pôsobiacim liekom. Ak sa napriek th. opakujú závaţné poruchy rytmu, môţe byť podanie b. vhodné na obnovenie sínusového rytmu. Kontraindikácie – nemá sa pouţívať ako prvý liek v th. arytmie. Závaţný pokles TK je indikáciou na prerušenie th. al. zníţenie dávky. B. sa nemá podávať v gravidite a laktácii. Nežiaduce účinky – po i. m. inj. sa môţe dostaviť nauzea, príp. vracanie (ďalšiu dávku treba prerušiť al. zníţiť dávku). Pri predávkovaní sa zjavuje hypotenzia al. synkopa, napriek hypotenzii však ostáva perfúzia tkanív obyčajne dostatočná. Ak klesne TK a perfúzia tkanív výraznejšie, treba doplniť objem i. v. infúziou plazmy al. náhradných rozt., pod stálym lekárskym dohľadom a kontrolou TK a EKG sa podá príp. infúzia noradrenalínu). Dávkovanie – začiatočná dávka je 0,1 ml/kg tel. hm. (5 mg/kg) i. m. Treba sa vyvarovaťv aplikácii do blízkosti nervových kmeňov. Ďalšia i. m. inj. sa môţe podávať v intervaloch 6 – 8 h (dms 0,1 ml/kg hmotnosti). I. v. inj. by sa nemali podávať, pretoţe bolus môţe vyvolať nauzeu a vracanie a nie je dokázané, ţe liek podaný i. v. pôsobí rýchlejšie ako i. m. Prípravky – Bretylan®, Bretylate® inj., Bretylol®, Darenthin®, Ornit®. Bretylol® (Arnar-Stone) – antiadrenergikum, kardiodepresívum, antiarytmikum; →bretýliumtosilát. Breughelov syndróm → blefarmspazmus. Breusova móla – [Breus, Karl, 1852–1914, viedenský gynekológ] Breusova hematómová →mola , subchóriový hematóm, parciálna tvorba hematómu medzi chóriom a deciduou, kt. z vnútra vykleňuje amniovú dutinu. brevetoxíny – skr. BTX, neurotoxíny produkované morskými riasami Ptychodiscus brevis Davis (Gymnodinium breve Davis. Ich rozmnoţenie zapríčiňuje masový úhyn rýb na pobreţí Floridy. Pouţívajú sa v neurochemickom výskume. Brevetoxíny: Brevetoxín A, GB-1, C49H70O13; Brevetoxín B, BTX, C49H70O13; Brevetoxín C, BTX-C, C49H69O14 Brevibloc® inj. (Am. Crit. Care; Du Pont) – Esmololi hydrochloridum 2,5 mg v 10 ml inj. rotz.; antiarytmikum; →esmolol. Brevicid® (Arzneimittelwerk VEB) →xantocilín. Brevicidin® (Penick) – látka s antibaktériovým účinkom; →tyrocidín. Brevicon® (Syntex) – progesterón + etinylestradiol, antikoncepčný prostriedok; →noretind -rón. Brevidil E® – nervosvalový blokátor; →suxetóniumbromid. Brevidil M® – myorelaxans; →sukcinylcholínchlorid. brevifolín – látka nachádzajúca sa v rastline Xanthoxylum piperitum DC., X. alatum Roxb., Rutaceae, Artemisia brevifolia Wallich, Compositae, Heptomane mancinella L., Sapium sebiferum Roxb., Euphorbiaceae; syn. →xantoxylín. Brevimytal Sodium® (Lilly) i. v. anestetikum; →metohexital sodný. Brevinarcon® i. v. anestetikum; →tiobutabarbital; →barbituráty. Brevinor® (Syntex) progesterón + etinylestradiol, antikoncepčný prostriedok; →noretindrón. brevis, e – [l.] krátky. Brevital® (Lilly) i. v. anestetikum; →metohexital sodný. brevitas, atis, f. – [l.] krátkosť. breviter – [l.] krátko. brevium – syn. → protaktínium. Brexin® (Chiesi) antiflogistikum; →piroxikam + -cyklodextrín. brezák – kozák brezový (Leccinum scabrum), huba z čeľade hríbovitých (→Boletaceae ). breza previsnutá →Betula pendula ROTH. brezovité →Betulaceae. brezovník obyčajný → Piptoporus betulinus. Bricanyl dos aerosol® (Astra; Draco) – Terbutalini sulfas 0,71 g v 100 ml aerosólu (1 dávka = 0,25 mg). Tlaková nádobka s dávkovacím ventilom, obsahujúca 14 g aerosólu (400 dávok po 0,25 mg). -sympatikomimetikum; →terbutalín. Bricanyl dos. aer. ® (Egis) – Terbutalini sulfas 0,71 g v 100 ml aerosólu (1 dávka = 0,25 mg). Tlaková nádobka s dávkovacím ventilom, obsahujúca 14 g aerosólu (400 dávok po 0,25 mg). Bronchodilatans, antiastmatikum, -sympatikomimetikum; →terbutalín. Bricanyl Comp® tbl. (Astra) – Terbutalini sulfas 2,5 mg v 1 tbl. Bronchodilatans, antiastmatikum, -sympatikomimetikum; →terbutalín. Bricanyl Expectorant elixir® (Astra) – Terbutalini sulfas 0,3 mg + Guaifenesinum 13,4 mg v 1 ml rozt. Bronchodilatans, antiastmatikum, expektorans, -sympatikomimetikum; →gvajfenezín; →terbutalín. Bricanyl Tubruhaler® inh. (Astra) – Terbutalini sulfas 0,5 mg v 1 dávke. Bronchodilatans, antiastmatikum, expektorans, -sympatikomimetikum; →terbutalín. Bricef® (Bristol-Banyu) – propylénglykolát →cefatrizínu Brickerov mechúr – angl. ileum-conduit [angl. conduit rúra], náhradný močový mechúr utvorený z úseku tenkého čreva ako umelý vývod po cystektómii. Orálny koniec črevného segmentu je slepý, na aborálny koniec vyvedený na prednú brušnú stenu sa implantujú uretery; moč sa zbiera do plastového vrecka. Bridal® antihistaminikum; →fenbenza mín. bride – [franc. uzda] väzivový zrast, adhézia. Brietal Sodium® inj. (Human; Lilly) – Methohexitalum natricum 500 mg suchej substancie v 1 fľaštičke. Celkové anestetikum. Asociatívne i. v. anestetikum s veľmi krátkym hypnotickým účinkom bez analgetického účinku; →metohexital sodný. Brigade® (FMC) insekticídum, akaricídum; →bifentrín. Bright, Richard – 1789 – 1858, londýnsky patol. anatóm. Prvý opísal patol. anatomické zmeny pri obličkových chorobách a odhalil súvislosť proteinúrie s obličkovými ochoreniami (Reports of medical cases selected with a view to illustrate the symptoms and cure of diseases by a reference to morbid anatomy, 1827). B. ako jeden z prvých opísal aj ţltú atrofiu pečene a pigmentáciu mozgu pri tzv. miazmatickej melanémii. Publikoval veľa prác o brušných ochoreniach. Súhrnne ich vydal po jeho smrti Barlow (Clinical memoirs on abdominal tumours and intumescence, New Sydenham Society, Londýn, 1858). brightness-scan – [angl. brightness lesk, jas, svetlosť] B-sken, ultrazvuková metóda; →so nografia. Brightova choroba – [Bright, Richard, 1789–1858, londýnsky patol. anatóm] opísaná r. 1827; obojstranný nehnisavý zápal obličiek; →glomerulonefritída. Brightove šelesty – šelesty počuteľné na bruchu pri fibrinóznej peritonitíde (podobné trecím pleuritickým šelestom); niekedy sa dajú zistiť aj hmatom. Brij® (ICI) lumbrikans, emulzifikátor, zvlhčovadlo, zmáčadlo, solubilizátor, detergens; →polyoxyetylénalkoholy. brilantína – vlasový kozmetický prípravok s povrchovým účinkom, kvapalnej al. masťovitej konzistencie, emulzia v/o aj o/v. Ako olejová fáza sa uplatňuje parafín, podzemnicový olej (Cetiol), vazelín s prídavkom voňavých látok. briliantová kongo R – Brillant Congo R; →vitálna červeň. briliantová modrá – Brilliant Blue FCF, dvojsodná vnútorná soľ N-etyl-N-[4-[[4-[etyl[(3-sulfofenyl)metyl]amino]-fenyl]-(2-sulfofenyl)-metylén]-2,5-cyklohexadién-1-ylidén]-3-sulfobenzénmetan-amíniumhydtoxidu, C37H34N2Na2O9, Mr 792,85; farbivo, červenofialový prášok s kovovým leskom, pouţíva sa v potravinárstve, biol. drevárskom a textilnom priemysle, indikátor. Objavil ho Sandmeyer (1896). Briliantová modrá briliantová vitálna červeň – Brilliant Vital Red →vitálna červeň. briliantová zeleň – Brilliant Green; N-[4-[[4-(dietylamino)-fenyl]metylén]-2,5-cyklohexadién-1-ylidén]-N-etyletamíniumsulfát (1:1), C27H34N2O4S, Mr 482,64; farbivo (zlaté kryštáliky, ţltozelený rozt.), pouţívané v textilom priemysle, biol., zelený atrament, indikátor, antiseptikum. Prvý ho pripravil Doebner (1880). Toxickosť i. v. – 3 mg/kg (myši). Briliantová zeleň Brillova-Symmersova choroba – [Brill, Nathan Edwin, 1860–1925, newyorský internista; Symmers, Douglas, 1879 – 1952, newyorský patológ] malígny →lymfóm. Brillova-Zinsserova choroba – [Brill, Nathan Edwin, 1860 – 1925, newyorský internista; Zinsser, Hans, 1878 – 1940, bostonský bakteriológ] →choroby. Brimonal 0,2%® int. oph. (Unimed Pharma) – Brimonidini tartras 2 mg v 1 ml vodného rozt.; lokálne oftalmologikum, antiglaukomatikum; →brimonidín. brimonidín – sympatikomimetikum, agonista 2-adrenergických receptorov; pouţíva sa v th. glaukómu (Alphagan 0,2%®, Brimonal®). Brinaldix® (Sandoz) – Clopamidum 20 mg v 1 tbl. Diuretikum, antihypertenzívum; →klopamid. Brinasum® – zloţka preparátu →Pangrol 400® tbl. obd. Brinerdin® dr. (Sandoz) – Reserpinum 0,1 mg + Dihydroergocrystinum 0,5 + Clopamidum 5 mg v 1 dr.; antihypertenzívum; →rezerpín; →dihydroergokrystín; →klopamid. Indikácie – ľahká aţ stredne ťaţká diastolická hypertenzia, rezistentná na monoterapia saluretikum al. -lytikom. Kontraindikácie – alergia na sulfónamidy, ťaţká hepatopatia al. nefropatia, závaţné zmeny KO, akút. krvácanie, endogénne depresie (aj v anamnéze). Nežiaduce účinky – bolesti hlavy, závraty, parestézie, sucho v ústach, impotencia, depresia, gynekomastia, poruchy mikcie, poruchy videnia, tinitus. Dávkovanie – obvykle 1 dr./d, v ťaţkých prípadoch 2 dr./d, udrţovacia dávka 1 dr./d al obdeň. Pri dlhodobej th. treba sledovať glykozúriu, kaliémiu (v diéte zabezpečiť prísun draslíka) a psychický stav (depresia po rezerpíne). Brinonov syndróm – [Brinon-Cherbuliez J., franc. ortopéd pôsobiaci v Thonone] →syndrómy. Brintonova choroba – [Brinton, William, 1823–1881, londýnsky lekár] Müllerova-Barlowova →choroba; →linitis plastica . Briofil® (Alfa) – bronchodilatans; →bamifylín. Brionove-Kayserove bacily – [Brion, Albert, *1874, strass- burgský lekár] →Salmonella paratyphi. Bripadon® (Anphar) – fluórfenyletylsulfón; antikonvulzívum, analgetikum, anxiolytikum; →fluresón. Briplatin® (Bristol-Myers) cytostatikum; →cisplatina. Briquetov syndróm – [Briquet, Paul, 1796–1881, paríţsky lekár] somatizačná porucha; Briquetova →choroba. Briquetova ataxia – [Briquet, Paul, 1796 – 1881, paríţsky lekár] hysterická ataxia; →hysteria. Briquetov syndróm – [Briquet, Paul, 1796 – 1881, paríţsky lekár] hysterická obrna bránice s dýchavicou a afóniou; →hystéria. brisement forcé – [franc. briser lámať + forcer prinútiť] násilné (zatvorené) uvoľnenie fibróznych čiastkových ankylóz v narkóze, najmä plecového a kolenového s následným rozhýbaním. Následkom prerušenia väzivových zrastov a nového krvácania do kĺbov vznikajú nové zrasty. Pri ťaţkej atrofii ex inactivitate hrozí fraktúra a tuková embólia; obsol. Brisfirina® (Bristol) – cefalosporínové antibiotikum účinné proti grampozit. i gramnegat. baktériám (Staphylococcus aureus, E. coli, Klebsiella pneumoniae, Proteus mirabilis a i.); →cefapirín sodný. Brispen® – antibiotikum; →dikloxacilín. Brissaudov infantilizmus – [Brissaud, Edouard Pierre, 1852 – 1909, paríţsky patológ] zastavenie somatického a väčšinou aj duševného vývoja v detskom veku v dôsledku vrodenej →hypotyreózy. Brissaudov príznak – [Brissaud, Edouard Pierre, 1852 aţ 1909, paríţsky patológ] →príznaky. Brissaudov syndróm – [Brissaud, Edouard Pierre, 1852 – 1909, paríţsky patológ] syn. →Touretteov syndróm. Brissaudov-Marieho syndróm – [Brissaud, Edouard Pierre, 1852 – 1909, paríţsky patológ; Marie, Pierre, 1853 aţ 1940, franc. lekár] hysterický glosolabiálny hemispazmus. Brissaudov-Sicardov syndróm – [Brissaud, Edouard Pierre, 1852 – 1909, paríţsky patológ] →syndrómy. Bristab® (Bristol) – antihypertenzívum, diuretikum; →hydroflumetiazid. Bristaciclina® (Bristol) – antibiotikum; →tetracyklíny. Bristacin® (Bristol) – antibiotikum; →rolitetracyklín. Bristacin A® (Bristol) – antibiotikum; →rolitetracyklín. Bristagen® (Bristol) – antibiotikum; →gentamycín. Bristamin® (Bristol) – antihistaminikum; →fenyltoloxamín. Bristamox® (Bristol) – antibiotikum; →amoxicilín. Bristamycin® (Bristol) – antibiotikum; →erytromycínstearát. Bristocef® (Bristol) – antibiotikum; →cef apirín sodný. Bristopen® (Bristol) – antibiotikum; →oxacilín. Bristoweov syndróm – [Bristowe, John Syer, 1827 – 1895, paríţsky patológ] →syndrómy. Bristuric® (Bristol) – diuretikum, antihypertenzívum; →bendroflumetiazid. Bristuron® (Bristol) – diuretikum, antihypertenzívum; →hydroflumetiazid. Britacil® – antibiotikum; →ampicilín. Britai® (Bristol-Banyu) – antiflogistikum, antipyretikum; →klidanak. Britiazin® (Thames) – blokátor vápnikových kanálov, antianginózum; →diltiazem. British antilewisit – skr. BAL; →dimerkaptopropanol. brittle diabetes – [angl. brittle labilný] labilný →diabetes mellitus (diabetes mellitus typu I). brivudín – chemoterapeutikum, antivirotikum. Je to nukleozidový analóg, farm. inaktívna látka, syntetizovaná v 70. rokoch v NDR a Anglicku. Aktivuje sa aţ po prieniku do bunky infikovanej vírusom varičely a HSV vírusovo špecifickou tymidínkinázou na účinný brivudíntrifosfát, kt. inhibíciou vírusovej DNA-polymerázy zabrzdí syntézu vírusovej DNA. B. sa súčasne inkorporuje ako falošný prekurzor do vírusovej DNA namiesto tymidínu, čím vírus sám aktivuje svoje vlastné virostatikum. Vysoká afinita k vírusovej polymeráze je podkladom protivírusovej selektivity účinku. Je účinnejší ako acyklovir pri infekciách vyvolaných víru-som varičely–zoster (VZV – koncentrácia 0,01 aţ 0,001 mg/ml) a herpes simplex (HSV1 – koncentrácia 0,2 – 0,01 mg/ml), menej pri víruse Epstein-Barrovej (EBV) a cytomegalovíruse (CMV). Pri tymidínkinázanegat. kmeňoch (HSV1, VZV, CMV a ďalších) je citlivosť zanedbateľná. Veľmi dobre sa resorbuje z GIT, 90 % sa viaţe na plazmatické bielkoviny, uţ za ½ h po podaní sú v plazme účinné koncentrácie (0,3 – 1,6 mg/ml), v priebehu 3 – 6 h však klesajú na 0,1 mg/ml. Th. účinné plazmatické koncentrácie sú medzi 0,1 – 1,5 mg/ml (4-krát 125 mg v 6-h intervaloch), ustálený stav sa dosahuje uţ 1. d th. pro priemernej koncentrácie 0,8 mg/ml. B. sa fosforyluje účinkom pyrimidínfosforylázy za odštiepenia sacharidovej zloţky na menej aktívny metabolit bromovinyluracil (BVU) a vylučuje sa z 2/3 renálnou a z 1/3 biliárnou cestou. Brivudín Indikácie – koţné a sliznicové infekcie u imunodeficientných pacientov (malignity, th. imunosupresivity) vyvolané vírusmi VHV, HSV1. Klin. sa overuje účinok pri CMV a EBV. Kontraindikácie – zvýšená opatrnosť je ţiaduca pri zníţených funkciách obličiek. Neodporúča sa podávať liek v gravidite a laktácii. Nežiaduce účinky – mierne prejavy dyspepsie (nechutenstvo, nevoľnosť, tlak v epigastriu) väčšinou nevyţadujú medikamentóznu th. Ojedine sa dostavuje proteinúria, glykozúria, zvýšenie kreatinínu a aminotransferáz v sére, leukopénia, trombocytopénia. Interakcie – zvýšená účinnosť (toxickosť) pri súčasnom podávaní fluorouracilu a ftorafuru (predlţený eliminačný t0,5). Dávkovanie – 4-krát/d 125 mg v 6-h intervale, deťom pri varičele–zostere 15 mg/kg/d rozdelene do 3 čiastkových dávok (zodpovedá plazmatickej koncentrácii 2,7 mg/ml) počas 5 d, v ťaţších prípadoch imunodeficiencie 7 – 10 d. Odporúča sa kontrola KO a kreatinínu v sére pred začatím th. a 3., 6. a 12. d th. Prípravok – Helpin® tbl., Zostex®, Zovudex® 125 mg broad-beta disease – angl. choroba širokého beta (pruhu), →hyperlipoproteinémia typu III. Broca, Pierre Paul – (1824 – 1880) paríţsky chirurg, antropológ a etnograf. Je jedným zo zakladateľov antropológie. R. 1861 lokalizoval v mozgu a r. 1863 opísal afémiu (→afázia ). Veľké zásluhy si získal zavedením modernej metodiky do antropologického výskumu, napr. kraniometriu. R. 1859 zaloţil antropologickú spoločnosť a i. vedecké inštitúty. Publikoval mnoho vedeckých prác (De la propagation de l,inflammation; Quelques propositions sur les tumeurs dites cancéreuses, 1853; Sur l,éntranglement dans les hernies abdominales et les affections, qui peuvent e simuler, 1856; Memoire sur l,anatomie pathologique du cancer, 1852; Traité des anévrismes et leur traitment, 1863; Traité des tumeurs, 1866; Étude sur Celse et la chirurgie romaine, 1866; Recherches sur un nouveau groupe des tumeurs désignées sous le nom d,odontômes, 1867 a i.). Brocadopa® (Brocades-Stheeman) →levodopa. Brockmannova noha – [Brockmann, E.P., londýnsky chirurg–ortopéd] vrodená kosozvislá noha; →pes equinovarus congenitus. Brockov syndróm – [Brock, Russel Claude sir, *1903, angl. chirurg] sy. stredného laloka, sy. infundibulektómie, uzavretá transventrikulárna →valvulotómia. Brocova afázia – [Broca, Pierre Paul, 1824 – 1880, franc. chirurg, antropológ pôsobiaci v Pa-ríţi] →afázia. Brocov vzorec – [Broca, Pierre Paul, 1824 – 1880, franc. chirurg, antropológ pôsobiaci v Paríţi] vzorec na výpočet telesnej hmotnosti (TH v kg) z rozdielu telesnej výšky (V v cm) mínus 100: TH = TV – 100. Slúţi len na hrubú orientáciu, fyziol. variancia je 10 – 20 %. Brocova parolfaktoriálna area – [Broca, Pierre Paul, 1824 – 1880, franc. chirurg, antropológ pôsobiaci v Paríţi] area subcallosa; →mozog . Brocovo centrum – [Broca, Pierre P., 1824 – 1880, franc. chirurg, antropológ pôsobiaci v Paríţi] motorické rečové centrum v dolnej oblasti gyrus frontalis inferior (→Brodmanova area 44 a 45 ) dominantnej hemisféry mozgu (v ľavej hemisfére u pravákov). Brocqova choroba – [Brocq, Louis, 1856 – 1928, paríţsky dermatológ] →choroba. Brocqov-Pautrierov syndróm – [Brocq, Louis Anne, 1856 – 1928, paríţsky dermatológ; Pautrier, L. M., 1876 – 1959, franc. dermatológ pôsobiaci v Lyone] → syndrómy. Brodieho absces kostí – [Brodie, Benjamin C., sir, 1783 – 1862, londýnsky chirurg] centrálna, loţisková osteomyelitída prebiehajúca väčšinou v metafýze al. metafýze a epifýze dlhých rúrovitých kostí; chron. prebiehajúca osobitná forma hematogénnej osteomyelitídy; →absces. Brodieho choroba – [Brodie, Benjamin C., sir, 1783 – 1862, londýnsky chirurg] →choroby. Brodieho príznak – [Brodie, Benjamin C., sir, 1783 – 1862, londýnsky chirurg] →príznaky. brodifakum – 3-[3-(4-bróm[1,1,-bifenyl]-4-yl)-1,2,3,4-tetrahydro-1-naftelenyl]-4-hydroxy-2H-1-benzopyran-2-ón, C31H23BrO, Mr 523,44; rodenticídum (Talon®, Ratak+®). Brodifakum brodimoprím – 5-[(4-bróm-3,5-dimetoxyfenyl)metyl]-2,4-pyrimidíndiamín, C13H15BrN4O2, Mr 339,19; inhibítor dihydrofolátreduktázy, štruktúrny analóg trimetoprímu, antibiotikum. Brodimoprím brodivce → Gressores, vtáky s dlhým, zväčša klinovitým, zobákom, dlhými neoperenými nohami. U nás ţijú čeľade: ibisovité (Threskiornithidae), volavkovité (Ardeidae) a bocianovité (Ciconiidae). Brodmannove oblasti – [Brodmann, Korbinian, 1868 – 1918, nem. neurológ] 9 oblasti (regiones) izokortexu (kôry neopália), kt. sa líšia usporiadaním jeho 6 bunkových vrstiev. Pouţíva sa na mapovanie kôrovej lokalizácie riadiacej rôzne funkcie nervového systému a tela; →Brodmannove vrstvy mozgovej kôry. K B. o. patria: 1. Regio postcentralis – rozprestiera sa na gyrus postcent-ralis a patria k nej Brodmannove arey 1, 2, 3 a 43. Je to úzka oblasť kôry s početnými drobnými zrnitými bunkami. Končí sa v nej väčšina talamokortikálnych vláken, kt. sú pokračovaním lemniscus medialis a talamokortikálnych vláken nadväzujúcich na ascendentné senzitívne vlákna n. trigeminus. Tu je lokalizovaná taktilná (area 1), hlboká koţná, svalová a kĺbová (pociťovanie polohy končatín a trupu, area 2), algická (area 3a) a tepelná (area 3b) citlivosť. V najniţších miestach sa nachádza kôrové chuťové centrum. V arei 5 sa uskutočňuje integrácia taktilných a proprioceptívnych podnetov a stereognózia. 2. Regio praecentralis – areae 4, 6. Zaujíma gyrus praecentralis (4) a priľahlé zadné časti gyrus frontalis superior a medius (6). Kôra je tu veľmi široká, nápadne sú vyvinuté pyramídové vrstvy, zrnité vrstvy takmer chýbajú, resp. aj v týchto vrstvách sú drobné pyramídy. Area 4 obsahuje hojne Becove obrovské pyramídové bunky (area praecentralis gigantopyramidalis). Je hlavným východiskom pyramídových dráh; predstavuje kôrové motorické centrum. Jej funkciou sú vôľové (chcené) pohyby. Aktivácia arey 4s (supresorickej arey) vyvoláva zastavenie pohybov. Area 6 je oblasťou pre riadenie trupu a hlavy, ale odtiaľ vychádzajú aj spoje k bazálnym gangliám (nadradené neuróny extrapyramídových dráh) a dráhy do hypotalamu. Tu sa zabezpečuje pripravenosť k pohybu, pocit sily, príprava k mimovôľovým pohybom tela. Na vykonávanie zloţitých koordinovaných pohybov je nevyhnutná súhra areí 6 a 4. Prostredníctvom aferentných dráh sa v kôre frontálneho laloka regulujú aj rôzne vegetatívne funkcie. Následkom dráţdenia frontálnych lalokov vznikajú zmeny peristaltiky ţalúdka a čriev, srdcovej činnosti a TK. Činnosť vnútorných orgánov riadi kôra prostredníctvom podmienených spojení. Striktne vymedzené centrá pre určitý vnútorný orgán však nejestvujú. 3. Regio frontalis – arey 8, 9, 10, 11, 12?, 44, 45, 46 a 47, kt. navzájom plynule prechádzajú do seba. Smerom frontálnym sa mozgová kôra stenčuje, zjavujú sa v nej postupne početnejšie zrnité bunky. Area 8 zaujíma strednú časť gyrus frontalis sup. a med. Vychádzajú z nej vlákna k bazálnym gangliám (najmä k ncl. caudatus). Pri jej dráţdení sa pozoruje otváranie mihalníc, stáčanie očí na druhú stranu (déviation conjugée) a mydriáza. Zabezpečuje sa tu riadenie pohybov očí podľa pohybu predmetu pred okom, spontánne a vôľové pohyby očí, riadenie pohybov tela a očí podľa labyrintových podnetov, udrţovanie axiálnej ekvilibrácie tela. Supresorická area 8s slúţi na zastavenie pohybov očí a tela. Arey 9, 10, 11 a 46 neodpovedajú na elekt. dráţdenie nijakými pohybmi. Area 9 má vplyv na pozornosť, vôľu a emócie. Vychádzajú z nej podnety k pohybom, usílie vykonať pohyb, krátkodobé i dlhodobé plánovanie správania. Je sídlom simplexnej i komplexnej praxie, reaktivity, tvorby hypotéz. V area 10 sa začína tractus frontopontinus, na kt. nadväzuje tractus pontocerebellaris. Táto area zabezpečuje reguláciu pohybov, psychomotorickú realizáciu úmyslov, krátkodobú operačnú pamäť, sústredenosť (fokusácia pozornosti), konanie smerujúce k uskutočneniu ,,vyšších cieľov“. Arey 9, 10 a 11 dostávajú vlákna z dorzálneho talamu. Arey 11 – 14 zabezpečuje spontaneitu, chápanie problému ja a spoločnosť a je azda jedným z miest na uskutočňovanie Jungovho procesu individuácie, psychického ,,jastva“. Je tu sídlo pre afektivitu, svedomitosť, naliehavosť starosti. Pri lézii týchto areí vzniká tupá eufória. Area 44 a pp. aj 45 predstavuje →Brocovo rečové centrum. Area 44 slúţi na tvorbu hlasu (fonáciu), tvorbu hlások, slov, melódií, spontánny hovor, area 45 na tvorbu viet, Heverochove meristické funkcie. Area 46 zabezpečuje vecné a činnostné myslenie, realizáciu myšlienok psychomotorickou expresiou, area 47 abstraktné myslenie, porozumenie významu slov a viet, Heverochove mnestické funkcie, priraďovanie významu k slovám a naopak k myšlienkam slovný výraz, je ,,semantickou areou“. 4. Regio insularis – obsahuje arey 13 – 16. Ich funkcia je ešte neobjasnená. Súčasťou insula Reilii, kde sú tieţ centrá pre kortikálnu reprezentáciu viscerálnych funkcií, t. j. reguláciu kardiomotorických a GIT funkcií, sú arey 11 – 14, 47, 52 a Rb 2. 5. Regio temporalis – arey 20, 21, 22, 36, 37, 41, 42, 50? a 52 slúţia ako sluchové percepčné centrá. V arei 20 je centrum pre poznávanie šumov a hudby, v arei 21 pre akustickú pozornosť, naslúchacie pohyby, v arei 22 poznávanie melódií, slov, viet (je súčasťou Wernickeho centra reči). Area 35 a 36 vykonávajú pp. funkcie ako limbický systém. V arei 37 je centrum pre poznávanie mien, tvárí a identifikáciu ľudí podľa tváre. Poškodenie arey 37 sa prejaví poruchami v pamätaní slov (akustická amnézia). Area 38 je temporopolárna oblasť pre chápanie hudby, kam konvergujú dráhy z neokortikálnych a sek. asociačných polí; odtiaľ idú dráhy do area 28. V arei 41 a pp. aj 42 je sluchové percepčné centrum, v arei 41 centrum pre poznávanie tónov, v arei 42 centrum pre chápanie slovných zvukov (hlások). Area 52 slúţi na poznávanie šumov. Odstránenie celých temporálnych lalokov nemá za následok hluchotu, len neschopnosť orientovať sa podľa počutého zvuku. 6. Regio parietalis – areae 5, 7, 39, 40. Podobá sa regio postcentralis, je však širšia a má zreteľnejšie vrstvy III a V; vrstvy V a VI sa okcipitálnym smerom postupne zoslabujú. Area 5 slúţi na integráciu taktilných a proprioceptívnych podnetov, stereognóziu, area 7 na pociťovanie pohybov rúk a trupu, podieľa sa na konaní a správaní, počítaní. Arey 5 a 7 sú spojené s talamom. Area 39 a 40 majú komplexnú funkciu integrovať vzruchy z receptorov koţnej a hlbokej citlivosti so vzruchmi prichádzajúcimi zo zrakových centier (stereognostické rozpoznávanie). Area 39 zabezpečuje konštruktívne konanie, orientáciu vpravo–vľavo, senzorické fatické funkcie, telesné jastvo, fatické grafické a lexické funkcie; je súčasťou Wernickeho centra reči. Pri poruche arey 39 vzniká alexia. Area 40 slúţi na pociťovanie a kontrolu pohybov, najmä ramien, poznávanie telesnej schémy vlastnej i cudzej, stereognóziu, cenestéziu, nozognóziu, fatické grafické funkcie, praxiu a gnóziu. 7. Regio occipitalis – arey 17, 18 a 19. Kôra tejto oblasti je tenká a má mohutne vyvinuté zrnité vrstvy. Stredná oblasť, area 17 je typický koniokortex, slúţi na videnie svetla, vecné poznávanie tvarov, farieb, pohybov. Makroskopicky je v nich patrný voči okoliu ostro ohraničený biely prúţok (Gennariov-Vicq d,Azyrov prúţok, Baillargerov prúţok, ako area striata), kt. prebieha okolo sulcus calcarinus. Končia v ňom vlákna zrakovej dráhy prichádzajúce najmä z corpus geniculatum laterale. Do kôry sulcus calcarinus prichádzajú vlákna prislúchajúce horným poloviciam sietnic, vlákna z dolných polovíc sietnic majú svoju reprezentáciu pod sulcus calcarinus. Vlákna z centrálnych partií sietnic (aj s vláknami z macula lutea) prichádzajú do obidvoch areae striatae a končia prevaţne v okcipitálnych partiách areí. Zničenie obidvoch areae striatae má za následok úplnú slepotu. Area 18 (area peristriatae) je pp. reflexnou zrakovo-motorickou oblasťou, nachádza sa v nej zmysel pre polohu a mies- to, pohyby očí (spojenie na area 8), optickú pozornosť. Area 19 (pars parastriata) spojená so širokou oblasťou mozgovej kôry je pp. oblasťou pre obraz zrakových spomienok, priestorovú pamäť, čítanie, optickú pamäť (počítanie?). Pri jej poškodení vzniká optická amnézia. 8. Regio cingularis (arey 23, 24, 31, 32 a 33), regio retrosplenialis (arey 26, 29, 30) a regio hippocampica (arey 27, 28, 34, 48, 49? a 51) tvorí alokortex, kt. patrí k archipaliu. V arei 23 až 27 je neokortikálna reprezentácia limbického systému, kt. slúţi na vnímanie telesného jastva, zabezpečovanie afektivity, ,,štruktúry osobnosti“, repertoáru správania, poznávanie vlastnej telesnej existencie, pocitu reality. Area 28 je area entorhinalis, kt. je spojením medzi neokortikálnymi prim. a sek. asociačnými poliami a limbickým systémom, najmä hipokampom; zabezpečuje pohyby hlavy a tela podľa pachu. Gyrus hippocampi sa označuje ako ep, Pas, Psb 2, Psbl; subiculum sa označuje ako Sub, Psb1, Psb2, epr. Obidve štruktúry patria k limbickému systému, ich funkciou je dlhodobá pamäť, afektivita, inštinktívne správanie. Arey 29 – 33 (gyrus pericallosus) sú tieţ neokortikálnou časť limbického systému zabezpečujú spontaneitu, naliehavosť bolesti, opak vigilnej kómy, area 34 slúţi na poznávanie pachov, area 35 a 36 vykonávajú pp. funkcie ako limbický systém. 9. Regio olfactoria – area olfactoria, trigonum olfactorium a priľahlé partie, je tzv. bazálna čuchová kôra, kt. patrí k paleopaliu. Brodmanove arey na konvexite (vľavo) a mediálnej ploche ľavej hemisféry (vpravo) Brodmannove vrstvy mozgovej kôry – [Brodmann, Korbinian, 1868 – 1918, nem. neurológ] vrstvy izokortexu (kôry neopália). Šesť vrstiev buniek, kt. Brodmann označil číslami I – VI, a to z povrchu do hĺbky: I. vrstva – stratum moleculare (lamina zonalis) je chudobná na bunky. Končia tu jemné rozvetvenia aferentných kortikopetálnych vlákien a začínajú v nej jemné vetvičky dendritov pyramídových buniek. Zasahuje sem aj rozvetvenia niekt. hlbšie uloţených kôrových buniek. Okrem toho sú tu roztrúsené bunky, kt. obidva výbeţky prebiehajú súbeţne s povrchom a predstavujú tangenciálne intrakortikálne spoje. Sú to: 1. hruštičkovité Retziusove bunky, kt. hlavný výbeţok stúpa smerom k povrchu a potom sa vetví na tangenciálne prebiehajúce kolaterály; 2. horizontálne bipolárne Cajalove bunky, vretenovitého tvaru s tangenciálnymi výbeţkami na protiľahlých koncoch. Tangenciálne vlákna v povrchovej vrstve izokortexu sú sčasti exogénne, sčasti endogénne (pochádzajúce z kôrových buniek). V alokortexe, kde lamina zonalis je taká mohutná, ţe kôra má na povrchu aj belší vzhľad (Meynertova biela kôra), sú v povrchovej vrstve prevaţne tangenciálne exogénne vlákna (t. j. z niţších centier). II. vrstva – lamina granularis externa sa skladá z drobných, zrnitých buniek. Táto vrstva je po IV. vrstve lokálne najvariabilnejšia, miestami môţe spolu so IV. vrstvou vymiznúť (agranulárna kôra). Po narodení je zreteľná, neskôr stráca na zreteľnosti a zrnité bunky sa menia na pyramídové. III. vrstva – lamina pyramidalis obsahuje prevaţne pyramídové bunky. Do hĺbky vrstvy pribúda pyramídam na veľkosti. Na niekt. miestach sú tieto bunky v niekoľkých etáţach, takţe moţno rozoznávať vrstvu IIIa, IIIb a IIIc. Najlepšie je III. vrstva vyvinutá v gyrus praecentralis a v priľahlých čelových závitoch, smerom k frontálnemu pólu sa stáva menej výrazná. IV. vrstva – lamina granularis interna má podobný vzhľad ako II. vrstva a aj jej rozvoj je súbeţný. Osobitne hrubá a hustá je okolo sulcus calcarinus (aţ 42 % celkovej hrúbky kôry), v kt. je zreteľný biely tangenciálny Gennariov pásik (Vicq d,Azyrov pásik). V. vrstva – lamina ganglionaris, syn. lamina pyramidalis interna (podľa prevaţnej časti buniek,kt. počet je tu často väčší ako v III. vrstve). VI. vrstva – lamina multiformis sa skladá prevaţne z kolmo postavených vretenovitých buniek (lamina fusiformis). Jej ohraničenie voči bielej hmote je nepresné. Táto vrstva je aj v alokortexe, ale jej bunky majú veľmi nepravidelné tvary. Broglie, Louis Victor Pierre Raymond – (*1892) franc teoretický fyzik. Pôsobil na Sorbonne a Ústave H. Poincarého v Paríţi. Je jedným zo zakladateľov kvantovej fyziky. Vo svojej práci Recherches sur la Théorie des Quanta teoreticky predpovedal, ţe elektróny sa môţu správať ako vlnenie. Za svoje práce dostal r. 1929 Nobelovu cenu za fyziku. B. spolu s Vigierom a Bohmom rozpracovali teóriu elementárnych častíc (teória dvojitého riešenia), kt. je syntézou korpuskulárneho a vlnového aspektu hmoty; →atóm. bróm – [g. bromos zápach] chem. prvok, symbol Br, Z = 35, Ar = 79,90, teplota topenia –7,25 °C, halogén. Prírodné izotopy 79, 81 (74 – 90); rádioaktívny marker 77, 80, 80m (metastabilný) a 82. Objavil ho Balardon (1826). Vo voľnej forme sa v prírode nevyskytuje. Vo forme bromidov sa nachádza v minerálnych prameňoch a v nepatrnej koncent-rácii aj v iných prírodných vodách. V morskej vode sa Br hromadí v bielkovinách morských rias, rýb a korálov ako dibrómtyrozín (kys. brómgorgová). Ako biogénny prvok sa nachádza vo všetkých telových tekutinách a orgánoch, najmä v hypofýze, nadobličkách, krvi a livkore. Z rastlín ho obsahujú hodne melóny, rajčiaky, cesnak, šošovica, fazuľa a hrach. Br je červenohnedá, prchavá tekutina, štipľavého zápachu. Molekula Br je dvojatómová Br2. Elementárny Br sa vyparuje uţ za obyčajnej teploty v podobe červenohnedých pár. Silne leptá pokoţku a sliznice. Ochladením dáva červené kryštáliky. Rozpúšťa sa v org. rozpúšťadlách (sírouhlíku, liehu a éteri), kt. sa dá extrahovať z vodného prostredia (dôkaz Br). Vodný, asi 3,5 % rozt. sa nazýva brómová voda (Aqua bromi) a pouţíva sa ako oxidovadlo a ako činidlo na brómovanie org. zlúč. V zlúč. má Br oxidačné číslo –I, I, (IV) a V. Zlúčeniny brómu • Bromovodík HBr je bezfarebný plyn ostrého zápachu, Dráţdi silne na kašeľ. Na vzduchu dymí. Je veľmi dobre rozp. vo vode. Vodný rozt. bromovodíka sa nazýva kys. bromovodíková (Acidum hydrobromicum). Je to silná jednosýtna kys. Jej soli sú bromidy (Salia bromata). Pôsobia tlmivo na CNS, majú upokojujúci účinok, zniţujú dráţdivosť mozgu a miechy. Pouţívajú sa aj vo fotografii. • Kyselina brómna HBrO (Acidum hypobromosum) je veľmi slabá kys. Jej soli – brómnany (hypobromity, Salia hypobromosa) – sú známe len vo vodnom rozt. Pouţívajú sa ako oxidovadlo, napr. pri stanovení močoviny. • Kyselina bromičná HBrO3 (Acidum bromicum) je bezfarebná tekutina. Je to veľmi silná kys. a účinné oxidovadlo. Jej soli – bromičnany (bromáty, Salia bromica) – sa tieţ pouţívajú ako oxidovadlá v analyt. chémii, napr. ako štandard v oxidačnoredukčnej titrácii (bromatometria). Účinky brómu a jeho zlúčeninín na organizmus Pary Br dráţdia dýchacie cesty a usmrcujú pri zloţení asi 4.10-3 % obj. vo vzduchu. Kvapalný Br spôsobuje poleptania slizníc, kt. sa ťaţko hoja. Dráţdivý účinok si zachovávajú aj niekt. org. zlúč. Br (napr. brómacetón), kt. sa často pouţívajú ako slzotvorné plyny. Pri poţití rozt. Br vzniká ťaţká gastroenteritída a exitus. Br sa má uchovávať v uzavretých sklených nádobách a pri práci s ním má byť vţdy pripravená amoniakálna voda. Antidótom po poţití Br je amoniak a tiosulfáty. Bromidy sa vstrebávajú v čreve. Ich vysoká koncentrácia v ţalúdku môţe vyvolať miestne podráţdenie, preto sa uţívajú per os po jedení. Br podporuje hypoglykemický účinok inzulínu. Akút. otrava Br sa podová otrave chlórom. Pri dlhodobom podávaní Br môţe nastať chron. otrava – bromizmus. p-brómacetanilid – N-(4-brómfenyl)acetanilid, C8H8BrNO, Mr 214,07, analgetikum, antipyretikum (Asepsin®, Antisepsin®, Bromoantifebrin®). brómacetón – slzotvorný plyn; → bróm. brómacil – 5-bróm-6-metyl-3-(1-metylpropyl)-2,4(1H,3)-pyrimidíndión, C9H13BrN2O2, Mr 261,11; herbicídum (Hyvar®, Uragon®, Urox B®). Brómacil bromadiolón – 3-[3-(4-bróm[1,1,-bifenyl]-4-yl(-3-hydroxy-1-fenyl[propyl]-4-hydroxy-2H-1-benzopyran-2-ón, C30H23BrO4, Mr 527,42; rodenticídum s antikoagulačným účinkom (Bromone®, Maki®, Super-Caid®, Super-Rozol®). Bromadiolón Bromadryl® (Léčiva) – Embraminii hydrochloridum (mebrophenhydraminium chloratum) 25 mg v 1 tbl.; →embramín. Bromadryl F® (Léčiva) – embramínhydrochlorid 25 mg + fenmetrazínhydrochlorid 10 mg v 1 tbl.; →embramí n; →fenmetrazínhydrochlorid. Bromadryl pro infantibus® (Léčiva) – embramíniumhydrochlorid 10 mg v 1 tbl.; →embramín. bromal – tribrómacetaldehyd, C2Br3O, Mr 270,78; ţltá, olejovitá tekutina, s vodou tvorí →bromalhydrát , kt. je pri teplote bromalhydrát – 2,2,2-tribróm-1,1-etándiol, C2H3Br3O2, Mr 298,79. Pripravuje sa z bromalu a vody. Môţe vyvolať závislosť. brómatometria – oxidačnoredukčná titrácia pomocou bromičnanov; →titrácie. bromatotherapia, ae, f. – [g. bróma-brómatos potrava + g. therapeiá liečenie] bromatoterapia, diétoterapia; zriedk. bromazepam – Bromazepamum, 7-bróm-1,3-dihydro-5-(2-pyridinyl)-2H-1,4-bezodiazepin-2-ón, C14H10BrN3O, Mr 316,16. Pôsobí na benzodiazepínové receptory v GABA receptorovom komplexe. Má intenzívny anxiolytický a sedatívny účinok závislý od dávky. Max. koncentrácia v plazme po podaní p. o. sa dostavuje medzi 1. a 2. h. Biol. dostupnosť nezmenenej látky je 84 %. Eliminačný t0,5 je 10 – 20 h, u starších osôb dlhší. V pečeni sa metabolizuje najmä na hydroxybromazepam a 2-(2-amino-5-bróm-3-hydroxybenzoyl)pyridín, kt. konjugovaná forma sa zjavuje v moči. Viaţe sa na bielkoviny plazmy asi zo 70 %. Indikácie – stavy strachu, úzkosti, psychického napätia; morozita a podráţdenosť pri neurózach, psychopatiách. Psychosomatické poruchy pri obehových, GIT a urogenitálnych funkčných ochoreniach. Neurotické sy. pri org. ochoreniach. Nespavosť, endogénna depresia spojená s úzkosťou a nepokojom. Kontraindikácie – myasthenia gravis; intoxikácia alkoholom; precitlivenosť na bezodiazepíny; gravidita, laktácia; závislosť od alkoholu, liekov a drog. Nežiaduce účinky – pri vyšších dávkach, najmä na začiatku th. sa môţe zjaviť ospalosť a zvýšená únavnosť. Potencuje účinok hypnotík. Dávkovanie – u ambulantných pacientov 3 – 9 mg/d, max. dávka na noc; pri závaţnejších stavoch, hospitalizovaných pacientov a pri endogénnych depresiách 6 – 36 mg/d. Prípravky – Compendium®, Creosedin®, Durazanil®, Lectopan®, Lexaurin® tbl., Lexomil®, Lexotan®, Lexotanil®, Normoc®. bromazepamum → bromazepam. -brómbenzylkyanid – syn. -brombenzénacetonitril, C8H6BrN, Mr 196,05; kryštalická látka, t. topenia 29 °C, zapácha po skysnutom ovocí, bojová chem. látka, slzotvorný plyn (Camite®). brómdifénhydramín – 3-[(4-brómfenyl)-fenylmetoxy]-N,N-dimetyletánamín, C17H20BrNO, Mr 334,28; antihistaminikum (Bromo-Benadryl®, Deserol®, Histabromamine®; hydrochlorid C17H21BrClNO – Ambodryl®). bromelaín – Bromelainum, proteolytický enzým zráţajúci mlieko, nachádza sa v pletivách a šťave ananásu. Prvý ho izoloval Marcano (1892). Pletivový b. má Mr 33 000 a je to pp. prvý známy proteolytický enzým rastlinného pôvodu. Pouţíva sa v potravinárstve a pri výrobe proteínových hydrolyzátov. Má aj antiflogistický účinok. Je zloţkou digestív a prípravkov substitúciu exokrinnej sekrécie pankreasu (Bromelin®, Extranase®, Inflamen®, Nutrizym® drg., Traumanase®, Wobenzym® drg.). Bromelainum → bromelaín. Bromeliaceae – broméliovité, čeľaď jednoklíčnolistých rastlín, bylín, epifytov, zriedka drevín amer. trópov (Monocotylenopsida). Listy tvoria listovú ruţicu, v kt. sa udrţuje voda. Na báze vrchnej strany listu súp šupinovité chlpy na vstrebávanie vody z listovej ruţice. Vlastné korene slúţia len na prichytávanie sa na substrát Trojpočetné kvety a listene sú pestrofarebné. Plodom je bobuľa al. tobolka. Rastú v trópoch (27 rodov, asi 2000 druhov). Najznámejší je ananás pravý (Annanas comosus). Na atlantickom pobreţí Ameriky rastie epifyt tylandsia bradatá (Tyllandsia usneoides), kt. visí z podkladu v tvare povrazcov dlhých 2 – 3 m (lujziánsky mach) a pouţíva sa ako vypchávací materiál. Mnohé druhy sú obľúbené ozdobné rastliny, ako bilbergia (Billbergia), vrízea (Vriesea), bromélia (Bromelia), hniezdovec (Nidularium) a i. Bromelin® →bromelaín. brometalín – N-metyl-2,4-dinitro-N-(2,4,6-tribrómfenyl)-6-(trifluórmetyl)benzanamín, C14-H7Br3F3N3O4, Mr 578,23; rodenticídum, vyvoláva rozpojenie oxidačnej fosforylácie účinné proti warfarín-rezistentným kmeňom myší a potkanov (Vengeance®). Brometalín brómfenfos – 3,3,,5,5,-tetrabróm-(1,1,-bifenyl)-2,2,-diol monohydrogénfosfát, C12H7BrOP, Mr 581,79; flukicídum (PH 1882®, Acedist®). Brómfenfos brómfeniramín – -(4-brómfenyl)-N,N-dimetyl-2-metyl-2-pyridínpropanamín, syn. Parabrómdylamín, antihistaminikum (maleát C20H23BrN2O4 – Dimegan®, Dimetane®, Dimotane®, Ebalin®, Ilvin®, Nagemid®, Symptom 3®, Veltane®). p-brómfenol – C6H5BrO, Mr 173,02; dezinficiens. 5-bróm-D-gáfor – 3-bróm-1,7,7-trimetylbicyklo[2.2.1]heptan-2-ón, C10H15BrO, Mr 231,14; miestne antipruriginózum. brómfenolová modrá – 4,4,-(3H-2,1-benzoxatiol-3-ylidén)bis[2,6-dibrómfenol] S,S-dioxid, C19H10Br4O5S, Mr 670,02, syn. 3,3,,5,5,-tetrabrómfenolsulfoftaleín. Indikátor (pH 3 = ţltý, pH 4,6 = purpurový) (Albutest®). brómhexín – 2-amino-3,5-dibróm-N-cyklohexyl-N-metylbenzénmetánamín, N-cyklohexyl-N-metyl-(2-amino-3,5-dibrómbenzyl)amín, C14H20Br2N2, Mr 376,14; mukolytikum. Mení štruktúru bronchiálneho sekrétu a zniţuje viskozitu spútaa zvyšuje sekréciu slín. Mukolytický účinok sa prejavuje po celkovom i miestnom podaní. Bráni vysušovaniu slizníc dýchacích ciest, uvoľňuje viskózne spútum, napomáha tvorbe intaktného mukózneho povlaku a zvýšením mukociliárnej aktivity uľahčuje vykašliavanie. Th. účinok sa úplne prejaví aţ po niekoľkých d. Dobre sa resorbuje z GIT a vylučuje do moču, prevaţne vo forme metabolitov. Po perorálnom podaní sa účinok prejaví po 5 h, po inhalácii za 15 – 20 min. Indikácie – ochorenia dýchacích ciest, pri kt. treba dosiahnuiť skvapalnenie hlienu a uľahčiť vykašľávanie: tracheobronchitídy, chron. obštrukčná bronchitída s emfyzémom, pneumokoniózy, stavy po dg. a operačných výkonoch na pľúcach. Na provokáciu expektorácie pri aspirácii tekutín (bronchografické kontrastné látky) z bronchov. Kontraindikácie – relat.: pacienti so ţalúdkovými vredmi; 1. trimester gravidity. Nežiaduce účinky – poruchy GIT, prechodné zvýšenie aktivity aminotransferáz v sére. U astmatikov môţe inhalácia b. vyvolať bronchospazmus, preto treba preventívne podať bronchodilatanciá. U citlivých pacientov môţe inhalácia b. vyvolať silné dráţdenie na kašeľ; moţno mu zabrániť zahratim inhalovaného rozt. na tel. teplotu. Interakcie – súčasné podávanie antitusík môţe vyvolať stázu sekrétu v bronchoch. Dávkovanie – perorálne: 2-krát/d 4 – 8 ml, deti 5 – 10-r. 3-krát/d 2 – 4 ml, menšie deti 2-krát/d 10 kv., dojčence 3-krát/d 8 kv. Inhalačne: 2 – 3-krát/d 2 ml, deti 5 – 10-r. 2-krát/d 1 ml, menšie deti 2-krát/d 10 kv. Prípravky – hydrochlorid – Auxin®, Bisolvon®, →Bromhexin ® dr., Bromhexin 4 Berlin-Chemie® mix., Bromhexin 8 Berlin-Chemie® mix, Bromhexin 10 Berlin-Chemie® mix., Bromhexin Inhalat® inh., Paxirasol® sol., Paxirasol® tbl., Tossimex®. Bromhexin 12 BC® sol. por. (Berlin Chemie AG) – Bromhexini hydrochloridum 12 mg v ml rozt. (25 kv.); expektorans, mukolytikum; →brómhexín . Bromhexin 12-Salutas® tbl. obd. (Hexal AG) – Bromhexini hydrochloridum 12 mg v 1 obalenej tbl.; expektorans, mukolytikum; →b rómhexín. Bromhexin 8 BC® tbl. obd. (Berlin-Chemie AG) – Bromhexini hydrochloridum 8 mg v 1 obalenej tbl.; expektorans, mukolytikum; →brómhexín. Bromhexin 8-Sirup KM® sir. (Krewel Meuselbach) – Bromhexini hydrochloridum 8 mg v 10 ml sirupu; expektorans, mukolytikum; →brómhexín. Bromhexin Inhalat® inh. (Meuselbach Pharma) – Bromhexini hydrochloridum 2 mg v 1 g rozt.; expektorans, mukolytikum; →brómhexín. bromidrosiphobia, ae, f. – [g. bromos zápach + g. hidros pot + g. phobia strach] bromidrozifóbia, chorobný strach pred nadmerne páchnucim potením. brom(h)idrosis, is, f. – [brom- + g. hidros pot] nepríjemne zapáchajúci pot. bromidy – soli →brómu. Bromid draselný – Kalium bromatum, KBr, pouţíva sa ako sedatívum. Bromid sodný – Natrium bromatum, NaBr, pouţíva sa ko sedatívum (Natrium bromatum® Spofa). bromindión – 2-(4-brómfenyl)-1H-indén-1,3-(2H)-dión, C15H9BrO2, Mr 301,16. Antikoagu-lans (Fluidane®, Halinoine®). Bromindión Brominil® – herbicídum; →bromoxynil. bromismus, i, m. – [brom + -ismus] →bromizmus. Bromisoval Slovakofarma® tbl. (Slovakofarma) – Bromisovalum 300 mg v 1 tbl. Nebarbiturátové sedatívum s centrálne tlmivými účinkami; →brómizoval. bromizmus – [bromismus] chron. otrava →brómom al. jeho zlúč. bromizoval – N-(aminokarbonyl)-2-bróm-3-metylbutánamid; 2-bróm-3-metylbutyrylmočovina; -brómizovalerylmočovina, C6H11BrN2O2, Mr 223,08; nebarbiturátové sedatívum s centrálne tlmivými účinkami. Bróm je viazaný na org. zlúč. Prechádza placentárnou bariérou a prestupuje do materského mlieka. CH3 \ CHCHCONHCONH2 / CH3 Br Brómizoval Indikácie – predráţdenosť (príp. spojená s nespavosťou) s vegetatívnou symptomatikou, najmä neurocirkulačná asténia, funkčné extrasystolické arytmie a paroxyzmálna tachykardia; doplnková th. glaukómu. Kontraindikácie – intoxikácia barbiturátmi al. inými liekmi s tlmivým účinkom. Nie je vhodný na sedáciu pacientov s psychózami. Riziko liekovej závislosti. Nežiaduce účinky – materské mlieko s obsahom B. môţe u dojčiat vyvolať spavosť, vyráţky, akne, u dospelých vertigo, ataxiu, dysartriu, tremor; brómovú akne, ojedinele nepokoj, dezorientáciu, delírium stupor, kómu. Dávkovanie – pri nespavosti 1 h pred spaním 1 – 2 tbl. V ďalších indikáciách 3 – 5 tbl./d. Deti – ½ tbl., 1 – 6-r. ½ – 1 tbl. (150 – 300 mg), 6 – 15-r. 1 tbl. 1 – 3-krát/d. Prípravky – Alluval®, Bromisoval® tbl. Slovakofarma, Bromural®, Bromuran®, Brovalurea®, Dormigene®, Isobromyl®, Pivadorm®, Somnurol®, Uvaleral®; zloţka prípravku Spasmoveral-gin® tbl. brómkrezolová zeleň – syn. tetrabróm, krezolsulfoftaleín, 4,4,(3H-2,1-benzoxatiol-3-ylidén)bis[2,6-dibróm-3-metylfenol]-S,S-dioxid, C21H14Br4O5S, Mr 698,05. Indikátor pH (pH 3,8 = ţltý, pH 5,4 = modrozelený). Brómkrezylová zeleň brómkrezolový purpur – syn. dibrómkrezolsulfoftaleín, 4,4,-(3-H-2,1-benzoxatiol-3-ylidín)bis[2-bróm-6-metylfenol] S,S-dioxid, C21H16Br2O5S, Mr 540,24; indikátor pH (pH 5,2 = ţltý, pH 6,8 = purpurový). Brómkrezylový purpur brómlyzergid – (8-b)-2-bróm-9,10-didehydro-N,N-dietyl-6-metylergolín-8-karboxamid, dietylamid kys. D-2-brómlyzergovej, bróm-LSD, C20H24BrN3O, Mr 402,35; antagonista sérotonínu bez halucinogénneho účinku (BOL-148®). Brómlyzergid 2-brómnaftalén – -brómnaftalén, C10H7Br, Mr 207,07; pikrát C10H7Br.C6H3N3O7 sú ţlté ihličky. Zmes s polymerizovaným ricínovým olejom sa pouţíva ako imerzný olej pri mikroskopii. 2-brómnaftalén Bromocriptini mesilas → bromokriptín; → Medocriptine® tbl.; →Serocryptine ® tbl. Bromocriptinum → bromokriptín; Parlodel® tbl. Bromocyl® – kys. 5-brómsalicylhydroxámová, tuberkulostatikum. bromoderma tuberosum – [brom + g. derma koţa + g. tuber hrboľ] červenohnedé aţ hnedočierne, mäkké, granulačné tumory koţe s plató a centrálnymi inkrustáciami, lokalizované najmä na strane extenzorov. Ide o toxicky al. alergicky podmienenú dermatózu po prívode brómu, príp. so zníţenou exkrečnou schopnosťou mazových ţliaz. Dg. sa stanovuje pomocou histol. vyšetrenia a stanovenia brómu v moči. bromoform – Bromoformum, tribrómmetán, CHBr3, Mr 252,77. Tekutina chloroformového zápachu, nasladlej chuti. Pouţíval sa ako sedatívum, hypnotikum, antitusikum; →bróm; zloţka prípravku Librumin®. Bromoformum →bromoform. bromofos – O-(4-bróm-2,4-dichlórfenyl) O,O-dimetylester kys. fosfortiovej, C8H8BrCl2-O3PS, Mr 365,98; insekticídum, akaricídum (Nexion®). bromokriptín – Bromocriptinum, syn. bromokryptín, C32H40BrN5O5, Mr 654,62. Polosyntetický derivát alkaloidu ergokryptínu. Pripravil sa bromáciou do polohy 2 ergolínového skeletu, -antiadrenergikum, agonista dopamínových receptorov, kt. sa pouţíva na zníţenie popôrodnej laktácie a vo vyšších dávkach na liečenie Parkinsonovej choroby. Bromokriptín Indikácie – endokrinologické: poruchy menštruačného cyklu a infertilita vyvolaná hyperpro-laktinémiou a zdanlivo normoprolaktinemickými stavmi: amenorea (s galaktoreou al. bez nej), oligomenorea, nedostatočná lutálna fáza. Predmenštruačné príznaky (napätie v prsníkoch, pocit plnosti, poruchy nálad). Hyperprolaktinémia u muţov (hypogonadizmus vyvolaný prolaktínom – oligospermia, pokles libida a potencie). Prolaktinómy – mikro- a makroadenómy hypofýzy pred operáciou a po nej, prevencia recidívy. Akromegália citlivá na b. a zmiešané adenómy s hyperprodukciou rastového somatotorpínu a prolaktínu: po operáciách, po kt. sa neupravila tvorba hormónov. Útlm laktácie: zabránenie puerperálnej laktácie al. jej zastavenie. Zabránenie laktácie po potratoch. Puerperálne zdurenie prsníkov. Začínajúca puerperálna mastitída. Benígne ochorenia prsníkov: mastalgia (izolovaná al. súvisiaca s premenštruačným sy., príp. benígnymi nodulárnymi al. cystickými zmenami). Benígne cystické al. nodulárne zmeny. Neurol. indikácia: všetky stavy idiopatickej a postencefalickej Parkinsonovej choroby. Kontraindikácie – relat.: opatrnosť je ţiaduca pri psychóze, kardiovaskulárnych ochoreniach, peptických vredoch, krvácaní z GIT a pri hypotenzii, osobitne v prvých d. th., najmä pri riadení motorových vozidiel a obsluhe strojov. Nežiaduce účinky – v prvých d th. sa môţe vyskytnúť ortostatická hypotenzia, nauzea a vracanie, únavnosť a ospalosť; v priebehu th. tieto príznaky väčšinou vymiznú, po zvýšení dávky sa príp. opäť zjavujú. Pri vyšších dávkach sa môţe dostaviť pocit sucha v ústach, kŕče v nohách, zriedka zmätenosť, psychomotorická podráţdenosť, halucinácie, dyskinézy. Niekedy sa zjavujú parestézie prstov a zblednutie po pôsobení chladu najmä u pacientov s Raynaudovým sy. B. môţe obnoviť fertilitu, predávkovanie však môţe vyvolať poruchu luteálnej funkcie. Najprv treba vylúčiť príp. malignitu. U ţien, kt. v priebehu th. oťarchavejú, sa th. preruší, pri väčších prolaktinómoch sa však ponechá. Ak sa v priebehu gravidity zjavia príznaky zväčšenia prolaktinómu (bolesti hlavy, poruchy vízu, zmenšenie zorného poľa, parézy okohybých nervov) je indikovaná nová kúra b. B. neohrozuje graviditu ani plod. Znášanlivosť lieku zniţuje alkohol. Dávkovanie – poruchy menštruačného cyklu a infertilita: spočiatku 2 – 3-krát 1 tbl./d á 2,5 mg per os, príp. postupné zvýšenie dávky na 5 – 7,5 mg/d aţ do úpravy menštruácie al. obnovenia ovulácie. Premenštruačné príznaky: od 14. d ½ tbl./d á 2,5 mg (aţ 2-krát 2,5 mg/d). Pri menštruácii sa th. prerušuje. Prolaktinómy: spočiatku 2 – 3-krát ½ tbl. á 2,5 mg/d, potom dávku zvyšovať do primeraného potlačenia sérovej hodnoty prolaktínu. Akromegália: spočiatku 2 – 3-krát ½ tbl. á 2,5 mg/d a podľa odpovede sa zvyšuje na 4 – 8 tbl./d. Útlm laktácie – počas 14 d 2-krát 1 tbl. á 2,5 mg. Ak sa po prerušení th. ešte dostaví laktácia, predlţí sa th. o ďalší týţd. Rovnaké dávky sa podávajú pri začínajúcej mastitíde. Puerperálne zdurenie prsníkov – jedna dávka 1 tbl. á 2,5 mg, podľa potreby opakovať po 6 – 12 h, bez nebezpečenia zastavenia laktácie. Benígne ochorenie prsníkov – 2 – 3-krát 1/2 tbl./d á 2,5 mg, podľa potreby sa dávka zvyšuje na 2 – 3 tbl./d. Parkinsonova choroba: spočiatku 1 – 2 mg/d večer počas 1 týţd., potom sa dávky zvyšujú kaţdý týţd. o 1 – 2 mg, obvykle na 10 – 40 mg/d. Th. odpoveď sa docieli obvykle v 6. – 8. týţd. Podľa tolerancie sa dávky upravujú, pri kombinácii s levodopou sa jej dávky zniţujú, príp. prerušia (napr. pri motorických poruchách vyvolaných levodopou). Prípravky – metánsulfonát C33H44BrN5O8S – Parlodel®, Pravidel®, Serono-Bagren®) bromoprid – 4-amino-5-bróm-N-[2-(dietylamino)-etyl]-2-metoxybenzéamid, C14H22BrN3O2, Mr 344,26; antiemetikum. Bromoprid Indikácie – symptomatická th. pri pocite plnosti a tlaku v epigastriu, nevoľnosti, nauzei, vracaní a singulte rôznej etiológie. Pooperačná atónia a vracanie. Funkčná gastropatia, sy. malého ţalúdka, funkčne i organicky podmienené poruchy evakuácie ţalúdka. Duodenogastrický reflux, biliárna gastritída, gastroezofageálny reflux, dyspepsia, nauzea, vracanie pri th. cytostatikami, kardiotonikami, antituberkulotikami ap. Uľahčenie intubačných vyšetrení tráviacej rúry (duodenálna sondáţ, enterobiopsia, endoskopia). Pomocný prostriedok vo farmakorádiodiagnostike GIT. Na urýchlenie evakuácie ţalúdka pred akút. operáciami, pôrodom (zmenšenie rizikia aspirácie), príp. evakuácie cudzieho telesa zo ţalúdka. Neúčinný je pri kinetózach, vracaní psychického pôvodu, atónii čriev. Kontraindikácie – krvácanie do GIT, mechanická obštrukcia GIT, feochromocytóm, epilepsia, parkinsonský sy. Nežiaduce účinky – ospalosť, pocit únavy (asi v 10 % prípadov). Zriedka napätie v prsníkoch, galaktorea, poruchy menštruácie (hyperprolaktinizmus). U detí akinetickodystonický sy. Po vyšších dávkach motorický nepokoj. Interakcie – súčasné podávanie psychofarmák, najmä fenotiazínového radu je neţiaduce (nebezpečie extrapyramídovej symptomatológie). Anticholínergiká zniţujú účinok preparátu. Urýchlením evakuácie ţalúdka a črevnej pasáţe sa zniţuje resorpcia iných farmák. Dávkovanie – obvykle 2–3-krát/d 10 mg; pri dávkach >60 mg/d je riziko neţiaducich účinkov. U detí Prípravky – hydrochlorid C14H23BrClN3O2 – Cascapride®, Plesium®, Praiden®, Valopride®, Viaben®. brómoxynil – 3,5-bróm-4-hydroxybenzonitril, syn. broxynil, C7H3Br2NO, Mr 276,92; selektívne kontaktné herbicídum (Brominil®, Buctril®). brómperidol – 4-[4-(4-brómfeny-4-hydroxy-1-piperidinyl]-1-(4-fluórfenyl)-1-butanón, C21H23BrFNO2, Mr 420,33, brómový derivát haloperidolu, antipsychotikum (Azurene®, Impormen®, Tesoprel®). brómpropylát – syn. fenylizobroolát, 1-metyletylester kys. 4-bróm--(4-brómfenyl)--hydroxybenzénoctovej, C17H16Br2O3, Mr 428,14; akaricídum (Acarol®, Folbex VA®, Neo-ron®). Brómpropylát 5-brómsalicylacetylát – kys. 2-(acetyloxy)-5-brómbenzoová, C9H7BrO4, Mr 259,06; analgetikum. 5-brómsalicylacetát brómsalicylchlóranilid – 5-bróm-N-(4-chlórfenyl)-2-hydroxyanilid, C17H16Br2O3, Mr 326,60; antimykotikum (Multifungin®). Brómsalicylchlóranilid brómsaligenín – 5-bróm-2-hydroxybenzénetanol, C7H7BrO2, Mr 203,04; antiflogistikum (Bromsalizol®). Brómsaligenín brómsulfaleín → Bromsulphopththaleinum natricum. brómsulfoftaleín → Bromsulphopththaleinum natricum. brómsulfoftaleínový retenčný test – skr. BSP, chromoexkrečný test, kt. spočíva na vychytávaní farbiva z krvného obehu pečeňou a vylučovaní do ţlče a dvanástnika. Postup: po odobratí slepej vzorky krvi sa injikuje 5 mg/kg farbiva i. v. Medzi 2. min a 30. s aţ 3 min. sa odoberie 1. vzorka krvi (hodnota 100 %) a o 45 min, 2. vzorka. Vypočíta sa podiel farbiva, kt. zostane v krvnom obehu po 45 min (vzhľadom na hodnotu z 3. min.). Test moţno vykonať aj stanovením koncentrácie BSP za 45 min. Ak napr. predpokladáme, ţe plazmatický objem je 50 ml/kg, počiatočná koncentrácia BSP po dávke 5 mg/kg je 100 ml/l. Retencia BSP po 45 min R45 sa vypočíta podľa vzorca: koncentrácia BSP za 45 min (mg/l) R45 = ––––––––––––––––––––––––––––– 100 Referenčné hodnoty u dospelých sú pokladajú hodnoty > 0,07 (> 3 mg/l; tab.). –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Zvýšené hodnoty retencie BSP –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– 1. Difúzne postihnutie pečene (nie lokalizované procesy, ako absces, nádor) • odznievajúca latentná a anikterická hepatitída (BSP je indikátorom vyliečenia; kvantifikuje stupeň postihnutia) • stavy po hepatitíde • chron. hepatitída (veľký ascites zvyšuje klamnú pozitivitu) • steatóza pečen (BSP je často jediným pozit. nálezom) 2. Ochorenie ţlčníka a ţlčových ciest • akút. a chron. cholecystitída (test nie je vhodný pri hyperbilirubinémii > 30 mmol/l; interferuje pri fotometrii) 3. Zníţený prietok krvi pečeňou –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Klamná negativita vzniká pri hepatopatiách s expanziou plazmatického objemu, klamná pozitivita pri anémiách, horúčkových stavoch, šoku a po operácii. Umelé a prirodzené estrogény, anabolické steroidy, org. anióny (farbivá rtg., kontrastné látky) kompetitívnou exkréciou zvyšujú retenciu BSP, kým lieky indukujúce enzýmy zniţujú retenciu BSP Klírens BSP – vyšetruje sa podobne ako retenčný test, vzorky krvi sa však odoberajú v 3 – 5-min intervaloch. Extrapoláciou bodov sa získava krivka, kt. priebeh je výslednicou 2 exponenciálnych funkcií, počiatočnej (prvá má t0,5 4,7 min, druhá 29,3 min). Vypočítava sa miznutie farbiva za 1 min. Referenčné hodnoty sú 9 – 15 %/min. Pri Dubinovom-Johnsonovom sy. je v prvej fáze sklon krivky normálny, ale medzi 45. – 90. min sa farbivo v obehu objaví opäť (regurgitácia nekonjugovaného farbiva). Transportné maximum BSP (TmBSP) a uskladňovacia kapacita UKBSP – umoţňujú dg. a kvantifikáciu exkrečnej poruchy pri cholestáze. Tm nezávisí od prietoku krvi pečeňou. BSP sa podáva v infúzii 2 al. 3 konštantnými rýchlosťami, pričom sa sleduje koncentrácia farbiva v krvi v niekoľkých časových intervaloch. Referenčné hodnoty TmBSP sú 9 ± 2, UKBSP 6 ± 14 mg BSP zadrţaných pečeňou na kaţdých 10 mg/l plazmatickej koncentrácie. Výrazne zníţené hodnoty Tm pri normálnych hodnotách UK sú pri prim. biliárnej cirhóze a Dubinovom-Johnsonovom sy. Bromsulphopththaleinum natricum – sodná soľ brómsulfoftaleínum syn. brómsulfaleín, fenoltetrabrómftaleíndinatriumsulfonát, 2,4,5, 6-tetrabrómfenolftaleíndinátriumsulfonát, ČsL 4, skr. Bromsuphophthalein, natric., C20H8Br4Na2O10S2, Mr 837,97; diagnostikum na vyšetrenie exkrečnej funkcie pečene. Je to biely, kryštalický prášok, bez zápachu, horkej chuti, dobre rozp. vo vode, prakticky nerozp. v 95 % liehu a chloroforme. Brómsulphopththaleinum natricum Dôkaz a) Po ovlhčení koncentrovanou kys. chlorovodíkovou farbí plameň na ţlto (Na). b) Asi 0,1 g vzorky sa zmieša v porcelánovom tégliku s 0,50 g bezvodého uhličitanu sodného a ţíha sa. Bezfarebná tavenina sa vyluhuje 5,0 ml horúcej vody, sfiltrovaný výluh sa okyslí zriedenou kys. dusičnou a pridá sa rozt. dusičnanu strieborného; vylučuje sa bledoţltá, klkovitá zrazenina, prakticky nerozp. v koncentrovanej kys. dusičnej a zriedenom rozt. amoniaku, rozp. v koncentrovanomn rozt. amoniaku (organicky viazaný bróm). c) Asi 1 mg sa rozpustí v 10,0 ml vody a pridá sa niekoľko kv. zriedeného rozt. hydroxidu sodného; rozt. sa sfarbí intenzívne červenofialovo. Stanovenie obsahu Organicky viazaný bróm. Asi 0,1500 g sa spáli metódou spaľovania organických látok v kyslíku v banke obsahujúcej 20,0 ml vody. 1,0 ml zriedeného rozt. hydroxidu sodného a 0,50 ml koncentrovaného rozt. peroxidu vodíka. Získaný rozt. sa kvantitat. prenesie pomocou vody do kádičky, 5 min sa povarí, okyslí zriedeneou kys. sírovou a titruje sa odmerným rozt. dusičnanu strieborného 0,1 mol/l za potenciometrickej titrácie (strieborná a nasýtená kalomelová elektróda). 1 ml odmerného rozt. dusičnanu strieborného 0,1 mol/l zodpovedá 0,007990 g Br. Sodná soľ brómsulfoftaleínu. Asi 0,1000 g látky sa v odmernej banke na 500 ml rozpustí vo vode a doplní sa ňou po značku. K 5,00 ml tohto rozt. sa v odmernej banke na 200 ml pridá 40,0 ml zriedeného rozt. hydroxidu sodného a obsah banky sa doplní vodou po značku. Zme-ria sa absorbancia 10 mm vrstvy tohto rozt. v max. pri 580 nm proti kontrolnému rozt. Pripra-veného zmiešaním 20,0 ml zriedeného rozt. hydroxidu sodného a 80,0 ml vody. Obsah sodnej soli brómsulfoftaleínu (x) vyjadrený v % sa vypočíta podľa vzorca s hodnotouz A1cm1 % = 825. Uchováva sa v dobre uzavretých nádobách. brómtoluén – C7H7Br, Mr 171,04; dráţdi koţu a sliznice. brómtripelenamín – N-[(4-brómfenyl)-metyl]-N,,N,-dimetyl-N-2-pyridinyl-1,2-etándiamín, C16H20BrN3, Mr 334,28; antihistaminikum (hydrochlorid C16H21BrClO3 – Hibernon®). brómtymolová modrá – syn. 3,3,-dibrómtymolsulfónftaleín, 4,4,-(3H-2,1-benzoxatiol-3-ylidén)-bis[2-bróm-3-metyl-6-(1-metyletyl)-fenol] S,S-dioxid, C27H28BrO8; indikátor (pH 6,0 = ţltý, pH 7,6 = modrý). Brómtymolová modrá bromum, i, n. → bróm. 5-brómuracil – 5-bróm-2,4-(1H,3H)-pyrimidíndión, C4H3BrN2O2, Mr 190,98. Hlavný chem. Mutagén, pouţíva sa pri experimentálnych štúdiách. Inkorporovaný do DNA porušuje sekve-novanie párov báz nahradením tymínu. Bromus ramosus Huds, ssp. benekeni (Lge) Trimen – stoklas konáristý (čes. sveřep větevnatý) trváca, husto trsovitá, tmavozelená tráva z čeľade lipnicovitých (Ponaceae). Má krátko plazivý podzemok, steblá sú 6 – 15 (20) cm vysoké, silné vzpriamené, páperisté, drsné. Metlina je voľná, jej konáriky sú odstávajúce, trocha ovisnuté, veľmi drsné, krivolaké s 1 – 9 kláskami aţ 3 cm dlhými, 7 – 9-, príp. 4 – 14-kveté. Plevy sú kopijovité, zahrotené s bielou obrubou, plevice čiarkovité 5 – 7-ţilové, pritisnuto chlpkaté, s vrcholovou 10 mm dlhou osťou. U nás sa vyskytuje v 2 plemenách, ssp. benekeni a ssp. serotinus. Kvitne v júni a júli. U nás sa vyskytuje od níţin do horského pásma, hojný v listnatých lesoch. Rastie na presvetlených miestach dubín, rúbaniskách, niekedy v rozsiahlejších porastoch. Bromus ramosus bronchadenia, ae, f. – [bronch- + g. aden ţľaza] →bronchadenitis. bronchadenitis, itidis, f. – [bronch- + g. aden ţľaza + -itis zápal] obsol. bronchandenitída, syn. bronchadenia, adenopathia tuberculosa tracheobronchialis, zápal tracheobronchiálnych hílusových lymfatických uzlín. Pôvodne sa pokladal za prim. prejav tbc v tele, aţ Parrot a najmä Küss dokázali, ţe proces v uzlinách je sek. Podľa Rankeho tvorí prim. afekt, lymphadenitis tuberculosa peribronchialis et perivascularis v odtokovej oblasti a adenopathia tuberculosa lymphoglandularum regionalium, pracecipue hili pulmonis dohromady prim. komplex; →tuberkulóza. bronchialis, e – [g. bronchos prieduška] prieduškový. bronchiálna astma → asthma bronchiale. Bronchialtee N® spec. (Abtswinder Naturheilmittel) – Liquiritiae naturalis 25,0 g + Plantaginis folium 25,0 g + Foeniculi fructus 20 g + Thymi herba 12 g + Malvae flos 5 g + Pulmonariae herba 5 g + Atlheae folium 5 g + Malvae flos 5 g v 100 g čajovej zmesi. Fytofarmakum, expektorans. Čajovina expektoračným, sekretomotorickým, antiseptickým a mucilaginóznym účinkom. Pomocný liek pri akút. a chron. ochoreniach horných dýchacích ciest spojených s kašľom. Bronchicum Balsam mit Eukalyptusoel® gel (Rhône-Poulenc Rorer; Nattermann and Cie) – Eucalypti etheroleum + Oleum pini silvestris. Fytofarmakum, antiseptikum, antitusikum. Pouţíva sa pri chorobách z nachladenia, kataroch horných dýchacích ciest. Kontraindikovaný je pri asthma bronchiale, pertussis, bronchospazmy, precitlivenosť na silice. Vtiera sa niekoľkokrát/d na hruď a chrbát. Bronchicum Echinacea® gtt. (Rhône Poulenc Rorer; Nattermann and Cie) – Echinaceae extractum fluidum 40 g v 100 g rozt. Fytofarmakum, imunoprotektívum, imunostimulans. Obahuje 29,1 % etanol. Pouţíva sa pri akút. a chron. ochoreniach horných dýchacích ciest, horúčkových a katarálnych infektoch, ako adjuvans pri zápalových ochoreniach. Bronchicum Elixir N® sol. (Rhône Poulenc Rorer; Nattermann and Cie) – Tincturae (1:5) grindeliae herbae 1 ml + Pimpinella radicis 0,2 ml + Primulae radicis 0,5 ml + Quebracho corticis 0,7 ml + Thymi herbae 1 ml v 100 ml rozt. Fytofarmakum, expektorans, sekretolytikum. Pouţíva sa pri kŕčovitom kašli, zahlienení priedušiek 1 čajová lyţička kaţdé 2 – 3 h. Ojedine vyvoláva podráţdenie ţalúdkovej sliznice. Bronchicum Elixir S® sol. por. (Nattermann & Cie) – Thymi extractum fluidum (1:3), tekutý extrakt z tymiánovej silice 5,0 g ; Primulae radix extractum fluidum (1:2) tekutný extrakt z koreňa prvosienky 1,5 g v 100 ml rozt. Fytofarmakum, expektoranciu. Pouţíva sa pri kŕčovitom kašli, zahlienení priedušiek, vírusovom akútnom ochorení horných dýchacích ciest. Bronchicum Inhalat N® inh. (Rhône-Poulenc Rorer; Nat-termann and Cie) – Eucalypti etheroleum 350 mg + Piceae etheroleum 50 mg + Thymi etheroleum 50 mg v 5 ml prípravku. Fytofarmakum, antiseptikum, dezinficiens. Pouţíva sa pri akút. a chron. katarálnych ochoreniach dýchacích ciest. Pri asthma bronchiale, bronchospazmoch a precitlivenosti na silice je kontraindikovaný. Bronchicum Tropfen N® gtt. (Rhône-Poulenc Rorer; Nattermann and Cie) – Tincturae (1:5) quebracho corticis 14 ml + Saponariae radicis 19 ml + Thymi herbae 22 ml + Eucalypti etheroleum 5 mg + Mentholum 100 mg v 100 ml rozt. Fytofarmakum, antitusikum, antiseptikum, sekretolytikum. Pouţíva sa pri akút. a chron. bronchitídach v dávke 20 kv. 3 aţ 5-krát/d. Občas vyvoláva dráţdenie ţalúdkovej sliznice. bronchiectasia, ae, f. – [g. bronchos prieduška + g. ektasis rozšírenie] →bronchiektázia, rozšírenie priedušiek. Bronchiectasia acquisita – získaná bronchiektázia. Bronchiectasia circumscripta – ohraničená bronchiektázia. Bronchiectasia congenitalis – vrodená bronchiektázia. Bronchiectasia cylindrica – valcovitá bronchiektázia. Bronchiectasia purulenta – hnisavá bronchiektázia. Bronchiectasia putrida, gangraenosa – hnilobná, gangrenózna bronchiektázia. bronchiectaticus, a, um – [bronchi- + g. ektasis rozšírenie] bronchiektatický, vzťahujúci sa na rozšírenie priedušiek. bronchiektázie – [bronchiectasiae] trvalé rozšírenie priedušiek s takmer pravidelným nále-zom akút. al. chron. zápalu bronchov a priľahlého pľúcneho parenchýmu. Postihujú častejšie deti a mladých ľudí. Najčastejšie sú lokalizované v dolných lalokoch, najmä vľavo, v lingule a strednom laloku. Podľa tvaru sa rozlišujú cylindrické (difúzne rozšírenia lúmenu), vakovité (sakulárne), vreteovité a varikózne b. Podľa vzniku rozoznávame vrodené a získané b. Vrodené bronchiektázie – sú zriedkajvejšie. Vyskytujú sa pri Kartagenerovom triase (sy. nepohyblivých cílií + situs viscerum inversus b. + hyperplastický proces na sliznici dutiny nosa a prinosových dutín), →cystickej fibróze pľúc (mukoviscidóze), anomáliách bronchiálneho stromu, laločnatosti pľúc a pľúcnych ciev. Získané bronchiektázie – ich etiólogia nie je vţdy jasná. Zjavujú sa po prekonaní ťaţkých bronchopulmonálnych infekcií (osýpky, čierny kašeľ a vírusové pneumónie), perforácii tbc lymfadenitídy do priedušiek, recidivujúcich baktériových bronchopulmonálnych infekciách pri vrodených al. získaných imunodeficientných stavoch (hypogamaglobulinémia), aspirácii cudzích telies. U dospelých vznikajú po prekonaní deštrukčných zápalov priedušiek, abscesoch pľúc, vyhojení rozsiahlych tbc procesov (b. v horných lalokoch), pri benígnych al. malígnych nádoroch (bronchogénny karcinóm), bronchostenózach; proximálne bronchiektázie môţu sprevádzať alergickú aspergilózu. Klin. sa b. prejavujú kašľom, expektoráciou veľkého mnoţstva hnisového spúta najmä ráno; spútum často fetídne zapácha; opakujúce sa zápaly pľúc, lokalizované na tom istom mieste; drobné hemoptýzy, zriedkavejšie veľké al. aj fatálne hemoptoe; častý výskyt paličkovitých prstov; časté sínusitídy. Fyz. vyšetrením sa zisťujú bronchitické fenomény menlivej kvality, ale lokalizované stále na jednom mieste. Rtg obraz: normálny obraz býva zriedkavý; hrubé pruhovité tiene al. pruhovité prejasnenia ohraničené na segment al. lalok; drobné prstencovité vyjasnenia s hladinkou; príznaky chron. zápalových zmien a atelektázy. Dôleţité sú tomogramy v 2 projekciách. Bronchoskopicky sa dajú zistiť príčiny bronchostenózy, uskutočniť odber sekrétu na bakteriol. a cytol. vyšetrenie, odsať nadmerný sekrét, príp. lokálna aplikovať liekov. Bronchografia, kt. rozhoduje o dg., ukáţe tvar, lokalizáciu b. a ich rozsah. Funkčným vyšetrením sa v závislosti od rozsahu b., pľúcnej fibrózy, pridruţenej bronchitídy a emfyzému zisťuje oštrukčná ventilačná porucha, respiračná insuficiencia rôzneho stupňa, príp. prejavy cor pulmonale chron. Lokálne komplikácie: recidivujúce bronchopneumónie, absces, gangréna pľúc; pleuritídy, empyém s bronchopleurálnou fistulou al. bez nej; chron. bronchitída, bronchiálna astma, emfyzém a cor pulmonale chron. Celkové komplikácie: chron. intoxikácia organizmu s poruchou výţivy, sek., amyloidóza, metastatický absces do CNS. Dg. – povrdzuje sa bronchograficky. Dfdg. – b. obyčajne sprevádza chron. bronchitída a emfyzém pľúc, niekedy bronchiálna astma. B. pri tbc. horných lalokov prebieha často nemo pre drobnú drenáţ, b. stredného laloka bývajú súčasťou sy. stredného laloka pri tbc. hílových uzlín; b. bývajú infikované BK. Benígne a malígne nádory, cudzie telesá a zápaly s bronchostenózou a poststenotickými b. pomôţe odlíšiť bronchoskopia, bronchografia, bakteriol. a cytol. vyšetrenie bronchiálneho sekrétu. Th. – je konzervatívna al. chir. Cieľom konzervatívnej th. je zlepšiť drenáţ bronchiálneho stromu (pravidelná polohová drenáţ, najmenej 10 min 2 – 3-krát/d), zvládnuť infekciu (ATB) a ovplyvniť príp. obštrukčnú zloţku (bronchodilatanciá, mukolytiká, expektoranciá). Chir. th. spočíva v resekcii postihnutej časti pľúcneho parenchýmu. Je indikovaná pri jednostranne lokalizovaných b. s hnilobnou expektoráciou, recidivujúcimi bronchopneumopatiami, chron. abscesom a hemoptýzami pri dobrej funkcii kardiopulmonálneho systému, pečene a obličiek. Výsledky chir. th. v takýchto prípadoch bývajú dobré a trvalé aţ v 90 %. Relat. indikovaní sú pacienti so zvýšeným operačným rizikom (jednostranné b. so zníţenou funkciou kardiopulmonálneho systému a bilaterálne b.). Kontraindikáciou sú príliš rozsiahle procesy, závaţné funkčné poškodenie kardiorespiračného systému, poruchy pečene, obličiek, metastatické abscesy (najmä do CNS), kachexia a amyloidóza. bronchiocele, es, f. – [g. bronchos + g. kélé prietrţ] ohraničené rozšírenie priedušiek; bronchiektázia. bronchiolitis, itidis, f. – [l. bronchulus priedušnička + -itis zápal] zápal priedušiniek (bronchiolov). Bronchiolitis acuta – je ťaţké ochorenie charakterizované obštrukciou bronchiolov a malých priedušiek, postihujúce najmä deti je aţ 10 %. Väčší výskyt ochorenia je v zimných a jarných mesiacoch. Vyvoláva ju takmer vţdy vírusová infekcia, najčastejšie respiračný syncytiálny vírus (RS), ďalej adenovírusy typ 3, 7 a 21, rinovírusy a vírusy parainfluenzy. Zriedkavejšie môţe vznikať pri iných infekčných ochoreniach, ako sú osýpky, čierny kašeľ, parotitída, chrípka a mykoplazmová pneumónia. U dospelých, najmä starých ľudí trpiacich na chron. bronchitídu a emfyzém, môţe vzniknúť po inhalácii toxických plynov, pár a dymov. Prvé morfol. zmeny charakterizuje deskvamácia aţ nekróza buniek povrchového epitelu bronchiolov. Sliznica je hyperemická, edémovo presiaknutá a v priesvite sa nachádza serózny exsudát s deskvamovanými epitéliami. Zápalové zmeny sa šíria aj do peribronchiálneho tkaniva. Vyvolávajú zúţenie priesvitu bronchiolov, aţ ich úplnú obštrukciu a deštrukciu. Vznikajú drobné loţiskové atelektázy a loţiskový obštrukčný emfyzém. Zápalové zmeny sa môţu resorbovať úplne, môţu však trvať aj niekoľko týţd. Klin. obraz – u detí býva prítomný katar horných dýchacích ciest (nádcha, kašeľ, subfebrility). V priebehu 1 – 7 d sa príznaky prudko zhoršia a rýchlo sa rozvíja obraz akút. b.: dusivý kašeľ, dýchavica, tachypnoe, retrakcia hrudníkovej steny, nazálne súhyby, exspiračný stridor, pískavé dýchanie a cyanóza. Auskultačne počuť na pľúcach difúzne piskoty a rachoty, exspírium je predĺţené. U dospelých je v popredí rýchlo sa rozvíja dýchavica, celková vyčerpanosť, vysoká teplota a dráţdivý, dusivý kašeľ s hlienovohnisovou a často aj krvavou expektoráciou. U starých a oslabených osôb nemusí byť teplota zvýšená. Chorí sú bledí, cyanotickí, dýchanie je zrýchlené a spojené s výraznou tachykardiou. Ak b. vznikne v priebehu chrípkového ochorenia, prebieha v 3 štádiách. V 1. štádiu je akút. laryngitída spojená s teplotou. V 2. štádiu sa pripojí ťaţká dýchavica s hojnou hnisovou expektoráciou a cyanóza. Na vrchole choroby je dýchavica extrémna, vyvíja sa ťaţká respiračná insuficiencia. V 3. štádiu je pacient afebrilný a nastáva postupná úprava s úplnou reštitúciou. Na rtg. snímke sa vo včasnou štádiu zisťuje hyperiflácia s nízko postavenými a plochými bránicami a zvýšenou transparenciou pľúcnych polí. V pokročilejších štádiách sa pozoruje diseminácia drobnouzlíčkových tieňov rozličnej veľkosti, nepresne ohraničených a lokalizovaných v okolí hílov, prevaţne v dolných a stredných pľúcnych poliach. Niekedy je vyznačený sklon k splývaniu. Rtg. obraz sa rýchlo mení. V KO je leukocytóza s posunom doľava, sedimentácia krviniek je výrazne zrýchlená. Prítomná je ťaţká artériová hypoxémia (zníţená saturácia hemoglobínu kyslíkom indikáciou na hospitalizáciu) a príznaky obštrukčnej ventilačnej poruchy. Rizikové indikátory akút. b. sú: vek >3 mes., prematurita (bronchopulmonálne dysplázie (cystická fibróza pľúc), toxický vzhľad dieťaťa. Frekvencia dýchania >70/min, pískavé dýchanie, saturácia krvi kyslíkom 6 kPa a prítomnosť atelektáz. Po prekonaní ochorenia býva zvýšená dispozícia na bronchiálne choroby v neskoršom veku. Po b. vyvolaných adenovírusmi sa niekedy vyvíja obraz jednostranného al. lobárneho emfyzému, tzv. hyperlucentné pľúca (Swyersov-Jammesov sy., McLeodov sy.). Zriedka b. vyúsťuje do chron. obliterujúcej b. Dg. – stanovuje sa podľa klin. obrazu, príp. virolog. vyšetrenia. Dfdg. – spastická bronchitída, mukoviscidóza, diseminované formy zápalu pľúc a aspirácia cudzích telies. U dospelých treba predovšetkým odlíšiť miliárnu tbc. Th. – spočíva v aplikácii širokospektrálnych antibiotík, a to aj napriek tomu, ţe vo väčšine prípadov ide o vírusový pôvod ochorenia. Pri ťaţkom stave sa podávajú kortikoidy a bronchodilatanciá, najvhodnejšie nebulizovaný albuterol (Proventil®, Ventolin®, 0,5 % v dávke 0,15 mg/kg). Dojčatá však bývajú citlivé na toxické účinky -mimetík a teofylín. Od začiatku treba podávať zvlhčený kyslík nazálnou kanylou al. maskou, zabezpečiť celkovú hydratáciu (aj vo forme i. v. infúzie), ale pacienta neprevodniť (hrozí edém pľúc). Nevyhnutné je monitorovanie funkcií kardiorespiračného systému a upraviť hodnoty krvných plynov a aci-dobázickej rovnováhy. Dôleţité je aj podávanie mukolytík, príp. uvoľnenie dýchacích ciest odstatím pomocou bronchoskopu. Skvapalenie väzkého hlienu moţno dosiahnuť aj streptoki-názou, kt. sa aplikuje inhalačne a i. v. Pri zhoršovaní stavu treba včas zabezpečiť riadenú ventiláciu pomocou respirátora. U mimoriadne rizikových pacientov sa osvedčuje podávanie antivirotík, napr. ribavirínu v rozt. 20 mg/ml (Virazol®), kt. sa podáva v dávke 30 ml/12 – 18 h v kyslíkovom prístroji počas 3 – 5 d. Pred th. treba rýchlo získať dg. dôkaz o infekcii respiračným sycyntiálnym vírusom. Táto th. je však veľmi nákladná. Vhodné je i. v. podáva-nie imunoglobulínov. Mortalita sa pohybuje medzi 1 – 4 %. Ťaţký stav sa zväčša upravuje na 3. – 4. d. Bronchiolitis obliterans chronica – je pomerne zriedkavé ochorenie, kt. sa vyznačuje prolife-ratívnym zápalom bronchiolov s následnou parciálnou al. úplnou obliteráciou ich priesvitu. K vyvolávajúcim príčinám patria: 1. inhalácia leptavých, toxických a dráţdivých plynov, pár a dymov napr. kys. chlorovodíkovej a dusičnej, niekt. čistiacich prostriedkov, oxidov dusíka (napr. choroba siláţnikov), dymov z horiacich plastov a rtg. filmov, fosgénu a amoniaku; 2. akút. respiračná infekcia (chrípka, osýpky, adenovírusy, čierny kašeľ, mykoplazmová pneumónia); 3. choroby spojivého tkaniva (reumatoidná artritída a i.) a difúzna intersticiálna pneumónia; 4. lokalizované lézie (fokálne rezíduá po prekonanej pneumónii). Príčina b. je niekedy nejasná (idiopatická b.). V pľúcnom parenchýme vznikajú drobné uzlíčky, kt. zodpovedajú prierezom obliterovaných bronchiolov. Bronchioly sú upchaté čapmi granulovaného tkaniva, vznikajúceho následkom organizácie fibrínového exsudátu po poškodení epitelu. Sek. vznikajú drobné bronchiektázie, intersticiálna fibróza a loţiskový obštrukčný emfyzém. Klin. obraz – po inhalácii toxických plynov a pár sa dostavuje bolesť na hrudníku, dráţdivý, dusivý kašeľ a dýchavica, niekedy akút. edém pľúc. Po zdanlivom zlepšení, trvajúcom niekoľko d al. týţd. sa dostavuje progresívne sa zhoršujúca dýchavica. Postinfekčné b. sa obyčajne vyvíjajú po dlhšom období zlepšenia. V rozvinutom štádiu dominuje námahová dýchavica, suchý, dráţdivý kašeľ s miernou expektoráciou, niekedy sú prítomné opakované epizódy hemoptýzy. V časti prípadov sú zvýšené teploty. Postupne sa vyvíja chron. respiračná insuficiencia s pľúcnou hypertenziou. Auskultačný nález na hrudníku môţe byť normálny, al. sa zistia difúzne, vlhké, nezvučné rachoty. KO môţe byť normálny al. sa zistí mierna leukocytóza, sedimentácia krviniek býva mierne zrýchlená. Na rtg. snímke sa niekedy zisťujú nodulárne tiene, alveolárne opacity a hyperinflácia. V pokročilom štádiu sa môţe vyvinúť obraz podobný cystickej chorobe pľúc. Inokedy sú v popredí plošné infiltráty v rozsahu laloka al. segmentu, kt. majú charakter pneumónie al. atelektázy, príp. viaceré plošné zatienenia lokalizované obojstranne. Obojstranné perihílové zatienenie sa môţe podobať na edém pľúc. Zriedkavejším nálezom je izolovaná hyperinflácia pľúc. Dg. ťaţkosti nespôsobuje nález jednostrannej hyperinflácie pľúc – sy. jednostrannej zvýšenej svetlosti pľúc. Pri funkčnom vyšetrení pľúc sa môţe zistiť obštrukčná, reštriktívna al. kombinovaná venti-lačná porucha. Obštrukčná porucha býva reverzibilná. Pri reštriktívnej ventilačnej poruche je zníţená roztiahnuteľnosť pľúc. Difúzna kapacita pľúc môţe byť normálna al. zníţená. Väčšinou sa zisťuje hypoxémia, niekedy spojená s hyperkapniou. Dg. – stanovuje ťaţko a zväčša len biopsiou pľúc. Dfdg. – pri rtg. obraze obojstrannej diseminácie retikulonodulárnych tieňov treba odlíšiť miliárnu a diseminovanú tbc pľúc, pneumokoniózu (azbestózu, beryliózu, silikózu a i.), exogénnu alergickú alveolitídu (farmárske pľúca a pľúca chovateľov holubov), sarkoidózu pľúc, pľúcne zmeny pri kolagenózach, sek. metastazujúce nádory pľúc, ako aj niekt. zriedkavé ochorenia pľúc nejasnej etiológie (histiocytóza X, idiopatická pľúcna hemosideróza a pľúcna alveolárna proteinóza). Difúznu intersticiálnu fibrózu pľúc (idiopatickú fibrotizujúcu alveolitídu) moţno odlíšiť len biopsiou pľúc. Th. – v akút. štádiu spočíva v podávaní antibiotík, glukokortikoidov a oxygenoterapii, v chron. štádiu kortikoidov, bronchodilatancií a mukolytík, v pokročilých štádiách je v popredí oxygenoterapia, kardiotoniká a diuretiká. bronchiolostenosis, is, f. – [l. bronchiolus priedušinka + g. stenos úzky] bronchiolostenóza, zúţenie priedušiniek. bronchiolus, i, m. – [l.] priedušinka, vetvička na periférii vetvenia bronchiálneho stromu, bez chrupaviek v stene, vystlaná na začiatku jednovrstvovým cylindrickým, riasinkovým epitelom, ďalej kubickýmepitelom bez riasiniek. Bronchiolus respiratorius – posledný úsek vetviacich sa bronchiolov. Jeho väzivová stena má cirkulárne a špirálovito prebiehajúce hladké svalstvo a elastické vlákna. Chrupavka, ţliazky i lymfatické tkanivo v nich chýbajú. Na stenách sú polguľovité, tenkostenné výdute, alveoli, a vetvia sa na ductuli alveolares; →alveolus. Alveoly patriace jednému bronchiolus respirastorius tvoria anatomickú jednotku, tzv. acinus pulmonis. Je to skupina alveolov s Ø 2 – 3 mm, obalená tenkou vrstvičkou väziva. Viac acinov (12 aţ 18) tvorí pľúcny lalôčik (lobulus pulmonis) obalený silnejšou vrstvou väziva (septum interlobulare). Väčší počet lalôčikov tvorí subsegmenty, a tie segmenty, nakoniec loby. Bronchiolus terminalis – pokračovanie najmenších →bronchov s Ø ~ 0,5 mm, kt. sa ďalej vetvia na 2 – 3 →bronchi oli respiratorii. bronchitis, itidis, f. – [l. bronchus prieduška + -itis zápal] bronchitída; zápal priedušiek. Bronchitis asthmatica – astmatická bronchitída. Bronchitis asthmatoides – astmatoidná bronchitída. Bronchitis atrophica – atrofická bronchitída. Bronchitis capillaris – bronchopneumónia. Bronchitis caseosa – kazeózna bronchitída. Bronchitis catarrhalis – katarálna bronchitída. Bronchitis catarrhalis – katarálna bronchitída. Bronchitis fibrinosa – fibrinózna bronchitída. Bronchitis hypertrophica – hypertrofická bronchitída. Bronchitis chronica – chron. bronchitída. Bronchitis pituitosa – bronchitída charakterizovaná hojnou hlienovou sekréciou. Bronchitis pseudomembranosa – pseudomembranózna bronchitída Bronchitis putrida, purulenta – hnisavá bronchitída Bronchitis ulcerosa – ulcerózna bronchitída Bronchitis acuta – akút. bronchitída ,,čistá“ (izolovaná) v praxi azda ani nejestvuje. Ide obvykle o postihnutie dýchacích ciest na viacerých etáţach, hoci niekedy dominujú príznaky postihnutia len jedného úseku (rinitída, faryngitída, laryngitída, tracheitída, bronchitída, príp. bronchiolitída); najčastejšie ide o akút. tracheobronchitídu. Etiológia – príčinou akút. b. môţu byť: • Vírusy – u dospelých tvoria 80 %, u detí 50 % myxovírusy (vírusy chrípky, parainfluenzy, u detí najmä respiračný syncyciálny vírus RS), adenovírusy, pikornavírusy (Coxsackie A a B, ECHO, rinovírusy), bedsónie a riketsie; akút. b. často súvisí s vírusovými chorobami vyvolanými vírusmi, kt. nie sú typicky ,,respiračné“, napr. herpes zoster, morbilli, rubeola, varičela, Q-horúčka, ornitóza a i. • Baktérie – prevaţne hemolytický streptokok, pneumokoky, S. pyogenes aureus, Haemophilus influenzae, Chlamydia spp., Moraxella catarrhalis, u detí častým pôvodcom je Mycoplasma pneumoniae; akút. b. môţe byť súčasťou iných baktériových ochorení, napr. diftéria, pertussis, brušného týfusu, paratýfusu, šarlachu; baktériová infekcia často komplikuje pôvodne vírusové infekcie, kt. narúšajú mukociliárny klírens a funkciu polymorfonukleárnych neutrofilov, alveolárnych makrofágov a T-lymfocytov, a tak umoţňujú patogénnym baktériám invadovať do dolných dýchacích ciest. Z tohto hľadiska sú osobitne aktívne vírusy chrípky a osýpok. Pri akút. exacerbácii chron. b. sa ako etiologický agens uplatňuje najmä Haemophilus influenzae a pneumokoky, u detí s cystickou fibrózou najmä stafylokoky a Pseudomonas aeruginosa. • Kvasinky a plesne (najčastejšie kandidy) – takmer vţdy ako superinfekcia, najmä u osôb postihnutých iným ťaţkým ochorením, ich usídlenie uľahčuje dlhodobá th. kortikosteroidmi, imunosupresívami a antibiotikami. • Fyz. (chlad) a chem. škodliviny – fajčenie (aj pasívne) inhalácia dráţdivých plynov a prachov; ide najmä o dymivé kys., amoniak, chlór, nitrózne plyny, sírouhlík, oxid siričitý, ozón, kadmium a i.). • Alergie B. postihuje najčastejšie deti, v dospelom veku vzniká najmä u osôb trpiacich na chron. choroby dýchacích orgánov (chron. rinitídy, sínusitídy, chron. b., bronchiektázie, bronchiálna astma, pneumokoniózy, pľúcne fibrózy a i.), kardiakov a obéznych. U oslabených detí a starých ľudí môţe vyvolať bronchiolitídy a bronchopneumónie. Patol. anatómia – ide o katarálne a katarálnohnisavé zápalové zmeny, spravidla obojstranné, difúzne, postihujúce veľké a stredné bronchy, často aj tracheu. Pri prudkých infekciách, po inhalácii niekt. toxických plynov a pár, ako aj u detí, najmä dojčiat a starých ľudí, zápal často postihuje malé bronchy a bronchioly (bronchiolitída). Bronchiálna sliznica je hyperemická, edémovo presiaknutá a povrchové epitelové bunky sú deskvamované. Pohárikovité bunky, ako aj séromucinózne ţliazky produkujú veľa hlienu. V priesvite bronchov je sekrét, spočiatku hlienový, neskôr hlienovohnisový, príp. aţ hnisový, kt. obsahuje odlúpené epitélie, leukocyty a baktérie. Zápal sa zväčša hojí ad intergum. Pri zriedkavejšej pseudomembranóznej forme je priesvit bronchov vyplnený fibrínovým exsudátom, kt. vo väčších bronchoch tvorí odliatkové rúrky, v menších pevné valce. Ulcerózna bronchitída vzniká pri prudkých infekciách a po inhalácii niekt. pár a plynov; pri deštrukcii steny priedušiek sa hojí stenotizujúcimi al. deformujúcimi jazvami. Klin. obraz – charakterizujú prejavy zápalu horných i dolných dýchacích ciest s descendentným postupom (rino-faryngo-laryngo-tracheo-bronchitídy): v popredí je nádcha, škriabanie v hrdle, mierne zastretý hlas, dráţdivý kašeľ a celkové príznaky (bolesť hlavy, nechuť do jedenia, u fajčiarov odpor k fajčeniu, mrazenie s pocitom slabosti a bolesti v svalstve). Teploty bývajú zriedka zvýšené a trvajú 1 – 3 d. Častý je herpes labialis. Tracheobronchitída sa prejaví suchým, dráţdivým, neproduktívnym kašľom, prichádzajúcim často v záchvatoch, je spojený s bolesťou za sternom, kt. sa kašľom zväčšuje, má pichavý, pálčivý charakter. Dráţdivý kašeľ vyvoláva bolesti po bokoch hrudníka a v epigastriu. Iba s námahou sa podarí uvoľniť trochu väzkého hlienového spúta (sputum crudum). Po 2 – 3 d sa celkový stav zlepšuje, vracia sa chuť do jedenia, zniţujú sa teploty a mení sa charakter kašľu a spúta, kt. sa stáva hojnejšie, hlienohnisové (sputum coctum) a odkašliava sa s pocitom úľavy. Ak nejde o exacerbáciu chron. bronchitídy al. postihnutie periférnych dýchacích ciest a bronchiolov, nebýva prítomná dýchavica. Fyz. nález pri zápale horných dýchacích ciest býva negat., pri postihnutí menších priedušiek s tekutým sekrétom počuť difúzne nezvučné rachoty veľkých a stredných bublín, najmä v inspíriu, pri skromnom mnoţstve väzkého sekrétu piskoty a vŕzgoty, prevaţne v exspíriu a pri kašli. Rtg snímka pľúc nevykazuje patol. zmeny, v KO môţe byť leukocytóza. Pri vírusovej etiológii sa zo spúta nevypestuje patogénna mikróbiová flóra, z hlienohnisového a hnisového spúta sa najčastejšie vypestujú Haemophilus influenzae a pneumokoky, pri chrípke môţu byť stafylokoky. Jedným z najdôleţitejší následkov akút. vírusovej b. je sy. postvírusovej bronchiálnej hyper-reaktivity. Vyskytuje sa najmä u astmatikov. Prejavuje sa suchým, dráţdivým kašľom provokujúci bronchospazmus. Stav pretrváva niekoľko týţd. V th. sa pouţívajú inhalačné bronchodilatanciá, príp. kortikoidy. Úprava nastáva často aţ po 4 – 6 týţd. Atypické formy priebehu – niekedy prebieha a. b. ľahko, afebrilne, iba s kašľom a príp. malou expektoráciou. Akút. hnisavá b. sa prejaví vysokou teplotou, kašľom a expektoráciou hnisového spúta. Ak sú postihnuté bronchioly, vzniká dýchavica s cyanózou a neúmernou tachykardiou. Sek. môţe vzniknúť pri vírusovej infekcii, napr. chrípke, ale častejšie vzniká u pacientov, kt. trpia inou bronchopulmonálnou chorobou. Vyvolávajú ju pneumokoky, Haemophilus influenzae a stafylokoky. Bronchitis acuta spastica – akút. spastická bronchitída, zápal väčších bronchov spojený so spazmom hladkého svalstva priedušiek, kt. zapríčiňuje poruchu ventilácie. Postihuje dojčatá a batoľatá. Klin. sa prejavuje nepokojom dieťaťa, niekedy cyanózou al. bledosťou. Pri auskultácii sa zisťujú difúzne piskoty a vrzgoty v predĺţenom exspíriu. V rtg. obraze je hrud-ník v inspiračnom postavení, bránice sú plochšie, niţšie postavené a transparencia pľúcnych polí zvýšená. Dg. – sa určuje na základe anamnézy a klin. vyšetrenia. Dfdg. – treba vylúčiť iné ochorenia tracheobronchiálnehoho stromu a pľúc, spojené s bronchitickým sy., najmä pneumónie a tbc, príp. cudzie telesá, bronchiektázie, nádory a i. U detí treba myslieť na osýpky a čierny kašeľ. Bronchitický sy. je beţným príznakom v iniciálnom štádiu brušného týfusu. Th. – ľahšie prípady bez teploty si nevyţadujú osobitnú th. Zväčša stačí, aby pacient pil teplé nápoje a fajčiar prestal fajčiť. Miestnosť má byť dobre vetraná, atmosféra v izbe bezprašná, vzduch primerane teplý (18 – 20 ºC) a dostatočne vlhký, čo sa dosiahne odparovaním vody varom. Podávajú sa antipyretiká, kt. zniţujú teplotu a vyvolávajú potenie. Prí chrípkovej b. – protichrípkové lieky. Suchý dráţdivý kašeľ sa tlmí antitusikami, neskôr sa namáhavá expektorácia uľahčuje mukolytikami a expektoranciami. Pri príznakoch obštrukčnej ventilačnej poruchy sa podávajú bronchodilatanciá. Antibiotiká sa podávajú pri purulentnom spúte a od začiatku aj pacientom trpiacim na iné závaţné chron. bronchopulmonálne choroby (chron. bronchitída, bronchiektázie ap.), choroby srdca, obličiek, diabetes mellitus, Addisonovu chorobu, liečeným kortikoidmi a imunodeficientným osobám. Z antibiotík sa aplikujú cefalosporíny II. generácie, napr. cefixím (Suprax®) al. aminopenicilín potencovaný inhibítormi -laktamáz (amoxicilín-klavulinát). Pri precitlivenosti na tieto antibiotiká al. podozrení na chlamýdiovú al. mykoplazmovú etiológiu sú antibotikami prvej voľby makrolidy. Bronchitis chronica – chron. bronchitída, chron. zápal priedušiek. Podľa definície SZO (1963) ide o abnormálne zvýšenie sekrécie hlienu v prieduškách, kt. je trvalé al. opakovane sa zjavujúce (trvajúce väčšinu d v priebehu 3 mes. v 2 po sebe idúcich r.) a klin. sa prejavuje produktívnym kašľom, kt. však nie je vyvolané lokalizovanou bronchopulmonálnou chorobou. Na vzniku a vývoji ch. b. sa zúčastňujú viaceré exogénne a endogénne faktory. K exogénnym faktorom patria: 1. Fajčenie cigariet. U silných fajčiarov (>20 cigariet/d) je riziko vzniku b. 20-krát väčšie ako u nefajčiarov. Inhalácia cigaretového dymu inhibuje pohyblivosť cílií, vyvoláva hypertrofiu hlienových ţliaz a ich hypersekréciu s následnou obštrukčnou poruchou. 2. Znečistenie ovzdušia fyz. a chem. škodlivinami. Patria k nim rôzne plyny, pary a drobné častice pevných látok anorg. i org. pôvodu vo forme prachu ap.). Osobitne škodlivý je vplyv oxidu siričitého SO2 (vykurovanie domácností uhlím, tepelné elektrárne na spaľovanie uhlia a vykurovacích olejov). 3. Poveternostné vplyvy – vlhké a studené počasie, smog (kombinácia hmly s dymom), najmä fotochemický (vznikajú účinkom slnečného ţiarenia na nahromadené výfukové automobilové plyny v atmosfére, pričom sa za vhodných klimatických podmienok tvoria v ovzduší oxidy dusíka a ozón, kt. silne dráţdia dýchacie cesty. 4. Infekcie. Vírusové respiračné infekcie môţu uţ u detí trvalo poškodiť mukociliárny aparát, funkciu neutrofilov, alveolárnych makrofágov a T-lymfocytov, a tak umoţniť sek. baktériovú infekciu. Zo spúta bronchitikov sa najčastejšie vypestuje patogénny Haemophilus influenzae a Streptococcus pneumoniae. Potenciálne patogénne sú koliformné baktérie, klebsiely, Staphylococcus aureus, Proteus a Pseudomonas aeruginosa; vypestujú sa v spúte najmä u pacientov liečených širokospektrálnymi antibiotikami. Za nepatogénne sa pokladá Neisseria catarrhalis, difteroidné paličky, Staphylococcus albus, Streptococcus viridans, kt. patria k fyziol. flóre ústnej dutiny a horných dýchacích ciest. K endogénnym faktorom vyvolávajúcim hypersekréciu hlienu v bronchiálnom strome patrí: 1. Bronchiálna astma. 2. Gen. faktory. Patria k nim vrodené poruchy podmieňujúce vznik emfyzému (deficit 1-antitrypsínu), fibrózy pľúc (cystická fibróza pľúc), sy. nepohyblivých cílií (Kartagenerov sy.) a i. 3. Poruchy imunity – hypogamaglobulinémia, deficit IgA a i. vrodené a získané sy. imunodeficiencie, vrátane AIDS. 4. Vek. Ochorenie postihuje najmä staršie osoby so štruktúrnymi a funkčnými zmenami bronchiálneho stromu a pľúc po prekonaných bronchopneumopatiách, dlhodobom pôsobení exogénnych škodlivín i následkom involučných zmien. Morfologicky sa pri chron. b. zisťuje hypertrofia a hyperplázia tracheobronchiálnych séromu-cinóznych ţliazok a rozmnoţenie intraepitelových pohárikových buniek. Povrchový epitel býva miestami deskvamovaný, miestami epidermoidne metaplastický. Sliznica je hyperemická, edémovo presiaknutá a infiltrovaná nešpecifickým zápalom. Miestami sa tvorí granulačné tkanivo, miestami fibróza. V priesvite bronchov sa nachádza hlien a odlúpané epitélie. Podľa prevládajúcich zmien bronchiálnej sliznice sa rozoznáva hypertrofická a atrofická forma ch. b. Edém, hypertrofia hladkého svalstva, zápalové zmeny v stene a peribronchiálna fibróza spolu s intraluminálnymi hlienovými zátkami zuţujú najmä periférne dýchacie cesty (s priemerom Tieto difúzne zmeny sa významne podieľajú na vzniku obštrukcie dýchacích ciest a poruche distribúcie vdychovaného vzduchu. Klin. obraz – hlavným príznakom ch. b. je chron. al. opakovaný kašeľ a expektorácia spúta. Kašeľ sa dostavuje spočiatku (najmä u fajčiarov) ráno, môţe byť dráţdivého charakteru, spojený s vykašľávaním malého mnoţstva hlienového spúta. Asi v 1/4 prípadov je v spúte prímes krvi; hemoptýza si vyţaduje podrobné vyšetrenie. Kašeľ a expektorácia sa zhoršujú v jesenných, zimných a jarných mesiacoch, vplyvom chladného, hmlistého a vlhkého počasia, príp. vplyvom nevhodného pracovného prostredia. V letných mesiacoch môţe nastať úľava. Postupne sa pripojí námahová dýchavica. Uţ vo včasných štádiách býva prítomná hypoxémia, v pokročilejšom štádiu aj hyperkapnia. Chron. hypoxémia spojená s polyglobúliou sa prejavuje centrálnou cyanózou. Alveolárna hypoxia vyvoláva vazokonstrikciu arteriol pľúcnice a neskôr aj hypertrofiu jej myocytov s následnou pľúcnou hypertenziou a hypertrofiou pravej komory (cor pulmonale chronicum). Dýchavica a cyanóza, ako aj retencia CO2 sa môţe náhle zhoršiť najmä v priebehu akút. respiračnej infekcie, kt. sa prejaví bolesťami hlavy, spavosťou a letargiou. Podľa charakteru spúta a výskytu obštrukčnej ventilačnej poruchy sa rozoznávajú tri formy: 1. Jednoduchá chronická bronchitída – ide o chron. al. opakujúce sa zväčšenie objemu hlienovitej bronchiálnej sekrécie do takej miery, ţe vyvoláva expektoráciu; nebýva spojená s inými ťaţkosťami. 2. Mukopurulentná chronická bronchitída – charakterizovaná expektoráciou spúta trvale al. intermitentne mukopurulentného charakteru. Z hnisového spúta sa častejšie izolujú patogénne baktérie ako z hlienového, na stanovenie dg. tejto formy nie je nevyhnutné spútum kultivovať. 3. Chronická obštrukčná bronchitída – vyznačuje sa trvalým a rozsiahlym zúţením intrapulmonálnych dýchacích ciest a zvýšením odporu pri prúdení vzduchu, najmä v exspíriu. Hlavnou príčinou dýchavice je obštrukcia, kt. moţno objektivizovať funkčnými testami pľúc. Kombinácia chron. b. s bronchiálnou astmou sa označuje ako ch. b. s astmou (nespr. astmatická bronchitída); ak je prítomný významný štruktúrny emfyzém pľúc, je vhodný termín ch. b. s emfyzémom pľúc. Fyz. nález – vo včasných štádiách choroby môţe byť poklepový a auskultačný nález negat. V pokročilejšom štádiu choroby al. pri akút. exacerbácii býva poklep plný, jasný, často s hypersonórnym nádychom nad bázami pľúc. Pri auskultácii sa zisťuje zastretý al. oslabený dýchací šelest s nezvučnými rachotmi, počuteľnými najmä v inspíriu, kt. po zakašľaní miznú al. menia svoj charakter. Piskoty a vrzgoty, vznikajúce prúdením vzduchu veľkou rýchlosťou zúţenými dýchacími cestami, sú počuteľné difúzne v exspíriu, ale často aj v inspíriu. Exspírium je predĺţené. V pokročilom štádiu choroby môţe byť nápadná cyanóza centrálneho typu a pletorický výzor chorého. Dýchanie je namáhavé, s pouţitím pomocného dýchacieho svalstva. Prejavom pokročilej hyperinflácie a emfyzému pľúc je súdkovitý hrudník so zväčšeným zadopredným priemerom, hyperso- nórnym poklepom a oslabeným dýchaním pri auskultácii. V štádiu kardiorespiračnej insuficiencie sa zistí zvýšená náplň jugulárnych ţíl, hepatomegália, edémy dolných končatín, príp. ascites. V tomto štádiu treba pátrať po príznakoch hypertrofie pravej komory a pľúcnej hypertenzie. Rtg. nález pri nekomplikovanej ch. b. je necharakteristický. Bronchograficky sa zisťujú rozšírené vývody hlienových ţliaz vyplnené kontrastnou látkou, kt. sa na kontúre hlavných, lobárnych a segmentárnych priedušiek javia ako zúbkovité výdutinky, podobné drobným divertikulom. V menších bronchoch al. bronchioloch sa pozoruje náhle prerušenie náplne kontrastnej látky, vyvolané ich oklúziou nadmerným mnoţstvom hlienu al. fibrózou. Typické sú aj drobné opacity, laločnatého tvaru s hladkými kontúrami, tzv. periférne jazierka (pools), pp. dilatované periférne bronchioly al. periférne priestory pľúcneho emfyzému vyplnené kontrastnou látkou. Spútum sa má vyšetriť makroskopicky, mikroskopicky a bakteriologicky. Makroskopicky sa hodnotí objem, farba, zápach a vrstvenie. Spútum sa zbiera do nádobky 24 h al. 1 h ráno od prebudenia (25 – 50 % denného objemu). Hlienové spútum je svetlé, sklovité, ťahavé; hnisové spútum má ţltú al. ţltozelenú farbu (prítomnosť neutrofilov a baktérií); zelená farba vzniká účinkom verdoperoxidázy z rozpadnutých polymorfonukleárov (poukazuje na prítomnosť spúta v prieduškach). Mikroskopicky sa v spúte vykašľanom z priedušiek a pľúc zisťujú alveolárne makrofágy, v purulentnom spúte prevaţujú neutrofily, pri bronchiálnej astme nadmerný počet eozinofilov. Orientačne bakteriologicky sa spútum vyšetruje na roztere zafarbenom metódou podľa Gramma. Podľa výsledku sa rozhoduje o voľbe ATB na začiatku th. Na bakteriol. vyšetrenie sa spútum odoberá do sterilnej skúmavky; odosiela sa hlienovo-hnisové al. hnisové spútum vykašľané v ranných h po prebudení, a to tak, aby sa v laboratóriu mohlo spracovať do 2 h. Sedimentácia krviniek môţe byť normálna, pri ťaţkej exacerbácii infekcie zrýchlená. Počet leukocytov v periférnej krvi býva normálny, mierna leukocytóza s posunom doľava sa zisťuje pri akút. exacerbácii. Eozinofília v krvi a spúte poukazuje na alergický pôvod. Červený krvný obraz môţe byť normálny, niekedy sa zistí mierna anémia; v pokročilom štádiu s chron. hypoxémiou býva polyglobúlia. Funkcia pľúc môţe byť spočiatku normálna, a to aj u silných fajčiarov s produktívnym kašľom.V pokročilejších štádiách sa spirografickým vyšetrením zisťuje obštrukčná ventilačná porucha: zníţenie jednosekundovej vitálnej kapacity (FEV1), proporcionálne zníţenie maximálnej vôľovej ventilácie (MMV), pri zníţenom podiele FEV1/VC prietoku (FMF). Výraznejšie sú zníţené maximálne exspiračné prietoky určené z krivky prietok–objem. V takomto prípade je zvýšený aj odpor dýchacích ciest nameraný celotelovým pletyzmografom (Raw). Ch. b. bez emfyzému sa prejavuje zväčšením reziduálneho objemu (RV), zmenšením vitálnej kapacity pri normálnej totálnej kapacite pľúc (TLC). Funkčná reziduálna kapacita (FRC) môţe byť zväčšená al. vo vzťahu k zväčšenému reziduálnemu objemu aj relat. normálna. Tieto nálezy umoţňujú odlíšenie chron. obštrukčnej b. od emfyzému. Pri ch. b. bez emfyzému býva statická pľúcna compliance (Cst) normálna al. zníţená, dyna-mická compliance je zníţená a výrazne klesá so zvyšovaním dychovej frekvencie (obštrukcia periférnych dýchacích ciest). Difúzna kapacita pľúc pre CO pri ch. b. (podobne ako pri bronchiálnej astme) ostáva normálna, pretoţe pľúcne kapilárne riečisko nie je zmenené; pri emfyzéme pľúc je však zníţená. Pri ch. b. býva výrazne narušená vnútropľúcna výmena plynov následkom nerovnomernej distribúcie vdychovaného vzduchu pri relatívne zachovanom prietoku krvi pľúcami. Porucha vzťahu medzi ventiláciou a perfúziou je hlavnou príčinou hypoxémie a zväčšenej alveolo-artériovej diferencie pO2, pretoţe veľká časť krvi preteká hypoventilovanými oblasťami pľúc (s nízkym ventilačno-perfúznym pomerom). V pokročilých štádiách choroby sa zníţenie tohto pomeru podieľa aj na vzniku retencie CO2. Pri telesnej námahe sa pO2 môţe zvýšiť, ak sú pacienti schopní zvýšiť dychový objem a zlepšiť ventilačno-perfúzny pomer. Pri veľkej námahe uţ nie sú pacienti schopní zvýšiť pO2 a retinujú CO2. Hlavným faktorom vzniku pľúcnej hypertenzie v pokročilom štádiu choroby je chron. alveolárna hypoxia. Dg. – stanovuje sa podľa anamnézy a klin. vyšetrenia, obštrukčná ventilačná porucha sa objektivizuje funkčným vyšetrením pľúc. Vţdy treba pátrať po prejavoch chron. rinitídy, ochoreniach paranazálnych dutín (rtg.). Dfdg. – treba vylúčiť iné choroby priedušiek, pľúc a srdca, najmä: 1. bronchogénny karcinóm; 2. tbc; 3. bronchiektázie; 4. ľavostrannú kardiálnu insuficienciu; 5. pneumokoniózy; 6. fibrózy pľúc; 7. intratorakálnu sarkoidózu; 8. iné granulomatózy. Chron. obštrukčnú b. treba vţdy odlíšiť od bronchiálnej astmy a obštrukčného emfyzému (tab.). Th. – cieľom komplexnej th. chron. b. je zmierniť príznaky a zlepšiť telesnú zdatnosť pacienta liečením reverzibilných zloţiek choroby a zabrániť al. aspoň spomaliť progresiu choroby. Medikamentózna th. je zameraná na zlepšenie priechodnosti dýchacích ciest podávaním bronchodilatancií a odstránením mukostázy v dýchacích cestách. Antimikróbióvá th. – pri akút. exacerbácii b. ch. treba podávať antibiotiká, a to pokiaľ moţno podľa výsledkov bakteriol. vyšetrenia, u ambulantných pacientov, najmä ak neboli v ostatných mes. liečení antibiotikami, aj bez kultivácie spúta. Podáva sa ampicilín, amoxycilín 1 g/6 h al. kotrimoxazol (Biseptol®, Septrin®) 2 tbl./12 h p. o., príp. tetracyklíny. Th. trvá 7 aţ 10 d, v zimných mes. v pokročilých štádiách s exacerbáciami al. kardiálnou insuficienciou sa však antibiotiká podávajú dlhodobo. Bronchodilatanciá – zmiernenie bronchospazmu sa dosahuje aplikáciou: 1. selektívnych agonistov 2-adrenergických receptorov, napr. fenoterolu (Berotec®), salbutamolu (Ventolin®), terbutalínu (Bricanyl®), hexoprenalínu (Ipradol®) ap.; 2. derivátov metylxantínov, najmä teofylínu; 3. anticholínergík (Atrovent®). Th. mukostázy – skvapalnenie väzkého hlienu a uľahčenie jeho expektorácie predpokladá: 1. dostatočnú hydratáciu pacienta (dostatočný prívod tekutín); 2. →aerosóloterapiu (aplikácia vody, minerálnych vôd, soľných zmesí, mukolytík, bronchodilatancií a i.); 3. aplikáciu →mukolytík. (N-acetylcysteín, bromhexín, domiodol, karbocysteín, letosteín, lysozým, mecysteínhydrochlorid, MESNA, Sobrenol®, stepromin, tiopromin, tyloxapol). N-acetylcysteín sa podáva v aerosólovej inhalácii v 10 al. 20 % rozt. 3 – 4-krát/d; u astmatikov môţe vyvolať bronchospazmus; lepšie sa osvedčuje brómhexín (Bisolvon®), kt. sa podáva vo forme tbl. (3-krát 1 tbl. á 8 mg), rozt. (3-krát/d 2 – 4 ml p. o. al. 2-krát/d 2 ml v inhalácii), v najťaţších prípadoch a na prevenciu pooperačných komplikácií vo forme inj. (2 – 3-krát/d 1 amp. = 4 mg i.m., s.c. al. i.v.); 3. podávanie detergencií, kt. zniţujú povrchové napätie (napr. Tacholiquin® v forme 1 % rozt. v inhalácii 2 – 4-krát/d 4 ml al. v kontinuálnej inhalácii 0,1 % rozt.; 4. podávanie expektorancií (napr. jodid draselný); 5. zlepšenie ventilácie a bronchiálnej hygieny (poklepová masáţ hrudníka, opakovaná polohová drenáţ, nacvičenie správnej techniky kašľa, pravidelná dychová rehabilitácia a fyz. th.). Veľmi dobrým doplnkom th. je komplexná balneoterapia a klimatoterapia. Bronchitis fibrinosa – fibrinózna b., zriedkavá forma, charakterizovaná vykašľávaním bronchiálnych odliatkov, dusivým kašľom, dýchavicou inspiračného typu aţ pocitom dusenia a osobitným auskultačným fenoménom na hrudníku, vznikajúcim chvením odliatku (franc. bruit de drapeau). Vykašlaním stromčekovitých odliatkov rôznej veľkosti a objemom zodpovedajúcich priesvitu priedušiek, al. bronchoskopickým odsatím nastáva úľava. Obsahujú fibrín v rozličnom pomere, ako aj neutrofilné a eozinofilné leukocyty. Rtg obraz môţe byť normálny; prechodné zatienenie je vyvolané atelektázou. Rozoznáva sa symptomatická (bronchopneumopatie, kardiopatie, inhalácia chem. škodlivín) a idiopatická forma. Podľa priebehu môţe byť akút. a chron. Dg. – potvrdzuje nález vykašľaných bronchiálnych odliatkov al. bronchoskopia pred ich vykašľaním. Dfdg. – pri akút. forme treba odlíšiť záškrt, osýpky, zápaly pľúc, chrípku; pri chron. forme tbc. Th. – je symptomatická a podobná th. pri chron. bronchitíde, ale býva málo účinná. Aerosóloterapia (aplikácia zvlhčeného vzduchu, syntofylínu, enzýmov, fibrinolytík – napr. streptázy, adrenalínu, antibiotík, glukokortikoidov), toaleta bronchiálneho stromu (bronchoskopické odsávanie). Pri akút. forme je pomerne vysoká mortalita, pri chron. forme je prognóza quo ad vitam lepšia. bronchoblenorrhoea, ae, f. – [broncho- + g. rhagia] bronchoblenorea, silné zmnoţené vylučovanie hnisového hlienu; obsol. ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Diferenciálna diagnostika chronickej bronchitídy, emfyzému a bronchiálnej astmy (upravené podľa Mayera, 1989) –––––––––––––––––––––––––––––––-–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Klinické prejavy Chronická bronchitída Emfyzém Bronchiálna astma ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Pruduktívny kašeľ včasný dominujúci príznak môţe chýbať, al. vzniká variabilný v pokročilom štádiu Dýchavica vo včasnom štádiu chýba, vedúci príznak, námahový typ záchvatový typ, môţe ho prítomná v pokročilom štádiu progresívne sa zhoršujúci vyprovokovať námaha zvyčajne chýba dominujúci príznak Pískanie v hrudníku variabilné zvyčajne chýba al. je minimálna Tendencia k exacerbácii a u niekt. pacientov výrazná zvyčajná, výrazná remisiám Alergia v anamnéze 0 0 častá Fajčenie v anamnéze zvyčajne zvyčajne 0 Fyzikálne nálezy Súdkovitý hrudník občas prítomný často veľmi výrazný zvyčajne chýba Predĺţené exspírium prítomné prítomné prítomné Vlhké nezvučné rachoty zvyčajne prítomné občas prítomné zvyčajne chýbajú Piskoty občas prítomné často chýbajú al. minimálne veľmi výrazné, muzikálne Oslabené dýchanie iba v pokročilom štádiu charakteristický príznak iba v ťaţkom záchvate Príznaky cor pulmonale často sa vyskytujú v stredne vyskytuje sa vo veľmi zvyčajne chýbajú pokročilom štádiu v pokročilom štádiu Cyanóza často veľmi výrazná často chýba môţe byť prítomná v záchvate Konštitučný typ normálny al. obezita asténia necharakteristický Komplikácie Chronická hyperkapnia častá iba vo veľmi pokročilom štádiu iba vo veľmi ťaţkom záchvate Sekundárna polyglobúlia častá iba vo veľmi pokročilom štádiu zriedkavá Cor pulmonale časté iba vo veľmi pokročilom štádiu zriedkavé Röntgenogram hrudníka Hyperinflácia môţe byť prítomná môţe byť prítomná môţe byť prítomná Zmnoţená pľúcna kresba môţe byť prítomná 0 0 Loţisková zvýšená svetlosť môţe byť prítomná A fibróza Chudobná periférna ak je prítomná, má cievna kresba dg. význam Ploché bránice ak sú prítomné, má dg. význam ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Funkčné testy pľúc Obštrukčná ventil. porucha pokles FEV1, FEV1/VC, % výrazny pokles FEV1, pokles FEV1, FEV1/VC %, MEF, zvýšenie Raw % MEF, zvýšenie Raw zvýšenie Raw (závisí od štádia choroby a stupňa záchvatu) Zlepšenie hodnôt FVE1, stredného stupňa minimálne veľmi výrazné VC, MEF a Raw po bronchodilatanciách Reziduálny objem zväčšený výrazne zväčšený zväčšený v záchvate Totálna kapacita pľúc normálna zvýšená zvýšená v záchvate Difúzna kapacita pľúc normálna zníţená normálna al. zvýšená pO2 chron. hypoxémia v pokoji, ľahká chron. hypoxémia, pri zniţuje sa v akút. záchvate pri námahe sa zlepšuje námahe sa zhoršuje pCO2 často zvýšené v stredne zvýšené vo veľmi pokroči- zvýšené aţ pri veľmi ťaţkom ťaţkom štádiu choroby lom štádiu choroby záchvate Statická pľúcna compliance normálna zvýšená normálna ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Terapia Antibiotiká veľmi dôleţité obmedzený význam vhodné pri akút. exacerbáciách Bronchodilatanciá veľmi dôleţité obmedzený význam dôleţité pri exacerbáciách Zvlhčovanie vhodné obmedzený význam veľmi vhodné Polohová drenáţ veľmi vhodná obmedzený význam vhodná Očkovanie proti chrípke vhodné vhodné vhodné Špecifická th. cor pul. chron. veľmi potrebná potrebná zriedka potrebná Vystríhanie sa fajčeniu a podstatné podstatné podstatné znečistenému ovzdušiu Chronická oxygenoterapia cenná pri th. cor pulmonale vhodná v pokročilom štádiu zriedka potrebná a sek. polyglobúlii ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– bronchoblenorrhoea, ae, f. – [broncho- + g. rhagia od rhégnynai výron] bronchoblenorea, silné zmnoţené vylučovanie hnisového hlienu; obsol. Bronchocillin® – antibiotikum; →pentamáthydriodid. bronchoconstrictio, onis, f. – [broncho- + l. constringere sťahovať] →bronchokonstrikcia. Bronchodil® (Keymer) – derivát teofylínu so selektívnym účinkom na 2-adrenergické receptory; bronchodilatans; →reproterol. bronchodilatácia – [bronchodilatatio] rozšírenie priedušiek. bronchodilatačné testy – bronchomotorické →testy. bronchodilatanciá – [bronchodilatantia] bronchiálne spazmolytiká, lieky rozširujúce priedušky. Patria sem sympatikomimetiká s čistými -účinkami (agonisti →betaadrenergických receptorov , napr. izoprenalín, bambuterol, salbutamol, formeterol, salmeterol) al. s výraznou -zloţkou (napr. adrenalín, efedrín), parasympatikolytiká (napr. atropín), metylxantíny (napr. aminofylín), vazopresín a oxytocín, prokaín a i. Z chem. stránky sa b. dajú rozdeliť na: 1. deriváty efedrínu; 2. kvartérne amóniové zlúč. 3. xantínové deriváty (napr. aminofylín), 4. iné; →antiastmatiká. –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Prehľad bronchodilatancií –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– 1. Deriváty efedrínu Adrenalín Albuterol Bambuterol Bitolterol Dioxetedrín Efedrín Eprozinol Etafedrín Etylnoradrenalín Fenoterol Formoterol Hexoprenalín Izoetarín Karbutenol Klenuterol Klorprenalín Mabuterol Metaproteronol N-metylefedrín Pribiterol Prokaterol Protokylol Reproterol Rimiterol Sambuterol Soterenol Terbutalín Tulobuterol 2. Kvartérne amóniové zlúč. Bevóniummetylsulfát Flutrópiumbromid Ipratrópiumbromid Oxitróopiumbromid 3. Xantínové deriváty Acefylín Acefylín piperazín Ambufylín Aminofylín Bamifylín Doxofylín Dyfylín Enprofylín Gvajtylín Cholínteofylinát Kys. l-teobrímoctová Propoxyfylín Syntofylín Teobromín Teofylín 4. Iné Fenspirid Medibazín Metoxyfenamín Tretochinol –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– bronchodilatatio, onis. f. – [broncho- + l. dilatatio rozšírenie] →bronchodilatácia. Bronchodilin® (Kaken) – agonista 2-adrenergických receptorov, bronchodilatans, antiastmatikum; →mabuterol. bronchoegofónia – [aegophonia] syn. egofónia, angl. voice of punch (Punch hrbatý a nosatý hrdina bábkových hier, šašo), aegophony, franc. voix de polichinelle (hlas šaša), voix de mirliton (hlas rozštiepenej rákoskovej píšťalky), voix chevrotante (mekavý, trasľavý hlas), voix de chevre, nem. Ziegenstimme (hlas kozy), Meckerstimme (mekavý hlas). Kvalitatívna zmena hlasu znejúceho na hrudníku, prerývaný, trasľavý hlas s nosovým zafarbením. B. je počuteľná, len keď sa netlačí príliš uchom na stetoskop. Zjavuje sa pri hornej hranici pohrudničného výpotku, kde je hrúbka výpotku malá. Podľa Laenneca ide o následok stlače-nia bronchov, pričom malé bronchy sú úplne, kým väčšie bronchy len čiastočne obturované. Tým sa prieduškový strom stáva akýmsi ţivým jazyčkovým dychovým nástrojom s mnohými jazýčkami, kt. sa rozochvieva hlas. Podľa Škodu je b. počuteľná aj nad pneumonickým loţiskom, kavernami, ba aj u zdravých osôb (astenických ţien a detí) v miestach fyziol. →bronchofónie. Broncho-Euphyllin® gtt., sir. (Byk Gulden). Gtt.: Theophyllinum monohydricum 80,5 mg + Ethylendiamini dihydrochloridum 43,2 mg (= Euphyllin 100 mg) + Guaiafenesinum 200 mg v 1 dr. Sir.: Theophyllinum monohydricum 8,05 mg + Ethylendiaminum 1,66 mg + Etyhylendiamini dihydrochloridum (Euphyllin = 10 mg) + Guaiafenesinum 20 mg v 1 ml sirupu. Bronchodilatans; →teofylín. Indikácie – spastická bronchitída, chron. obštrukčná bronchitída, asthma bronchiale, obštrukčný emfyzém pľúc, cor pulmonale chronicum. Kontraindikácie – pri kombinácii s efedrínom a liekmi obsahujúcimi efedrín sa môţu zjaviť poruchy CNS a obehu, najmä u detí. Nežiaduce účinky – tachykardia (5 %), poruchy GIT a CNS. Pri poruchách GIT (3 %) sa osvedčujú antacidá. Pri vyšších dávkach nepokoj a poruchy spánku následkom účinku eufylínu sú menej časté vďaka gvajfenezínu. Tachykardia a poruchy GIT bývajú dôvodom na prerušenie th. Dávkovanie – dr.: dospelým sa podávaju 3-krát/d 1 – 2 dr./d, deťom 6 – 12-r. 3-krát 1 dr./d.; sir.: 3-krát/d 10 – 20 ml, deťom 5 mg/kg tel. hm. ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-–––––––––––––– Dávkovanie u detí Mnoţstvo sirupu vek (r.) hmotnosť (kg) odmerky ml ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––- 1 – 3 10 – 15 3-krát ½ – ¾ 3-krát 5 – 7,5 3 – 6 15 – 20 3-krát ¾ – 1 3-krát 7,5 – 10 6 – 12 20 – 40 3-krát 1 – 2 3-krát 10 – 20 ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– bronchofónia – [bronchophonia] kvantitatívna zmena hlasu, zosilnenie hlasu pri auskultácii hrudníka. Rozoznáva sa fyziol. a patol. b. Sila hlasu pri auskultácii závisí od: 1. veku a pohlavia (muţský hlas znie silnejšie ako ţenský; hlboký hlas silnejšie ako vysoký; starecký sa trasie a je prerušovaný dýchaním ap.); 2. hrúbky steny hrudníka a jej vodivosti pre zvuk (podkoţný tuk a edém steny hrudníka zniţuje silu hlasu); 3. výslovnosti a voľbe slov (hlas nemá klesať, má sa pouţívať séria slov, opakovať rovnaké samohlásky a spoluhlásky, napr. ,,jedna–dva–tri“, príp. slabík). Okrem hlasného slova sa počúva aj šepot pacienta (Bacelliho →príznak). Fyziol. b. je zosilnenie hlasu v miestach, kde sú veľké prieduškové kmene blízko hrudnej steny, najmä ak je hrudná stena tenká (medzi lopatkami a na kraniálnej časti sterna). Patol. b. sa vyskytuje obyčajne spolu s trubicovitým dýchaním a prízvučnými rachotami nad nevzdušnou, infiltrovanou al. stlačenou časťou pľúc s rigidnými bronchami al. bronchami prebiehajúcimi rigidným tkanivom. Zisťuje sa nad: 1. kavernami; 2. loţiskom zahusteného pľúcneho tkaniva, ak sa nachádza medzi stenou hrudníka a väčším bronchom; 3. stlačeným horným lalokom pľúc spredu pri pohrudnicovom výpotku; 4. pneumonickým loţiskom (blízko pri uchu zaznievajúca ,,pektorilokvia“). Pri pohrudničnom výpotku je počuteľná b. na kraniálnej hranici stlačených pľúc v miestach, kde poklepom zisťujeme →Škodov tón . Ak výpotok stláča aj väčšie priedušky, al. ak sú väčšie bronchy upchaté, b. nevzniká (môţe sa však zjaviť po zakašľaní). Pri súčasnej kvalitatívnej zmene hlasu sa hovorí o mekavom hlase (→bronchoegofónia ), kovovo znejúcom hlase (prímes vysokých tónov) al. nad veľkými dutinami o amforofónii. bronchogenes, es – [broncho- + g. gignesthai vznikať] bronchogénny, prieduškového pôvodu. bronchografia – [bronchographia] rtg. vyšetrenie prieduškového stromu. Prvé pokusy o b. podnikol Waters, Bayne-Jones a Rowntree (1917) so suspenziou jodoformu v oleji. Chevalier Jackson (1920) pomocou bronchoskopu rozprašoval do bronchov bizmútový prášok, Lynath a Stewart suspenziu uhličitanu bizmutitého v oleji (1921) a Sicard, Forestier a Leroux pouţili prvýkrát lipiodol (1922). Ich metóda sa rozšírila po celom svete; →bronchoskopia. V súčasnosti sa aplikuje pozit., vo vode rozp. kontrastná látka obsahujúca jód (napr. Propyljodon®, Dionosil®, Hytrast®). Pred b. sa vykonáva skiaskopické, skiagrafické, tomografické a bronchoskopické vyšetrenie, príp. s biopsiou. Kontrastná látka sa aplikuje do priedušnice a priedušiek najčastejšie cievkou cez nos al. ústa (za skiaskopickej kontroly). Podľa toho, či sa plní jedna al. obidve strany, príp. iba časť pľúc, ide o unilaterálnu, bilaterálnu al. selektívnu, cielenú b. Pred vyšetrením sa pacient premedikuje atropínom na potlačenie hypersekrécie, sedatívami a antitusikami na zníţenie dráţdivosti na kašeľ. Indikácie – nádorové a chron. zápalové ochorenia, malformácie priedušiek, expanzívne proce-sy nejasnej etiológie. Kontraindikácie – akút. zápal a akút. krvácanie, ťaţká respiračná insuficiencia, ťaţký celkový stav a precitlivenosť na kontrastnú látku. Komplikácie – pri rýchlej instilácii môţe preniknúť kontrastná látka do acinov a alveol a spôsobiť ich ruptúru. Môţe vzniknúť granulomatózny zápal s febrilitami, alergická reakcia na anestetiká a jód. Zriedkavým rizikom je kardiorespiračné zlyhanie. Vyšetrenie sa robí zväčša u hospitalizovaných pacientov. bronchographia, ae, f. – [broncho- + g. grafein písať] →bronchografia. bronchogramma, tis, n. – [broncho- + g. gramma písmo] bronchogram, rtg. snímka, rtg. znázornenie bronchiálneho stromu. bronchokonstrikcia – [bronchoconstrictio] stiahnutie, zúţenie priedušiek. bronchokonstrikčné testy – bronchomotorické →testy. broncholithiasis, is, f. – [broncho- + g. lithos kameň] broncholitiáza, tvoba konkrementov v prieduškách. broncholithos, i, m. – [broncho- + g. lithos kameň] broncholit, konkrement, cudzie teleso al. zahustený sekrét v prieduškách. Broncholysin® inj. (Léčiva) – Acetylcysteinum (N-acetyl-L-cysteinum) 1 g v 5 ml inj. rozt. Mukolytikum. Acetylcysteín ruší disulfidové väzby v bielkovinách spúta, a tým ho skvapalňuje. Uplatňuje sa v th. pečeňových ochorení, vyvolaných paracetamolom. Acetylcysteín je najúčinnejší v koncentrácii 10 – 20 % a pH 7 – 9; →acetylcysteín. Indikácie – akút. a chron. bronchopulmonálne ochorenia, atelektáza vyvolaná hlienovou obštrukciou, starostlivosť o tracheostómu a po operáciách hrtana a priedušnice; mukoviscidóza; uľahčenie expektorácie po operáciách, príprava pacienta na dg. výkony (napr. bronchografia ap.); ako antidótum pri otravách paracetamolom. Črevné obštrukcie pri cystickej fibróze. Ako epitelizačný prostriedok pri léziách korney. Kontraindikácie – absol.: precitlivenosť na acetylcysteín; relat.: asthma bronchiale (moţnosť vzniku bronchospazmu), vyšší vek s prejavmi ťaţšej respiračnej insuficiencie. Nežiaduce účinky – bronchospazmus (najmä u astmatikov), nauzea, vracanie, stomatitída, rinorea, ojedinele zimnica, horúčka, hemoptýza. Interakcie – pri súčasnom podávaní cholínomimetík a b-adrenolytík hrozí bronchospazmus; inkompatibilita s kovmi, gumou, O2 a okysličovadlami, erytromycínom, oleandomycínom, oxytetracyklínom a tetracyklínom. Acetylcysteín zniţuje účinok niekt. antibiotík (penicilín, cefalosporíny). Dávkovanie – pri otrave paracetamolom i. v., v ostatných indikáciách vo forme aerosólu inhalačne al. instiláciou do trachey (20 % rozt. zriedený sterilným fyziol. rozt., príp. vodou na inj.). Inhalačne sa podáva 3 – 5 ml 10 % al. 20 % rozt. 3 – 4-krát/d; instiláciou do trachey sa aplikuje 1 – 2 ml 10 – 20 % rozt. kaţdé 3 – 4 h. Pri tendencii k bronchospazmu je vhodné súčasne podávať inhalačné bronchodilatanciá. Pri pri mukoviscidóze dospelých sa podáva 30 ml nazogastrickou sondou al. vo forme klyzmy 3-krát/d. Pri otrave paracetamolom do 10 h po ingescii 70 – 140 ml p. o. (al. sondou) 3-krát/d, al. i. v. v infúzii 5 % glukózy celkove 300 mg/kg/d. Nadmerne produkovaný hlien sa odstraňuje polohovaním, fyzioterapiou al. odsáva-ním. Na inhalácie sa hodia generátory aerosólu (tryskové, ultrazvukové); menej vhodné sú ručné balónikové inhalátory, spreje, rozprašovače tekutín. Broncholysin® – bronchodilatans, tokolytikum; →hexoprenalín. broncholysis, is, f. – [broncho- + g. lyein uvoľniť] broncholýza, uvoľnenie prieduškového spazmu, skvapalnenie prieduškového hlienu. broncholyticus, a, um – [broncho- + g. lyein uvoľniť] broncholytický, uvoľňujúci hlien a jeho vykašliavanie. bronchomalacia, ae, f. – [broncho- + g. malakos mäkký] bronchomalácia, zmäknutie steny priedušky. bronchomediastinalis, e – [broncho- + l. mediastinum medzihrudie] bronchomediastinálny, týkajúci sa priedušiek a medzihrudia. bronchomotorické testy → testy. bronchooesophageus, a, um – [broncho- + g. oisofagos paţerák] bronchoezofágový, týkajúci sa priedušiek a paţeráka. bronchophonia, ae, f. – [broncho- + g. fonos hlas] hrudný hlas; →bronchofónia. bronchoplastica, ae, f. – [broncho- + g. plastike (techné) tvárne umenie] bronchofónia, hrudný hlas; →auskultácia. bronchopleuropneumonia, ae, f. – [broncho- + g. pleura pohrudnica + g. pneumón pľúca] bronchopleuropneumónia, zápal priedušiek, pohrudnice a pľúc. bronchopneumonia, ae, f. – [broncho- + g. pneumón pľúca] bronchopneumónia, zápal priedušiek a pľúc. Bronchopneumonia aspiratoria – aspiračná bronchopneumónia; →aspirácia. Bronchopneumonia confluens pseudolobaris – splývajúca, pseudolobárna bronchopneumónia. Bronchopneumonia dysatelectatica – dysatelektatická bronchopneumónia, vznikajúca v nevzdušnej oblasti pľúc. Bronchopneumonia hypostatica – hypostatická bronchopneumónia, vzniká v podmienkach pľúcnej stázy. Bronchopneumonia lobularis – lalôčková bronchopneumónia. Bronchopneumonia miliaris – miliárna bronchopneumónia. Bronchopneumonia nodosa – nodózna bronchopneumónia. Bronchopneumonia peribronchialis – peribronchiálna bronchopneumónia; →pneumónia. Bronchopront® gtt., sir. (Mack) – gtt.: Ambroxoli hydrochloridum 7,5 mg v 1 ml; sir.: 15 mg v 5 ml sirupu; expektorans, mukolytikum; →ambroxol. Indikácie – akút. a chron. ochorenia dýchacích ciest s produkciou väzkého sekrétu, ako je bronchitída, astmoidná bronchitída, asthma bronchiale, bronchiektázie; laryngitídy, sínusitídy, rhinitis sicca. Kontraindikácie – relat. – prvý trimester gravidity. Nežiaduce účinky – zriedka ţalúdkové ťaţkosti, koţná vyráţka, hnačka. Dávkovanie – dospelí: prvé 2 – 3 d 2-krát/d 4 ml rozt., potom 3-krát/d 2 ml rozt. Deti: – 3-krát/d 1 ml rozt., >5-r. 2 – 3-krát/d 2 ml rozt.. Prvé 2 – 3 d sa môţu príp. podávať dvojnásobné dávky. Bronchopront retard® cps. (Mack) – gtt.: Ambroxoli hydrochloridum 75 mg v 1 retardovanej kapsli; expektorans, mukolytikum; →ambroxol. bronchopulmonalis, e – [broncho- + l. pulmo pľúca] →bronchopulmonálny bronchopulmonálny – [bronchopulmonalis] prieduškovopľúcny, týkajúci sa priedušiek a pľúc. Bronchopulmonálna dysplázia →dysplasia bronchopulmonalis. Bronchoretard® – bronchodilatans; →teofylín. bronchorrhagia, ae, f. – [broncho- + g. rhagiá od rhégnynai prasknúť, vyráţať] bronchorágia, chrlenie krvi z priedušiek, krvácanie z priedušiek. bronchorrhoea, ae, f. – [broncho- + g. rhoia tok] bronchorea, záchvaty kašľa s vykašľavaním hlienovitého spúta. Bronchosan® gtt. (Zentiva) – Bromhexini chloridum 800 mg + Mentholum 150 mg + Oleum foeniculi 75 mg + Oleum anisi 2,5 mg + Oleum origani 2,5 mg + Oleum menthae piperitae 2,5 mg + Oleum eucalypti 2,5 mg v 100 ml rozt. Expektorancium, mukolytikum. bronchoscopia, ae, f. – [broncho- + g. skopein pozorovať] →bronchoskopia . Bronchoselectan® – rtg. kontrastná látka; →acetrizoát sodný. bronchoskopia – [bronchoscopia] endoskopické vyšetrenie tracheobronchiálneho stromu; →bronchografia. Bronchospasmin® dosier-aerosol (Homburg) – Reproteroli hydrochloridum 10 mg v 1 ml suspenzie; derivát teofylínu so selektívnym, účinkom na 2-adrenergické receptory, antiastmatikum, bronchospazmolytikum; →reproterol. Indikácie – asthma bronchiale, chron. bronchitída s astmatoidnou zloţkou, emfyzém, obštrukčné pľúcne choroby, spazmy bronchov. Kontraindikácie – včasné štádium po infarkte myokardu, tyreotoxikóza, feochromocytóm. Nežiaduce účinky – tras, palpitácie, nervozita, u citlivých pacientov pri predávkovaní bolesti hlavy. Dávkovanie – inhalovať 1 – 2 dávky (ďalšie dávky nezvyšujú účinok). V prípade potreby opakovať po 3 – 6 h, nanajvýš 3 – 4-krát/d. Bronchospasmin® inj., tbl. (Homburg) – Reproteroli hydrochloridum 0,09 mg v 1 amp. 1 ml; 20 mg v 1 tbl.; antiastmatikum, bronchospazmolytikum; →reproterol. Indikácie, kontraindikácie, nežiaduce účinky →Bro nchospasmin® dosier-aerosol. Dávkovanie – inj.: obsah jednej amp. pomaly inj. (30 – 60 s) i. v., v prípade potreby opakovať najskôr o 10 min. Tbl.: 3-krát/d ½ – 1 tbl. bronchospazmolytiká – [bronchospasmolytica] →bronchodilatanciá. bronchospasmus, i, m. – [broncho- + g. spasmos kŕč] →bronchospazmus. bronchospazmus – [bronchospasmus] kŕč hladkého svalstva priedušiek s následným zúţením ich priesvitu; →asthma bronchiale. bronchostenosis, is, f. – [broncho- + g. rhagia] →bronchostenóza . bronchostenóza – [bronchostenosis] častá anomália bronchiálneho stromu zapríčinená nádorom, zjazvením, cudzím telesom a i. Na rozdiel od laryngotracheálnej stenózy je zlučiteľná so ţivotom aj úplná b. Podľa rozsahu sa rozoznávajú lokalizované a difúzne b. Podľa mechanizmu obštrukcie môţe ísť o parciálne ventilové a kompletné b. Parciálna b. umoţňuje prúdenie vzduchu obidvoma smermi. Klin. sa prejaví, ak je priesvit priedušky zmenšený na 1/3. V exspíriu, keď sa priedušky uţ za fyziol. okolností zuţujú a skracujú, zuţuje sa miesto, ktorým popri prekáţke prúdi vzduch, čo sa klin. prejaví exspiračným piskotom. Pri ventilovej b. sa pri inspíriu, keď sa priedušky rozširujú a predlţujú, vzduch dostáva do pľúc za prekáţku. Pri exspíriu následkom zúţenia sa prieduška úplne uzavrie a vzduch sa hromadí za prekáţkou. Vzniká obraz obštrukčného emfyzému ventilového mechanizmu. Na rtg. snímke je v inspíriu normálny obraz, v exspíriu je postihnutá oblasť zväčšená, transparentnejšia, bránica na postihnutej strane je niţšie uloţená a mediastínum je pretlačené na zdravú stranu. Úplná b. znemoţní prúdenie vzduchu. Periférne za prekáţkou sa vzduch resorbuje a vzniká obraz →atelektázy. Následkom b. je porucha ventilácie a drenáţe bronchiálneho stromu. Porušením samočistiaceho ciliárneho mechanizmu bronchiálny sekrét stagnuje, čím sa môţe zhoršovať bronchiálna obštrukcia, a sekrét sa musí odstraňovať kašľom. Retinovaný sekrét je dobrou ţivnou pôdou pre sek. infekciu, kt. vyvoláva deštrukciu bronchiálnej steny a interstícia, vznik bronchiektázií al. obštrukčného emfyzému s dráţdivým kašľom. Dg. b. potvrdzuje bronchoskopia a bronchografia. Th. závisí od vyvolávajúcej príčiny. bronchotomia, ae, f. – [broncho- + g. tomé rez] bronchotómia, chir. preťatie bronchu. Broncho-Vaxom pro adultis® cps pro adult. (OM Poruguese) – lyofilizovaný baktériový lyzát kmeňov Haemophilus influenzae, Diplococcus pneumoniae, Klebsiella pneumoniae et ozaenae, Staphylococcus aureus, Streptococcus pyogenes et viridans, Neisseria catarrhalis 7 mg v 1 kps. Nešpecifické imunostimulans pri infekciách respiračného systému. Indikácie – adjuvantná th. akút. a chron. respiračných infekcií (bronchitídy, laryngitídy, rinití-dy, sínusitídy, otitídy, angíny, faryngitídy) a baktériových komplikácií vírusových infekcií zle reagujúcich na th. antibiotikami. Kontraindikácie, nežiaduce účinky – nie sú známe. Dávkovanie – v akút. stavoch 1 kps. na noc počas 10 po sebe nasledujúcich d, najlepšie uţ na začiatku infekcie. Pri udrţovacej th. sa podáva 1 kps./d na noc 10 po sebe nasledujúcich d v mesiaci počas 3 mes. Broncho-Vaxom pro infantibus® cps pro adult. (OM Portuguesa) – Lysatum bacteriae mixtum kmeňov Haemophilus influenzae, Diplococcus pneumoniae, Klebsiella pneumoniae et ozaenae, Staphylococcus aureus, Streptococcus pyogenes et viridans, Neisseria catarrhalis 3,5 v 1 cps. Nešpecifické imunostimulans pri infekciách respiračného systému. bronchus, i, m. – [g. bronchos prieduška] prieduška. Pravý kmeňový (b. dexter) a ľavý kmeňový b. (b. sinister) po vstupe do pľúc prebiehajú laterodorzokaudálne, kde z nich odstupujú v rôznych smeroch pľúcne postranné b. Ich postupným vetvením na b. niţších a niţších poriadkov aţ na pľúcne mechúriky vzniká bronchiálny strom. Obr. 1. Bronchus – anatomické vzťahy: 1 – trachea; 2 – arcus aortae; 3 – bronchi principales; 4 – v. azygos; 5 – truncus pulmonalis; 6 – lig. arteriosum Bronchy pravých pľúc Pravý hlavný bronchus (b. principalis dexter) odstupuje z trachey a vetví sa na tri lalokové b., b. lobaris superior, medius a inferior: 1. Bronchus lobaris superior dexter – lalokový b. pravého horného laloka (eparietálny) – odstupuje takmer pod pravým uhlom z kmeňového b. blízko hílusu; prebieha kraniolaterálne ako 1 cm kmeň, kt. sa vetví na 3 vetvy pre 3 segmenty horného laloka: B I – bronchus segmentalis apicalis – pre apikálny segmant, smeruje kraniolaterálne, vydávajúc laterálne vonkajšiu (axilárnu) vetvičku a kraniálne prednú a zadnú vetvu. Siaha aţ k 3. rebru. Rovnomenný segment tvorí vrchol pravých pľúc. B II – bronchus segmentalis posterior (dorsalis, subapicalis) – pre zadný segment; smeruje dorzolaterálne, vetví sa na vonkajšiu (axilárnu) a zadnú vetvu, kt. drénuje segment uloţený vzadu a navonok pod apikálnym segmentom, siaha ventrálne asi k strednej axilárnej čiare B III – bronchus segmentalis anterior (ventralis, pectoralis) – pre predný segment, smeruje dolu dopredu a ventiluje zvyšok horného laloka; siaha dorzálne asi k strednej axilárnej čiare. 2. Bronchus lobaris medius dexter – lalokový b. pravého stredného laloka – oddeľuje sa z ventrálneho obvodu kmeňového bronchu 2 – 3 cm pod parietálnym b., smeruje ventrokaudálne a po 1 – 1,5 cm sa delí na 2 vetvy: B IV – bronchus segmentalis lateralis – pre laterálny, trojhranný zvyšok stredného laloka, uloţený dorzálne. B V – bronchus segmentalis medialis – pre mediálny segment stredného laoloka, uloţený vpredu mediálne. 3. Bronchus lobaris inferior dexter – lalokový b. pre pravý dolný lalok – pokračuje v smere kmeňového bronchu, vydáva vetvu pre hrot pravého dolného laloka (apikálnu), mediálnu zostupnú vetvu (mediobazálnu, kardiálnu) a rozpadá sa v dvoch rýchlo po sebe nasledujúcich bifurkáciách na 3 bazálne vetvy: B VI – bronchus segmentalis superior (cranialis, apicalis) – pre apikálkny segment hraničiaci len s horným lalokom; začína sa z dorzáleho obvodu b. dolného laloka asi 0,5 – 1 cm pod b. stredného laloka; smeruje dorzolaterálne a delí sa na hornú (ascendentnú), zadnú (paravertebrálnu) a vonkajšiu (axilárnu) vetvu. Niekedy je utvorený prídavný b., tzv. b. segmentalis subapicalis. B VII – b. segmentalis basalis medialis (mediobasialis, cardiacus) – pre bazálny mediálny segment nedosahujúci na vonkajšiu plochu dolného laloka; odstupuje z mediálneho obvodu lobárneho b. asi 1,5 cm pod kraniálnym b., smeruje dolu a dopredu a po 2 cm sa delí na prednú a zadnú vetvu. B VIII – bronchus segmentalis basalis anterior (anterobasialis, ventrobasialis) – pre bazálny predný segment, malý, medzi bazálnym predným a zadným segmentom; po svojom odstupe z ventrálneho obvodu lobárneho b. zostupuje vpred do pozdĺţneho rovnomenného segmentu zasahujúceho ako všetky bazálne segmenty aţ na diafragmatickú plochu pľúc. Vzostupná vetva je obdobou eparietálneho b. vpravo. Za svojho priebehu sa delí na apikoposteriórny a anteriórny b. B IX – bronchus segmentalis basalis lateralis (laterobasialis) – pre bazálny vonkajší segment, malý, medzi bazálnym predným a zadným segmentom; smeruje ako jedna z koncových vetiev lobárneho b. dole a navonok do segmentu na bočnej strane dolného laloka, za predchádzajúcim segmentom. B X – bronchus segmentalis basalis posterior (posterobasialis, dorsobasialis) – pre bazálny zadný segment, dosahuje aţ k chrbtici; druhá z koncových vetiev lobárneho b. zostupujúca dorzolaterálne. Odstupujú z neho početné ďalšie vetvy, kt. odstup môţe byť posunutý aţ na lobárny b., čím vznikajú ďalšie segmenty. Bronchy ľavých pľúc Hlavný bronchus ľavých pľúc (b. principalis sinister) sa delí asi 5 cm od bifurkácie trachey na dva lobárne b. pre horný a dolný lalok. 1. Bronchus pre ľavý horný lalok je 1 – 1,5 cm dlhý; delí sa na dve divergentné vetvy, z kt. vzostupná vetva zásobuje časť ľavého horného laloka pľúc, kt. zodpovedá hornému laloku pravých pľúc, a zostupná vetva zvyšok horného laloku – lingulu, zodpovedajúci strednému laloku vpravo. BI + BII – bronchus segmentalis apicoposterior (dorsalis, apicalis – apicalis et subapicalis) delí sa na vetvu zásobujúcu vrchol ľavého horného laloka (apikálny segment) a vetvu zásobujúcu oblasť zodpovedajúcu subapikálnemu segmentu vpravo. BIII – bronchus segmentalis anterior (ventralis, pectoralis) ventiluje ventrálny segment, obdobnný rovnomennému segmentu vpravo. B V – bronchus lingularis, lingulárny b., dlhý asi 1 – 2 cm, delí sa rovnako ako b. pre stredný lalok vpravo na dve vetvy, kt. však ventilujú segmenty nad sebou a nie vedľa seba ako vpravo: B VI – bronchus segmentalis superior (cranialis) s axilárnou vetvičkou B VII – bronchus segmentalis inferior (caudalis) 2. Bronchus pre ľavý dolný lalok sa vetví podobne ako vpravo, s tým rozdielom, ţe segmentálne b. sú bliţšie pri sebe a ţe b. cardiacus obvykle chýba; oblasť pľúc zodpovedajúca tomuto segmentu ventiluje ventrobazálny b., zriedka vetvička priamo z b. pre ľavý lalok. Vetvy b. pre ľavý dolný lalok: B VI – bronchus segmentalis superior (cranialis, apicalis) pre apikálny, vzadu hore uloţený segment ľavého dolného laloka. Niekedy je utvorený prídvaný b. segmentalis subapicalis. B VII – bronchus segmentalis basalis medialis (anterobasialis, ventromediobasialis, ventrobasialis) predný bazálny b. – pre bazálny mediálny segment, kt. nedosahuje na laterálnu plochu dolného laloka. B VIII – bronchus segmentalis basalis anterior – predný bazálny b. pre bazálny predný segment uloţený medzi zadným a predným bazálnym segmentom B IX – bronchus segmentalis basalis lateralis (laterobasialis) bazálny vonkajší b. pre vonkajší bazálny segment siahajúci k prfednému okraju laloka. B X – bronchus segmentalis basalis posterior (posterobasialis, dorsobasialis) zadný bazálny b. – pre bazálny zadný segment uloţený pod apikálnym, segmentom ľavého dolného laloka. Stena bronchiálneho stromu pozostáva z týchto vrstiev: • Tunica mucosa – je hladká al. zloţená do drobných pozdĺţnych rias, najmä v malých b. Pokrýva ju viacvrstvový epitel s riasinkami, kt. kmitajú smerom k priedušnici. Smerom na perifériu sa epitel zniţuje a redukuje aţ na jednovrstvový cylindrický s riasinkami. V sliznici sú početné zmiešané ţľazy (glandulae bronchales), pohárikovité bunky a drobné ţilové spleti; smerom k dýchacím oddielom pľúc ich ubýva, aţ úplne vymiznú. Lymfatické tkanivo (lymphonodi bronchales) je dobre vyvinuté, najmä v periférnejších oddieloch a pri vetvení b. V lobárnych b. býva často pigmentované absorbovanými čiastočkami prachu a sadzí. Vo väzive sliznice je sieť elastických vláken, prevaţne pozdĺţnych, kt. elasticky vyrovnávajú rozťahovanie b. pri dýchaní; elastické vlákna sú roztrúsené aj vo svalovej vrstve. • Tunica muscularis – je mohutná, zloţená z cirkulárnych vláken hladkého svalstva, v malých b. v nízkošpirálových. Svalovina reguluje priesvit b.: priesvit veľkých b. zuţuje a malých rozširuje a súčasne skracuje. Svalovina prechádza aj na dýchacie oblasti pľúc. Najlepšie je vyvinutá v b. stredného kalibru. Zo steny b. prechádzajú svalové snopce s väzivom do okolia, na steny drobných krvných ciev, najmä arteriol, do sept medzi lalôčiky, na perifériu aţ k pleure a uplatňujú sa pri mechanike ventilácie. Tonus svaloviny b. určujú dýchacie plyny a vegetatívne nervy s početnými vsunutými gangliovými bunkami v stene b. Parasympatikové (vágusové) vlákna zvyšujú tonus svalstva a vyvolávajú zúţenie b., sympatikové vlákna pôsobia opačne. • Tunica fibrocartilaginea – vonkajšia vrstva obsahuje vo väzive chrupavky, kt. majú vo väčších b. tvar oblúčikov, v menších tvar nepravidelných platničiek. Spočiatku sú chrupavky hyalínové, potom elastické. Najperiférnejšie tvoria podperu bifurkácií malých b. a chránia ich pred kolabovaním. V b. s priemerom asi 1 mm uţ chrupavky chýbajú. Vetvenie bronchov spredu Vetvenie bronchov zozadu Obr. 2. Vetvenie bronchov. 1 – bronchus segmentalis apicalis (B I); 2 – bronchus segmentalis posterior (B II); 3 – bronchus lobaris superior dexter; 4 – bronchus segmentalis anterior (B III); 5 – bronchus segmentalis lateralis (B IV); 6 – bronchus lobaris medius dexter; 7 – bronchus segmentalis medialis (B V); 8 – bronchus segmentalis basalis anterior (B VIII); 9 – bronchus segmentalis basalis lateralius (B IX); 10 – bronchus segmentalis basalis posterior (B X); 11 – bronchus segmentalis basalis medialis (cardiacus) (BVII); 12 – bronchus lobaris inferior dexter; 13 – bronchus principalis dexter et sinister; 14 – bronchus lobaris inferior sinister; 15 – bronchus segmentalis basalis medialis (cardiacus) (B VII); 16 – bronchus segmentalis basalis posterior (B X); 17 – bronchus segmentalis basalis lateralis (B IX); 18 – bronchus segmentalis basalis anterior (B VIII); 19 – bronchus lingularis inferior (B V); 20 – bronchus lingularis superior (B IV); 21 – bronchus segmentalis anterior (B III); 22 – bronchus lobaris superior sinister; 23 – bronchus segmentalis apicoposterior (B I + BII); 24 – bronchus segmentalis superior (B VI) Pokračovaním najmenších b. sú priedušinky (bronchioli terminales), kt. sa ďalej vetvia na 2 aţ 3 →bronchioli respiratorii. Obr. 3. Bronchiálne lymfatické uzliny. Schematické znázornenie tracheálnych a bronchiálnych lymfatických ciest: 1 – lobus superior; 2 – lobus medius; 3 – lobus inferior; 4 – nodi lymphatici (lnn.) mediastinales anteriores; 5 – lnn. pulmonales; 6 – lnn. tracheobronchiales; 7 – truncus pulmonalis; 8 – arcus aortae; 9 – lnn. paratracheales; 10 – trachea; 11 – lnn. mediastinales posteriores (podľa Rouviera) Bronilide® aer dos – inhalačný aerosól; →flunizolid. bronopol – 2-bróm-2-nitro-1,3-propándiol, C3H6BrNO4, HOCH2CBr(NO2)CH2OH, Mr 32,00; konzervans pouţívané v kozmetike, antiseptikum (Bronosol®). Bronosol® – antiseptikum; →bronopol. brontophobia, ae, f. – [g. bronté hrmenie + g. fobos strach] brontofóbia, chorobný strach pred hromobitím. brontosaurus – vyhynutý jašetr. Bol dlhý vyše 2 m s hmotnosťou 200 q. Ţil vo vrchnej jure na severoamer. kontinente. Ťaţkopádny ţivočích s obrovským trupom, dlhým krkom, veľmi dlhým, chvostom, pomerne slabými končatinami a veľmi malo hlavou s nepatrrnou mozgovou dutinou. V oblasti kríţových stavcov mal širokú miechu. Bylinoţravec s chrupom zloţeným z mnohých malých zubov. bronze-baby syndrome – sivé sfarbenie koţe následkom →fototerapie pri priamej hyperbili-rubinémii. bronzový diabetes → hemochromatóza. Brookeho syndróm →syndrómy. Brookov tubus – modifikovaný faryngeálny Safar-tubus s osobitným exspiračným ventilom na odvádzanie pacientom vydychovaného vzduchu. broparoestrol – 1-(2-bróm-1,2-difenyletenyl)-4-etylbenzén, C22H19Br, Mr 363,31; estrogén, pouţívaný v dermatológii, antiakne (Acnestrol®, Longestrol®). Brosalamid® – kys. 5-brómsalicylhydroxámová, tuberkulostatikum. broskyňa – Persica vulgaris (Amygdalaceae); →Rosaceae. brotizolam – 2-bróm-4-(2-chlórfenyl)-9-metyl-6H-tienol-[3.2-f]-1,2,4-triazolo[4.3-a]-1,4-diazepín, C15H10BrCN4S, Mr 393,70. Hypnotikum, benzodiazepín (Lendorm®, Londormin®). Brotizolam brovinkamín – metylester (3,14,16)-11-bróm-14,15-dihydro-14-hydroxyburnamenín-14-karboxylovej, C21H25BrN2O3, Mr 433,35; derivát vinkamínu. Periférne vazodilatans (hydrogénfumarát C25H29BrN2O7 – Sabromin®, Zabromin®). Brovinkamín Brown, John – [1735 Buncle (Škótsko) – 1788 Londýn] angl. lekár. R. 1779 získal doktorský titul na Univerzite St. Andrews, hoci tam nikdy neštudoval. Lekárska fakulta univerzity v Edinburghu mu totiţ odmietla vydať lekársky diplom. V diele Elementa medicinae (1780) rozvinul svoju teóriu o ţivote a chorobách, kt. podráţdenie definuje ako rozhodujúcu energiu: silné podráţdenie vyvoláva stenické choroby, nedostatok podnetov astenické choroby. Brownianizmus sa okolo r. 1880 uplatnil najmä v psychiatrii. Pri mániách a stavoch zúrivosti (,,sténii“) chorého upokojovali obmedzením dráţdivých prostriedkov, púšťaním ţilou al. zvie-racou kazajkou. Pri hypochondrii a melanchólii sa mal naopak pacient povzbudzovať, napr. telesným pohybom, alkoholom, koreninami, teplými nápojmi, elektrizovaním. Browneova operácia – [Browne, Denis J. sir, 1892 – 1967, londýnsky chirurg] rekonštrukcia močovej rúry pri hypospadii podľa princípu ponoreného epitelového pruhu. Browneova dlaha – [Browne, Denis J. sir, 1892 – 1967, londýnsky chirurg] prostriedok na aktívne funkčné korekcie niekt. foriem vrodeného pes equinovarus namiesto pasívnej imobi-lizácie v sadrovej dlahe. Postihnuté nohy s ohnutými kolenami sa fixujú do tvarovaných kovových dosiek v hyperkorekčnom postavení, kt. je spevnená priečnou podperou a je zavesená vo výške nôh. Brownov molekulový pohyb – [Brown, Robert, 1773 – 1858, škót. botanik, objavil bunkové jadro] opísaný r. 1827 – neusporiadaný pohyb dispergovaných čiastočiek vznášajúcich sa v kvapaline al. plyne. Brownov-Vialettov-van Laereho syndróm – [Bown, Paul, 1796 – 1881, paríţsky lekár] →syndrómy. Brown-Séqaurd, Charles Edouard – [1817 Port Louis (ostrov Mauritius) – 1894 Sceaux (pri Paríţi)] franc. fyziológ a neuropatológ. Medicínske vzdelanie získal r. 1844 v Paríţi. Pôsobil vo viacerých mestách USA, V. Británie a Francúzska. R. 1878 sa stal nástupcom Clauda Bernarda na katedre experimentálnej medicíny na College de France. Zaviedol do klin. praxe nové metódy liečenia nervových ochorení, najmä epilepsie. Zaoberal sa aj problematikou zloţenia krvi, ţivočíšneho tepla, fyziológiou a dg. ochorenia nervového systému, nadobliček a i. Objavil kríţenie senzibilných nervov v mieche. R. 1863 opísal po ňom pomenované čiastočné ochrnutie v dôsledku priečnej lézie miechy. R. 1889 ako 72-r. na prednáške v paríţskej Société de Biologie oznámil, ţe si vraj na osvieţenie duševných a telesných schopností s úspechom šesťkrát pichol pod koţu extrakt zo semenníkov psa a morčaťa. Tým sa stal zakladateľom orgánovej th. Prípravok Extrait Brown-Séquardien sa rýchlo stal vyhľadávaným prostriedkom, pretoţe sľuboval splnenie starého sna o ,,elixíre ţivota“. Brown-Séquardov syndróm →syndrómy. Broxaterolum → Pulvo 47® spr. broxychinolín – 5,7-dibróm-8-chinolinol, C9H5Br2NO, Mr 302,97; antiprotozoikum, amébicídum (Brodiar®, Broxykinolin®, Colepur®, Colipar®, Fenilor®, Intensopan®, Paramibe®). Broxychinolín Brozman, Miroslav – (1920 – 1993) prof., patologický anatóm, prednosta Ústavu patol.-anat. FUK v Bratislave (1960 – 1988). Presadzoval funkčnú, metodicky orientovanú patológiu, pričom nekropsiu pokladal za jej nezastupiteľnú súčasť. Zaslúţil sa o dobrú úroveň klin.-patol. konferencií. Vo svojej vedeckej práci sa venoval embólii plodovou vodou, imunochemickej identifikácii buniek adenohypofýzy, patológii hepatocytu, sleziny, metodikám imunopatológii a i. problémom. Brožek, Artur – (1882 – 1934) čes. biológ, prvý prof. genetiky na Karlovej univerzite. Pracoval v biometrike, rastlinnej, ţivočíšnej a humánnej genetike a cytológii. R. 1930 vydal Nauku o dědičnosti. Brödelova čiara – hranica medzi prednou oblasťou obličiek zásobovanou 2 – 3 vetvami a. renalis prebiehajúcimi pred panvičkou (asi 2/3 obličky) a zadnou oblasťou obličiek zásobovanou r. retropelvicus (kt. zásobuje aj horný pól obličky). Prebieha mierne dorzálne za vonkajším okrajom obličky. V B. č. moţno vykonať bez väčšieho krvácania rez do obličky. Brönsted, Johannes Nicolaus – (1879 – 1947) dán. chemik pôsobiaci v Kodani. Venoval sa najmä štúdiu chem. afinity, deleniu izotopov na podklade rôznej rýchlosti, teórii kys. a zásad a makromolekulových látok. Brönstedova teória →teória. bršlen bradavičnatý – Euonymus verucosa Scop. → Celastraceae. bršlencovité → Celastraceae. Bruce, David – (1855 – 1931) angl. lekár a bakteriológ. R. 1887 objavil podľa neho pomenovaný mikrób Brucella melitensis, pôvodca maltskej horúčky (→brucelóza ) a r. 1894 Trypanosoma, pôvodcu africkej spavej choroby dobytka, kt. sa môţe prenášať na ľudí (→trypanozomiáza ). bruceantín – metylester kys. 15-[(3,4-dimetyl-1-oxo-2-pentenyl)oxy]-13,20-epoxy-3,11,12-trihydroxy-2,16-dioxopikras-3-én-21-ovej, C9H5Br2NO, Mr 548,60. Antileukemický kvasinoid zo stromu Brucea antidysenterica J. F. Mill. Bruceantín Brucella (ae, f.) – [Bruce, sir Davis, 1855 – 1931, londýnsky mikrobiológ] objavená Bruceom r. 1887, kt. opísal pôvodcu maltskej horúčky – Micrococcus melitensis. Rod gramnegat., aeróbnych, nepohyblivých, elipsoidných krátkych paličiek so zahrotenými koncami. Sú to intracelulárne parazity, kt. produkujú endotoxín, katalázopozit. Vo zvislej kvapke nadobúdajú brucely guľovitý tvar a imponujú ako mikrokoky. Ich kultivácia je ťaţká. Rastú lepšie pri niţšej tenzii O2 a vyššej tenzii CO2 (najlepšie v atmosfére s 10 % CO2). Odolnosť B. proti teplu, svetlu a dezinfekčným prostriedkom je malá. V bielkovinovom prostredí sa udrţia dlhší čas, v mlieku 6 – 7 d, v masle a vo vode vydrţia mesiac. U zvierat vyvolávajú potraty, mastitídy, artritídy a orchitídy. Vyvolávajú →brucelózy. Hlavným rezervoárom B. sú domáce zvieratá. Priama laborat. dg. sa opiera o: 1. mikroskopický dôkaz – v preparáte farbenom podľa Grama sa zisťujú drobné gramnegat. kokobacily, niekedy s bipolárnym zafarbením; 2. kultiváciu – na glukózovom agare so sérom, tryptózovom, sójovom agare počas 2 – 5 d; kolónie sú malé. konvexné, transparentné a lesklé, medovo sfarbené; niekt. druhy potrebujú zvýšenú tenziu CO2; B. sa veľmi dobre kultivujú v ţltkovom vaku kuracích embryií; 3. biochemické vlastnosti – poţiadavky na zvýšenú tenziu CO2, tvorba sírovodíka, rast v prítomnosti anilínových farbív; 4. antigénne vlastnosti – pomocou špecifických antisér moţno identifikovať narastené kultúry metódou spätnej skielkovej aglutinácie. B. majú dve antigénne zloţky, A a M. Nepriama laborat. dg. – protilátka sa dokazujú Wrightovým aglutinačným testom, pouţívajú sa aj reakcia pasívnej hemaglutinácie a latexovej aglutinácie. Inkompletné protilátky sa dokazujú nepriamym Coombsovým testom. Moţno pouţiť aj komplementfixačnú reakciu, test ELISA, povrchový fixačný test. Precitlivenosť neskorého typu sa zisťuje koţným testom. Med. významných je 6 druhov B.: Brucella abortus – syn. B. Bangi, pôvodca Bangovej choroby, jediný druh B., citlivý na bakteriofágy: lýza pôsobením fágov Tb špecifických pre B. abortus (Tbilisi). Jeho hlavným rezervoárom sú kravy. B. a. je málo odolná, bezpečne ju ničí pasteurizácia. Človek sa nakazí kontaktom s chorým zvieraťom al. jeho výlučkami (zoonóza). B. abortus Bangi vyvoláva najmä ochorenie kráv, kt. môţu byť zamorené niekedy aţ na 60 – 70 %. B. sa nachádzajú v placente a plodoch chorých zvierat. Ochorenie kráv prebieha chronicky, pričom choré zvieratá dlho vylučujú mikróby. B. abortus Bangi postihuje zriedka aj kozy, ovce, ojedinele kone, psov, mačky, kt. však neochorejú na typickú chorobu. U človeka zapríčiňuje miernejšie ochorenie ako B. melitensis; nákaza sa nešíri epidemicky (sporadická brucelóza). Brucella bronchiseptica – starší názov pre → Bordetella bronchiseptica. Brucella canis – parazituje na psoch, u ľudí vyvoláva brucelózu len zriedka. Brucella melitensis – parazituje na kozách a ovciach v oblasti Stredozemného mora (oblasti juţne od Álp), na Balkáne, v Indii, Číne a Amerike. Na Malte sa zistilo, ţe 50 % kôz je séropozit. a asi 10 % vylučuje brucelu mliekom. Ochorenie zvierat charakterizuje zmetanie (potratovosť), ak čerstvá infekcia vznikne v gravidite. Nákaza zvierat môţe prebiehať latentne s vylučovaním brucel. B. melitensis je pre človeka zo všetkých brucel najpatogénnejšia. V enzootických oblastiach vznikajú niekedy epidémie, preto sa maltská horúčka nazýva epidemickou brucelózou. Brucela. suis – vyvoláva ochorenie ošípaných v Amerike, vo Švajčiarsku, Dánsku a v minulosti aj u nás. Pre človeka je patogénnejšia ako B. abortus Bangi. brucelín →brucelózy. brucellosis, is, f. – [Brucella + -osis stav] →brucelóza. brucelózy – [brucellosis] antropozoonózy, vyvolané brucelami. U ľudí ide o závaţné infekčné ochorenie s prevaţne chron. priebehom. Patria sem: 1. maltská horúčka (stredozemná horúčka, febris maltensis), vyvolaná →Brucella melitensis ; 2. Bangova choroba, vyvolaná B. abortus Bangi; 3. brucellosis suis (Traumova choroba), vyvolaná B. suis, príp. B. ovis. Prameňom nákazy sú choré domáce zvieratá. Brucely sa nachádzajú v slinách, moči, stolici a vo vode, z kt. dobytok pije. Ďalšími rezervoármi brucel sú zajace, zamorené brucelózou. Ako mechanický prenášač sa môţe uplatniť aj hmyz a hlodavce. Vstupná brána infekcie u človeka je najčastejšie GIT, ale aj iné sliznice a koţa. Prenos sa uskutočňuje predovšetkým pri priamom styku so zvieratmi. Ochorejú najmä zverolekári, kt. ošetrujú choré zvieratá a odvádzajú pôrody, mäsiari, dojičky (mastitída) a pastieri. Zriedkavejšie sa prenášajú brucely potravinami, ako je mlieko, tvaroh, bryndza a mäso z chorých zvierat, príp. aj vodou a vzdušnou cestou, napr. pri spracovaní vlny. Ochorenie zanecháva imunitu intrainfekčného charakteru, viazanú na výskyt pôvodcu nákazy v tele. B. dobytka bola u nás eradikovaná, občas sa môţu vyskytnúť importované ochorenia. Patogenéza – po vniknutí brucel do tela a ich rozmnoţení nasleduje prechodná bakteriémia a rozsev brucel do orgánov (slezina, pečeň, lymfatické uzliny, ţlčník, pľúca, kosti, kĺbové puzdra, exkrečné a endokrinné ţľazy, nervový systém, koţa a i.). Pôvodca sa uskutočňuje intracelulárne a má osobitnú afinitu k RES orgánov, v kt. sa tvoria granulómy, a to v troch štádiách, štádiu exsudatívnych, produktívnych a reparačných zmien. Exsudatívne zmeny sú charakterizované tvorbou sérofibrinózneho, často i hemoragického exsudátu, kt. obsahuje eozinofilné a neutrofilné granulocyty a abscesy. Podkladom produktívnych zmien je granulóm tvorený epiteloidnými obrovskými bunkami a fibroblast-mi. V reparačnom štádiu prevládajú fibroblastické zmeny s tvorbou kolagénových fibrínových más. Tieto štádia môţu prebiehať aj súčasne. Klin. obraz – inkubačné obdobie trvá priemerne 1 – 4 týţd. Bezpríznakové obdobie, v kt. uţ v tele prebiehajú imunitné procesy, sa nazýva aj fáza prim. latencie. Niekedy sa na konci tohto obdobia dostavujú prodromálne príznaky. Pri infekcii poranenou koţou vzniká niekedy neveľký miestny zápal s opuchom regionálnych lymfatických uzlín, kt. za niekoľko d odznie. Vlastné ochorenie sa začína septickým štádiom – bakteriémiou zapríčinenou generalizáciou infekcie. Prebieha pod obrazom sepsy a môţe trvať mes. aţ r. Horúčka sa postupne zvyšuje na 38 – 40 ºC, má remitujúci al. kontinuálny charakter a trvá niekoľko týţd. Po 2 – 4 týţd. horúčka klesne, o niekoľko d al. týţd. však vzniká relaps horúčky. Undulujúci charakter horúčky je charakteristický pre maltskú horúčku, kým pri Bangovej chorobe a brucellosis suis nie je horúčka taká vysoká a nemá pravidelný undulujúci charakter. Chorí sa spravidla ponosujú na bolesti hlavy, svalov a chrbta, strácajú chuť do jedenia a nápadne sa potia. Sub-jektívne ťaţkosti nie sú však úmerné horúčke a často aj pri vysokej horúčke sú pacienti čulí a majú úplne jasné vedomie. Pri objektívnom vyšetrení sa zistí takmer vţdy zväčšená slezina, zriedka aj pečeň. Inak je nález v septickom a toxickom štádiu nevýrazný, aj keď v mnohých orgánoch môţu prebiehať histol. zmeny. V KO sa zisťuje leukopénia s relat. i absol. lymfocytózou, v moči pozit. Ehrlichova reakcia a niekedy aj proteinúria, sedimentácia krviniek je mierne zrýchlená al. normálna. V chron. štádiu je nápadne zväčšená slezina a lymfatické uzliny na krku, pod pazuchou a v slabinách. Postihnutie pečene sa prejaví pozitivitou hepatálnych testov. Nezriedka, najmä pri maltskej horúčke, sa môţe zjaviť aj ikterus a prejavy hemoragickej diatézy s trombocytopéniou a spomalenou retrakciou koagula. V pečeni sa môţe vyvíjať hypertrofická a neskôr atrofická cirhóza. U muţov sa môţe vyvinúť orchitída, príp. epidydimitída a prostatitída s bolestivými, krvou sfarbenými polúciami. U ţien sa prejaví adnexitídou a endometritídou, poruchy menštruácie sú zriedkavejšie, pozorovali sa aj aborty. Často sú postihnuté aj dýchacie orgány a hílové uzliny (ulceróznonekrotická laryngitída, bronchitída, zriedka bronchopneumónia, pričom môţu byť postihnuté hílové uzliny), kardiovaskulárny systém (toxická myokarditída a endokarditída, a to prim. al. sek. – podľa toho, či sa brucely usídlia na neporuše-ných al. uţ predtým poškodených chlopniach, tromboflebitídy a periflebitídy), pohybový systém, koţa (ţihľavkový exantém, erytém, rozeoliformné vyráţky, dermatitídy, ekzém, abscesy ap.). Nervový systém môţe byť postihnutý vo všetkých štádiách ochorenia (meningitída, encefalitída, myelitída, koreňová neuralgia a polyradikuloneuritídy). Ak sú neurol. príznaky v popredí klin. obrazu, hovorí sa aj o neurobrucelóze. Prognóza čo do preţitia je dobrá, letalita sa pohybuje od 1 do 6 %. Choroba však v dôsledku recidív a príp. komplikácií (tbc, endokarditída) trvá viac mes., zriedka aj r. K trvalým následkom patrí cirhóza pečene, ťaţké artrózy, orchitída a sterilita. Dg. – podozrenie na b. budia nejasné prípady s horúčkami, splenomegáliou, príp. i zväčšením pečene, artralgiami, kĺbovými zmenami , príp. inými príznakmi. Dôleţitá je pracovná a epide-miologická anamnéza. Dg. sa potvrdzuje týmito testami: 1. Hemokultivácia (vzorka krvi sa odoberá v čase bakterié-mie, zriedka sa však získa pozit. výsledok). 2. Sérologické vyšetrenie, najčastejšie aglutinač-nou reakciou, kt. býva pozit. od 10. – 14. d; vyţaduje sa titer >1:80, pričom treba skúšku opa-kovať, aby sa dokázal ďalší výstup titra. Reakcia fixácie komplementu je pozit. pri titre >1:8.Cenný je dôkau inkompletných protilátok Coombsovou metódou a blokujúcich protilátok, kt. sa prednostne viaţu na antigén, a tým zabraňujú aglutinácii kompletnými protilátkami (napr. pri aglutinačnej reakcii). Dg. významné sú tieto protilátky v tých prípa-doch, ak aglutinačná reakcia zlyháva v dôsledku tzv. fenoménu pronózy. Dg. význam má aj dôkaz opsonizačných schopností séra, pretoţe opsoníny sa tvoria v brucelóznych léziách, takţe ich titer je priamo úmerný rozsahu orgánového poškodenia. 3. Koţný test sa vykonáva pomocou brucelínu, kt. sa vstrekuje intrakutánne v dávke 0,1 ml. Za 24 – 72 h sa v mieste vpichu vyvinie u ľudí, kt. prišli do styku s antigénom infiltrát a erytém v priemere >1cm. Dfdg. – na začiatku ochorenia – brušný týfus, sepsa, endokarditída, tuberkulóza, neuroinfek-cia a i. Th. – Streptomycín, chloramfenikol a tetracyklínové antibiotiká; novšie sa podáva doxycyk-lín, aminoglykozidy, trimetoprím, rifampicín. Moţno ich kombinovať navzájom al. so sulfónamidmi. Chemoterapeutiká treba podávať 2 – 4 týţd. Keďţe relapsy choroby sú časté aj napriek th., odporúča sa aplikovať vysoké dávky kratší čas a th. po 1 – 2-týţd. prestávke opakovať. Účinok th. nemoţno posudzovať skôr ako po 3 mes. Th. chron. brucelózy nevystačí s ATB. Odporúča sa kombinovať ATB s vakcínoterapiou. V minulosti sa vakcína podávala po zistení stupňa reaktivity intrakutánnym testom, i. v. v mnoţstve 5 – 20 mil. inaktivovaných brucel v 3-týţd. intervaloch. Pre úmrtia zaznamenané po tejto th. sa od podávania vakcín upustilo. Dobré výsledky sa dosiahli kombináciou ARB a kortikosteroidov. brucetín – N-(4-etoxyfen-3-hydroxybutámid, C12H17NO3, Mr 223,27; derivát fenetidínu s analgetickým a antipyretickým účinkom (zloţka kombinovaných analgetík obsahujúcich eténzamid, kofeín a vitamín B1 – napr. Butylon®, Bucetalon®). Brucetín brucín – [Bruce, James, 1730 – 1794, škót. bádateľ] 2,3-dimetoxystrychnidín-10-ón, C23H26N2O4, Mr 394,47, vysoko toxický alkaloid chem. štruktúrou podobný strychnínu so slabšími účinkami. Izolovaný zo Strychnos nux-vomica L. a S. ignatii Berg. (Loganiaceae). Pouţíva sa na denaturáciu alkoholu a olejov, v analyt. chémii. Má centrálne stimulačné účinky. Brucín Brucite® – hydroxid horečnatý, Mg(OH)2, Mr 58,34; antacídum, amorfný prášok, nerozpustný vo vode (1:80 000), rozp. v kys., pH vodného rozt. 9,5 – 10,5. Uchováva sa v dobre uzavretých nádobách a chráni pred svetlom [suspenzia 30 % Mg(OH)2 vo vode – Hydro-Magma]. Brudziński, Józef – (1874 Bolew, gubernia Plock – 1914 Varšava) poľ. lekár] študoval med. V Dorpate a Moskve, po ukončení štúpdia (1997) pôsobil ako pediater v Krakove u Mathiasa Leona Jakubowskiho (1838), neskôr u Theodora Eschericha (1857 – 1911) v Grazi, Jacquesa-Josepha Granchera (1843 –1907), Antoinea Bernard-Jean Marfana (1858 – 1942), Victora Henriho Hutinela (1849 – 1933) v Paríţi a Andersa vo Varšave. Od r. 1903 zaloţil modelovú detskú nemocnicu Anny-Márie v Lodzi a r. 1910 vo Varšave s filantropkou Sophie Szlenkerovou vo Varšave. R. 1915 bol rektorom varšavskej univerzity. Venoval sa najmä baktériovej flóre v črevách, reflexom, profylaxii infekčných chorôb a organizácii nemocničného systému. Podľa neho sú nazvané reflexy vyuţívané v dg. meningitídy. R. 1908 zaloţil Przegląd Pediatryczny. Brudzińskiho príznaky – [Brudziński, Józef, 1874 –1914, poľ. lekár] →príznaky. Brudzińskiho reflex – [Brudziński, Józef, 1874 –1914, poľ. lekár] príznak meningitídy: pri pasívnej flexii kolena aţ k bruchu sa u leţiaceho pacienta dostavuje flexia bedra a kolena. Naproti tomu extenzia predtým zhonutej končatiny vyvolá extenziu druhej končatiny. Brueghelov syndróm – [Brueghel, Pieter st., flámsky maliar, 1525 – 1569] → syndrómy. Brueghelov syyndróm – sy. nazvaný podľa slávneho obrazu maliara De Gaper, znázorňujúceho tento sy.; Milroyov → syndróm. Brufen® crm (Boots; Boots Galenika) – Ibuprofenum 5 g v 100 g krému; nesteroidové antireumatikum, antiflogistikum, analgetikum; →ibuprofén. Brufen® tbl. flm. (Abbott Laboratories) – Ibuprofenum 400 mg v 1 tbl. obalenej filmom.; nesteroidové antireumatikum, antiflogistikum, analgetikum; →ibuprofé n. Brufen® sir (Abbott Laboratories) – Ibuprofenum 20 mg v 1 ml (100 mg v 5 ml sirupu); nesteroidové antireumatikum, antiflogistikum, analgetikum, vhodné najmä pre deti; →ibuprofén. Brufen 400® drg (Boots, Galenika, Léčiva) – Ibuprofenum 400 mg v 1 dr.; nesteroidové antireumatikum, antiflogistikum, analgetikum; →ibuprofén. Brufen R® tbl. (Boots) – Ibuprofenum 800 mg v 1 dr.; nesteroidové antireumatikum, antiflogistikum, analgetikum; →ibuprofén. Brugeova operácia – amedulárna amputácia. Brugia malayi – syn. Wuchereria malayi, podobná Wuchereria bancrofti, pôvodca →brugiózy. Dospelé červy sú však menšie, larvy (mikrofilárie) sa líšia predovšetkým prítomnosťou dvoch drobných jadier na hrote chvosta. Brugia timori – syn. → Wuchereria timori. brugióza – filarióza vyvolaná červom Brugia malayi, kt. sa vyskytuje v trópických a subtropických oblastiach Ázie, zriedka aj v jej miernom pásme (Čína, Japonsko). Histol. i klin. obrazom sa podobá → wuchererióze. Prenášačom sú najmä komáre Mansonia sp. a niekt. druhy Anopheles a Aedes (Aedes togoi v juhových. Číne a Japonsku). Liahniskom komárov Mansonia sp. sú otvorené močiare a baţinaté lesné oblasti, kde sa larvy vyvíjajú na niekt. vodných rastlinách, z kt. stonkov získavajú pod vodou kyslík. V klin. obraze ide buď o asymptomatickú lymfadenitídu al. zápalové postihnutie koţe a podkoţia na dolných, ojedinele na horných končatinách. Postihnutie genitálu je veľmi zriedkavé a elefantiáza je tieţ miernejšia. Rozoznávajú sa dve formy: rozšírenejšia periodická nočná a zriedkavejšia subperiodická nočná forma (Malajzia, Thajsko, Filipíny). Pri tejto forme sa zisťujú mikrofilárie v krvi počas najmenej 20 h z dňa, maximum výskytu je však okolo 16. h. Prírodným rezervoárom v Malajsku sú napr. opice (Presbytis obscurus) a mačky. Th. – dietylkarbamazín; alergické reakcie sú však búrlivejšie ako pri wuchererióze. Chir. th. elefantiázy je neuspokojivá. V oblastiach, kde prenášačom je Mansonia sp. je z preventívneho hľadiska dôležité ničenie vodných rastlín (Eichhornia crassipes, Pistia sp., Salvinia sp.). Brugsch, Theodor – (1878 – 1963) nem. internista pôsobiaci v Halle a Berlíne. Zaoberal sa najmä štúdiom pečeňových chorôb. Rozšírená bola jeho učebnica vnútorných chorôb (14. vydanie r. 1950). Brugschov syndróm – [Brugsch, Theodor, 1878 – 1963, nem. internista] sy. achromikrie pozorovaný pri diabetes mellitus neurohormonalis. Characterizuje ho akropachyderma, pachyakria, akromikria, dystrophia osteogenitale, pseudoakromegália, gynaekomastia a hypo-trichóza tváre a ohanbia. Koţa býva zhrubnutá a vrásčitá so zvýšenou sekréciou mazu so zvláštnym výrazom tváre. Dedičnosť je pp. autozómovo dominantná. Pozoroval sa aj pri iných stavoch. Od Touraineovho-Solenteovho-Golého sy. sa líši chýbaním akromegálie. bruchatky → Gastromycetales. Bruchidae – zrniarkovité, čeľaď z radu chrobákov. Telo je sivočierne s početnými šupinovitými belavými páskami. Ţijú na kvetoch, ale samička znáša vajíčka na odkvinuté bôbovité rastliny. Vyliahnutá larvička vnikne do semena a vyţiera jeho obsah. V semene sa aj zakuklí. Potom prelomí tenké okienko, kt. vyhrýzla aţ po osemenenie. Uskladnený hrach znehodnocuje zrniarka (Bruchus pisorum). brucho – [l. abdomen] časť tela, kt. sa nachádza medzi hrudníkom a panvou. Pozostáva z brušnej dutiny (cavitas abdominalis, c. peritonaealis), kt. je oddelená od hrudníka bránicou a je vystlaná pobrušnicou (peritóneom). Nachádza sa v nej ţalúdok, tenké a hrubé črevo s apendixom, pečeň, ţlčník, slezina, pankreas, retroperitoneálne uloţené obličky, nadobličky a i. štruktúry; →abdomen. Bruchova membrána – [Bruch, Karl W. L. 1819 –1884, bazilejský anatóm] lamina basilaris cievovky, oddeľuje cievovku od sietnice; →oko. bruit – [franc.] šelest. Bruit d,airain – (Trousseae, 1857) zvonivý, bronzový zvuk (angl. bell sound, nem. Metallklang), býva počuteľný nad veľkými kavernami a pneumotoraxom. Bruit de bois – zvuk dreva počuteľný niekedy nad pneumotoraxom. Bruit de canon – kanónová ozva, abnormálne zvučná prvá srdcová ozva, počuteľná intermitentne pri kompletnej blokáde srdca, keď predsieňové kontrakcie predchádzajú komorovým. Bruit de clapotement – vzniká pri nárazoch na ţalúdkovú oblasť, ak ţalúdok obsahuje súčasne tekutinu a vzduch. Je to špliechavý šelest, kt. moţno vyvolať otriasaním tela (succusio Hippocratici). Bruit de claquement – praskavý pleurálny al. perikardiálny šelest. Bruit de cuir neuf – zvuk novej koţe, škrípavý pleurálny al. perikardiálny šelest. Bruit de diable – nem. Nonnensausen, rumor venosus, vírivý nepretrţitý šelest, počuteľný pri auskultácii nad bulbus v. jugularis, najmä pri odstupe m. sternocelidomastoideus vpravo. Zisťuje sa pri anémii, u detí ako akcidentálny fyziol. šelest. Jeho príčinou je zrýchlenie krvného prúdu. Bruit de drapeau – [franc. drapeau vlajka] tón podobný zvuku, kt. vzniká, keď vlaje prápor vo vetre. Zisťuje sa v prítomnosti väčších pablán v prieduškach al. trachei, vyčnievajúcich do ich priesvitu a uvádzaných do pohybu prúdom vzduchu. Bruit de flot → bruit de clapotement. Bruit de froissement – [franc. froisser mliaţdiť, mačkať, rinčať] pleurálny al. perikardiálny trecí, vŕzgavý šelest. Bruit de frolement – [franc. froler šumenie, šuchotanie] trecí pleurálny al. perikardiálny šelest. Bruit de frottement – [franc. frotter trieť, šúchať] trecí pleurálny al. perikardiálny šelest. Bruit de moulin – nem. Mühlradgeräusch, tzv. šelest mlynského kolesa počuteľný pri →pyopneumokarde, perikardiálny pleskot. Bruit de piaulement – pískavý, hvízdavý zvuk, muzikálny šelest. Bruit du pot felé – nem. Münzenklirren, tzv. zvuk prasknutého hrnca, škrabavý, pri silnejšej perkusii aţ kovový zvuk počuteľný supraklavikulárne nad veľkou kavernou pľúc, otvorenom hydrotoraxe, kolabovaných pľúcach v susedstve pneumonických infiltrátov, al. na hranici veľkých pleuritických výpotkov. Zvuk lepšie počuť pri otvorených ústach. Podobný zvuk sa zisťuje pri perkusii hlavy na hydrocefalickej lebke pri uvoľnených lebkových švoch. Bruit de rappel (Bouillaud) – rozdvojenie 2. srcovej ozvy, mitrálna otváracia ozva. Bruit de roue hydraulique – pleskot počuteľný pri exsudatívnej →perikarditíde. bruitizmus – [franc. bruit hluk, lomoz] vplyv mestských aglomerácií, hromadných oznamovacích prostriedkov a i. vonkajších faktorov na vývoj jedinca; → sekulárna akcelerá-cia. Brulamycin® gtt. (Biogal) – Tobramycinum 3 mg v 1 ml rozt.; aminoglykozidové antibio-tikum, →tobramycín. Brulamycin® sol. inj. (OM Portuguease) – Tobramycini sulfas 60 mg (= 40 mg bázy) v 1 ml inj. rozt.; aminoglykozidové antibiotikum, →tobramycín. Bruneomycin® inj. (Medexport) – Rufochromomycinum 500 mg suchej substancie v 1 fľaštičke; cytostatikum; →rufochromomycín. Bruner, Jerome Seymour – (*1915) výzamný amer. psychológ pôsobiaci na Harwardskej univerzite. Zaoberal sa poznávacími procesmi, najmä vnímaním a myslením. Brunhilda – kmeň, typ I poliomyelitických vírusov; →poliomyelitída. brunnerióm – [Brunner, Johann, 1653 – 1727, nem. anatóm pôsobiaci v Mannheime a Heidelbergu] adenóm vychádzajúci z Brunnerových ţliaz dvanástnika, kt. predstavuje asi 90 % benígnych nádorov dvanástnika. B. sa nemusí klin. prejaviť, niekedy sa dostavuje krvácanie, príp. obštrukcia. Dg. sa stanovuje duodenoskopiou. Th. je chir. Brunnerova masť – pouţívali ju chirurgovia ako ochranu pred trhlinami koţe po operáciách (Rp. Lanolini 60,0, Vaselinae 30,0, Tct. benzocaini 10,0. M. f. ung.). Brunnerove žľazy – [Brunner, Johann Conrad von Hammerstein, 1653 – 1727, nem. anatóm pôsobiaci v Mannheime a Heidelbergu] glandulae duodenales, mukoidné ţľazy v submukóze dvanástnika. Sú to tubulózne, značne vinuté a rozvetvené ţľazy, podobné pylorickým ţliazkam ţalúdka. Zasahujú aţ do submukózy, príp. do svaloviny. V orálnej polovici dvanástnika sú početnejšie ako v jeho aborálnej časti. Produkujú hlien a proteolytické enzýmy ako pankreas („sek. Pankreas“). Brunnova epitelová pošva – [Brunn, Albert von, 1849 – 1895, nem. anatóm pôsobiaci v Rostocku] epitel na okrajoch sklovinového orgánu vyvíjajúceho sa zuba v rozsahu budúceho koreňa, kt. netvorí sklovinu. Brunnova membrána – [Brunn, Albert von, 1849 – 1895, nem. anatóm pôsobiaci v Rostocku] membrana limitans olfactoria, nasadá na distálne konce podporných buniek čuchového epitelu. Nachádzajú sa v nej otvory, kt. prestupujú distálne zakončenie čuchových buniek, opatrených riasinkami. Brunnove čapy – epiteliálne proliferačné formácie v močovom mechúri, kt. vznikajú následkom chron. zápalu. Po čase sa v nich vzniká dutinka vyplnená hlienom. Brushfieldove škvrny – [Brushfield, Thomas, 1858 – 1937, londýnsky lekár] malé biele škvrny v dúhovke pri Downovom →syndróme. Brunschwigova operácia → operácia. Brunsov príznak → príznaky. Brunsov steh nervu – [Bruns, Paul, 1846 – 1916, nem. chirurg pôsobiaci v Tübingene] modifikácia priečneho stehu úplne preťatého nervu. Centrálny koniec sa pozdĺţne v dĺţke ½ aţ ¾ cm ostro rozštiepi, periférny pahýl sa klínovite prihrotí a šikmé prierezy nervu sa k sebe jemne adaptujú perineurálnymi uzlovými stehmi. Brunsova plastika rázštepu pery – [Bruns, Paul, 1846 – 1916, nem. chirurg pôsobiaci v Tübingene] nahradenie dolnej pery dvoma lalokmi, vyrezanými na kaţdej strane nosolícovej oblasti. Laloky obsahujú svalovinu, zachovaná je v nich koncová vetva a. facialis a na vnútornej strane sú pokryté sliznicou. Brunsova dlaha – [Bruns, Paul, 1846 – 1916, nem. chirurg pôsobiaci v Tübingene] dlaha na paretické dolné končatiny, kt. svalstvo je ešte sčasti schopné pohybu, umoţňujúca vhodnú polohu a chôdzu. Sú to dve súvislé kruhové dlahy, kt. sa spájajú len na stupaji. Stupaj a dolnú časť predkolenia chráni obuv, do kt. sa dlaha zapustí. Brunswik, Egon – (1903 – 1955) významný amer. psychológ maď. pôvodu. Systematik a bádateľ vnútornej organizácie vnímania. Jeho myšlienky viedli k sformulovaniu teórie probabilistického funkcionalizmu, kt. po jeho smrti vyslovil Postman a Tolman. Brunzlova-Löwensteinova metóda → metódy. brushit – biely aţ okrový nerastr, vodnatý stredný fosforečnan vápenatý. Vyskytuje sa vo vápencových jaskyniach, u nás v Domici. brusnica čučoriedková – čučoriedka, Vaccinium myrtillus L. (Vaccinaceae). brusnica obyčajná → Vaccinium vitis ideae L. (Vaccinaceae). brusnicovité → Vacciniaceae. Brusno – kúpele leţiace v horehronskom podolí záp. od B. Bystrice. Boli vybudované v 19. stor. pri uhličitých sírano-sodných ţriedlach minerálnej vody s miernym laxatívnym účinkom (18 – 21 °C). Liečia sa v nich chron. ochorenia ţlčníka, stavy po operáciách ţlčníka a ţlčových ciest, po akút. hepatitíde, chron. hepatopatie, stavy po akút. pankreatitíde al. exacerbácii chron. pankreatitídy, chron. pankreatitídy, artropatie (koxartróza I. a II. stupňa, artrózy), ver-tebrogénny sy.; →balneoterapia. Brust- und Hustentee® spec. (Abstwinder Naturheilmittel) – fytoterapeutikum, expektorans, diaforetikum. Zloţenie: Tiliae flos 40 g + Anisi fructum 20 g + Thymi herba 20 g + Malva folium 5 g + Cynosbati fructus 5 g + Altheae folium 5 g + Malvae flos 5 g v 100 g čajovej zmesi. Pouţíva sa ako pomocný liek pri akút. a chron. ochoreniach dýchacích ciest spojených s kašľom, najmä chrípkových ochoreniach. U osôb citlivých na silice moţnosť vzniku alergických reakcií, asthma bronchiale (potenciálne bronchospazmy!). Brusttee® spec. (Abstwinder Naturheilmittel) – fytoterapeutikum; expektoreans, diaforetikum. Zloţenie: Farfarae folium + Thymi herbae 18 g + Cynosbati fructus sine semine 17 g + Menthae piperitae folium 12 g + Tiliae flos 10 g + Foeniculi fructus 8 g + Liquiritiae radix 5 g + Cacao testa 5 g + Robiniae flos 2 g + Calendulae flos cum calyce 2 g + Calcatrippae flos 1 g v 10 g čajovej zmesi. Pouţíva sa ako pomocný liek pri akút. a chron. ochoreniach horných dýchacích ciest s kašľom, najmä pri chrípkových ochoreniach. brušné reflexy – fyziol. reflexy, kt. patria do skupiny axiálnych → reflexov. brutalis, e – [l.] brutálny, hrubý, drsný, surový, krutý. brutalitas, atis, f. – [l.] brutalita, hrubosť, surovosť. Brutonov syndróm → syndrómy. bruxizmus, i, m. – syn. brygmus [g. brygmos škrípanie] škrípanie zubami v spánku. Vyskytuje sa asi v 15 % detí, najmä u detí s prim. chrupom. Prevalencia stúpa vo veku 7 – 10 r., s erupciou sek. chrupu obyčajne b. vymizne. Údaje o výskyte b. u dospelých kolíšu od 5 do 96 %. Len 5 – 20 % postihnutých vie o svojej poruche. Ide o kontrakcie ţuvacích svalov, najmä m. pterygoideus int., čím sa mandibula posúva laterálne; kontrakciami ostatných ţuvacích svalov sa mandibula pritláča k maxile a týmito kombinovanými trecími pohybmi, najmä ţuvacích plôch veľkých stoličiek sa vyludzujú typické škrípavé zvuky. B. môţe vyvolať poranenie zubov, sklon na orálne infekcie, ako aj rôzne dlhodobé následky. Etiológia b. nie je známa. B. sa pokladal za následok porúch oklúzie, napr. pri nesprávnom zhryze a rôznych ochoreniach a úrazoch chrupu (pulpitída, fraktúry zubov, nesprávne ošetrený chrup, zlomené extraktory pulpy v dolnom prieduchu koreňa, fraktúry zubov, neuralgiformná bolesť v oblasti n. trigeminus a i.). Predpokladalo sa, ţe ide o reflektorické kŕčovité kontrakcie následkom dráţdenia senzitívnych vlákien, kt. sa nervovými bunkami v CNS prenáša na motorické dráhy. Zistilo sa však, ţe zmena oklúzie v experimente ani u ľudí nemá za následok vznik b., a to ani u jedincov s b. v anamnéze. Predpokladá sa istá dedičná predispozícia, pretoţe v niekt. prípadoch sa pozoroval jeho rodinný výskyt. B. je 3-krát častejší u detí s alergickými ochoreniami. Niekt. autori sa domnievajú, ţe zmierňuje svrbenie, kýchanie a kašľanie vyvolané stimuláciou n. trigeminu zvýšeným negat. tlakom pri edéme sliznice Eustachovej trubice. Podľa neurogénnej teórie sa b. pokladá za následok dysfunkcie CNS, druh klonických kŕčov vyvolaných stimuláciou n. trigeminus. B. sa zisťuje napr. pri meningitíde, cerebrálnej paralý-ze, konvulzívnych ochoreniach, kóme, po úrazoch mozgu a i. B. vyvolávajú aj niekt. lieky, napr. amfetamíny, fenotiazíny, levodopa a alkohol. Častejší je u osôb s poruchami spánku. Dostavuje sa v ktorejkoľvek fáze spánku, s výnimkou prvej, najčastejšie v REM-fáze. B. sa často spája s rôznymi psych. poruchami a poruchami osobnosti. Obvykle sa v anamnéze zisťujú chron. stresové situácie, ako sú konflikty v práci, rodine, škole, časová tieseň ap. Niekt. autori vysvetľujú b. ako podvedomé odreagovanie potlačených afektov, strachu, hnevu al. agresie. Klin. sa b. prejavuje priemerne piatimi asi 8-sekundovými epizódami škrípania zubov v noci. Sila, kt. sa pritom vyvíja (max. na horné očné zuby) je 975  (normálna priemerna sila je 162 ). Dlhodobý b. môţe teda vyvolať rôzne následky, ako sú bolesti al. únava ţuvacích svalov, obmedzené otváranie úst (normálne 40 – 60 mm), bolesti hlavy, citlivosť zubov, nadmerná abrázia chrupu, viklavosť zubov, hypertrofia ţuvacích svalov (mm. masseteri), orálne infekcie a poruchy funkcie temporomandibulárneho kĺbu. Niekedy sa vyvíja myofasciálny bolestivý sy. a kontrakčné bolesti hlavy. Th. – zameriava sa na odstránenie akút. príznakov a zmiernenie následkov. Dôleţitá je eliminácia stresových situácií a úprava ţivotného štýlu. Odporúča sa psychoterapia, ako je averzné podmieňovanie (napr. zobúdzanie pacienta pri škrípaní zubami), →biologická spätná väzba, cvičenia (napr. opakované zatínanie a uvoľňovanie zubov, v trvaní 5 s, 6-krát/d), úprava polohy tela v spánku s odľahčeným krkom a zníţením laterálnych síl pôsobiacich na zuby (spať na znaku s podloţkami pod hlavou a kolenami, príp. na boku s podloţkami pod hlavou, plecami a ramenami). V niekt. prípadoch priaznivo pôsobí potlačenie REM-spánku antidepresívami, metokarbamol (Robaxin®), príp. sa aplikuje →botulotoxín . Pri bolestiach ţuvacích svalov sa odporúča mäkká strava, aplikácia tepla, izotonické cvičenia maseterov a temporálnych svalov, v refraktérnych prípadoch nesteroidové antireumatiká, myorelaxanciá, korekcia porúch temporomandibulárneho kĺbu, príp. transkutánna elekt. stimulácia nervov, ultrazvuk, hypnoterapia, akupresúra. Brücke, Ernst Wilhelm von – 1819 – 1892, rak. fyziológ pôsobiaci v Königsbergu a vo Viedni. Zaoberal sa mikroskopickou anatómiou a fyziológiou krvného obehu, trávenia, nervového systému, zmyslových orgánov a reči. Jeho štúdie o ţiarení ľudského oka boli dôleţitým podkladom pre objavenie očného zrkadla. Brücke, Ernst Wilhelm Ritter von – 1819 – 1892, nem. fyziológ pôvodom z Berlína pôsobiaci v Königsbergu a vo Viedni. Venoval sa najmä mikroskopickej anatómii a fyziológii krvného obehu, trávenia, nervového systému, zmyslových orgánov a reči. Jeho štúdie o ţiarení ľudského oka boli dôleţitým podkladom pre objavenie očného zrkadla. Napísal Vorlesungen über Physiologie. Brückeho sval – (Brücke, Ernst Wilhelm Ritter von, 1819 – 1892, nem. fyziológ pôsobiaci v Königsbergu a Viedni) syn. fibrae meridionales, m. tensor chorioideae, časť vláken m. ciliaris, kt. vychádzajú z miesta úponu na zadnom okraji sklerokorneálneho spojenia (trabeculum corneosclerale) a prebiehajú meridionálne dozadu, kde sa upínajú do elastických sietí cievov-ky. Býva silne vyvinutý pri myopii. Brückner, Eduard – 1862 – 1927, rak. klimatológ, meteorológ, glaciológ, geomorfológ, hydrológ, oceánograf, kartograf a polárny výskumník. Pôsobil v Berne, Halle a Viedni. Zameriaval sa najmä na výskum alpských ľadovcov. Vo svojom diele Klimaschwankungen seit 1700 (1890) dokázal, ţe jestvuje 35-r. periodickosť podnebia (B. perióda). R. 1906 zaloţil vo Viedni a redigoval časopis Zeitschrift für Gletscherkunde. brvavce → Ciliophora. Bryales – prútnikotvaré, 8. rad 3. podtriedy prútnikových machov (Bryidae); →Bryphyta.. Bryantov trojuholník – [Bryant, Thomas, sir, 1828 – 1914, londýnsky chirurg] → trojuholník. Bryceov-Smithov-Saltov tubus – dvojcestný tubus, kombinácia endotracheálneho a endobronchiálneho tubusu, kt. slúţi na separované vyšetrenie funkcie pľúc a odsávanie pred chir. zákrokmi na pľúcach v narkóze (napr. abscesu pľúc, bronchiektázií, bronchopulmonálnej fistuly). Pravostranná endobronchiálna intubácia pomocou Bryceovho-Smithovho (1) a Carlensovho tubusu (2) brygmus, i, m. – [g. brygmos škrípanie] škrípanie zubami; →bruxizmus. Bryidae – prútniky, prútnikové machy, 3. podtrieda machov (→Muscopsida ), 3. triedy machorastov; →Bry ophyta. bryológia – náuka o machorastoch →Bryophyta. bryonia – sušený koreň rastliny Bryonia alba L. al. B. dioica Jacq. (Cucurbitaceae). Obsahu-je bryonicín, bryonidín, bryonín, bryomaridový glykozid, 7-stigmasterol, prchavé oleje a ţi-vice. Má laxatívne účinky. Bryophyta – machorasty, veľké oddelenie výtrusných cievnatých rastlín (Sporophytae), do kt. patria zelené autotrofné rastliny s charakteristickou rodozmenou. Z haploidného výtrusu (bryospóra) sa vyvinie vláknitý zelený prvoklík (protonéma), z kt. vyrastá haploidná rastlinka, pohlavná generácia – gametofyt. Je lupeňovitá al. rozlíšená na pabyľku (kauloid) a palístky (fyloidy). K podkladu ju pripevňujú jednobunkové al. mnohobunkové vláknité pakorienky (rizoidy). Palístky sú jednovrstvové. Telo B. je len vyššie organizovanou stielkou. Na rastlinkách B. sú mnohobunkové pohlavné orgány – gametangiá: fľaškovité zárodočníky (archeogóniá) vnútri s vajcovou bunkou (oosférou) a kyjačkovité plemenníčky (anterídiá) vnútri s početnými špirálovito svinutými dvojbičíkatými spermatozoidmi. B. sú jednodomé al. dvojdomé. Oplodnenie nastane len pomocou vody. Z oplodnenej vajcovej bunky ihneď vyrastá diploidná nepohlavná generácia – saprofyt (sporogón) poozostávajúca z nohy, zachytenej v gametofyte, odkiaľ čerpá potravu, dlhšej stopky (seta) a na vrchu z guľovitej al. vajcovitej výtrusnice (kapsula). Vo výtrusnici z výtrusorodého pletiva (archespór) redukčným delením vznikajú haploidné výtrusy – bryospóry. B. sa rozmnoţujú aj vegetatívne rozmnoţovacími telieskami. B. sú suchozemské rastliny (asi 25 000 druhov), ale rastú prevaţne vo vlhkom prostredí, pretoţe majú ešte nedostatočne zariadenie proti vyparovaniu. Ich prvé zvyšky pochádzajú zo stredného karbónu. Rozdeľujú sa na roţteky, pečeňovky a machy. Roţteky (Anthocerothae, Anthoceropsida) sa vyznačujú jednoduchou ploskou lupeňovitou stielkou. Bunky majú po jednom veľkom chloroplaste s pyrenoidom. Roţteky sa vyznačujú vysokodiferencovaným dlhým rohovitým spórangiom, vnútri s kolumelou, kt. sa otvára chlopňami zhora dolu. Na stene výtrusnice sú pravé prieduchy. Roţtek pravý (Antchoceros laevis) rastie na vlhkých poliach. Pečeňovky → Hepaticae. Machy → Musci. –––––––-–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Klasifikácia machorastov –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Podríša: vyššie rastliny (Cormobionta, Embryobionta) Rastliny výtrusné cievnaté (Sporohytae) 1. oddelenie: machorasty (Bryophyta) 1. trieda: pečeňovky (Hepaticopsida) 1. rad: prostuškotvaré (Haplomitriales) 2. rad: trsovcotvaré (Jungermanniales) 1. podrad: vrcholoplodé (Haplomitriales) 2. podrad: nevrcholoplodé (Anacrogynae) 3. rad: porastnicotvaré (Marchantiales) 2. trieda: roţteky (Anthocerotopsida) 3. trieda: machy (Muscopsida) 1. podtrieda: rašelinníkové (Sphagnidae) 2. podtrieda: štrbinkovité (Agreaeidae) 3. podtrieda: prútnikové (Bryidae) 1. rad: kyjanôčkotvaré (Buxbaumiales) 2. rad: ploníkotvaré (Polytrichiales) 3. rad: pošvatcotvaré (Fissidentales) 4. rad. dvojhrototvaré (Dicraniales) 5. rad: zemovkotvaré (Pottiales) 6. rad: drobinkotvaré (Grimmiales) 7. rad: skrutkotvaré (Funariales) 8. rad: prútnikotvaré (Bryales) 9. rad: šupinkotvaré (Neckerales) 10. rad: rakytotvaré (Hypnales) –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Bryopsida – Musci, machy, trieda oddelenia machorastov (Bryophyta). B. sa vyznačujú tým, ţe pohlavná generácia (gametofyt) je vţdy vyvinutá ako pabyľka (kauloid) s palístkami (fyloidy). Palístky majú vţdy rebro a na pabyľke sú usporiadané do závitnice al. lúčovito. Ich pakorienky (rizoidy) sú mnohobunkové. Stena zárodočníka (archegónia) rastom sporogónu (nepohlavná generácia – sporofyt) sa roztrhne. Hornú časť sporogónu tvorí výtrusnica (kapsula) a dolnú stopka (seta). Výtrusnicu pokrýva čiapočka (kalyptra), kt. je zvyškom archegónia. Vnútri výtrusnice je stĺpik (kolumela) a okolo neho výtrusorodé pletivo (archespór), z kt. po redukčnom delení vzniknú výtrusy – broyspóry. B. sa rozdeľujú na päť podtried: rašelinníky (Sphagnidae), štrbinky (Andreaeidae), prútniky (Bryidae), kyjanôčky (Buxbaumidae) a ploníky (Polytrichidae). bryospóra – haploidný výtrus machorastov; →Bryophyta. Bryozoa – machovky, nečlánkované chytadlovce. Ţijú v kolóniách prisadnutým spôsobom. Podobajú sa povlakom machov. Kolónie morských druhov vznikajú púučaním, sladkovod-ných druhov zo statoblastov. Z mnohých otvorčekov kolónie vyčnievajú tykadlové vejáre hlavových častí. Jedince v kolónii spolu súvisia. Celý trs sa volá zoárium a jedince zoidom. Okolo tela vylučujú kostru, kt. dodáva trsu pevnosť. Tráviaca rúra je podkovovitá. Okolo ústneho otvoru je zatiahnuteľný lofofor s obrvenými ramenami. Sek. telová dutina je dobre vyvinutá. Dýchajú celým povrchom tela. Sú hermafrodity. Morské druhy majú larvy podobné trochofóram. Sú to prevaţne morské ţivočíchy, iba veľmi málo ich ţije v sladkých vodách. Machovka hadovitá (Cristatella mucedo) tvorí podlhovasté, asi 3 – 5 cm veľké, nevetvené a rôsolovité kolónie obyčajne na vodných rastlinách a na koreňoch v stojatých teplejších vodách, najmä v rybníkoch a veľkých riekach. Bryozoa (machovky) Brysonov príznak →príznaky. BSG – nem. Blutkörperchensenkung Geschwindigkeit, rýchlosť sedimentácie krviniek. BSP – skr. → brómsulfoftaleínu. BSS® sol. (Alcon) – Natrii chloridum 0,49 + Kalii chloridum 0,075 % + Calcii chloridum 0,048 % + Magnesii chloridum hexahydircum 0,03 % + Natrii acetas 0,39 % + Natrii citras 0,17 % + Aqua pro inj. Oftalmologikum. Sterilný vyváţený izotonický rozt. s tkanivami oka. Pouţíva sa na výplachy počas chir. zákroku na oku. Pri poškodenom endoteli rohovky môţe výplach vyvolať bulóznu keratopatiu. BTPS – skr. angl. body temperature and pressure, saturated H2O vzduch (plyn) nasýtený vodnými parami pri 37 °C telesnej teploty a atmosferickom tlaku okolia (štandardné telové podmienky). Bubarbital® (Bua-Kay) →butabarbital sodný. bubienok – membrana tympani, blana, kt. uzatvára vonkajší zvukovod a tvorí hranicu medzi vonkajším a stredným →uchom. Je polopriesvitný, sivastý, eliptický (rozmery 9 × 10 mm) a veľmi tenký (0,1 mm) útvar. Okraj b. (limbus membranae tympani) je zhrubnutý v anulus fibrocartilagineus z tuhej väzivovej chrupky a je zasadený do sulcus tympanicus bubienkovej kosti. Zhrubnutý okraj chýba v mieste incisura tympanica Rivini. Stred b. je nepatrne vtiahnutý dovnútra (umbo membranae tympani), čím b. nadobúda tvar veľmi plytkého lievika. Vtiahnutie je podmienené zrastom b. s rukoväťou kladivka (manubrium mallei) a ťahom m. tensoris tympani. Od vtiahnutého stredu b. nahor a nepatrne dopredu smerom k incisura tympanica sa nachádza vyvýšená hrana (stria mallearis), kt. zakončuje malý hrbolček (prominentia mallearis). Stria mallearis je podmienená zrastom b. s manubrium mallei a prominentia mallearis je nadvihnutá krátkym výbeţkom kladivka, vybiehajúcim laterálne (proc. brevis mallei). Od tohto hrbolčeka sa rozbiehajú k okrajom incisura tympanica nepatrné riasy (striae membranae tympani anteriores et posteriores). Časť b. medzi týmito riasami je veľmi tenká (pars flaccida membranae tympani Schrapnelli) a zreteľne sa líši od vlastného napätého b. (pars tensa membranae tympani). B. je postavený tak, ţe jeho vonkajšia plocha je sklonená dopredu a nadol. U novorodenca je sklon taký veľký, ţe je b. postavený takmer horizontálne (preto sa ťaţko vyšetruje). U dospelého je sklon k horizontálnej rovine (inklinácia) 40° – 50°, k sagitálnej rovine (deklinácia) ~ 50°. Horná a zadná stena zvukovodu prechádzajú do b. teda plynule, predná a dolná stena zvierajú s b. ostrý uhol. Vonkajšiu vrstvu b. (stratum cutaneum) tvorí mnohovrstvový dlaţdicový epitel, kt. je pokračovaním epitelu vonkajšieho zvukovodu. Strednú vrstvu predstavuje stratum fibrosum (lami-na propria membranae tympani), kt. sa skladá z kolagénových vláken, z nich najpovrchnejšie sa rozbiehajú od stredu b. lúčovite k okrajom (stratum radiatum), hlbšie vlákna (bliţšie k bubienkovej dutine) prebiehajú cirkulárne (stratum circulare). V rozsahu pars flaccida membranae tympani stratum fibrosum skoro úplne chýba. Vnútorná vrstva (stratum mucosum) je pokračovaním sliznicovej výstelky bubienkovej dutiny. Ide o jednovrstvový plochý epitel. Vonkajšiu plochu b. vyţivuje r. tympanicus a. auricularis profundae (vetva a. maxillaris) a vysiela z okraja b. radiálne vetvičky smerom k umbo membranae tympani; 1 aţ 2 hrubšie vetvičky zbiehajú cez pars flaccida do stria mallearis. Vnútorná plocha b. dostáva výţivu z plexus tympanicus, na utvorení kt. sa zúčastňujú všetky aa. tympanicae. Ţily sprevádzajú artérie. Lymfatické cievy tvoria 2 splete, vonkajšiu a vnútornú, na obidvoch plochách stratum fibrosum. Obidve splete spolu anastomozujú a patria k tým istým regionálnym uzlinám ako vonkajší zvukovod. Inervácia vonkajšej plochy b. je z r. membranae tympani (vetva a. auriculotemporalis), vnú-tornú plochu inervujú vlákna z plexus tympanicus. bublinatka obyčajná – Utricula vulgaris L.; →Utriculariaceae. bubo, onis, m. – [g. búbón slabina] zdurená, zapálená lymfatická uzlina v pazuche al. rozkroku vyskytujúca sa pri →ulcus molle, →leišmanióze, →more a →yersinióze. Bubo indolens – chron. produktívna lymfadenitída al. guma ingvinálnych, pazuchových, lakťových, krčných a i. uzlín v priebehu →syfilisu. bubonické plaky → mor. bucardia, ae, f. – [g. bús býk + g. kardiá srdce] bukardia, nadmerné zväčšenie srdca, cor bovinum bucca, ae, f. – [l.] tvár, líce. buccalis, e – [l.] tvárový, lícový, týkajúci sa tváre, líca. Buccastem® (Reckitt Colman) fenotiazínové neuroleptikum; →chlórperazín buc(c)inator, is, m. – [l. trúbač z l. buccina trúbka] trúbkar. Musculus buccinatorius – ţuvací sval bucco- – prvá časť zloţených slov z l. bucca tvár, líca. buccocervicalis, e – [bucco- + l. cervix šija] bukocervikálny, týkajúci sa tváre a šije. buccogingivalis, e – [bucco- + l. gingiva ďasno] bukogingivový, výkajúci sa tvára a ďasien buccolabialis e – [bucco- + l. labium pera] bukolabiálny, týkajúci sa tváre a pier. buccolingualis, e – [bucco- + l. lingua jazyk] bukolingválny, týkajúci sa tváre a jazyka. buccomaxillaris, e – [bucco- + l. maxilla čeľusť] bukomaxilárny, týkajúci sa tváre a čeľuste. buccopharyngeus, a, um – [bucco- + g. pharynx hltan] bukofaryngeálny, týkajúci sa tváre a hltana. buccula, ae, f. – [l. bucca tvár] bukula, koţný záhyb na brade, (dvojitý) podbradok. bucetín – N-(4-etoxyfenyl)-3-hydroxybutánamid, 3-hydroxy-p-butyrofenetidid, C12H17NO3, Mr 223,27. Fenetidínový derivát s analgetickým a antipyretickým účinkom (Batadid®; zloţka kombinovaného analgetika obsahujúceho eténzamid, kofeín a vitamín B1 – Bucetabon®, Butylon®). Bucetín bucilamín – N-(2-merkapto-2-metyl-1-oxopropyl)-L-cysteín, syn. tiobutarit, C7H37NO4S2, Mr 223,21; aminokyselinový derivát podobný tioproínu; imunomodulátor (Rimatil®). CH3 CH3–C–CONHCHCOOH SHCH3SH Bucilamín Buckminsterov-Brownov prístroj – prístroj na dodatočnú korekciu svalovej torticollis po operácii (angl. brace for wry-neck, výstuha na skrivený krk). Skúšal sa aj na dlhodobú extenziu pri kongenitálnej luxácii, avšak bez úspechu. Buckova fascia – [Buck, Gurdon, 1807 – 1877, newyorský chirurg] tuhé, fibrózne tkanivo, obkolesujúce vo forme fascia penis profunda corpora cavernosa a corpus spongiosum penis. Buckyho clona – [Bucky, Gustav P., 1880–1963, nem. rádiológ pôsobiaci v Berlíne a New Yorku] zastar. názov rtg. mrieţky, kt. zmenšuje rozptyl prim. rtg. ţiarenia (→röntgenové žiarenie ). Buckyho žiarenie – [Bucky, Gustav P., 1880 – 1963, nem. rádiológ pôsobiaci v Berlíne a New Yorku] rtg. lúče s max. tvrdosťou 12 kV. Prestup týchto lúčov umoţnilo pouţitie berýliového skla, kt. neabsorbuje toto mäkké ţiarenie ako obyčajné sklo. B. ţ. sa pouţívalo v dermatológii (Buckyho lampa s okinekom z berýliového skla). Buclosamidum →buklozamid. Bucquoyov vred – ulcus Bucquoyi, ,,dolný dvanástnikový vred“. Bucquoyom r. 1885 opísané príznaky však nevyvolával dvanástnikový vred, ale vred lokalizovaný blízko pyloru. Bučko, Andrej – [1912 Ţabokreky – 1986 Bratislava] slov. gastroenterológ. Absolvent LF UK v Bratislave (1936), Doc., DrSc. Pôsobil v Nitre (1936 – 40), ako primár interného oddelenia Humennom (1941 – 42), primár interného oddelenia (1943 – 1948) a riaditeľ nemocnice vo Zvolene (1948 – 52). Od r. 1953 bol riaditeľom Výskumného ústavu výţivy ľudu v Bratislave. Autor početných odborných a vedeckopopulárnych prác z problematiky vnútorného lekárstva, najmä výţivy. Vyznamenaný Za vynikajúcu prácu (1963), zlatou medailou Centrostudi lipidi alimentari v Ríme (1968). Budayova choroba – [Buday, Kálmán, 1863 – 1937, maď. chirurg pôsobiaci v Budapešti] →choroby. Buddeho plastika prostaty – operácia väčších defektov v perineálnej časti močovej rúry. Buddov-Chiariho syndróm – [Budd, George, 1808 – 1882, londýnsky internista; Chiari, Hans, 1851–1916, nem. patológ] →syndrómy. Budenofalk® 3 mg cps. ent. (Falk Pharma) – Budesonidum 3 mg v 1 gastrorezistentnej cps.; kortikoid; pouţíva sa pri akút. Cronhovej chorobe; budezonid. budezonid – 16,17-butylidénbis(oxy)-11,21-dihydroxy-pregna-1,4,-dién-3,20-dión, C25H34O6, Mr 430,55. Kortikosteroid s výrazným antiflogistickým, anatipruriginóznym a antiproliferačným účinkom. Celkový účinok je 5 – 50-krát slabší ako lokálny účinok. Budezonid Indikácie – akút., subakút. a najmä chron., neinfekčné, kortikosteroidresponzívne dermoepi-ermitídy lokalizované v seboroických oblastiach. Psoriáza, chron., subakút. i akút. exacerbujúci ekzém – kontaktný, atopický i dyshidrotický. Lichen simplex chronicus, lichen ruber planus et verrucosus, lichen sclerosus et atrophicus; mycosis fungoides (premykotické i včasné infiltratívne štádium); príp. pustulosis palmaris et plantaris; granuloma anulare; čerstvé keloidy, resp. hypertrofické jazvy. Kontraindikácie – absol.: precitlivenosť na zloţky prípravku; mikróbiové koţné infekcie (i sekundárne), skabies, vredy predkolenia. Relat.: acne rosacea, dermatitis perioralis; gravidita a laktácia (b. prechádza placentárnou bariérou a do materského mlieka). Nežiaduce účinky – pri krátkodobej th. (pocit napätej, presušenej koţe), veľmi zriedka kontaktná alergia (kontaktná dermatitída, svrbenie). Pri dlhodobej aplikácii a ošetrovaní väčších plôch (> 20 % telového povrchu, najmä okluzívnym spôsobom) moţnosť celkových účinkov z resorpcie kortikoidu (odporúča sa sledovať vylučovanie nekonjugovaného kortizolu močom, príp. vykonať ACTH- stimulačné testy). U detí je ţiaduca zvýšená opatrnosť. Neodporúča sa aplikovať na sliznice, spojovku ani prsnú bradavku. Dávkovanie – masť a krém sa nanáša v tenkej vrstve len na postihnutú koţu 1 – 2-krát/d, po odznení akút. príznakov raz za 2 – 3 d. Rozt. sa nanáša na ochlpené a ovlasené miesta. Prípravky – Apulein® crm, Apulein® ung., Apulein® liq., Budeson®, Preferid®, Pulmicort Turbuhaler® inh., Rhinocort Nasal® aer., Spirocort®. Budgeho centrum – [Budge, Julius Ludwig, 1811 – 1888, nem. anatóm a fyziológ v Greifswalde] →centrum cilios pinale. Budiair® 0,2 mg sol. inh. (Chielsi Farmaceutici) – Dudesonidum 0,2 mg v 1 inh. dávke (56 mg aerosólu); antiastmatikum; budezonid 200 µg (bezfreónový). Budinovo číslo – [Budin, Pierre Constant, 1846 – 1907, paríţsky gynekológ] →číslo. budipín – 1-(1,1-dimetyletyl)-4,4-difenylpiperidín, C21H27N, Mr 293,46. Difenylpiperidínový derivát, antiparkinsonikum (Parkinsan®). Budipín budralazín – 1(2H)-ftalazinón(1,3-dimetyl-2-butenylidén) hydrazón, C14H16H4, Mr 240,31; antihypertenzívum (Buterazine®). Budralazín Buergerov príznak – [Buerger, Leo, 1879–1943, amer. urológ rak. pôvodu pôsobiaci vo Viedni a New Yorku] →príznaky. Buergerova choroba – [Buerger, Leo, 1879–1943, amer. urológ rak. pôvodu pôsobiaci v New Yorku] →thrombangiitis obliterans. bufadienolidy – glykozidy morskej cibule; →Bulbus scillae. bufalín – 3,14-dihydroxybufa-20,22-dienolid, C24H34O4, Mr 386,53. Kardiotonický steroid. Je zloţkou čínskeho lieku Ch,an Su (syn. Senso), galenický preparát sušeného hadieho jedu z čínskej ţaby Bufo bufo gargarizans. Prvý ho opísal Kotake a Kuwada (1939). Bufalín bufanamín – 2,3-didehydro-9-motoxykrinan-1-ol, C17H19NO4, Mr 301,33. Látka izolovaná z hľuzy Buphane (Boöphane) disticha Herb. Appleg. (Haemanthus toxicarius Herb.), Amaryllidaceae. Je identická s ,,olejovým“ hemantínom. Bufanamín bufanitín – 9-metoxykrinan-1a,3a-diol, C17H21NO5, Mr 319,35, syn. hemantín. Hlavný alkaloid rastliny Buphane (Boöphane) disticha Herb., Appleg. (Haemanthus toxicarius Herb.), Ameryllidaceae. Bufanitín Bufedon® – periférne vazodilatans; hydrochlorid →nylidrínu. bufénjód – 4-hydroxy-3,5-dijód--[1-[(1-metyl-3-fenyl-propyl)-amino]-etyl]-benzénmetanol, dijódbufenén, C19H23I2NO2, Mr 551,205 antihypertenzívum, vazodilatans (Diastal®, Procli-val®). Bufénjód bufénkarb – syn. metalkamát, zmes 3-(1-etylpropyl)fenol metylkarbamátu s 3-(1-metylbutyl)fenyl metylkarbamátom (1:3), C13H19O2, Mr 221,30, inhibítor cholínesterázy, insekticídum, resorbuje sa koţou (!) (Bux®). Bufénkarb R = –CH(CH3)CH2CH2CH3 a –CH(C2H5) 2 bufetolol – 1-[(1,1-dimetyletyl)amino]-3-[2-(tetrahydro-2-furanyl)metoxy]fenoxy]-2-propanol, C18H29NO4, Mr 323,44, antagonista -adrenergických receptorov, antiarytmikum, antian-ginózum (hydrochlorid C18H30ClNO4 – Adobiol®). Bufetolol bufexamak – 4-butyloxy-N-hydroxybenzénacetamid, C12H17NO3, Mr 223,28, antiflogistikum, analgetikuum, antipyretikum. Krém má antiflogistické, antipruriginózne a analgetické účinky, kt. podmieňuje tlmenie syntézy prostaglandínov a ďalších mediátorov zápalu. Po miestom podaní prestupuje len malá časť liečiva do systémovej cirkulácie. Po aplikácii 5 g krému sa v priebehu 72 h zjavuje v moči len 1 % hlavného metabolitu. Bufexamak Indikácie – Ekzémy, atopická dermatitída, rádiodermatitída, I. stupeň popálenín, lokálne prejavy pri poštípaní hmyzom. Kontraindikácie – nemá nijaké lokálne ani toxické účinky. Dávkovanie – aplikuje sa 2 – 3-krát/d vo veľmi tenkej vrstve na postihnuté miesta; resorpciu podporuje jemná masáţ. Moţno pouţiť aj okluzívny obväz. Prípravky – Droxarol®, Droxaryl® krém, Feximac®, Malipuran®, Mofenar®, Norfemac®, Parfenac®, Parfenal®. buffalo type of obesity – angl. byvolí typ obezity, centrálny, androgýnny, cushingoidný typ obezity. buffer – angl. tlmivý roztok; ,,pufer“; buffer base – tlmivé zásady; →acidobázická rovnová -ha. buffy coat – [angl. buff farba koţe + angl. coat povlak] vrstva leukocytov a trombocytov na hranici medzi supernatantom (plazmou) a sedimentovanými erytrocytmi, napr. v čerst-vej krvnej konzerve al. v skúmavke s krvou; tvorí sa po dlhšom státi al. centrifugácii nezráţlivej krvi. buflomedil – 4-(1-pyrolidinyl)-1-(1,2,4,6-trimetyloxyfenyl)-1-butanón, C17H25NO4, Mr 307,40; -adrenolytikum, periférne vazodilatancium. Inhibuje agregáciu trombocytov a zlepšuje deformovateľnosť erytrocytov. Zlepšuje lokálne reologické podmienky v terminálnych riečiskách, čím zvyšujú prietok krvi tkanivami a ich oxygenáciu. V th. dávkach neovplyvňuje TK ani srdcovú frekvenciu. Biol. dostupnosť orálnej formy je 55 – 80 %. Max. plazmatická koncentrácia sa dosahuje za 1,5 – 4 h. Distribučný objem je 80 – 100 l. Viaţe sa na plazmatické bielkoviny (81 %), neprechádza hematoencefalickou bariérou. Rýchlo sa metabolizuje a 20 % podlieha účinku 1. prietoku pečeňou. Za 48 h sa vylúči asi 80 % močom (20 – 25 % v nezmenenej forme). Plazmatický t0,5 je asi 2 – 3 h. Buflomedil Indikácie – poruchy periférneho prekrvenia, angiopatie (Raynaudova choroba, akrocyanóza). Mikroangiopatie s trofickými zmenami vrátane chron. artériovej insuficiencie. Kontraindikácie – precitlivenosť na zloţky prípravku. Čerstvý infarkt myokardu, srdcová nedostatočnosť, ťaţká hypotenzia. Čerstvá mozgová ischemická príhoda. Nežiaduce účinky – závaţná je hypotenzia, kt. sa môţe zjaviť najmä na začiatku th. Ďaje sa môţu dostaviť parestézie, závraty, GIT poruchy (nauzea), zriedka insomnia, pruritus a raš. Dávkovanie – 1 tbl. ráno a večer spolu s jedlom. Plný th. účinok sa dosahuje pri dlhodobom podávaní (> 3 mes.). Prípravky – hydrochlorid C17H26ClNO4 – Bufedil®, Buflan®, Fonzylane®, Irrodan®, Lofton®, Loftyl®, Provas®. Buflomedili hydrochloridum →buflomedil. Bufo – ropucha, ţaby čeľade →Bufonidae. bufogenín B – 3,14,16-trihydroxybufa-20,22.dienolid, syn. dezacetylbufotalín, čínsky ľudový liek Ch,an Su, kt. sa pripravuje z čínskych ţiab (Bufo asiaticus, B. gargarizans Cantor); →kardiálne glykozidy. Bufogenín Bufonidae – ropuchovité. Čeľaď ţiab z podradu bezjazykových (Aglossa). Patrí k nim 11 rodov (napr. Bufo, Nectophryne, Pseudophryne atď.) s asi 140 druhmi. Sú to ţaby zavalitého, širokého tela so silnými, ale krátkymi končatinami. Čeľuste sú bezzubé, na pokoţke sú bradavice. U nás ţije ropucha obyčajná (Bufo bufo), pári sa v marci a apríli, samica znáša vajíčka v dlhých šnúrach. Ropucha krátkonohá (Bufo calamita) má krátke zadné nohy, je zriedkavá. Ropucha zelená (Bufo viridis) má na tele zelené fľaky. Je aktívna v noci. Ich koţné ţľazy, podobné ako pri mlokoch, vylučujú ostrý, mierne lepkavý sekrét, kt. u precitlivených jedincov môţe vyvolať pálčivý pocit, obsahujúci rôzne toxíny (napr. bufogeníny, bufotenín, bufotoxíny). K ďalším európskym ropuchám patrí ropucha juhofrancúzska (Bufo vulgaris L., var. gallica), ropucha kríţová (B. calamita L.), ropucha zelená (B. viridis L.) a i. Ázijske ropuchy – ropucha čínska (B. gargarizans Cantor, syn. B. asiaticus) zo sekrétu kt. sa pripravuje Ch,an Su, ropucha japonská (B. formosus L. Boulinger, syn. B. Kotake, B. bufo japonicus). Americké ropuchy – B. alvarius Girard, B. americanus Holbrook, B. arenarum Hensel (argentínska), B. boreas halophilus Baird et Girard, syn. B. halophilkus (kalifornská), B. marinus (L.) Scheid., syn. B. aqua seba, B. paracnemus Lutz (stredoamerická). Africké ropuchy – B. mauretanicus L. (berberská), B. regularis Reus (juhoafrická). buformín →Buforminium chloratum. Buformin retard® tbl. (Germed) – Buformini tosilas 100 mg hydrochloridu v 1 tbl. s protrahovaným účinkom; perorálne antidiabetikum; →Buforminum chloratum. Buformini hydrochloridum →Buforminium chloratum. Buforminium chloratum – skr. Buformin. chlorat., ČsL 4, syn. Buformini hydrochloridum, 1-butylbiguanídium chlorid, butyldiguanid, butformín, diamid N-butylimidodikarbonimidu, N-butylbiguanid, guanídiumchlorid, chlorid buformínia, C6H16ClN5, Mr 193,68; derivát biguanidu, perorálne antidiabetikum. Je to biely kryštalický al. mikrokryštalický prášok, bez zápachu, najprv kyslej, neskôr horkej chuti. Je ľahko rozp. vo vode a v 95 % liehu, prakticky nerozp. v chloroforme. NH NH CH3CH2CH2H2NHCNHCNH2 Buformín Antidiabetikum. Spomaľuje resorpciu glukózy z čreva a zniţuje glukoneogenézu v pečeni. Po perorálnom podaní sa pomaly a neúplne resorbuje, max. koncentráciu v plazme dosahuje za 2 – 4 h. Distribučný priestor je asi 1 l/kg, väzba na plazmatické bielkoviny je zanedbateľná. Vylučuje sa v nezmenenej forme obličkami. Biol. t0,5 je asi 4 – 6 h, krátkodobý účinok vyţaduje podávanie vo forme s riadeným uvoľňovaním účinnej látky. Dôkaz a) Asi 0,1 g vzorky sa rozpustí v 10,0 ml vody. Rozt. sa pouţije aj na skúšku b). K jednej polovici rozt. sa pridá 1,0 ml konc. rozt. amoniaku a 2 kv. rozt. síranu meďnatého; vznikne svetlo červená zrazenina (butylgvanid). b) Druhá polovica rozt. zo skúšky a) sa okyslí zriedenou kys. dusičnou a pridá sa rozt. dusičnanu strieborného; vylučuje sa biela klkatá zrazenina, ľahko rozp. v zriedenom rozt. amoniaku, nerozp. v konc. kys. dusičnej (Cl–). c) Teplota topenia = 176 – 180 ºC. d) Na tenkú vrstvu silikagélu so sadrou a fluorescenčnou prísadou na detekciu pri 254 nm sa nanesú na štart rozt. látok v 95 % lieho v poradí: 1. 5 ml skúšanej látky (10 mg/ml) 2. 5 ml overeného rozt. vzorky chloridu buformínia (10 mg/ml) Vyvíja sa zmesou 95 % lieh–konc. kys. octová (9 + 1 obj.). Po vybratí z komory a vyprchaní rozpúšťadiel voľne na vzduchu sa vrstva pozoruje vo svetle ortuťovej výbojky s maximom ţiarenia pri 254 nm. Na chromatograme 1 je patrná škvrna zhášajúca fluorescenciu, kt. má zhodnú polohu a intenzitu zhášania so škvrnou na chromatograme 1 (Rf asi 0,6). e) Absorpčné spektrum vodného rozt. skúšanej látky (10 mg/ml), merané v 10 mm vrstve proti vode, javí v ultrafialovej časti maximum pri 233 ± 1 nm (A1%1cm = 720 – 750). Stanovenie obsahu Asi 0,8000 g vzorky sa rozpustí v zmesi 10,0 ml bezvodej kys. octovej a 5,0 ml toluénu, pridá sa 10,0 ml rozt. octanu ortutnatého v kys. octovej, 3 kv. rozt. kryštálovej violete a titruje sa odmerným rozt. kys. Chloristej 0,1 mol/l z fialového do zeleného sfarbenia. Zistená spotreba sa koriguje výsledkom slepého pokusu. 1 ml odmerného rozt. kys. chloristej 0,1 mol/l zodpovedá 0,009684 g C6H15ClN5. Uchováva sa v dobre uzavretých nádobách. Nevydáva sa bez lekárskeho predpisu. Indikácie – stredne ťaţký nekomplikovaný vyrovnaný diabetes mellitus starších ľudí, najmä obéznych; kombinovaná th. s derivátmi sulfonylmočoviny (chlórpropamid, glibenklamid) pri prim. al. sek. zlyhaní monoterapie derivátmi sulfonylmočoviny; alergické prejavy a rezistencia na inzulín. Kombinovaná th. s inzulínom na stabilizáciu nevyrovnaného juvenilného diabetu s hypoglykemickými stavmi. Kontraindikácie – absol.: prekomatózne stavy, diabetická kóma s ketoacidózou, ťaţké poruchy metabolizmu, začatie th. rozkolísaného al. dekompenzovaného diabetu, vo včasnom doliečovaní kómy, urémia, pokročilá generalizovaná mikroangiopatia, stavy spojené s celkovou al. lokálnou hypoxiou (šok, poruchy mikrocirkulácie), gravidita. Relat.: prechodné záťaţe, ako infekcie, operácie ap.; poškodenie pečeňového a obličkového parenchýmu, hypertyreóza, kachexia, alkoholizmus, infarkt myokardu, dekompenzovaná kardiomyopatia. Nežiaduce účinky – laktátová acidóza (najmä pri hypoxemických stavoch), poruchy GIT (kovová pachuť v ústach, anorexia, nauzea, vracanie, hnačky), únava, slabosť, bolesti hlavy, prechodná myopia, Meniérov sy., zníţenie plazmatickej koncentrácie fibrinogénu, zvýšený sklon ku krvácanie, poruchy pečeňových funkcií, alergické reakcie (erytém, pruritus, urtikária), hypoglykémia (pri kombinovanej th.), intolerancia alkoholu. Dávkovanie – prísne individuálne; th. jednotlivá dávka p. o. je 0,05 – 1,0 g, denná dávka p. os 0,1 – 0,3 g. Začína sa s 50 mg 1 – 3-krát/d, po 5 – 7 d sa dávka postupne zvyšuje aţ po dosiahnutie optimálnej dávky; dmd je 300 mg/d. U pacientov uţ liečených inzulínom moţno dávku inzulínu zníţiť a nahradiť vyššou dávkou B., 7 – 14 d vyčkať a potom dávky upraviť podľa glykémie a glykozúrie, celkového stavu a telesnej hmotnosti pacienta a znášanlivosti. Prípravky – Adebit® tbl, Andere®, Biforon®, Bigunal®, Bufonamin®, Bulbonin®, Diabrin®, Dibetos®, Gliporal®, Insulamin®, Krebon®, Panformin®, Silubin®, Sindialit®, Tidemol®, Ziavetine®. bufotalín – 16-(acetyloxy)-3,14-dihydroxybufa-20,22-dienolid, C26H36O6, Mr 444,55. Jeden z jedov európskych ţiab Bufo vulgaris. Izoloval ho Faust (1902) a Wieland a Weil (1913). Laktónový kruh má rovnaký ako scilarén A a aj účinky podobné →kardiálnym glykozidom. Bufotalín bufotenín – syn. mapín, 3-[2-(dimetylamino)etyl]indol-5-ol, 5-hydroxy-N,N-dimetyltrypta-mín, C12H16NO2, ropuší jed (Bufoteniadae). Prvý ho izoloval Wieland a spol. (1934). Nachádza sa aj v semenách Piptadenia spp. (Leguminosae). Derivát indolu so suponovaným psychotickým účinkom a účinkom na správanie, účinný aj per os; halucinogén. Vylučovanie látok podobných b. močom koreluje s agresívnym správaním. Bufotenín bufotoxín – 16-(acetyloxy)-3-[[8-[4-[(aminoiminometyl)-amino]-1-karboxybutyl]amino-1,8,dioxooktyl]oxy]-14-hydroxybufa-20,22-dienolid, syn. vulgarobufotoxín, C40H60N4O10, Mr 756,91. Hlavný toxín európskej ţaby Bufo vulgaris. Prvý ho izoloval Wieland (1922). Ide o steroidový derivát. Min. letálna dávka (mačka) je 390 mg/kg. buftalmus – [buphthalmos] syn. hydroftalmus, infantilný al. kongenitálny glaukóm; zvýšený vnútroočný tlak následok porušeného vývoja štruktúr, kt. drénujú vnútroočnú tekutinu. Pretoţe skléra je u detí roztiahnuteľná, následkom zvýšeného vtoku tekutiny do oka sa bulbus zväčšuje. Postihuje obidve oči a môţe sa spájať s kongenitálnymi malformáciami v iných oblastiach tela. Th.: →goniotómia, zlepšenie drenáţe tekutiny z oka. Môţe sa upraviť aj spontánne prv neţ nastane strata zraku. bufuralol – -[[(1-dimetyletyl)amino]metyl]-7-etyl-2-benzofuránmetanol, C16H23NO2, Mr 261,36. Antagonista -adrenergických receptorov, antianginózum, antihypertenzívum (hydrochlorid C16H24ClNO2 – Angium®). Bufuralol bufylín → ambufylín. buginalia – farm. syn. bacilli nasales, 1 – 3 g tyčinky, kuţeľovitého tvaru, kt. sa zavádzajú do nosovej dutiny; →bužia. Buhlova choroba – [von Buhl, Ludwig, 1816 – 1880, mníchovský patológ] →choroba. Buchererova reakcia – [Bucherer, Hans Theodor, 1869 aţ 1949, nem. chemik] chem. nahradenie hydroxylovej skupiny v -naftole aminoskupinou pôsobením vodného rozt. Siričitanu amónneho a nasledujúcou hydrolýzou adičného produktu. Reakcia je vratná, moţno ňou pripraviť z -naftylamínu -naftol. Z -naftylamínu moţno diazotizáciou a Sandmeyerovou reakciou pripraviť rozlične -substituované deriváty naftalénu. van Buchenov syndróm – opísaný r. 1952; →hyperostosis corticalis generalisata. buchinolát – buquinolatum; etylester kys. 4-hydroxy-6,7-bis(2-metylpropoxy)-3-chinolínkar-boxylovej, C20H27NO5, Mr 361,42. Kokcidiostatikum pouţívané vo veter. med. (Bonaid®). Buchinolát Buchner, Eduard – (1860 – 1917) nem. chemik. Jeho zásluhou sa začali systematicky skúmať chem. procesy v ţivom org. R. 1907 dostal Nobelovu cenu za chémiu za biochem. výskumy, najmä za objav bezbunkového kvasenia. Vylisovaním získal bunkovú šťavu kvasiniek a baktérií (BK), tzv. plazmín. Vyslovil predpoklad, ţe šťava z kvasníc obsahuje zymázu. Buchner, Hans Ernst August – (*1850) nem. hygienik pôsobiaci v Mníchove. Študoval prirodzenú imunitu organizmu proti infekciám. Utvoril humorálnu teóriu imunity, podľa kt. telové tekutiny (krvné sérum, výpotky ap.) obsahujú obranné látky proti baktériám, tzv. alexíny, pôsobiace baktericídne. Proti tejto teórii vystúpil Mečnikov so svojou fagocytárnou teóriou. Buchtala, Ján – [1882 Olomouc – po 1944] čes. chemik pôsobiaci na LFUK. Študoval a pôsobil spočiatku na Chemickom ústave LF univerzity v Grazi u prof. F. Prégla, nositeľa Nobelovej ceny. R. 1920 – 1922 inšpektor Ústavu pre skúmanie potravín v Prahe. Prvý prednosta Ústavu pre lekársku chémiu LFUK (1922 – 1938), dekan (1931 –1932) a prodekan LFUK (1932 – 1933) v Bratislave. Venoval sa najmä problematike súdnej chémie a toxikológie, pozoruhodné sú jeho výsledky analýz liečivých minerálnych prameňov na Slovensku. Diela: Jaký význam má chemické studium a chemické myšlení pro lékaře (Brat. lek. Listy 2, 1924, 337 – 343); Therapia sterilisans z fyzikálně-chemického stanoviska, demonstrována na příkladech novodobého lékařství (spluautor, idem 8, 1928, s. 47, 69 – 74); Kriminální otravy na Slovensku v posledních 5 letech (idem, s. 247 – 250) a i. Za svoju vedeckú prácu bol poctený členstvom londýnskej Royal Society of Arts a i. prestíţnych vedeckých spoločností. buk lesný → Fagus silvatica L. bukálny reflex →reflexy. bukladezín – cyklický 3,,5,-(hydrogénfosfát) 2,-butanoát N-(1-oxobutyl)adenozín, N6,2,-O-dibutyryl cAMP, skr. DBcAMP, C18H24N5O8P, Mr 469,39; kardiostimulans, vazodilatans. Cyklický nukleotid, kt. prechádza cez bunkovú membránu a napodobňuje účinok endogénneho cAMP; kardiostimulans (sodná soľ C18H23N5NaO8P – Actosin®). Bukladezín buklizín – 1-[(4-chlórfenyl)fenylmetyl]-4-[4-(1,1-dimetyl-etyl)fenyl]metyl]piperazín, C28H33ClN2, Mr 433,04, syn. histalbutizín. Antiemetikum (Buclifen®, Longifene®, Posdel®, Postafen Tabl®, Vibazine®; dihydrochlorid C28H35Cl3N2 – Aphilan R®, Buclina®, Softran®) . Buklizín buklozamid – N-butyl-4-chlór-2-hydroxybenzamid, C11H14ClNO2, Mr 227,70, antimykotikum z kategórie derivátov kys. salicylovej. Má výrazný fungicídny účinok na dermatofyty; na kvasinky a fakultatívne patogénne huby takmer nepôsobí. Buklozamid Indikácie – povrchové dermatofytózy (trichofýcie, epidermofýcie a mikrospórie) bez výraznej ekzematizácie. Kontraindikácie – intolerancia derivátov kys. salicylovej. Nežiaduce účinky – iritačné a alergické koţné reakcie, fotosenzitívny účinok. Prípravky – kombinácia s kys. salicylovou – Jadit®, Septichen®. buknemia tropica (Mason Good) – syn. → elephantiasis cruris, elephantopus, barbados leg, forma elefantiázy, lokalizovaná na predkoleniach a stupajoch; druh → mycetómu. Granulóm koţe, kt. vzniká okolo vniknutých húb, kt. sa vyskytuje sporadicky, epidemicky v Egypte a Antilách (ostrov Bardados) a v Brazílii. buko – sušené listy rastliny Barcosma betulina Bartl. & Wendl., B. crenulata (Linné) Hooker, a B. seratifolia Willd. (Rutaceae), kt. rastú v juţ. Afrike. Obsahuje diosfenol (barkosmový gáfor), diozmín, horčiny, ţivice, l-mentón, sliz, hesperidín a asi 1 – 2 % prchavých olejov. Pouţíva sa ako močové antiseptikum. bukolom – 2-metylpropylester kys. 5-butyl-2-propénovej, C14H22N2O3, Mr 266,33, antiflogistikum (Paramidon®). Bukolom Bukosan® liq. (Slovakofarma, Liečivé rastliny v spolupráci s Výskumným ústavom liečiv, Modra) – stomatologikum. Zoţenie: Extractum rhei fluidum 23,75 g + Acidum salicylicum 1,10 g + Spiritus dilutus ad 100 g. Má protizápalový, antiseptický, analgetický, antiflogistický a výrazný antiedémový účinok na zapálené tkanivá. Zniţuje sekréciu a krvácanie. Indikácie – súčasť komplexnej th. akút. a chron. katarálnej gingivitídy, chron., ulceróznej gingivitídy a paradontitídy. Ako adjuvans pri th. všetkých zápalových zmien a ero zívnych procesov v ústach. Kontraindikácie – gravidita, precitlivenosť na salicyláty. Nežiaduce účinky – ojedinele pálenie al. citlivosť krčkov zubov. Dávkovanie – pouţíva sa v neriedenom stave. Pred th. treba odstrániť zubný kameň, sanovasť chrup a odstrániť zle tesniace korunky, previsnuté výplne ap. Uţší koniec špádarla sa obalí chumáčikom vaty, namočí sa do neriedeného rozt. a masíruje sa okraj ďasna k zubnému krčku a medzizubná papila kaţdého zuba. Pri eróziách v ústnej dutine sa postihnuté miesto nemasíruje, ale sa rozt. iba nanesie. Pri aftóznych afekciách sa odporúča nanášať rozt. na postihnuté miesto > 3-krát/d, pri výraznej bolestivosti kaţdé 2 h. Po aplikácii B. sa nemá jesť, piť, nevyplachovať ústa ani neumývať si zuby aspoň 30 min. Prípadné sfarbenie zubov a dá sa ľahko odstrániť abrazívnou zubnou pastou. bukovezikálny reflex →reflexy. bukovité → Fagaceae. bukrylát – metylprolyester kys. 2-kyán-2-propénovej, syn. kyánakrylát, C8H11NO2, Mr 153,18. Pomocná látka pouţívaná v chir. ako tkanivové adhezívum. Po kontakte s rozt. iónov (fyz. rozt., krv) v priebehu CN CH3 CH2 = C – COOCH2CHCH3 Bukrylát bukumolol – 8-[-3-[(1,1-dimetyletyl)amino]-2-hydroxy-propoxy]-5-metyl-2H-1-benzopyran-2-ón, H23NO4, Mr 305,38, blokátor -adrenergických receptorov. Antianginózum, antiarytmikum (hydrochlorid C17H24ClO4 – Bucumarol®). Bukumolol bukvicový olej – Oleum fagi silvaticae, olej vylisovaný z bukvíc buka lesného (Fagus silvatica L.; →Fagaceae ). Z lúpaných sušených bukvíc sa vylisovaním za chladu získa bezfarebný, chutný, veľmi stály tabuľový olej; za horúca vylisovaný a z nelúpaných bukvíc naţltlý olej na svietenie a výrobu jadrových mydiel. Je polovysýchavý. Pri 15 °C má t. tuhnutia –17,5 °C, t. topenia 101 – 111 °C. Jeho hlavnou súčasťou je oleín. Zvyšky po odlisovaní oleja obsahujú fagín, totoţný s cholínom, pri rozklade kt. vzniká jedovatý trimetylamín. Pri skrmovaní niekt. druhov domácich zvierat (kone) môţe nastať otrava (hovädziemu dobytku a ošípaným neškodí). Z bukového dreva sa pripravuje decht oleum Fagi empyreumaticum (pix liquida). bulan – 1,1,-(2-nitrobutylidén)-bis[4-chlórbenzén], C16H15Cl2NO2, Mr 324,22, insekticídum; kombinácia s Prolanom® – Dilan®. Bulan bulbárna paralýza – sy. zapríčinený léziou jadier motorických hlavových nervov v predĺţenej mieche a ponse; termín pochádza od Wachsmutha (1864). Charakterizujú ho →bulbárne príznaky. Akútna bulbárna paralýza – 1. syn. akút. apoplektiformný sy. bulbárnej paralýzy. Príčinou ochorenia môţe byť ateroskleróza a. vertebralis, a. basialis a ich vetiev, artériová hypertenzia, endarteritída, embólie (napr. syfilitická), trombózy, nádory lebkovej bázy al. nádorové metastázy. 2. Tzv. mühlheimská choroba opísaná Johnom, kt. preţil epidémiu akút. b. p. v mühlheimskom útulku, so Stockelbrandtom (1923). Klin. sa prejavuje sa ,,bulbárnou rečou“, poruchami hltania, centrálnymi poruchami dýchania, parézou bránice, obrnami medzirebrových svalov, poruchami obehu, tachykardiou, pyramídovými príznakmi, poruchami citlivosti, Wallenbergovým sy., paramediánnym pontínnym sy., parézami očných svalov, poruchami inervácie mimiky. Dfdg. – sy. trombózy a. vertebralis, sy. a. basilis, Landryho sy., Lhermittov-McAlpinov sy., psudobulbárna paralýza, progresívna bulbárna paralýza. Familiárna infantilná bulbárna paralýza – zriedkavé progresívne ochorenie zjavujúce sa v detskom veku (2.–12. r.). Infekčná bulbárna paralýza – syn. Aujeszkeho choroba; → choroby. Progresívna bulbárna paralýza – syn. lábioglosolaryngová obrna, zriedkavé, opísané Duchennom (1860), ide pp. o →amyotrofickú laterálnu sklerózu. Postihuje jedincov po 50. r. ţivota, častejšie muţov ako ţeny. Vznikajúce následkom degeneratívnych zmien gangliových buniek miechy v oblasti jadier n. hypoglossus, n. glossopharyngicus, n. vagus, n. facialis a motorickej časti n. trigeminus. Prejavuje sa dyzartriou, afóniou, poruchami hltania a ţuvania, atrofiou jazyka. Dfdg.: podobá sa Aranovej-Duchennovej chorobe (poliomyelitis anterior chronica), na rozdiel od nej sú však postihnuté jadrá distálnych motorických mozgových nervov s následnou chabou obrnou príslušných svalov. Bulbárne príznaky sa zisťujú aj v priebehu neurogénnych svalových atrofií, pri nádoroch predlţenej miechy, neurosyfilise a botulizme. Progresívna bulbárna paralýza detí – (Faziova-Londova choroba) je autozómovo recesívne dedičné ochorenie opísané prvýkrát Londem (1894), neskôr Marinescom (1915). Postihnuté deti vykazujú rôzne neurol. poruchy, ako je bilaterálna ptóza a paralýza hlasiviek, hltacie ťaţkosti, bilaterálna paréza n. facialis, inspiračný stridor s celkovou hyperreflexiou a zníţenou pohyblivosťou bránic. Pyramídové dráhy nebývajú postihnuté. Exitus nastáva obyčajne veľmi skoro. Progresívnu b. p. s percepčnou hluchotou (syn. pontobulbárna paralýza s hluchotou, Brownov-Vialettov-Van Laereov sy.) opísal Brown (1894), Vialetto (1936), Van Laere (1966) a i. ako autozómovo recesívne dedičné ochorenie charakterizované bilaterálnou nervovou hluchotou a rôznymi poruchami hlavových nervov s postihnutím motorickej zloţky VII., IX. – XII., zriedkavejšie III., V. a VI. nervu. Niekedy sú postihnuté miechové motorické neuróny, zriedkavejšie vyššie neuróny. Ochorenie postihuje deti a obyčajne progreduje. bulbárna reč → bulbárne príznaky. bulbárne príznaky – [g. bulbos cibuľa] charakteristické neurol. príznaky následkom lézie v oblasti predlţenej miechy, t. j. n. hypoglossus, n. accessorius, n. vagus, n. glossopharyngicus, n., facialis a motorickej časti n. trigeminus. V popredí je bulbárna dyzartria; →bulbárna paralýza . K b. p. patria: 1. Ochrnutie jazyka – býva prvým príznakom pri progresívnej bulbárnej paralýze. Prejavuje sa poruchou tvorby hlások (bulbárna reč), v pokročilejších štádiách pacient nemôţe vyplaziť jazyk, pohybovať ním, prítomné sú fibrilárne zášklby jazyka, postupne svalstvo jazyka atrofuje a jeho sliznica sa zmrašuje do rias. Vyšetrenie elektr. dráţdivosti vykazuje zníţenie gavalnickej i faradickej reakcie a čiastočnú reakciu zvrhnutia. 2. Obrna mäkkého podnebia – podnebie je ovisnuté, nepohyblivé, pacient má ťaţkosti s hltaním a rečou (bulbárna reč). 3. Obrna hltacích svalov – prejavuje sa deglutinačnými ťaţkostami, následkom uviaznutia sústa v hltane al paţeráku hrozí udusenie a tým, ţe sa sústo hromadí medzi prednou plochou epiglotis a bázou jazyka v sinus pyriformis sa sťaţuje dýchanie. Nevyhnutná býva výţiva sondou. 4. Obrna m. orbicularis oris a svalov dolnej pery má za následok ďalšie zhoršenie reči a ťaţkosti pri jedení. Ústa ostávajú pootvorené, z úst vytekajú sliny, pacient nevie špúliť, pískať, fúkať ap. 5. Obrna hrtanových svalov – prispieva k poruche rečí a hltania. pri hovore sa pacient rýchlo unaví hlas sa zoslabuje aţ do afónie. Obrna jazykojazylkových svalov má za následok nedostatočný uzáver hrtanu a hrozí riziko vniknutia potravy do dýchacích ciest a udusenia. 6. Bulbárna reč – sa prejavuje dyzartriou, anartriou al. dysláliou. Zo samohlások je porušené obyčajne najskôr tvorenie i, zo spoluhlások b a š, ďalej t, s, l, k, g a neskôr d a n. Pri postihnutí m. orbicularis oris sa sťaţuje vyslovovanie p a f, ďalej k a m a konečne v. Ďalšie zhoršenie reči nastáva ochrnutím svalov mäkkého podnebia. Zhoršuje sa výslovnosť b a p, reč nadobúda nosový prízvuk. Pri uzavretí nosových otvorov nadobúdajú uvedené hlásky plnšie, skoro normálne znenie. Pri postihnutí hrtanového svalstva sa dostavuje rýchla únava aţ afónia. Laryngoskopicky sa pritom zisťuje obojstranná obrna n. recurrens. bulbiformis, e – [bulbi- + g. forma tvar] bulbiformný, tvaru cibule. bulbitis, itidis, f. – [l. bulbus cibuľa + -itis zápal] bulbitída, zápal hubovitého telesa penisu. bulbocavernosus (-spongiosus), a, um – [l. bulbus (penis) cibuľa + l. caverna dutina] bulbokavernózny, bulbospongiózny (sval); →musculus bulbocavernosus. bulbokapnín – (S)-6,7,7a,8-tetrahydro-11-metoxy-7-metyl-5H-benzo[g]-1,3-benzodioxolo-[6,5,4-de]chinolín-12-ol, C19H19NO4, Mr 325,35; látka, kt. sa nachádza v koreňoch rastliny Corydalis cava (L.) Schweigg. & Körte (C. tuberosa DC), Fumariaceae a Dicentra canadensis Walp. Papaveraceae. Bulbokapnín bulbopontinus, a, um – [bulbo- + l. pons most] bulbopontínny, týkajúci sa bulbu a ponsu. bulbourethralis, e – [bulbo- + g. úréthrá močová rúra] bulbouretrálny, týkajúci sa bulbouret-rálnej ţľazy. bulbouretrálne žľazy → Cowperove žľazy. bulboventricularis, e – [bulbo- + l. ventriculus komora] bulboventrikulárny, týkajúci sa začiatku vzostupnej aorty a srdcovej komory. bulbozín – alkaloid jedovatej huby Amanita bulbosa; →muskarín. bulbus, i, m. – [l.] cibuľa, guľa. Bulbus aortae – anat. rozšírená časť → aorty tesne nad jej výstupom z ľavej komory. Bulbus caroticus internus – anat.. vretenovité rozšírenmie steny a. carotis int. na jej rozvetvení vo fossa carotica. Bulbus cinereus →bulbus olfactorius. Bulbus cordis →bulbus aortae. Bulbus cornus occipitalis (posterior) – anat. pozdĺţna vyvýšenina leţiaca na vnútornej stene zadného rohu tesne nad druhou, väčšou vyvýšeninou (calcar avis). Tvoria ju vlákna zo splenium corporis callosi. Bulbus corporis cavernosi urethrae masculinae – zadný rozšírený koniec hubovitého telesa nuţskej močovej rúry, veľkosti lieskovca. Plytká brázda ju rozdeľuje na dve zodpovedá vnútri prepáţka (septum) hubovitého telesa. Svojou hornou stenou zrastá b. s trigonum urogenitale. Zhora vniká doň močová rúra tak, ţe skoro celý b. leţí za močovou rúrou. Vzadu na kaţdú pologuľu prilieha jedna glandula bulbourethralis. Bulbus duodeni – anat. krátky prvý úsek dvanástnika (pars superior duodeni); → duodenum. Bulbus fornicis → corpus mamillare. Bulbus galanthii – farm. cibuľka sneţienky. Materská bylina s podzemnými plnými cibuľami, kt. sa pouţívajú čerstvé. U nás beţne rastie druh Galanthus nivalis (Amaryllidaceae), najmä na mokrých stanovištiach, v listnatých lesoch a často sa pestuje v záhradkách. B. g. obsahuje alkaloidy lykorín, nivalín, nivalidín, nartazín, tazetín a predovšetkých galantamín (v našich druhoch iba v stopách). Galantamín sa izoluje najmä z druhu G. woronowii, kt. pochádza z Kaukazu. Obsahuje ho asi 0,5 % – je inhibítorom acetlcholínesterázy. Zvyšuje sekréciu ţliaz, zuţuje zrenicu, pôsobí ako antagonista proti kurarovému ochrnutiu, zvyšuje tonus kostrového svalstva. Spomedzi známych inhibítorov je najmenej toxicky a má veľkú th. šírku. Galantamín a prípravky sa pouţívali na doliečovanie stavov po poliomyelitíde, th. glaukómu a ako emetikum. Bulbus inferior venae jugularis – anat. dolná vetva v. jugularius int. (so ţilovou chlopňou) odstupujúca tesne pred jej spojením s v. subclavia. Bulbus medullae spinalis → medulla oblongata. Bulbus oculi – anat. očná guľa; →oko; →zrakový ústroj. Má len pribliţne guľovitý tvar; v sku-točnosti ju tvoria úseky 2 nerovnako veľkých gulí. Zadná, väčšia časť bulbu, zodpovedá rozsahom bielku, má polomer zakrivenia 11 – 12 mm, predný, menší a viac zakrivený úsek, tvorený rohovkou, má polomer zakrivenia 7 – 8 mm. Najdlhší Ø bulbu je predozadný (24,3 aţ 26 mm), najkratší vertikálny (23,6 mm); priečny Ø je 23,7 mm. Vrcholný predný bod bulbu, kt. je zároveň najventrálnejším bodom rohovky (vertex corneae), sa označuje ako polus anterior. Obdobný bod na dorzálnom obvode je polus posterior a leţí navonok od fasciculus opticus. Spojnica obidvoch pólov je axis oculi externus, očná os. Orientačné čiary, myslené na povrchu bulbu medzi obidvoma pólmi, sú poludníky – meridiani a najdlhší obvod, kt. delí poludníky napoly a stoji na ne kolmo, sa nazýva rovník – aequator. Zorná os oka (linea visus) je spojnica pozorovaného predmetu s fovea centralis maculae lutae (prehĺbený stred ţltej škvrny sietnice) a prechádza opticky redukovaným stredom všetkých svetlolomných prostredí oka. Tento bod je v šošovke v blízkosti jej zadnej plochy (uzlový bod oka). Stenu bulbu tvoria 3 vrstvy: 1. povrchová (tunica externa seu fibrosa); 2. stredná (tunica media seu vasculosa); 3. vnútorná (tunica interna seu nervosa). Na kaţdej vrstve oddeľuje frontálna rovina väčší dorzálny a menší ventrálny úsek. ––––––––––––––––––––––––––––––––-––––––––––––––––––– Vrstva Dorzálny úsek Ventrálny úsek –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––- 1. tunica externa sclera cornea 2. tunica media chorioidea corpus ciliare + iris 3. tunica interna pars optica retinae pars caeca retinae –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––- Obsahom bulbu je šošovka (→ lens crystrallina), sklovec (→ corpus vitreum) a komorová tekutina (humor aquaeus), kt. vypĺňa očné komory (→ca merae oculi). Na presné určenie uloţenia bulbu sa pouţíva exoftalmometer (napr. Hertlov); porovnáva sa pritom rozdiel medzi temporálnym okrajom očnice a vrcholom rohovky v mm (za fyziol. okolností je vrchol rohovky o 16 – 18 mm posunutý pred temporálny okraj očnice). Bulbus olfactorius – anat. b. cinereum, najprednejšia časť lobus olfactorius; →mozog. Bulbus ovarii (Rouget) – anat. bohatá ţilová spleť v híluse vaječníka a mezováriu. Bulbus penis – anat. dorzálne rozšírený a zaoblený koniec hubovitého telesa penisu. Bulbus pili – anat. vlasová cibuľka, časť vlasového koreňa, kt. nasadá ako klobúčik na väzivovú vlasovú papilu. Bulbus scillae – farm. morská cibuľa, usušená, na priečne pásiky nakrájané stredné duţinaté listy druhu Urginea maritima f. alba (Liliaceae). Ide o šupinatú cibuľu veľkosti detskej hlavy, hmotnosti 8 kg, s listami dlhými aţ 50 cm, širokými 4 – 8 cm, celistvookrajovými; stvol má vysoký aţ 150 cm, zakončený bohatým, hustým strapcom bielych kvetov. Rastie na piesočnatých pobreţiach Stredozemného mora. Morfologicky podobná červená forma (f. rubra) – rastúca v západnej časti Stredomoria, je neprípustná. Cibuľa sa zberá po odumretí nadzemých častí (august), zbavuje vonkajšej vrstvy šupín, vnútorná časť sa priečne pokrája a suší na slnku al. umelým teplom (ako druhy rodu Digitalis). Najlepšiu drogu poskytujú rastliny z Talianska, kde sa aj pestuje. Drogu produkuje predovšetkým Cyprus a Alţírsko, ďalej USA, Pakistan a najnovšie India. U nás sa pestuje zriedka ako okrasná rastlina v črepníkoch. Drogu tvoria biele al. slabo ţltkasté pásiky široké asi 3 mm, skoro rohovité, krehké, trocha priesvitné. Droga nemá zápach, chuť má najprv slizovitú, potom odporne horkú a ostrú. Mikroskopicky je charakteristický parenchým mezofylu s bunkami bohatými na sliz a zväzočky ihličiek šťavelanu vápenatého. Droga obsahuje asi 15 glykozidov – bufadienolidov, so 6-členným dvojnásobne nenasýteným laktónovým kruhom, odvodeným od scilarenínu, celkove asi 0,2 – 0,4 %. Hlavný glykozid je scilarén A (asi 0,06 %), scilarenín-3--ramnozid-glukozid, kt. vzniká odštiepením glukózy z prim. glykozidu glukoscilarínu A (0,05 %) a proscilaridín A (0,05 %). Vedľajšie glykozidy sú sciliglukozid (19-oxo-scilarenín-3-monoglukozid), scilafeozid, scilacyanozid (spolu asi 0,001 – 0,007 %). Ako scilarén B sa označovala nejednotná látka – amorfná frakcia glykozidov. Ďalšie zloţky drogy sú fruktozány, sinistrín A a B, triesloviny, org. kys. a farbivá. Červená forma obsahuje 0,04 – 0,1 % bufadienolidov, hlavný glykozid je scili(rub)rozid (scilirozidín-3-D-glukozid), glukoscilirozid a vedľajšie glykozidy má ako biela forma (v menšom mnoţstve). Scilirozid je výnimkou, lebo aglykón je účinnejší ako glykozid. Glykozidy morskej cibule rýchlejšie pôsobia aj sa vylučujú ako digitalisové glykozidy a skoro vôbec sa nekumulujú. Diuretický účinok je silnejší ako pri digitasových glykozidoch. Droga má aj emetický účinok a v malých dávkach pôsobí ako expektorans. Scilozid červenej formy sa pouţíva ako rodenticídum. Vyvoláva centrálne nervové príznaky otravy vo forme kŕčov. Toxická dávka pre potkana je 0,1 – 0,2 mg. Bulbus superior venae jugularis – anat. b. cranialis superior v. jugularis, vretenovité rozšírenie začiastočnej časti v. jugularis, leţiace vo fossa jugularis na vonkajšej strane lebkovej spodiny. Bulbus vestibuli – anat. hubovité telesá po obidvoch stranách klitorisu, kt. prekrýva m. bulboca-vernosus (m. constrictor cunni). Zásobuje ich a. bulbi, ţilový odtok zabezpečuje v. pudenda a v. haemorrhoidalis inferior, kt. sú v spojení s plexus venosus vaginalis. Pomocou pars intemedia sa spájajú aj so ţilami klitorisu a cez v. dorsalis clitoridis s plexus vesicalis impar. Sympatiková inervácia b. vychádza z plexus hypogastricus. bulimia, ae, f. – [g. paţravosť, pahltnosť] syn. hyperorexia, mnohoznačný príznak vyskytujúci sa pri org. (napr. hypoglykémia) al. psychických poruchách (→ anorexia nervosa); vedúci príznak pri →bulimia nervosa. bulimia nervosa – epizodické poţívanie veľkého mnoţstva jedla v nekontrolovateľnej podobe. Býva spojené s vedomím, ţe spôsob jedenia je nenormálny, a so strachom, ţe jedenie pacient nemôţe svojou vôľou zastaviť. Po skončení jedenia má pacient pocit depresie. Všetci pacienti s b. n. majú chorobný strach z tučnoty. Aj keď hltavé jedenie býva spojené s niekt. emocionálnymi poruchami, veľa pacientov s b. n. má v anamnéze skutočnú al. skrytú mentálnu →anorexiu , preto niekt. autori pokladajú b. n. za jej variant. Po epizóde hlavného jedenia spravidla nasleduje vyprovokované vracanie a pouţitie veľkej dávky preháňadla. Spočiatku sa vracanie vyprovokuje zavedením zubnej kefky al. prstov do hltana, ale väčšina pacientov vracia reflexívne. Mnoţstvo poţitého jedla môţe byť enormné, aţ 21 000 kJ/d (5000 kcal/d). Pacienti uprednostňujú sacharidové jedlá a zvyčajne jedia viac chodov. Poruchy jedenia bývajú často spojené s inými abnormalitami správania. Charakteristické je utajovanie vracania po jedení. Pacienti jedlo veľmi často kradnú, ale kradnú aj iné veci, napr. šperky, časti oblečenia. B. n. býva spojená aj s abúzom alkoholu a drog. Pacienti bývajú deprimovaní, ich správanie môţe byť aţ hysterické. Pacienti sú zväčša chudí, ich hmotnosť však veľmi kolíše. Na rozdiel od anorexia nervosa nebýva prítomná amenorea a aj sexuálna aktivita býva väčšia ako pri anorexii. Následkom vracania a pouţívania laxatív vzniká hypokaliémia so sek. metabolickou alkalózou. Th. – špecifická th. nejestvuje. Ani intenzívna psychoterapia a medikamentózna th. nebýva dostatočne účinná. Osvedčuje sa zvýšená starostlivosť lekára: častejšie návštevy, opakované rady, akú diétu má pacient dodrţiavať, akú má mať telesnú hmotnosť, ako má cvičiť ap. Dôleţité je upraviť prostredie a reţim, zabezpečiť prípravu jedla inými osobami; pacient nemá jesť sám. Spočiatku sa odporúča hospitalizácia, aby sa prerušil cyklus prejedania, vracania a hnačiek (po laxatívach) a upravili straty draslíka. Prognóza je horšia ako pri anorexia nervosa, pp. preto, ţe súčasne psychické ochorenie je závaţnejšie. Bulimina – dierkovce s vápenitou, veţovito točenou schránkou s troma nafúknutými komôrkami v kaţdom závite. Slzovité ústie so zúbkom, kt siaha aţ po ústie predchádzajúcej komôrky. Známe od druhohôr. bulinus – Bullinus contortus, vodný slimák, dôleţitý medihostiteľ pôvodcu egyptskej →bilharziózy. bulla – [l.] bublina, mechúr, puchier, dutina naplnená tekutinou. Môţe byť uloţená subkor-neálne, intraepidermálne al. subepidermálne Bulla acantholytica – puchier na pokoţke vyvolaný uvoľnením štruktúry dlaţdicovitého epitelu; →akantolýza. Bulla actinica – puchier vzniknutý na miestach vystavených slnečnému ţiareniu. Bulla ethmoidalis – čuchová výdutina, vyčnievajúca ako polguľa z vnútornej steny do prostredia nosového prieduchu, kt. je ňou značne zúţený. Ide o zakrpatenú škrupinu (tzv. nasoturbinale). Bulla frontalis – vyklenutie dutiniek v laterálnych častiach čuchovej kosti prenikajúci do čelovej kosti. Bulla haemorrhagica – hemoragický puchier s krvavým obsahom. Bulla repens (rodens) – akút., hlodajúca bula, puchier naplnený hnisom, postihujúci najmä prsty. Bulla sphenoidalis – tenkostenné dutinky uloţené v laterálnych častiach čuchovej kosti, kt. sa vyklenujú do klínovej kosti. bullosis, is, f. – [l. bulla puchier + -osis stav] bulóza, koţné ochorenie s tvorbou podkoţných puchierov. bullosus, a, um – [l. bulla puchier] bulózny, puchierový; por. →po mphus. bulózna ichtyoziformná erytroderma →erythroderma ichthyosiformis bullosa. bumadizón – mono(1,2-difenylhydrazid) kys. butylpropándiovej, C19H22N2O3, Mr 326,40, analgetikum, antipyretikum, antiflogistikum (hemihydrát vápnikovej soli C38H42CaN4O6 – Bumaflex®, Eumotol®, Rheumatol®). C6H5 C4H9CHCONNHC6H5 COOH Bumadizón bumetanid – kys. 3-(aminosulfonyl)-5-(butylamino)4-fenoxybenzoová, C17H20N2O5S, Mr 364,42. Je to biely prášok. Bumetanid Klinická farmakológia – b. je účinné diuretikum pôsobiace na ascendentné ramienko Henleho slučky. Inhibuje reabsorpciu sodíka a ešte výraznejšie chloridov. Po jeho podaní sa zvyšuje aj vylučovanie draslíka, a to v závislosti od dávky. Navyše pôsobí b. v proximálnom tubule, dôkazom čoho je fosfatúria a inhibícia natriurézy probenecidom. Tento jeho účinok nie je podmienený inhibíciou karbonátdehydratázy. Zniţuje vylučovanie kys. močovej, následkom čoho sa zvyšuje urikémia. Po perorálnom podaní nastupuje diuréza asi v priebehu 30 – 60 min, kt. vrcholí v 1. – 2. h. Pri beţných th. dávkach (1 – 2 mg) trvá účinok asi 4 h, pri vyšších dávkach 4 – 6 h. Po i. v. podaní sa diuretický účinok dostavuje v priebehu 15 – 30 min. Polčas b. je asi 1,5 h; asi z 95 – 96 % viaţe sa na plazmatické bielkoviny. Po perorálnom podaní b. označeného 14C sa 81 % podanej rádioaktivity vylučuje močom, z toho 45 % v nezmenenej forme. Metabolizuje sa oxidáciou N-butylového vedľajšieho reťazca. Ţlčou sa vylučujú len asi 2 % b. Indikácie – th. edémov kardiálneho, hepatálneho a renálneho pôvodu vrátane nefrotického sy. Účinok perorálneho a parenterálneho podania je rovnaký. Kontraindikácie – anúria. Môţe sa pouţiť pri progresívnej nefropatii na indukciu diurézy, vzostup koncentrácie močoviny al. kreatinínu v plazme, príp. oligúria, je však indikáciou na prerušenie th. B. je kontraindikovaný aj pri pečeňovej kóme a ťaţkých poruchách hydrominerálnej rovnováhy., ako aj pri hypersenzitivite na b. Nežiaduce účinky – načastejším neţiaducim účinkom sú kŕče svalov (1 %), závraty (1 %), hypotenzia (0,8 %), bolesti hlavy (0,6 %), nauzea (0,6 %) a encefalopatia (u pacientov s hepatopatiou – 0,6 %). Zriedkavejšie (0,2 aţ 0,5 %) sa pozoruje porucha sluchu, pruritus, zmeny EKG, slabosť, poruchy GIT, artralgie, raš, svalovokostrové bolesti, raš, suchosť v ústach, vracanie. Dávku b. treba prispôsobiť potrebe pacienta. Nadmerné al. časté podávanie b. môţe vyvolať depléciu elektrolytov, dehydratáciu, hypovolémiu a kolaps s moţnosťou tromboembolických príhod, najmä u starších jedincov. Po podávaní b. sa môţe vyvinúť hypokalémi. Ohrození sú predovšetkým pacienti s kongestívnym zlyhaním srdca, cirhózou pečene s ascitom, hyperaldosteronizmom pri dobrých funkciách obličiek a nefropatii s plýtvaním draslíkom, najmä liečených digitalisom a diuretikami, ďalej pacienti s hnačkovým ochorením a anamnézou komorovej arytmie. Pacienti s alergiou na sulfónamidy bývajú hypersenzitívni aj na b. Zriedka sa môţe vyskytnúť trombocytopénia. Opatrnosť si vyţadujú diabetici, pretoţe b. nepriaznivo ovplyvňuje metabolizmus glukózy. Interakcie – súčasné podávanie ototoxických liekov, najmä pri renálnej insuficiencii zvyšuje riziko poškodenia sluchu. Zvýšenú opatrnosť si vyţaduje aj súčasné podávanie nefrotoxických liekov. B. zniţuje klírens lítia, a tým zvyšuje jeho toxickosť. Probenecid zniţuje tubulárnu sekréciu b., a tým zniţuje natriurézu a hyperreninémiu vyvolanú b. Indometacín zniţuje diuretický a nátriuretický účinok b. a inhibuje vzostup renínu vyvolaný b. B. poten-cuje účinok antihypertenzív. Na metabolizmus antikoagulancií (warfarínu) ani plazmatickú aktivitu protrombínu nepôsobí. Dávkovanie – má byť individuálne. Podáva sa per os al. parenterálne (i. v. al. i. m.); 1 mg b. je ekvivalentý účinok 40 mg furosemidu. Parenterálne sa podáva 0,5 – 0,2,0 mg/d, príp. opakovane po 4 – 5 h; dmd je 10 mg. Alternatívne moţno b. podávať intermitentne 3 – 4 d s 1 aţ 2-d prestávkami, čo sa osvedčuje najmä pri dlhodobej th. edémov. Pri hepatopatii treba voliť čo najniţšie dávky. U pacientov alergických na b. ho moţno nahradiť furosemidom (40-násobne vyššími dávkami). Pri poruchách GIT moţno podať b. parenterálne (i. v. al. i. m.) 0,5 aţ 2,1,0 mg. I. v. sa podáva v priebehu 1 – 2 min, príp. sa táto dávka po 2 – 3 h opakuje; dmd je 10 mg. Prípravky – Bumex® Roche, Burinex®, Fontego®, Fordiuran®, Lixil®, Lunetoron®, Segurex®. Bumke, Oswald Conrad Edouard – (1877 – 1950) nem. neurológ a psychiater. Študoval vo Freiburgu im Breisgau, Leipzigu, Halle, Mníchove a Kieli, kde získal doktorát r. 1901. Pôsobil najprv ako asistent na psychiatrickej klinike vo Freiburgu, potom od r. 1904 ako priv. docent, r. 1910 ako min. prof., od r. 1914 ako ordinár v Rostocku, r. 1916, v Breslau, 1921 Leipzigu a v r. 1922 – 1945 ako prof. psychiatrie v Mníchove, kde sa stal nástupcom Emila Kraepelina (1856 – 1926) v Mníchove. Spolu s Otfridom Foersterom (1873 – 1941), Maxom Nonnem (1861 – 1959) a Salomonom Eberhardom Henschenom (1847 – 1930) ošetroval Leninovu poslednú chorobu (iktus) a napísal príručku o encefalitíde. R. 1934 navrhol bavorskému ministrovi školstva premeniť psychiatrickú kliniky na nervovú. R. 1933 Hitlerova vláda vydala zákon o povinnej sterilizácii v prípade dedičnej choroby vrátane dedičných psychických chorôb. Za dedičné choroby zákon pokladal vrodenú mentálnu retardáciu, schizofréniu, mániodepresívnu psychózu, dedičnú epilepsiu, Huntingtonovu choreu, dedičnú slepotu, hluchotu a ťaţké dedičné somatické malformácie. Prípady ťaţkého alkoholizmu sa sterilizácia ponechávala na zváţenie ,,súdu pre hereditárne zdravie“. Proti takýmto indikáciám na sterilizáciu u psychiatrických pacientov postavil Bumke v svojej publikácii r. 1936. V júni 1945 vyhlásil, ţe psychiatri nikdy – aţ na výnimky – nespolupracovali v tomto smere s nacistami. Incidencia schizofrénie vraj v Nemecku výrazne klesla, pretoţe sa táto diagnóza nestanovovala. Namiesto nej sa hovorilo o schizoidnej reakcii, kt. nepodliehala sterilizácii. Podobne namiesto mániodepresívnej psychózy sa hovorilo o reaktívnej depresii. Takto sa zákon sabotoval. Bumkeho zrenicový syndróm – [Bumke, Oswald Conrad Edouard, 1877 –1950, nem. psychiater pôsobiaci v Mníchove] →syndrómy. BUN – angl. blood urea nitrogen dusík močoviny v krvi. bunaftín – N-butyl-N-[2-(dietylamino)etyl-1-naftalénkarboxamid, syn. bunaftid, bunaftín, C21H30N2O, Mr 326,48, antiarytmikum (citrát C27H38N2O8 – Meregon®). Bunaftín bunamidín – N,N,-dibutyl-4-(hexyloxy)-1-naftalénkaborximidamid, C25H38N2O, Mr 382,57. Anthelmintikum pouţívané vo veter. med. proti proti cestódam (3-hydroxy-2-naftalén – Buban®). Bunamidín bunamjodyl sodný – jednosodná soľ kys. 2-[[2,4,6-trijód-3-[(1-oxobutyl)amino]fenyl]-metyl]butánovej, syn. bunjodyl, C15H15I3NNaO3, Mr 661,00, rtg. kontrastná látka (Banaiod®, Orabilex®, Orabilix®). Bunamjodyl sodný bunazosín – 1-(4-amino-6,7-dimetoxy-2-chinazolinyl)hexahydro)-4-(1-oxybutyl)-1H-1,4-diazepín, C19H27N5O3, Mr 373,45, aminochinazolínové antihypertenzívum (hydrochlorid C18H28ClN5O3 – Dentanol®, Datentol®). Bunazosín Bunetzone® →fenylbutazón. bungarotoxíny – proteínové zloţky jedov hadov Elapidae, Bungarus multicinctus (severových. Ázia). Hlavnými zloţkami je -b. a -b. Je to presynaptický neurotoxín, kt. zabraňuje uvoľňovaniu acetylcholínu na nervosvalovej platničke bez toho aby postihoval citlivosť postsynaptickej membrány. Niekt. účinky na zakončenia motorických neurónov sa pripisujú predpokladanej aktivite fosfo/lipázy A2. B. sa pouţívajú v experimentálnych štúdiách nervosvalových procesov. -bungarotoxín tvorí jednoduchý reťazec s Mr 8000 zloţený zo 74 aminokyselín spojených SH-mostíkmi. Je postsynaptický neurotoxín s kurariformným účinkom, viaţe sa ireverzibilne na receptorové miesta acetylcholínu a vyvoláva nervosvalovú blokádu a paralýzu kostrového svalstva. -bungarotoxín pozostáva z dvoch reťazcov; dlhší má Mr asi 13 000 a je zloţený z 120 aminokyselínových zvyškov; kratší má Mr 7000 a je zloţený zo 60 aminokyselínových zvyškov, spojených disulfidovými mostíkmi. Bungeho amputácia – [Bunge, Richad, *1970, nem. chirurg] aperiostálna amputácia predkolenia. Spočíva v resekcii 1 cm širokého krúţka periostu nad reznou plochou kosti a vyškriabaní dreňovej dutiny ostrou lyţicou. Po subperiostálnej amputácii predkolenia totiţ vznikajú na pahýľoch kostné výrastky a zašpicatelé útvary, čím sa stáva pahýl bolestivým a chôdza nemoţná. B. a. sa podarí udrţovať kostný pahýl v pôvodnom stave, ako bol urezaný a zabrániť tvorbe nepravidelného, zúbkovaného kalusu, kt. znemoţňuje nosenie protézy a zapríčiňuje bolesti pri chôdzi. Komplikáciou je však vznik sekvestra následkom obnaţenia periostu kostného pahýlu. Bungeho slučka a zavádzač – [Bunge, Richad, *1970, nem. chirurg] pomôcky na extraciu plodu pri pôrode panvovým koncom. Pomocou tupého hákovitého zavádzača sa zaloţí asi 1 cm slučka do ingvíny, zavádzač sa zníme a slučkou sa vyťahuje plod. bunitrolol – 2-[3-(1,1-dimetyletyl)amino]-2-hydroxypropoxy]benzonitril, C14H20N2O2, Mr 248,32, antagonista -adrenergických receptorov, antihypertenzívum, antiarytmikum, antianginózum (hydrochlorid C14H21ClN2O2 – Betriol®, Stresson®). Bunitrolol bunka – [l. cellula, g. kytos] základná stavebná a funkčná jednotka organizmov. B. prvý opísal Robert Hooke vo svojom diele ,,Micrographia`` (1667) na mŕtvom materiáli (korku) ako útvary podobné včeliemu plástu. Videl teda vlastne steny odumretých rastlinných b. a nebol si vedomý objavu všeobecne platnej štruktúry rastlinného tela. R. 1671 predloţil súčasne Marcello Malpighi a Nehemia Grew londýnskej Royal Society svoje pozorovania rastlinných buniek. R. 1715 – 1722 pozoroval niekt. bunkové štruktúry (napr. chloroplasty) Leeuwenhoek. Jasnú formuláciu bunkovej →teórie však utvoril Jan Evangelista Purkyně (Über den Bau der Magendrüsen“, 1837), Matthias Jakob Schleiden (1838) a Theodor Schwann (Mikroskopische Untersuchungen ueber Übereinstimmung in der Struktur und im Wachstum der Thiere und Pflanzen, 1839). B. môţu vznikať rozdelením existujúcej b. al. pri pohlavnom rozmnoţovaní spojením dvoch existujúcich b. (gamét) do jedinej (zygota). Najjednoduchšie organizmy sú jednobunkové a patria do kategórie mikroorganizmov. Sú to baktérie, prvoky, jednoduchšie riasy, niekt. sinice a huby. Zloţitejším typom sú mnohobunkové org. B. sa v nich diferencujú, špecializujú a zdruţujú do tkanív, tkanivá do orgánov. Zriedkavejší typ bunkovej organizácie je cénocytická štruktúra. Cénocytické organizmy, napr. vláknité huby a slizovky, pozostávajú z veľkej masy →cytoplazmy s mnohými bunkovými jadrami a nie sú rozdelené do pravidelných jednobunkových jednotiek, kde kaţdá b. má iba jedno jadro. Jadro je časť b., v kt. je lokalizovaná gen. informácia. Od vonkajšieho prostredia cytoplazmu oddeľuje cytoplazmatická membrána. B. rastlín a niekt. Mikroorganiz-mov majú cytoplazmatickú membránu z vonkajšej strany obklopenú bunkovou stenou, kt. im dodáva charaktericický tvar a pevnosť. Odstránením bunkovej steny vzniká z takejto b. protoplast al. sféroplast. Podľa submikroskopickej vnútornej stavby sú 2 zákl. typy b.: prokarytoické b. a euka-ryotické b. Prokaryotické bunky majú iba baktérie a sinice, ostatné bunkové organizmy majú eukaryotické bunky. Zákl. rozdiel je v tom, ţe prokaryotická b. (okrem štádia mitózy al. meiózy) nemá jadrovú membránu. Prototypom prokaryotickej b. je baktériová b., eukaryotické sú rastlinné a ţivočíčne b. Bunky ľudského organizmu – sú jednak stavebným elementom tkanív, jednak kolujú v telových tekutinách (krv, lymfa). Celkový počet b. v ľudskom org. (okrem krviniek) sa odhaduje na 1013 – 1014. Určité skupiny b. sú prispôsobené na vykonávanie určitých funkcií a podľa toho sa od seba odlišujú, sú diferencované tvarom, veľkosťou, ale najmä vnútornou stavbou, metabolizmom a funkciou. Veľkosť b. ľudského tela je podľa druhu 4 – 100 m, najčastejšie 15 – 20 m. Tvar b. je rozmanitý a závisí najmä od funkčnej špecializácie, ale aj od prostredia. B. v telových tekutinách sú obyčajne guľovité. Okrem nervových buniek, kt. sa po narodení uţ nedelia, všetky ţivočíšne b. sa opotrebúvajú, odumierajú a plynule sa nahradzujú novými, takţe sa potom nenaruší činnosť ani skladba tkanív, orgánov, resp. telových tekutín. Nové b. vznikajú delením uţ diferencovaných al. málo diferencovaných b. Rôzne bunky majú rôzne dlhý ţivot. Krvinky ţijúce niekoľko mes., b. výstelky čreva sa vymenia v priebehu niekoľkých d. Epitelové bunky – pokrývajú povrchy (koţu, sliznice, serózne blany). Niektoré b. majú ochrannú funkciu (krycí epitel), iné sekrečnú funkciu (napr. respiračný epitel produkuje hlien). Sekrečné b. môţu tvoriť ţľazy. Tie môţu byť jednoduché (napr. hlienové ţliazky v hrubom čreve), alebo zloţité (napr. v pankrease, mliečnej ţľaze). V endokrinných ţľazách sa sekrét odovzdáva priamo do krvného obehu. Pre všetky epitelové b. je charakteristický vzájomný súvis. B. sú vzájomne oddelené asi 15 nm hrubou vrstvou medzibunkového materiálu malej hustoty. Mezenchýmové bunky – tvoria embryonálne spojivové tkanivo. Obvykle sú vzájomne oddelené zónou obsahujúcou veľa základnej substancie. V nej sú zaliate kolagénové vlákna, kt. sú charakteristické najmä pre šľachy, kosť, chrupavku a vláknité spojivo. Primárne majú podpornú funkciu. Cytoplazma iných b. je špecializovaná na kontraktilnú (svalové bunky) al. vodivú funkciu (nervové bunky). Ploché endotelové b. ohraničujú krvné a lymfatické cievy. Obvykle sa povaţujú za spojivové, hoci vskutku majú kryciu funkciu. To isté platí pre mezotelové bunky lemujúce pleuru, peritoneum a synóviu. Za abnormálnych okolností môţu také b. nadobudnúť epitelovitý vzhľad. Jedna zo základných klasifikácii nádorov sa zakladá na pôvode b. Stavba buniek – rôzne b. v tele majú vzájomne rozlíšiteľné črty, napriek tomu sa tvoria na základe podobného plánu. Kaţdá b. je vskutku nezávislá. Má vlastný zdroj kyslíka a ţivín z krvného prúdu, produkuje svoje vlastné štruktúrne zloţky a sekréty. Vyrába energiu potrebnú na mechanickú, chem. a i. prácu. Kaţdá b. má vonkajšiu ohraničujúcu membránu. V b. je protoplazma a i. membránové systémy, z kt. niektoré obkolesujú jadro. Obr. Schematické znázornenie hlavných štruktúr eukaryotickej tkanivovej bunky. V jednotlivých bunkách sa nachádzajú len niektoré zo znázornených subcelulárnych štruktúr (podľa Böhmera a kol., 2005) Bunková membrána – plazmatická membrána, selektívne priepustná blana, kt. obsahuje lipidy a proteíny a obklopuje cytoplazmu prokaryotických a eukaryotických buniek. Tvorí rozhranie medzi cytoplazmou b. a intersticiálnou tekutinou, v niţších formách ţivota hranicu s vonkajším prostredím. Jej funkciou je pohyb, rozpoznávanie b., rast b., ich adhézia a transferové funkcie. Je to zloţitá lipoproteínová štruktúra, kt. môţe spotrebúvať energiu a meniť svoj tvar následkom rôznych podnetov. Obsahuje heterogenné proteínové molekuly. Niekt. z nich sú zodpovedné za receptorové miesta, iné za antigénnosť, enzýmovú aktivitu atď. Pohyb buniek – je známy napr. ako amébový pohyb al. fagocytová aktivita bielych krviniek. Povrch b. je v neustálom pohybe. Počas vlnivého pohybu povrchu makrofágov záhyby membrány zachytávajú kvapôčky tekutiny procesom známym ako pinocytóza. Bunkové rozpoznávanie – membrány b. reagujú s antigénmi, pomocou kt. je organizmus schopný spoznať telu vlastné b. a tolerovať ich. B. z iných jednotlivcov sa pokladajú za cudzie. Sú atakované imunitnou reakciou, ku kt. organizmus svojou prítomnosťou provokujú. Receptorové funkcie buniek – mnohé látky pôsobia na b. v špecifických miestach – bunkových receptoroch. Napr. chrípkový vírus sa viaţe na špecifické receptory obalov erytrocytov. Podobne sa viaţe na špecifický receptor povrchu erytrocytov Plasmodium vivax, niekt. baktériové toxíny, napr. choleratoxín, nesteroidové hormóny, lieky, protilátky a zloţky komplementu. Prítomnosťou špecifických receptorov na jednotlivých b. sa vysvetľuje cielený účinok hormónov, liekov a iných látok na terčové a nie iné bunky. Tak napr. katecholamíny sa viaţu na jeden zo štyroch moţných receptorov. Väzba katecholamínov na 1-receptor hladkých svalov (napr. krvných ciev a urogenitálneho systému) má za následok ich kontrakciu, väzba na 2-receptory relaxáciu hladkého svalu GIT a kontrakciu určitých cievnych oblastí, väzba na 1-receptory inotropný účinok na srdce a dilatáciu koronárnych artérií, väzba na 2-receptory relaxáciu hladkej svaloviny bronchov. V určitých častiach centrálneho nervového systému jestvujú morfínové (opioidové) receptory. Receptory buniek – sú integrálne proteíny bunkovej membrány. Ich počet sa môţe zvyšovať al. zniţovať účinkom hormónov, cvičením, diétou atď. Refraktérnosť na účinok liekov al. hormónov moţno vysvetliť zníţením počtu dostupných al. aktívnych receptorov. Po väzbe ligandu (napr. hormónu) nastáva niekedy jeho adsorpcia pinocytózou. Väzba niekt. hormónov na špecifické receptory stimuluje →adeny látcyklázu, čo má za následok konverziu ATP na cAMP. Hormón, kt. účinok sprostredkúva cAMP, vystupuje ako druhý posol (second messenger). Týmto mechanizmom pôsobia aj glukagón, tyreotropín, kortikotropín a pp. všetky polypeptidové hormóny, s výnimkou somatotropínu. Opakovanou aplikáciou hormónov sa zniţuje ich účinok následkom poklesu tvorby cAMP. Tento stav desenzibilizácie je pp. spôsob, akým môţu b. regulovať vlastnú reakciu na opätovný účinok hormónov. Metabolizmus b. sa môţe meniť mnohými spôsobmi. Nie všetky receptory na membránach b. sú viazané na adenylcyklázu. Ich aktivita môţe postihovať systémy, kt. regulujú bunkový tok vápnikových iónov. Ióny vápnika účinkujú väzbou na špecifický proteín označovaný kalmodulín. Tento proteín má štyri väzbové miesta. Väzba jedného al. viacerých týchto miest na vápnik ho aktivuje. Hormóny majú špecifické bunkové receptory v cytoplazme. Rast buniek – funkciou povrchu b. je fenomén kontaktnej inhibície. Pôsobením proteolytických enzýmov na bunkové membrány sa odstraňujú jej zloţky zúčastňujúce sa na kontrole rastu b. Malígna transformácia môţe poškodiť povrch b. natoľko, ţe stratí schopnosť kontroly rastu b. To isté môţu privodiť aj vírusy. Bunkové membrány sa zúčastňujú na adhezivite; → bunkové adhézie. Transferová funkcia – látky, ktoré vstupujú, alebo opúšťajú bunkovú protoplazmu musia prechádzať cez membránu b. Látky rozpustné v organických rozpúšťadlách vstupujú do b. oveľa ľahšie ako vo vode rozpustné látky. Absorpcia niektorých látok je úmerná enzýmovej aktivite pozorovanej v al. pri povrchu b. Štruktúra membrány a jej vzťah k funkcii buniek – hrúbka intaktnej bunkovej membrány je asi 7,5 nm. Beţnými elektrónovomikroskopickými metódami v nej vidno dve elektrónovodenzné vrstvy, medzi kt. je svetlý priestor. Táto trojlamelárna štruktúra je známa ako membránová jednotka. S cieľom vysvetliť niektoré vlastnosti b. membrány vznikli rôzne teórie o skutočnej štruktúre b. membrány. Transport cez membránu b. vcelku je charakteristický pre fagocytózu, pinocytózu, a mikropinocytózu. Pri mikropinocytóze vznikajú malé invaginácie bunkovej membrány, kt. sa označujú caveolae intracellulares. Tie sa vyštipujú a tvoria hladkostenné vezikuly. Tak môţe vnikať tekutina procesom podobným pinocytóze, ale iba v malom rozsahu. Iným spôsobom mikropinocytózy vznikajú obalené vezikuly (coated vesicles). Počas takého procesu špecializované oblasti plazmatickej membrány (často so špecifickými receptormi) v mieste kontaktu s nejakým materiálom tvoria jamky. Po pohltení adherovaného materiálu vznikajú nakoniec vezikuly. Na vnútornej strane vezikúl je glykokalyx s receptormi. Vonkajšia konvexná plocha je pokrytá mrieţkou, obsahujúcou proteín klatrín. Takto môţu b. absorbovať špecifické látky, napr. selektívne vychytávať feritín (erytroidné b. kostnej drene) a internalizovať peptidové hormóny. Proces fagocytózy, pinocytózy a mikropinocytózy sa beţne zahrňuje pod pojem endocytózy v protiklade k exocytóze, v kt. sa obsah membránami ohraničených vakuol (t. j. sekrét) uvoľňuje pri povrchu b. fúziou bunkovej membrány s membránou vakuoly. Obsah endocytických vakuol je trvale ohraničený membránou a nepatrí k cytoplazmovej základnej substancii. Fúzia vakuoly s prim. lyzozómom obsahujúcim lytické enzýmy má za následok tvorbu sek. lyzozómov, fagozómov al. heterofagozómov. Natrávenie ich obsahu môţe mať za následok jeho uvoľnenie a difúziu do základnej substancie. Cytopemsis – ide o tvorbu vezikúl mikropinocytózy na jednej strane b. a uvoľňovanie ich obsahu na druhej strane b. exocytózou. Je to mechanizmus, kt. rôzne látky môţu prechádzať b. bariérou, napr. endotelom krvných ciev. Prechod malých iónov b. membránou môţe nastať pasívne. Aktívny transport b. membránou proti fyz.-chem. gradientu vyţaduje energiu. Týka sa to napr. sodíka a draslíka. Tzv. sodíková pumpa vypudzuje sodík z b. výmenou za draslík. Túto aktivitu umoţňuje Na+,K+-ATPáza. Potrebná energia pochádza z ATP. Známe sú aj mnohé iné aktívne transportné mechanizmy (→ transportné procesy). Ich selektívne poruchy môţu byť príčinou chorobných stavov. Proteíny bunkovej membrány – sú heterogenné. Niektoré pôsobia ako antigény, iné sú špecifické receptory pre hormóny, lektíny, vírusy atď. Ďaľšie majú transportnú al. enzýmovú funkciu. Receptory b. sú pp. viazané na mikrotubuly a kontraktilné vlákna pod ňou leţiacej cytoplazmy. Mikrotubuly spájajúce receptory navzájom, moţno chápať ako cytoskeletové ukotvenie vlastných receptorov. Kontraktilné vlákna poskytujú mechanizmus, ktorým sa v bunkovej membráne pohybujú receptory. Taký pohyb vidno po väzbe protilátok al. lektínov na špecifické receptory bunkovej membrány. Komplexy receptoru a ligandu agregujú do zhlukov označovaných podľa ich veľkosti ako zhluky (clusters), škvrny (patches) al. čiapočky (caps). Takéto komplexy potom vstupujú do b. endocytózou, a tak sa odstraňujú z povrchu bunky. Komplex receptor–ligand môţe byť zničený účinkom lyzozómov, al. môţe byť recyklovaný späť do bunkovej membrány. Polypeptidové hormóny môţu priamo vstupovať do b. a priamo účinkovať rôznym spôsobom. Výbeţky povrchu buniek – označujú sa ako cílie, bičíky, mikroklky. Cílie (napr. respiračného epitelu) a bičíky (napr. spermatozoí) vidno svetelným mikroskopom. Obidva útvary majú elekt-rónovým mikroskopom viditeľnú centrálnu axonemu. Tá má charakteristickú štruktúru ozna-čovanú deväťkrát dva plus dva. Ide o deväť periférne uloţených dvojíc mikrotubulov usporiadaných do kruhu okolo dvoch centrálnych mikrotubulov. Jeden mikrotubulus kaţdej dvojice, tzv. dubletu (mikrotubulus A) má 2 dyneínové ramienka, vnútorné a vonkajšie. Medzi nimi je spojujúce vlákno s mikrotublom nasledujúceho dubletu (mikrotubulus B) bez dyneínu. Na kaţdý mikrotubulus A je pripojený radiálny lúč, kt. ho pripája na centrálne umiestené mikrotubuly. Cílie končia v bazálnom teliesku, dutej cylindrickej štruktúre s 9 periférne usporiadanými tripletmi mikrotubulov podobnými centriolu. Bičíky sú veľmi podobné cíliám. Komplex usporiadaných mikrotubulov, dyneínových ramienok atď. zabezpečuje usmernený a koordinovaný pohyb. Mikroklky buniek – v svetelnom mikroskope sa nezisťujú konštantne. Vidno ich obvykle na voľnom (luminálnom) povrchu resorpčných b. pomocou elektrónového mikroskopu. Funkcia mikroklkov súvisí s resorpciou. Vzájomné vzťahy buniek – na povrchu b. je vrstva mukopolysacharidov. Je dôleţitou zloţku vonkajšej časti b. membrány. Označuje sa glykokalyx (prachová vrstva). Je vláknitého charakteru; → bunkové spojenia. Jadro bunky – leţí väčšinou centrálne, zriedkavejšie bazálne: excentrické jadrá sú aj v plazmatických bunkách. Sú aj bunky s viacerými jadrami – obrovské al. mnohojadrové b. (syncytiotrofoblast placenty, osteoklasty). Kostrový sval moţno pokladať za mnohojadrové b. zo špecializovanou cytoplazmou. Obrovské b. sa vyskytujú nezriedka v patol. procesoch. Jadrá sú esenciálnou časťou ţivých b. cicavcov. Po odstránení jadra. môţu b. ţiť 2 – 3 d, ale nakoniec zahynú. Zavedenie jadra z inej b. do predtým enukleovanej b. môţe zabezpečiť pokračovanie jej ţivota. Za určitých okolností bezjadrové b. môţu rásť a diferencovať sa mnoho mes. K bezjadrovým b. patria erytrocyty, trombocyty a b. šošovky. Sú neschopné reprodukcie, ţijú len obmedzený čas. Mimojadrovú protoplazmu (cytoplazmu) tvorí matrix – cytosol – v kt. sú rozptýlené početné telieska – organely. Jadrový obal tvoria dve 7,5 nm široké membrány, medzi kt. je 40 – 70 nm široká perinukleárna cisterna. Vonkajšia vrstva obalu je osadená ribozómami a súvisí s endoplazmatickým retikulom, z kt. sa po ukončení mitózy utvára obal. Vnútorná vrstva je na vnútornej strane zosilnená vrstvou vláknitého materiálu – lamina fibrosa resp. lamina densa. Obidve vrstvy obalu sú miestami spojené okrajmi jadrových pórov. Tie vidno ako kruhové dutiny o priemere 50 nm. Kaţdý pór prehradzuje membrána. Invaginácie jadrových obalov môţu tvoriť pseudoinklúzie. Jadro obsahuje chromatín, kt. sa morfologicky delí na: 1. kondenzovaný chromatín (hetero-chromatín), 2. disperzný chromatín (euchromatín); 3. chromatín asociovaný s jadierkom. Okrem nich moţno v jadre v interheterochromatínovom priestore rozlíšiť interchromatínové granuly. Na okraji chromatínu sa vyskytujú perichromatínové granuly a vrstva perichromatínových fibríl. Ďalšími štruktúrami v jadre sú jednoduché nukleárne telieska, zrnité nukleárne telieska, stočené telieska a intranukleárne tyčinky. Najnápadnejší útvar, viditeľný aj svetelným mikroskopom je jadierko. Základnou chem. zloţkou chromatínu je deoxyribonukleová kyselina (→DNA). V eukaryotických bunkách je usporiadaná do 46 chromozómov, pozostávajúcich z 22 párov autozómov a jedného páru gonozómov (pohlavných chromozómov, sex-chromozómov) v kombinácii XX (u ţien) al. XY (u muţov). Chromozóm tvorí dlhá molekula DNA obsahujúca asi 3000 génov. Tie moţno vidieť svetelným mikroskopom iba v mitóze al. meióze. Kaţdý chromozóm tvorí jedna molekula DNA s určitým mnoţstvo RNA a proteínu. Proteíny pozostávajú z pribliţne rovnakého mnoţstvo histónov a kyslých chromozómových proteínov. Vo všetkých pokojových b. je mnoţstvo DNA konštantné. V zárodočných b. (haploidných) je polovica tohoto mnoţstva. Z tohto pravidla jestvujú výnimky. V pečeni napr. počas starnutia b. obsahujú viacnásobky mnoţstva DNA, (4-, 8-, 16-násobok) – polyploidné jadrá. Vyskytujú sa v b., kt. replikovali svoj genetický materiál, ale zostali blokované v G2 fáze bunkového cyklu a neprebehla v nich mitóza. Vzrast jadrovej DNA sa spája so zvýšením hmotnosti b. Polyploidia sa vyskytuje v hypertrofickom svale, vidno ju aj v megaloblastoch. Aneuploidné b. obsahujú mnoţstvo DNA, kt. nie je presným násobkom normálneho mnoţstva. Aneuploidia je charakteristická pre malígne b. Sex-chromatín vidno ako polmesiacový útvar pri jadrovom obale, ľahko ho moţno zistiť v dlaţdicových epitelových b. Preto sa na analýzu chromozómov pouţíva abrázia z bukálnej sliznice. Predstavuje inaktivovaný X chromozóm. Y-chromatín Y-chromozómu moţno zviditeľniť v interfázovom jadre farbením chinakrínom a vyšetrením vzorky v UV svetle. Jadierka (nucleoli) – obkolesuje kondenzovaný chromatín, označovaný ako hereochromatín asociovaný s jadierkom. Jadierka obsahujú asi 15 nm granuly, a 5 nm široké fibrily rôznej dĺţky. Granuly aj fibrily sú kondenzované do elektrónovodenznej siete (fibrilogranulárna sieť al. nukleolonema), kt. uzatvára priestory nízkej denzity, označované ako pars amorpha. Jadierko je miestom tvorby RNA. Granuly sú veľmi podobné ribozómom v cytoplazme. Prítomnosť jadierok v jadrách b. je úmerná ich aktivite. Metabolicky aktívne b., napr. regenerujúce a malígne b., majú často početné jadierka s nápadnym podielom granulárnej zloţky. Jadierka tvoria počas telofázy špecifické oblasti chromozómu, označované ako nukleolárny organizátor. Jadierká sú špecializované na syntézu rRNA a kompletizáciu ribozómov z proteínov transportovaných do jadra z cytoplazmy a utvorených rRNA. Ribonukleová kyselina (RNA) sa vyskytuje v bunkách v rôznych formách. Štruktúrne sa podobá DNA tým, ţe ju tvoria polynukleotidové reťazce. Namiesto tymidínu je uracil, namiesto deoxyribózy ribóza. Organely buniek – vidieť niekedy svetelným mikroskopom, väčšinu iba elektrónovým mikro-skopom. Najnápadnejšou organelou sú → mitochondrie, → Golgiho komplex, endoplazmatické retikulum a s ním spojené → ribozómy, → lyzozómy a rôzne granuly a vakuoly, →peroxizómy, prítomné v mnohých špecializovaných bunkách, napr. v mastocytoch. V zelených rastlinách sa nachádzajú chloroplasty. Sú zloţené z 2 biol. membrán. Obsahujú →chl orofyl a prebieha v nich →fotosyntéza. Podobne ako mitochondrie majú vlastnú gen. informáciu a ribozómy. Endoplazmatické retikulum – ER, je sústava rúrok, cisterien a mechúprikov z biol. membránou, spojených s cytoplazmatickou membránou eukarytickej b., kt. úzko komunikuje s jadrom a Golgiho aparátom. V ER prebiehajú syntetické procesy. Membrána môţe byť bez ribozómov (hladké ER), kt. je miestom syntézy sacgharidov a tukov (vrátane súčastí biomembrán) al. je zvonka posiata ribozómami (drsné, zrnité, granulárne ER). Kt. obsahuje na svojom povrchu ribozómy a je miestom proteosyntézy. V štrbinách (cisternách) ER sa hromadia bielkoviny utvorené v b. a určené na vylučovanie z nej. Utvorená bielkovina sa zanára do ER a tu sa prvýkrát upravuje. Na ďalšie spracovanie sa v mechúriku z membrány transportuje do Golgiho aparátu. B. kt. intenzívne tvoria exkrečné bielkoviny, majú bohato zrnité ER, kt. podmieňuje bazofíliu bunkového tela. Ribozómy – sú jedny z najmenších bunkových organel, v kt. prebieha proteosyntéza. Skladajú sa z veľkej a malej podjednotky, kt. sa spájajú len počas translácie (v procese proteosyntézy). Podjednotky sa skladajú z bielkovín a rRNA. Prokaryotický typ ribozómu je menší (70S), nachádzajú sa len voľne v cytoplazme a skladajú sa z 3 typov rRNA a 52 bielkovín. Eukaryotický typ ribozómu je väčší (80S), skladá sa zo 4 rRNA a 82 bielkovín. Nachádzajú sa aj voľne v cytoplazme, ale väčšina z nich sa zúčastňuje na tvorbe drsného ER a riadi proteosyntézu. V eukaryotických bunkách sa nachádzajú aj prokaryotické typy ER, a to v mitochondriách a chloroplastoch. Na nich si tieto organely syntetizujú vlastné bielkoviny potrebné na aktiváciu ich enzýmov a autoreprodukciu týchto organel. Cytosol – je bezštruktúrna tekutina, v kt. sa nachádza sieť aktínových vlákien a mikrotubulov – cytoskelet. Eukaryonty si vďaka prítomnosti cytoskeletu udrţiavajú svoj špecifický tvar a vnútornú organizáciu. Cytosol tvorí asi polovicu obejmu b. Je miestom významných metabolických procesov; priebeha v nej: 1. kompletný proces glykolýzy, 2. syntéza glykogénu, 3. syntéza vyšších karboxylových kys. Nachádza sa tu časť enzýmov pre glukoneogenézu, ureogenézu, mnohé enzýmy potrebné na metabolizmus aminokyselín. Časť proteínov, kt. sa syntetizujú na ribozómoch, ostáva v cytosole, časť sa z cytosolu transportuje do mitochondrií, peroxizómov a jadra. Mnoho proteínov v cytosole podlieha kovalentnej modifikácii (O-glykácii prostredníctvom N-acetylglukozamínu, acetylácii, metylácii, fosforylácii). Cytoskelet – kostra, výstuţ b., kt. určuje rozloţenie organel, podmieňuje aktívne a pasívne pohyby b. K jeho zloţkám patria mikrotubuly, mikrofilamenty a prechodné vlákna. Mikrotubuly sú rúrkovité útvary s priemerom asi 25 nm, kt. pozostávajú asi z 13 protofilamentov, skladajúcich sa z guľovitých jednotiek (dimérov tubulínu). Nachádzajú sa pri povrchu b., kde sa zúčastňujú na prúdení cytoplazmy (v rastlinných b. ovplyvňujú orientáciu celulózových mikrofilamentov). Z mikrotubulov pozostávajú vlákna deliaceho (mitotického) vretienka pri mitóze, sú to stavebné prvky centriolu a tvoria základ pohybového aparátu bičíkov a riasiniek. Mikrofilamenty (jemné vlákna) majú priemer asi 6 nm. Pozostávajú z dvoch skrutkovito stočených reťazcov zloţených z guľovitých bielkovinových (napr. aktínových a myozínových) jednotiek. Prechodné (intermediárne) vlákna majú priemer asi 10 nm. Sú to tieţ bielkoviny, kt. majú v rôznych b. rozličné zloţenie. Prepoţičiavajú bunke odolnosť na ťah a tlak. Zúčastňujú sa aj na rozloţení organel a inklúzií v bunke. Hrubé vlákna (napr. myozínové) s priemerom > 15 nm sú spolu s aktínovými vláknami nositeľmi bunkových pohybov, najmä vo svalových b. Vlastnú kostru tvoria mikrotrabekuly. Centriol je štruktúra eukaryotických bunike, kt. sa nachádza v blízkosti jadier. Je dôleţitá pre priebeh bunkového delenia. Skladá sa z 2 komplexov na seba kolmých 9 trojíc tubulínových vláken A. Pred delením bunky sa centriol rozdelí na dva. Rozličné tvary buniek. a – okrúhly terčík a piškótovitý tvar – ľudský erytrocyt; b – guľovitá bunka – ooocyt; c – cylindrické bunky – enterocyty; d – polygonálne bunky – hepatocyty; e – vretenovité byunkjy – myocyty; f – hviezdicovitá bunka – neurón; g – hruškovitá bunka – Purkyňova bunka (podľa Böhmera a kol., 2005) bunková patológia – teória, kt. vysvetľuje príčiny chorôb poruchami buniek ako relat. autonómnych jednotiek. Jej zakladateľom bol R. →Virchow. bunková teória – teória sformulovaná Schwannom a Schleidenom (1838), podľa kt. rastlinné a ţivočíšne bunky sú elementárne zloţky všetkých ţivých organizmov. Upravil ju →Virchow , kt. ju zhrnul do troch postulátov: 1. bunka je elementárna zloţka všetkých orghanizmov; 2. kaţdá bunka je zloţená z jadra a cytplazmy; 3. kaţdá bunka vzniká z bunky (,,Omnis cellula e cellula“). Podľa súčasných predstáv pozostáva bunka z jadra, cytoppazmy a cytoplazmatickej membrány. Kaţdá bunka obsahuje ribozómy. Prítomnosť ďalších organel zívisí od typu → bunky. bunkové adhézie – bunkové membrány sa podieľajú na adhezivite, kt. indukuje v b. podobnej konštrukcie schopnosť vzájomne na seba naliehať. Ak sa separujú b. embrya a potom ponechajú znova spolu, zoskupujú sa vo forme orgánov al. tkanív. Diferencujúce sa b. môţu mať na povrchu špecifické miesta pre rozpoznávanie a adhéziu. Diferenciačná adhézia býva určená kvantitou a distribúciou miest dostupných adhézii. Skupiny b. sa preto snaţia dosiahnuť termodynamicky najpriaznivejšie usporiadanie. Afinita b. k vlastnému druhu je dôleţitý faktor vo vývoji a zachovaní architektúry mnohobunkových zvierat. Krvné b. sa normálne nevyznačujú adhezívnosťou a značne malígne b. sú schopné infiltrovať do okolitého tkaniva; → adhezíny. bunkové spojenia – susediace bunky majú špecializované oblasti spojenia, ktoré: 1. umoţňujú bunke adherovať na susedné bunky a utvárať uzáver zabraňujúci prechodu látok medzi bunkami; 2. tvoria oblasti tesného kontaktu vzájomných komunikácií medzi bunkami. Sú dôleţité v embryogenéze, pri reparácii a regenerácii dezorganizovanej proliferácii, neoplázii. Jestvuje viacero typov spojení buniek: • Tesné spojenia – trojlamelárne membrány dvoch susedných buniek po vstupe do vzájomného kontaktu splynú vonkajšimi vrstvami. Sú známe v epitelových a endotelových b. Tvoria prúţky al. pásky, kt. spájajú bunky na voľných okrajoch. Také spojenia sa označujú ako zonula occludens. Neúplne spojenia sa označujú ako macula occludens. • Nexus (spojenie s otvormi) – v tomto type sú dve trilamelárne membrány oddelené 2 nm širokými otvormi. V priestore sú štruktúry, prechádzajúce z jednej bunky do druhej. Nexus je dôleţitý v srdci a hladkom svale. Zabezpečuje prechod kontrakčných vĺn z jednej bunky na druhú. Jeho funkcia v iných b. je neznáma. • Adherentný typ spojení – v tomto type oddeľuje membrány buniek asi 20 nm široká štrbina vyplnená málo kontrastným materiálom, kt. ich vzájomne stmeľuje. Zonula adherens tvorí prúţky okolo črevných epitelových b. Spolu so zonula occludens a dezmozómami tvorí junkčné komplexy. Na spojenia bunky a matrixu al. inému substrátu slúţia špecializované oblasti bunkovej membrány. Špecializované oblasti bunkovej membrány zloţené z jamôk vystlaných štetinkovým obalom tvoreným proteínom zvaným klatrín, sa nazávajú obalené jamky (angl. coated pits). Týmito jamkami vstupujú makromolekuly viazané receptormi bunkového povrchu. Jamky sa potom internalizuje do cytoplazmy a tvoria obalené mechúriky (angl. coated vesicles). Spojenia bunky, kt. ju ukotvujú k nebunkovému podkladu sa nazývajú loţiskové kotvy (angl. focal adhesions). Pozostávajú zo špecializovanej oblasti plazmatickej membrány, kde sa končia zväzky mikrofilamentov a pripájajú sa k transmembránovým väzbovým článkom – integrínom, kt. sa pripájajú pomocou ich extracelulárnych domén k mimobunkovým matrixovým proteínom. Bunku k nebunkovým substrátom zakotvujú hemidozmozómy, morfologicky podobné poloviciam dezmozómov. Skladajú sa zo špecializovaných oblastí plazmatickej membrány, kde sa intermediárne filamenty viaţu na cytoplazmatickej ploche na transmembránové spojovacie články – integríny prostredníctvom intracelulárnych spojovacích proteínov, kým extracelulárna doména integrínov sa viaţe na proteíny extracelulárneho matrixu. Endo/exocytické štruktúry bunkovej membrány bohaté na glykosfingolipidy, cholesterol a membránové proteíny zakotvené do lipidov, kt. sa zúčastňujú na endocytóze, resp. pinocytóze, transcytóze a vedení signálov sa nazývajú kaveoly. Môţu nadobúdať rozličný tvar od otvorených jamiek po uazavreté vezikuly. Obal kaveol sa skladá z kaveolínov. Zóna bunkového povrchu bohatá na sacharidy sa nazýva glykokalyx. Dá sa vizualizovať rozličnými farbivami, a má afinitu k lektínom. Hoci väčšina sacharidov je viazaná na vnútorné molekuly plazmatickej membrány, glykokalyx obyčajne obsahuje aj glykoproteíny a proteoglykány, kt. sa secernovali do mimobunkového priestoru a potom absorbovali na povrch bunky. Priamy kontakt bunky so susednou bunkou tvoria medzibunkové spojenia (angl. intercellular junctions). Väčšina takýchto spojení je príliš malá, aby sa dala pozorovať pod svetelným mikroskoúpom, dá sa však vizualizovať pomocou konvenčnej al. kryoskopickej elektrónovej mikroskopie, pričom obidve vykazujú interakciu bunkovej membrány a často pod ňou uloţenou cytoplazmou s okolitým mimobunkovým priestorom, kt. je v tejto oblasti vysoko špecializovaný. Miesta zakotvenia, kde sa cotoskelet susedných buniek spája s inými adherentnými spojeniami sa označujú ako adherentné spojenia (angl. adherent junctions). Skladajú sa zo špecializovaných oblastí plazmatickej membrány, kde sa zväzky mikrofilamentov viaţu na membránu prostredníctvom transmembránových väzbových proteínov, kadherínov, kt. sa potom spájajú pomocou ich extracelulárnych domén na kadheríny v susedných bunkových membránach. V bunkových vrstvách sa v nich tvoria adhézne pásy (zonulaa adherentes), kt. prebiehajú všetkými smermi okolo bunky. Spojenia, kt. pútajú susedné bunky navzájom sú dezmozómy (maculae adherentes). Je to gombíkovitá štruktúra, najlepšie viditeľná v epidermis. Tonofilamenty, kt. ju pokrývajú neprestupujú z jednej b. do druhej. Ide o jednu z mnohých diferencovaných oblastí, kt. vzniknú napr. keď na seba tesne naliehajú cytoplazmatické membrány priľahlých epitelových buniek. Pozostávajú z cirkulárnej oblasti obidvoch membrán spolu s pripojenými intracelulárnymi mikrofilamentmi a intracelulárnym materiálom, kt. môţu obsahovať napr. mukopolysacharidy. Spojenia medzi bunkami, kt. dovoľujú pasáţ malých molekúl a elekt. prúdu sú tzv. štrbinové spojenia (angl. gap junctions). Opísali sa pôvodne ako anatomické oblasti tesnej apozície medyi bunkami s úzkymi (2 – 3 nm) štrbinami medyi bunkovými mem,bránami. Variabuilita vlastností štrbinových spojení sa odráţa v počte konexínov, čeľade proteínov, kt. tvoria spojenia. Kanály cytoplazmy podobné membránam spájajúce susediace rastlinné bunky sa nazývajú plazmodezmy. Spájajú sa cez póry v bunkovej stene a viaţu sa na aparát cytoskeletonu. Sú nepostrádateľné pre intracelulárny transport a komunikáciu. Špecializované spojenia, v kt. neuróny komunikujú s cieľovými bunkami sú synapsie. Na klasických synpasiách presynaptický terminál difunduje cez úzku synaptickú štrbinu a aktivuje receptory na postsynpatickej membránej cieľovej bunky. Cieľom môţe byť aj dendrit, telo bunky al. axón iného neurónu al. špecializovaná oblasť svalu, resp. sekrečnej bunky. Neuróny môţu komunikovať aj cez priame spojenia, kt. sa nazývajú elektrické synapsie; tie však patria skôr k štrbinovým spojeniam (gap junctions). Synapsia medyi presynaptickým neurónom a efektorovou bunkou inou ako je postsynaptický neurón sa označuje ako neuroefektorové spojenie. Zahrňuje synapsie na svaloch a ţľazových sekrečných bunkách. Synapsiu medzi neurónom a svalom tvorí nervosvalové spojenie. Špecializovaná postsynaptická oblasť svalovej bunky sa nazýva motorická koncová platnička. Prebieha bezprostredne naprieč synaptickej štrbiny z presynaptickéhoo zakončenia axónu. Medzi ich anatomickými špecializáciami sú junkčné záhyby s vyoskou hustotou cholínergických receptorov. Distálne zakončenia axónu, kt. sa špecializovali na uvoľňovanie neurotransmiterov, sú presynaptické zakončenia. Sem patria aj varikozity pozdĺţ priebehu axónu, kt. majú podobné špecializácie a tuieţ uvoľňujú transmitery, ako aj presynaptické zakončenia centrálneho a periférneho nervového systému. Bunkové membrány súvisia so synapsiami. K synaptickým membránom patria presynaptické i postsynaptické membrány spolu s ich integrálnymi al. tesne spojenými špecializáciami na uvoľňovanie al. prijímanie transmitereov. Spojenia, kt. utesňujú susediace epitelové bunky dovedna a zabraňujú prechodu rozpustnejších molekúl z jednej strany na druhú stranu epitelového dvojlistu, sa označujú ako tesné spojenia (angl. tigh junctions, l. zonulae occludentes). Zloţky bunkovej membrány nerozp. v detergentoch tvoria membránové mikrodomény. Sú bohaté na sfingolipidy a cholesterol a tvoria zhluky s proteínmi zakotvené glykozylfosfatidylinozitolom (GPI). Endo/exocystické štruktäry bunkovej membrány bohaté na glykosfingolipidy, cholesterol a proteíny azkotvené do membrány lipidmi, ktorých funkciou je exocytóza, pinocytóza, transcytóza a prevod signálov sa nazávajú kaveoly. Majú rozličný tvar od otvorených jamiek po uzavreté vezikuly. Obal kaveol tvoria kaveolíny. bunkový cyklus → cyklus bunkový. Bunky Bunky 3T3 – bunkové línie, ktorých pôvodné rastové procedúry sa preniesli (T = transferred) kaţdé 3 d a naniesli na platňu v počete 300 000 buniek na platňu. Línie sa vyvinuli za pouţitia rozličných kmeňov myší. Vyvinuli sa obyčajne tkanivá z fibroblastov odvodených z myších zárodkov, ale aj iných typov a druhov. Línie 3T3 sú cenné hostiteľké systémy na in vitro štúdie transfiormácie onkogénnych vírusov, pretoţe bunky 3T3 sú vysoko vnímavé na kontaktnú inhibíciu. Bunky 3T3-L1 – kontinuálna bunková línia, kt. je podkmeňom buniek Swiss 3T3, vyvinutá klonovou izoláciou. Myšie fibroblastové bunky podmiehajú konverzii na bunky podobné adipocytom pri prechode na konfluujúci stav a stav inhibujúci kontaktom. Bunky A – 1. -bunky, → alfabunky; 2. → amakrinné b. Absorpčné bunky →resorpčné bunky. Acidofilné bunky – syn. acidocyty, acidofily, b., kt. majú afinitu ku kyslým farbivám. Acinárne, acinové, acinózne bunky – b. vystielajúce aciny, napr. pankreatické. Adelomorfné bunky – [g. adelos nejasný, neurčitý + g. forma tvar] syn. centrálne, hlavné, pepsínogénne, zymogénne bunky; cylindrické bunky ţalúdkovej sliznice produkujúce pepsín; →žalúdok. Adventiciálne bunky – syn. Marchandove b., pericyty, periteliálne b., Rougetove b.; makrofágy, kt. leţia pozdĺţ stien krvných ciev. Akantocyty – angl. spur cells, erytrocyty s protoplazmatickými výbeţkami, kt. podmieňujú tŕňovitý tvar bunky. Vyskytujú sa pri hepatopatiách, „ostnaté“ erytrocyty sa zisťujú pri → abetalipoproteinémii. Akcesórne bunky – imunol. prídavné bunky patriace do mononukleárového fagocytového systému (makrofágy), dendritické a ďalšie bunky, kt. predkladajú antigén a spolupracujú pri tvorbe protilátok al. pri iných imunitných reakciách s T- a B-lymfocytmi; →imunita. Akustické vlaskové bunky – sluchové b. vybavené stereocíliami, kt. slúţia ako senzorické recep-tory v → Cortiho orgáne. Bunky alfa – -bunky Langerhansových ostrovčekov →bunky pankreasu produkujúce →glukagón. Algoidné bunky – podobné riasam, zisťujú sa pri chron. hnačkách. Alveolárne bunky – bunky vystielajúce pľúcne mechúriky. Rozoznávajú sa dva typy: typ I (membránové pneumocyty, skvamózne al. malé alveolárne b.) tvoria oploštené b. alveolárneho epitelu chudobné na cytoplazmu a bunkové organely; typ II (granulárne pneumocyty, obrovské al. veľké alveolárne b.) sú pleomorfné b. s bohatou cytoplazmou a multilamelárnymi telieskami, secernujú surfaktant. Alzheimerove bunky – 1. obrovské astrocyty s veľkými, výraznými jadrami, kt. sa zisťujú v mozgu pri hepatolentikulárnej degenerácii a pečeňovej kóme; 2. degenerované astrocyty. Amakrinné bunky – päť typov sietnicových neurónov, kt. nemajú veľké axóny, len výbeţky podobné dendritom. Améboidné bunky – b., kt. sú schopné meniť svoj tvar a pohybovať sa; migrujúce b., putujúce (vandrujúce) b. Amfifilné, amfofilné bunky – syn. amfocyty, amfofily, amfochromatofily, amfochromafily; b. dobre sa farbiace kyslými, ako aj zásaditými farbivami. Aničkovove bunky – [Aničkov, Nikolaj N., 1885 – 1954, moskovský patológ) myocyty, kardiohistiocyty vyskytujúce sa pri reumatickej myokarditíde v AV uzle (nodulus atrioventricularis). Jadro buniek vykazuje charakteristické špirálovité chromatínové vlákna. Apolárne bunky – neuróny bez výbeţkov al. pólov. Bunky APUD – amine precursor uptake and decarboxylation system, systém vychytávajúci a dekarboxylujúci prekurzory amínov, difúzny systém b. roztrúsených po tele, z kt. mnohé pochádzajú z neurálnej trubice a majú niekt. spoločné cytochemické a ultraštruktúrne vlastnosti. Enteroenmdokrinné bunky odvodené od primitíévnych typov v nervovej lište. Počas ontogenetického vývoja migrujú do prvočreva a špecifických miest neuroendokrinného systému. Vhodne lokalizované tvoria súčasť tkanív neuroendokrinného systému produkujúceho normálne hormóny. Nesprávnym usmernením sa môţu stať hyperplastické, adenomatózne al. malígne, napr. pri apudóme; →APUD. Argetafinné bunky – enterochromafinné b., kt. granuly sa dobre farbia soľami chrómu a striebra, uloţeníé v bazálnych oblastiach ţliaz GIT. Podľa farbenia striebrom sa delia na argentafinné (redukujú striebro bez predchádzajúcej prípravy) a argyrofilné (redukujú striebro aţ po príprave). Ariasove-Stellove bunky – b. epitelu endometria s hyperchromatickými zväčšenými jadrami; sú prejavom hypersekrécie a súvisia s chóriovým tkanivom lokalizovaným intrauterinne al. extrauterinne. Armanniho-Ebsteinove bunky – vakuolizované epitelové b. v pars recta proximálneho tubulu, obsahujú uloţeniny glykogénu; zisťujú sa pri neliečenom diabetes mellitus. Aschoffove bunky – [Aschoff, Ludwig, 1866 – 1942, nem. patológ pôsobiaci vo Freiburgu] veľkojadrové bunky pochádzajúce zo spojivového tkaniva, kt. sa nachádzajú sa v perivaskulárne uloţených Aschoffových-Geipelových uzlíkoch v intersticiálnom tkanive myokardu pri kĺbovom reumatizme a reumatickej endokarditíde. Asociačné bunky – spojovacie bunky sivej hmoty miechy pri neurónoch uloţených v susedstve, kt. neurit sa často vetví na krátku ascendentnú a descendentnú kolaterálu, a smeruje k bunkám v sivej hmote, uloţeným vyššie a niţšie. Sú často vsunuté medzi aferentné vlákna prichádzajúce zo spinálnych ganglií a medzi dendrity koreňových buniek, takţe sa nimi vzruch prichádzajúci do miechy jedným zadným koreňom rozvádza na koreňové b. a ich neurity vo väčšom počte seg- mentov miechy; →miecha. Bunky B – 1. syn. -bunky, →bunky Langerhansových ostrovčekov produkujúce inzulín ; 2. B-lymfocyty. Bunky BALB 3T3 – bunkové línie odvodené z dezagregovaných myších zárodkov BALB/c. Sú mimoriadne citlivé na inhibíciu kontaktom a vysoko vnímavé na transformáciu vírusom SV40 a myším vírusom sarkómu. Balónikové bunky – výrazne nabobtnalé degenerované b., s bledou, skoro čírou, bohatou cytoplazmou; zisťujú sa vo vezikulách herpes zoster a varičely. Bazálne granulárne bunky – skupina b. roztrúsených v epiteli GIT blízko bazálnej membrány. Patria k nim enterochromafinné (argentafinné a argyrofilné) b., b. secernujúce gastrín, L-b. a S-b.; →APUD. Obsahujú početné cytoplazmové granuly na bazálnom póle cytoplazmy a svoj sekrét uvoľňujú do extracelulárneho priestoru; ide endokrinné b. GIT. Bazofilné bunky – syn. bazocyty, bazofily; b. dobre sa farbiace zásaditými farbivami. Bealeho gangliové bunky – bipolárne b. s jedným výbeţkom obopínajúcim inú b.; nachádzajú sa v srdcových gangliách. Bergmannove bunky – špeciálne gliové b. v molekulovej vrstve kôry mozočka, kt. majú dendrity vybiehajúce mimo túto vrstvu. Betzove bunky – veľké →pyramídové bunky. Bipolárne bunky – dvojpólové b.; 1. pôvodné b. miechových ganglií, z kt. sa v priebehu vývoja vysunutím bunkového tela stranou menia na pseudounipolárne bunky (→miecha ); 2. bunky uloţené v ganglion retinae, kt. sa spájajú s gangliovými bunkami, ganglion fasciculi optici), z gangliových buniek sa zbiehajú neurity nazad do papilla fasciculi optici a idú cestou fasciculus opticus; →sietnica. Blastoméry – nediferencované bunky vznikajúce včasným delením oplodneného vajíčka (zygoty) vnútri intaktnej priezračnej zóny (zona pellucida). Tvoria sa v štádiu moruly a blastuly predimplantačného zárodku. Böttcherove bunky – malé skupinky poplyedrických b. nachádazjúce sa medzi Claudiusovými b. a bazálnou membránou →Cortiho orgánu. Bunky C → parafolikulárne bunky. Bunky Caco-2 – bunky ľudského adenokarcinómu hrubého čreva (adenoCArcinoma of the COlon), kt. sú schopné exprimovať diferenciačné charakteristiky typické pre zrelé črevné bunky, ako sú enterocty. Tieto bunky sú cenné in vitro prostriedky na štúdium zamerané na funkcie črevných buniek a ich diferenciáciu. Cajalove bunky – syn. Bergmannove bunky, nachádzajú sa v hlbkových partiách povrchovej vrstvy mozočkovej kôry; →mozočok. Casperssonov typ B bunky – b. bohaté na jadrovú RNA a pomerne chudobné na jadrovú DNA. Cementové bunky → cementocyty. Centroacinárne bunky – intraacinárne začiatky intralobulárneho vývodného systému pankreasu. Bunky CHO – bunková línia odvodená z čínskeho škrečka Cricetulus griseus. Tneto druh je favoritom pre cytogenetické štúdie, pretoţe má malý počet chromozómov. Bunková línia poskytuje moţnosť vyuţitia ako modelových systémov na štúdium genetických zmien v kultivovaných cicavčích bunkách. Claraove bunky – b. bez cílií nachádzajúce sa v blízkosti vetvenia ductus alveolaris vystupujúceho z bronchiolu. Clarkeove bunky – pigmentové b. v hrudnom povrazci miechy. Claudiusove bunky – nízke podporné bunky nachádzajúce sa v →Cortiho orgáne ; →Claudiusove bunky. COS bunky – bunkové línie odvodené od bunkovej línie CV-1 transformáciou s replikačným začiatkom defektného mutanta vírusu SV 40, kt. kóduje štandardný typ veľkého T-antigénu (antigénu transformujúceho polyomavírus). Pouţívajú sa na transfekciu a klonovanie. Bunková línia CV-1 sa odvodila z obličiek dospelej samčej zelenej africkej opice (Cercopithecus aethiops). Crookove bunky – bazofilné b. adenohypofýzy prítomné pri Crookovej hyalínovej degenerácii so stratou granulácie a progresívnou hyalinizáciou, ako aj hyperkortizolizme; pp. ide o sek. zmeny. Custerove bunky – b. s dlhým jemným protoplazmovým výbeţkom, nahradzujú lymfoidné tkanivo lymfatickej uzliny pri ochoreniach retikuloendotelového systému. Cytotoxické bunky – imunol. subpopulácia T lymfocytov. Davidoffove bunky → Panethove bunky. Deciduálne D bunky – b. endometria modifikované a špecializované počas gravidity. Deitersove bunky – 1. typ gangliových buniek s dlhým nerozvetveným neuritom tvoriacim len kolaterály; 2. vonkajšie falangové, fľaštičkovité bunky; podporné vláskové bunky → Cortiho orgánu, na kt. nasadajú vonkajšie vlasové bunky. Ich hlavové platničky tvoria s vonkajšími stlpcovitými bunkami prerušovanými vlasovými bunkami membrana reticularis. Delomorfné bunky – [g. delos zjavný, zreteľný, dobre farbiteľný + g. forma tvar] syn. krycie, parietálne, kyselinotvorné bunky ţalúdkovej sliznice, najmä v tele ţalúdka, nachádzajúce sa medzi hlavnými bunkami pri bazálnej membráne, takţe nedosahujú priesvit; → žalúdok. Dendritické bunky – imunokompetentné bunky lymfoidného a hemopoetického systému a koţe; skupina nelymfoidných mononukleárnych b. zúčastňujúcich sa na imunitných reakciách. Od makrofágov sa líšia dendritovými výbeţkami s rozvetvených tvarom, účinnejšou akcesórnou funkciou, podstatne niţšou fagocytárnou kapacitou, veľmi malým počtom lyzozómov a z toho vyplývajúcou nízkou aktivitou ich lyzozómových enzýmov. Ich morfologickou a fenotypovou funkciou je procesovanie antigénov al. ich prezentácia T-bunkám, čím stimulujú bunkovú imunitu. V koţi sa nazývajú Langerhansove bunky, v lymfatických uzlinách interdigitujúce bunky. Dendritické folikulové bunky – bunky s dlhými dendritickými výbeţkami nachádzajúce sa v oblastiach B-buniek (primárne folikuly a zárodočné centrá) lymfoidného tkaniva. Nesúvisia s dendritickými bunkami spojenými s T-bunkami. Majú Fc-receptory a receptory C3b, ale na rozdiel od iných dendritických buniek, nespracúvajú ani neprezentujú antigén spôsobom, kt. umoţňuje rozpoznanie T-bunkami. Namiesto toho nesú na svojom povrchu dlhodobo antigén vo forme imúnnych komplexov a môţu prezentovať antigén B-bunkám v priebehu imunitnej odpovede. Dogielove bunky – syn. Merkelove disky, svetlé bunky v epidermis, najjednoduchšie hmatové orgány, opradené sieťou voľných nervových zakončení nervových vlákien; → koža. Dorothyho-Reedove bunky → Sternbergove obrovské bunky. Downeyho bunky – atypické lymfocyty troch typov vţdy prítomné pri infekčnej mononukleóze. Typ I sú zrelé b. s laločnatým, obličkovitým jadrom a vakuolizovanou, bazofilne penovitou cytoplazmou; typ II obsahuje plazmocytoidné jadro s menej vakuolizovanou a bazofilnou cytoplazmou; typ III má jemnejší charakter chromatínu a 1 – 2 jadierka. Epiteloidné bunky – 1. veľké polyedrické b. spojivového tkaniva; 2. modifikované makrofágy s vysokou fagocytovou aktivitou, podobné epitelovým b. s veľkým, bledým a vezikulárnym jadrom a hojnou eozinofilnou cytoplazmou, typické pre granulomatózne zápaly; môţu splývať do mnohojadrových obrovských b.; 3. pinealocyty. Erytrocyty – červené krvinky, bezjadrové, bikonkávne disky obsahujúce hemoglobín, kt. funkciou je transport kyslíka. Bunky F → PP-bunky. Fañanásove bunky – drobné spojkové b. nachádzajúce sa v hlbokých partiách povrchovej vrstvy kôry → mozočka. Ferratove bunky → hemohistioblasty. Folikulárne bunky – b. tvoriace epitel folikulov, napr. b. folikulov štítnej ţľazy, ovária. Fuziformné bunky – b. vretenovitého tvaru. Bunky G – granulárne enterochromafinné b. v sliznici pylorickej oblasti ţalúdka, v kt. sa tvorí gastrín. Bunky gama →chromofóbne bunky hypofýzy. Gegenbaurove bunky → osteoblasty. Gierkeho bunky – b. nachádzajúce sa v zadných stĺpcoch miechy v substantia gelatinosa Rolandi; sú to asociačné b. medzi segmentami vnútri zadného sivého stlpca →miechy. Gangliové bunky – nervové bunky nachádzajúce sa v nervových uzlinách (→ gangliách). Názov pochádza od Purkyňu. Gleyove bunky – veľké ţľazové b. v intersticiálnom tkanive testes. Golgiho bunky – Golgiho neuróny typu I a II; → neurón. Goormaghtighove bunky → juxtaglomerulárne bunky. Granulárne bunky – keratinocyty v stratum granulosum epidermidis, pred odumretím a deskva-máciou oploštené b. romboidného tvaru, obsahujúce denzné granulá. Granulózové bunky – b. obkolesujúce vezikulárny folikul ovária a tvoriace stratum granulosum a cumulus oophorus; po ovulácii sa transformujú na granulózoluteínové b. Bunky HeLa – prvá kontinuálne kultivovaná bunková línia ľudských malígnych buniek odvodená od karcinómu krčka Henrietta Lacks (jeden z pseudonymov). Bunky HeLa sa pouţívajú na kultiváciu vírusov a skríning antineoplastických liekov. Hemosiderínové bunky – nem. Herzfehlerzellen, odlúpané endotelové bunky pľúcnych alveol, kt. sa zjavujú v spúte pri dlhodobej stáze v malom obehu, následkom ľavostrannej kardiálnej dekompenzácie. Hensenove bunky – podporné bunky v → Cortiho orgáne. Bunky HL-60 – promyelocytová bunková línia odvodená z buniek pacientov s akútnou promyelocytovou leukémiou. Nemajä špecifické markery pre lymfoidné bunky, ale exprimujú povrchové receptory pre Fc-fragmenty a proteíny systému komplementu. Vykazujú aj fagocytovú aktivitu a reaktivitu na chemotaktické podnety. Hlavné bunky – 1. syn. centrálne b., Heidenhainove b., peptické b. epitelové b.; cylindrické al. kubické b., vystielajúce dolnú spodnú oblasť ţalúdkových ţliazok, secernujúcich pepsín; 2. pinealocyty; 3. najpočetnejšie b. prištítnych ţliaz (→oxyfilné bunky); 4. b. paraganglií; 5. chromofóbne b. Hortegove bunky → mikrogliové bunky. Hürtleho bunky – veľké eozinofilné b., kt. sa niekedy zisťujú v nádoroch štítnej ţľaze; ide pp. o zvyšky prištítnej ţľazy. Hlavné bunky – syn. adelomorfné, pepsinogénne, zymogénne bunky sliznice → žalúdka. Hodgkinove bunky → Strenbergove obrovské bunky. Bunky HT29 – bunky ľudského adenokarcinómu kolónu, kt. sú schopné exprimovať diferenciačné charakteristiky typické pre dospelé črevné bunky, ako sú pohárikovité bunky (angl. goblet cells). Bunky HTC116 – ľudská bunková línia kolorektálneho karcinómu (Human Colorectal Carcinoma). Hviezdicovité bunky – 1. drobné nervové bunky v stratum moleculare mozočkovej kôry s kratšími a dlhšími výbeţkami, kt. sa dotýkajú dendritov Purkyňových buniek; → mozočok; 2. b. s veľkými vakuolami v cytoplazme a cytoplazmovými mostíkmi; zisťujú sa v ameloblastóme. Chrómafinné bunky – modifikované nervové bunky v dreni nadobličiek a paragangliách, farbiace sa chrómovými soľami na ţltohnedo; obsahujú v granulách adrenalín a noradrenalín; → sympatikus; →dreň nadobličky; →paragangliá. Bunky I – abnormálne fibroblasty obsahujúce početné tmavé inklúzie, kt. vypĺňajú centrálnu oblasť cytoplazmy s výnimkou juxtanukleárnej zóny; → mukolipidóza II. Imobilizované bunky – mikróbna, rastlinná al. ţivočíšna bunka, kt. bola imobilizovaná pripojením sa na tuhú štruktúru obyčajne stlpcový matrix. Beţne sa imobilizované bunky pouţívajú v biotechnológii na biokonverziu substrátu na príslušný produkt. Imunokompetentné bunky – imunol. syn. imunocyty, b. imunitného systému schopné rozpo-znávať antigén a odpovedať naň špecifickým spôsobom, lymfocyty, kt. túto schopnosť získavajú počas svojho vývoja v primárnych lymfoidných orgánoch (týmuse al. Fabriciovej burze); → imunita. Induktorové bunky – imunol. → bunky pomocné. Intersticiálne bunky – vmedzerené b.; 1. Leydigove b.; 2. skupiny veľkých epiteloidných b. obsahujúce lipidy v stróme vaječníkov; pochádzajú z theca interna atretických folikulov, vznikajú najmä v prvom r. ţivota, keď prebieha atrézia folilulov. U ţien chýbajú al. sú málo početné, kým v niekt. zvieratách, napr. králikoch, sú veľmi početné; 3. b. s predĺţeným jadrom a dlhými cytoplazmovými výbeţkami, nachádzajúce sa v perivaskulárnych oblastiach a medzi+ pruhmi pinealocytov v epifýze; pokladajú sa za gliové b.; 4. nervové b. s jemne vakuolizovanou cytoplazmou a krátkymi, rozvetvenými výbeţkami, kt. sa pretkávajú s inými výbeţkami a tvoria nepravidelnú sieť v črevných spletiach, submukóze a vnútri klkov GIT; 5. b. hromadiace tuk v pečeni. Jurkatove bunky – bunková línia odvodená z buniek T-bunkovej leukémie, pouţíva sa na určovanie mechanizmu rozdielnej vnímavosti na antioneoplastické lieky a ţiarenie. Juxtaglomerulárne bunky – syn. Goormaghtighove b., špecializované b. obsahujúce sekrečné granuly, uloţené v tunica media aferentnej arterioly glomerulu; sú hlavnou zloţkou zodpovednou za uvoľňovanie renínu; →renín. Bunky K – angl. killer cells, b. sprostredkujúce cytotoxickosť závislú od protilátok sprostredkovanú bunkami (antibody-dependent cell-mediated cytotoxicity, ADCC). Malé lymfocyty bez markerov B- a T-lymfocytov, kt.rozpoznávajú protilátky IgG obaľujúce terčové b. pomocou Fc-receptorov. Bunky K562 – bunková línia erytroleukémie získaná od pacientov s chronickou myeloidnou leukémiou vb blastickej kríze. Bunky KB – podlínia ubikvitárnych nádorových buniek produkujúcich keratín bunkovej línie HeLa. Pôvodne sa pokladali za bunky pochádzajúce z epidermoidného karcinómu úst, na základe izoenzýmov, HeLa markerov chromozómov a metódou odtlačkov prstov DNA (DNA fingerprint) sa zistilo, ţe ide o kontamináciu HeLa bunkami. Pri imunoperoxidázovom farbení sú bunky pozit. na keratín. Obsahujú sekvencie humánneho papilomavírusu 18 (HPV-18). Klonové bunky – skupiny geneticky identických buniek, kt. všetky pochádzajú z jedinej spoločnej bunky zdedenej po predkoch mitózou eukaryotov al. binárnym štiepením prokaryotov. Klonové bunky obsahujú aj populácie molekúk rekombinantnej DNA, kt. všetkly nesú tú istú inzertovanú sekvenciu. Kmeňové bunky – multipotentné hemopoetické b. kostnej drene, z kt. vznikajú prekurzory erytrocytu, granulocytov, monocytov a B- a T-lymfocytov; →hemopoéza. Komisúrové bunky – spojovacie bunky, kt. neurit sa vetví v sivej hmote miechy pri nervových bunkách uloţených na druhej strane →miechy. Koreňové bunky – cellulae radiculares, nervové bunky s dlhými neuritmi vystupujúcimi prednými miechovými koreňmi miechy do periférnych nervov; → miecha. Kostné bunky → osteocyty. Bunky kostnej drene – bunky nachádzajúce sa v kostnej dreni vrátane tukových buniek (adipocyty), buniek strómy, megakaryocytov a bezprostredných prekurzorov väčšiny krvných buniek. Košíčkovité bunky – nervové b. v stratum moleculare kôry →mozočka, súbeţné s povrchom gýru. Ich početné výbeţky sa vetvia v povrchovej vrstve, ich neurity prebiehajú horizontálne v tej istej rovine a vetvia sa ako vejáre vţdy na niekoľkých Purkyňových b., kt. košíčkovito opriadajú. Krvné bunky – krvinky, zahrňujú erytrocyty, leukocyty a trombocyty. Krycie bunky → adelomorfné bunky. Kultivované bunky – bunky propagované in vitro v špeciálnom médiu, kt. napomáha ich rastu. Pouţívajú sa o. i. na štúdium vývojových, morfologických, metabolických, fyziol. a genet. procesov; → bunková línia. Kupfferove bunky – [Kupffer, Karl W. von, 1829 – 1902, nem. anatóm pôsobiaci v Kiele a Mníchove] hviezdicovité bunky v pečeni, typické makrofágy, lokalizované najmä vo vnútri sínusoidných pečeňových kapilár; fagocytujú telu vlastné a cudzorodé látky z portálneho obehu; → pečeň. Bunky L (bunková línia) – kultivovaná línia C3H myších fbroblastov, kt. neadherujú navzájom a neexprimujú kadheríny. Lakunárne bunky – variant → Sternbergových obrovských buniek. Langerhansove bunky – [Langerhans, Paul ich opísal r. 1876; opísal aj L. b. v pankrease] 1. dendritické bunky koţe; 2. hviezdicovité dendritické b. v epitele rohovky. Hviezdicovité dendritické L. b., v svetelnom mikroskope jasné b., s vrúbkovaným jadrom a charakteristickými inklúziami, rakotovitými granulami (Birbeckove granuly), chýbajú však v nich tonofilamenty, dezmozómy a melanozómy; nachádzajú sa v stratum spinosum epidermidis. Majú na povrchu markery charakteristické pre makrofágy a monocyty, preto sa pokladajú za b. prezentujúce antigén, kt. sa zúčastňujú na niekt. imunitných odpovediach; tvoria sa v kostnej dreni z promonocytov a dostávajú sa do koţe krvnou cestou. Nachádyajú sa výhradne v stratum spinosum epidermis a sú bohaté na molekuly hlavného imunokompatibilného komplexu triedy II. Zaujímajú ~ 2 – 4 % bunkovej populácie epidermis, ale jej dlhé dendrity tvoria v epidermis hustú priestorovú sieť, s kt. prichádzajú do styku všetko, čo prejde rohovou vrstvou bazálnej vrstvy a dostane sa do úrovne suprabazálnej úrovne epidermis. Počet L. b. v epidermis sa neustále mení v závislosti od aktuálnych potrieb organizmu a ich prísun, počnúc prestupom endotelovými bunkami koţných ciev ovplyvňuje selektívny ligand (sialyl Lewis x), kt. tvorba sa pri zápalovej reakcii zvyšuje. Pri rozpoznávaní cirkulujúcich prekurzorov L. b. ovplyvňuje expresia CD1a ako aj GM-CSF, dôleţitý pre vývoj L. b. L. b. obsahujú osobitnú trilaminárnu štruktúru endocytotickej vakuoly v cytoplazme, tzv. Birbeckove granulá (viditeľné v elektrónovom mikroskope pri zväčšení > 20 000-krát). Tieto štruktúry súvisia s internalizáciou a spracovaním antigénu (Ag), ako aj transportom spracovaného materiálu spolu s molekulou MHC triedy II na povrch bunkovej membrány, kde sa Langerhansovou bunkou prezentuje lymfocytom T. Pre prezentáciu Ag nie sú však tieto granulá nevyhnutné. Existujú totiţ L. b. bez Birbeckových granúl, a to v závislosti od určitého stupňa zrelosti bunky. L. b. syntetizuje a exprimuje na svojej bunkovej membráne molekuly MHC triedy II (HLA-DP, -DQ, -DR), kt. sa však nachádzajú v suprabazálnej polohe v epidermis len v nezrelom štádiu bunky. L. b. v tomto štádiu je schopná internalizovať receptory so zachyteným Ag, a po jeho identifikácii a metabolizácii vráti pôvodné receptory späť na povrch bunkovej membrány a dopraví metabolizovaný Ag v podobe signálu s molekulami MHC triedy II. To je uţ v dospelom štádiu bunky, keď je na ceste k regionálnej lymfatickej uzline, kde v jej zóne T prezentuje antigénny signál pripraveným lymfocytom T (antigen-presenting). Analogicky ako zrelé sa správajú aj L. b. v tkanivovej kultúre. Na povrchu L. b. sa vyskytujú aj molekuly S 100, vysoko- a nízkoafinitné receptory IgE, FcIgG, C3, LFA-3, B7/BB- 1-integríny. Ich existencia, príp. nesprávny pomer podmie-ňuje atopický sy. Veľmi slabo je vyjadrená molekula CD4, čo je príčina väzby HIV, kt. tade vstupuje do bunky, bez toho, aby ju poškodil, cestuje pp. s ňou do lymfatickej uzliny, aby tam napadol bunky T. Veľmi výrazným markerom L. b. je molekula CD1, a to aj pre potreby histol. určenia, nachádza sa však aj na kôrových týmocytoch, a tým zdôrazňuje príbuznosť koţe a týmusu podobne ako Hassalove telieska a identický rastový faktor, ako aj to, ţe L. b. je prítomná aj v týmuse. Ďalšou molekulou na povrchu L. b. je kaderín, kt. zabezpečuje spojenie medzi ňou a keratinocytom v populácii epidermových buniek. L. b. sa zúčastňujú na kontrole proliferácie a diferenciácie epidermis, ich hlavnou úlohou je však iniciácia imunitnej reakcie identifikáciou a prezentáciou Ag al. aj aloantigénu, t. j. prezentácia hapténu väčšinou v spojení s glykoproteínom. Tak sa indukuje odpoveď najmä cytotoxických a pomocných T-buniek. L. b. sú hlavným aktérom najmä v protivírusovej obrane, v obrane proti nádorom a v reakcii štepu proti hostiteľovi. Je hlavným činiteľom pri vzniku kontaktnej alergie. Haptén internalizovaný v L. b. sa viaţe na peptidy vznikajúce v endozómovom kompartmente bunky; toto spojenie sa zabudováva do molekuly MHC triedy II a aţ tento celý komplex sa prezentuje na bunkovej membráne. L. b. spolu s keratinocytmi môţu pôsobiť ako akcesórne bunky pri odpovedi na baktériové superantigény. Koţa je jediným orgánom, v kt. moţno neodpovedavosť na antigénnu stimuláciu navodiť cestou kontaktnej reakcie. V tejto reakcii má veľkú úlohu samotná povaha antigénu. Musí ísť o veľkú molekulu, ktorú obklopia ešte väčšie molekuly MHC triedy II. Pri aplikácii na nesenzibilizovanú pokoţku sa viaţe haptén na rôzne bunky vrátane L. b. v epi-dermis, ale viaţe sa aj na bunky v koriu. L. b. sa po internalizácii hapténu vydá na cestu do regionálnej uzliny, pp. na pokyn TNF-a, a hlavná časť prezentácie sa odohráva v T-zóne regionálnej lymfatickej uzliny. To prebieha počas 24 h, pričom sa v epidermis zmenší počet L. b., a to o časť, kt. sú tangované Ag. Väčšia časť L. b. v epidermis, a to aj tých s Ag, ostáva naďalej v epidermis. Prísun L. b. z krvných zásob i ich odchod do uzliny vyţaduje špecifický signál, kt. cestu iniciuje. Je ním pp. vzájomný pomer endozómových Ag MIDC-8 a MOMA-2, kt. sú charakteristickým markerom L. b. a závisia od okamţitého fenotypu nositeľskej bunky. Internalizácia Ag nie je pp. dostatočným signálom na vycestovanie bunky. Aj v lymfatickej uzline získa špecifickosť voči aplikovanému hapténu len malý počet T-buniek. Oveľa väčšia časť je vyprovokovaná k proliferácii lokálne produkovaným IL-2, kt. zdrojom sú čerstvo špecifické ,,poučené“ T-bunky. Len málo L. b. príde do styku s Ag a špecifickou T-bunkou, kt. po prezentácii komplexu haptén-MHC začnú secernovať špecifické cytokíny. Aţ tieto cytokíny uţ nešpecificky indukujú sekréciu cytokínov v neinformovaných T-bunkách a ich nešpecifickú proliferáciu. Povolaním ďalších zápalových buniek sa ďalej stupňuje proliferácia a bunková infiltrácia. Len asi 2 % lymfocytov sú skutočne špecifické pre konkrétny haptén. Ostatné, vrátane cytotoxických lymfocytov, sa spájajú s rozvíjajúcou sa zápalovou reakciou nešpecificky. Aj ostatné typy koţných buniek začnú produkovať cytokíny, najmä TNF-a, Il-8 a adhezívne molekuly všetkých druhov. Langhansove bunky – [Langhans, Theodor, 1839 – 1915, švajč. patológ pôsobiaci v Berne] 1. embryol. Vnútorná vrstva syncýciovej vrstvy trofoblastov, navzájom ostro ohraničených svatlých epitelových buniek rozličného stupňa diferenciácie (Laghansova vrstva, cytotrofoblast, Langhansova vrstva); syncýciotrofoblast a cytotrofoblasty zodpovedajú rozličným formám dozrievania trofoblastu; 2. histol. obrovské bunky s viacerými periférnym i jadrami v granulačnom tkanive, napr. pri tbc, lepre a syfilise; →Langhansove obrovské bunky. Langhansove obrovské b. – obrovské b. podobné obrovským bunkám cudzích telies s uspo-riadaním jadier do kruhu al. podkovovitého tvaru na periférii b.; zisťujú sa typicky pri granulomatóznych zápaloch (tbc, syfilis, sarkoidóza a hlboké mykotické infekcie). Bunky LC-PK1 – epitelová bunková línia pôvodne odvodená z obličiek ošípaných. Pouţíva sa na farm. a metabolcké štúdie. Bunky LE – zrelé neutrofilné polymorfonukleárne leukocyty, kt. fagocytovali guľovité, homogénne inklúzie pochádzajúce z iných neutrofilov; sú typické pre lupus erythematosus systemicus, zisťujú sa však aj pri iných kolagenózach. Leishmanove chrómové bunky – bazofilné granulované leukocyty, kt. sa zisťujú pri → leišmanióze. Leprové bunky – syn. Virchowove b.; histiocyty v leprových uzlíkoch zmenené pôsobením lepro-vých mykobaktérií na vačky obsahujúce degenerovanú protoplazmu a mykobaktérie. Leydigove bunky – intersticiálne b., epiteloidné zhluky b. medzi samenotvornými kanálikami v interstíciu testes, miesto tvorby androgénov, najmä testosterónu (TS). Produkciu TS stimuluje LH. U dospelého muţa sa v nich denne produkuje 6 – 8 mg TS. Nádor z L. b. je zriedkavý, väčšinou benígny nádor semenníkov, produkujúci androgény, estrogény. Prejavuje sa pred-časnou pubertou a gynekomastiou. Malpighiho bunky → keratinocyty. Marginálne bunky – syn. Heidenhainove polmesiačiky; polmesiačkovité útvary seróznych buniek susediacich s tubulárnymi mucinóznymi časťami seromucinóznych ţliaz; → Gianuzziho lunuly. Marchandove bunky → adventiciálne bunky. Martinottiho bunky – fuziformné b. s vystupujúcimi axónovými výbeţkami do lamina molecularis, najmä v multiformnej a vnútornej pyramídovej vrstve kôry mozgu. Mauthnerove bunky – veľké b. v metencefale rýb a obojţivelníkov, z kt. vzniká Mauthnerovo vlákno. Megaloblasty – prekurzory erytrocytov zodpovedajúce erytroblastom, kt. sú väčšie ako normálne, sú obyčajne následkom deficitu kys. listovej al. vitamínu B12. Mechúrikové bunky – Zanderove b., zdurené b. v epidermis končekov prstov plodu. Merkelove-Ranvierove bunky – jasné bunky v bazálnej vrstve epidermis obsahujúce katechol-amínové granuly, podobné melanocytom. Meynertove bunky – veľké solitárne pyramídové bunky v mozgovej kôre usporiadané v jednom rade blízko fissura calcarina. Mezangiálne bunky – b. nachádzajúce sa v mezangiu, spojivovom tkanive kapsuly glomerula obličiek. Mezenchýmové bunky – pluripotentné b. tvoriace mezenchým. Mikuliczove bunky – syn. penové b., rinosklerómové b. obsahujúce pôvodcu rinosklerómu, kleb-siely. Mononukleárne bunky – jednojadrové bunky, bunky, kt. majú jedno kompaktné jadro; z leuko-cytov sú to monocyty, makrofágy, lymfocyty a plazmatické bunky. Mottove bunky – 1. variantná forma plazmatických b., v kt. sa imunoglobulíny (Ig) skôr hromadia vo vezikulách odvodených z drsného endoplazmatického retikula; nazývajú sa Russelove telieska. Ich zdrojom sú lymfocyty B-1 (Ly-1B); vyskytujú sa pri myelóme a i. chron. zápalových stavoch; 2. plazmatické b., kt. obsahujú veľké eozinofilné inklúzie; ide o mukoproteíny, kt. sa javia ako svetlé guľôčky (Mottove telieska); nachádzajú sa v mozgu v neskorom štádiu africkej →trypanozomiázy. Mukoidné bunky – bunky produkujúce hlien, napr. pomerne veľké bunky ţalúdkovej sliznice uloţené najmä v krčku medzi krycími a hlavnými bunkami. Nageottove bunky – b. mozgomiechové moku, kt. sa značne rozmnoţujú za chorobných stavov. Nervové bunky →neuróny. Neuroendokrinné bunky – b. špecializované neuróny, kt. secernujú neurohormóny. Neuroepiteliálne bunky – b. neuroepitelu; →nervový systém. Neurogliové bunky – bunky podporného tkaniva; →glia. Neuromuskulárne bunky – druh b. nachádzajúci sa najmä v niţších ţivočíchoch, kt. vonkajšia oblasť prijíma podnety, vnútorná oblasť je kontraktilná. Neurosekrečné bunky – b. s vlastnosťami podobnými neurónom, kt. secernujú biol. aktívne látky pôsobiace na iné, často vzdialené štruktúry; patria sem b. paraganglií a hypotalamu. Niemannove-Pickove bunky – syn. Pickove b., okrúhle, oválne al. polyhedrické b. prítomné v kostnej dreni a slezine pri Niemannove-Pickovej chorobe; majú penovitú cytoplazmu obsahujúcu sfingomyelín, kt. dáva pozit. reakciu so Sudanom III a i. farbivami na tuk. Bunky NIH 3T3 – kontinuálna bunková línia s vysokou kontaktnou inhibíciou pripravená z kultúr myších zárodkov Swiss NIH. Bunky sú uţitočné na štúdium transfekcie a transformácie DNA. Bunky NK – angl. natural killer, druh →lymfocytov. Nulové bunky – imunol. →lymfocyty. Oxyfilné bunky – 1. acidofilné b. nachádzajúce sa medzi početnými hlavnými b. v prištítnych ţľazách; ich počet sa zvyšuje s vekom; majú malé tmavé jadrá a bohatú, jemne granulovanú cytoplazmu, sú väčšie a majú viac mitochondrií ako hlavné b.; 2. iný typ acidofilných b., napr. Hürtleho b. v štítnej ţľaze, a i. b. v nádoroch štítnej ţľazy. Pagetove bunky – pagetoidné b., veľké b., nepravidelného tvaru, bledé anaplastické nádorové b. s vakuolizovanou cyto-plazmou a vezikulárnym hyperchromatickým jadrom, obkoleseným jasnou zónou. Nachádzajú sa ojedinele al. v skupinkách v epidermis pri Pagetovej chorobe prsníka a mimoprsníkovej Pagetovej chorobe. Palisádovité bunky – kompaktná vrstva cylindrických b. obsahujúcich chloroplasty, uloţené v mezofylovej vrstve listu, usporiadané tak, ţe dlhé osi tvoria pravý uhol s povrchom epider-mis listu. Panenské binky – imunol. →lymfoycyty. Panethove bunky – úzke, pyramídové al. cylindrické epitelové b. s typickou acidofilnou granu-láciou a okrúhlym al. oválnym jadrom blízko bunkovej bázy, nachádzajúce sa na dne Lieber-kühnových krýpt; obsahujú veľké sekrečné granuly bohaté na peptidázy; majú pp. význam v rámci nešpecifickej imunity tenkého čreva. Pamäťové bunky – imunol. → lymfocyty. Parafolikulárne bunky – syn. C-bunky, paraluteálne b. paraluteínové b., tekaluteínové b.; ovoidné b. s nepravidelným jadrom a mnohými hnedočiernymi cytoplazmovými granulami, lokalizovanými pozdĺţ hlavných b. folikulov štítnej ţľazy, v epiteli folikula a interfolikulový priestoroch; tvorí sa v nich → kalcitonín. Vznikajú počas embryonálneho ţivota zo 4. a 5. faryngeálneho vačku, pri cicavcoch sú inkorporované do štítnej ţľazy, pri ostatných druchoch tvoria diskrétne epitelové útvary (ultimobranchiálne telieska). Bunky PC12 – bunková línia odvodená z buniek feochromocytómu potkanej drene nadobličiek. Po aplikácii nervového rastového faktora zastavujú bunky PC12 delenie a podliehajú terminálnej diferenciácii, čo podmieňuje moţnosť pouţitia tejto línie ako uţitočného modelového systému diferenciácie nervových buniek. Penové bunky → xantómové bunky. Pickove bunky → Niemannove-Pickove bunky. Pigmentové bunky – b. obsahujúce granuly pigmentov. Pineálne bunky – bunky adenohypofýzy; → pinealocyty. Plazmatické bunky – plazmocyty,špecializované formy B-lmymfocytov produkujúcich protilátky. Syntetizujú a secernujú imunoglobulíny. Vyksytujú sa len v lymfoidných orgánoch a na miestach imunitnej odpovede, normálne necirkulujú v krvi ani lymfe. Sú to bunky spojiva oválneho, nepravidelného tvaru s guľatým jadrom a chromatínom usporiadaným do trámčekov zbiehajúcich sa do stredu jadra ako spice na kolese. Cytoplazma sa farbí slabo zásaditými farbivami. V spojive je ich pomerne veľmi málo. Vznikajú z aktivovaných B-lymfocytov. P. b. syntetizujú a secernujú protilátky s tým istým väzbovým miestom, ako mali na svojich receptoroch pôvodné B-bunky, kt. rozpoznali antigén. Plášťové bunky → amficyty. Podporné bunky – syn. sustentakulárne b., poskytujú podporu, ochranu a prispievajú k výţive iných b. v určitých orgánoch (v labyrinte vnútorného ucha, Cortiho orgáne, čuchovom epiteli, chuťových pohárikoch, testes →Sertoliho bunky). Polyedrické bunky – syn. polygonálne b., b. tvaru mnohouholníka. Polygonálne bunky →polyedrické b. Polychromatické bunky – polychromatofilné b., nezrelé erytrocyty farbiace sa kyslými, ako aj zásaditými farbivami, takţe ich farba je sivomodrá al. ruţová. Pomocné bunky – imunol., skr. TH, TH/l-bunkyhelper (z angl. helper) subpopulácia T → lymfocytov. Bunky PP – syn. F-b., b. nachádzajúce sa v pankreatických ostrovčekoch, exokrinnom pankrease a čreve, secernujúce pankreatický polypeptid. Prachové bunky → alveolárne makrofágy. Prefolikulárne bunky – b. obkolesujúce zárodočné b. téta vaječníka. Prechodné bunky – 1. b. vznikajúce v priebehu zmien jedného typu b. do iného; 2. b. v sínusovo-átriovom a predsieňokomorovom uzle, malé, pomaly vedúce, heterogénne b. interponované medzi P-b. a Purkyňovými b.; prenášajú impulzy z P-b. na ostatný myokard. Bunky prezentujúce antigén – heterogénne skupina imunokompetentných buniek, kt. sprostredkúvajú bunkové imunitné odpovede spracovaním a prezentáciou antigénov receptoru T-buniek. Tradične bunky prezentujúce antigén zahrňujú makrofágy, dendritické bunky, Langerhansove bunky a B-lymfocyty. Folikulové dendritické bunky pokladajú niekt. autori tieţ za bunky prezentujúce antigény. Bunky produkujúce protilátky – b. lymfoidného radu, kt. sú schopné reagovať na antigén tvorbou špecifických produktov, zvaných protilátky. V závislosti od rozličných tried imunoglobulínov, kt. syntetizujú, rozoznávajú sa viaceré bunkové podskupiny. Pseudounipolárne bunky – bunky spinálnych ganglií; → bipolárne bunky. Purkyňove bunky. – [Purkyně, Jan Evangelista, 1860 – 1887, čes. fyziológ] veľké nervové bunky v strednej vrstve (stratum gangliosum) kôry mozočka usporiadané do jedinej vrstvy. Majú hruškovitý al. fľaštičkovitý tvar so zúţeným koncom vnikajúcim do povrchovej vrstvy (stratum moleculare), kde sa delia na 2 – 3 vetvy a tie na bohatú sieť dendritov prebiehajúcich vejárovite kolmo na priebeh príslušného gýru. Dendrity susedných P. b. splývajú do súvislej siete. Neurit sa začína z bázy P. b., vydáva vo vnútornej vrstve (stratum granulosum) nepočetné spätné kolaterály k susedným P. b., sám sa ponára do bielej hmoty a končí v mo-zočkových jadrách. Purkyně ich opísal r. 1937; →mozočok. Pyramídové bunky – nervové bunky mozgovej kôry. Majú tvar ihlancov (pyramíd), kt. tenký, t. j. cefalický výbeţok smeruje k povrchovej vrstve kôry, kde sa vetví; predstavuje hlavný dendrit bunky, ďalšie dendrity sa rozprestierajú pri obvode bázy p. b. Z bázy bunky vychádza neurit, kt. prechádza kôrou a ponára sa do bielej hmoty. Potom pokračuje k iným miestam kôry al. podkôrových centier (bazálne gangliá, stredný mozog, jadrá ponsu, motorické jadrá na spodine IV. komore) a k b. predných stĺpcov miechy. Nápadne sú obrovské Betzove pyramídy v gyrus praecentralis a roztrúsené v jeho okolí. Počet obrovských Betzových pyramíd sa odhaduje na 234 000. V kôre tvoria p. b. dve vrstvy: III. a V. Na niekt. miestach nadobúdajú aj iné bunky, najmä zrnité bunky II. a IV. vrstvy, tvar pyramídových buniek. Takáto kôra sa nazýva agranulárna; → mozog. Pyronínofilné bunky – b. farbiace sa pyronínom a metylénovou modrou, typická vlastnosť → imunoblastov. Rajiove bunky – kultivované ľudské lymfoblastoidné b. získané od pacientov s Burkittovým lymfómom, kt. majú receptory pre C1q, C3b a C3d zloţky komplementu; pouţívajú sa na detekciu imunokomplexov. Reedove-Sternbergove bunky → Sternbergove obrovské bunky. Renshawove bunky – interneuróny vo ventromediálnej oblasti miechy, kt. utvárajú inhibičné spojenia s motoneurónmi. Resorpčné bunky – absorpčné b., enterocyty, kt. majú kefkový lem pozostávajúci z paralelne usporiadaných mikroklkov; ich funkciou je resorpcia, najmä makromolekúl. Retikulárne bunky – b. tvoriace retikulínové vlákna spojiva; b. utvárajú splete v lymfocytoch, kostnej dreni a slezine sú súčasťou retikuloendoteliálneho systému (RES) a za vhodných podmienok sa môţu transformovať na makrofágy. Rezidentné bunky – usídlené b., kt. neblúdia, napr. typ b. v substantia propria rohovky. Rougetove bunky – bunky zvonka priliehajúce a svojimi výbeţkami obopínajúce endotélie kapilár; → pericyty. Bunky S – 1. mukoidné b. adenohypofýzy obsahujúce proteín bohatý na cysteín; 2. bazálne granulárne b. nachádzajúce sa najmä v dvanástniku, cytoplazmové granulá obsahujú a secernujú sekretín; syn. malé granulové b. Satelitové bunky – 1. gliové b., kt. sa zhlukujú okolo neurónu; 2. voľné b., kt. sa hromadia okolo b. pri určitých chorobách; 3. pozdĺţné b., tesne spojené so svalovými vláknami. Scavengerové bunky – odpratávacie b., b. pohlcujúce a odstraňujúce odpadové produkty; → makrofágy. Senzibilizované bunky – 1. b. imunologicky aktivované antigénom (excitované); 2. b. obalené protilátkou pouţívané pri komplementfixačnej reakcii. Sertoliho bunky – podporné bunky semenotvorných kanálikov nasadajúce širokou bázou na bazálnu membránu. Medzi nimi sa nachádzajú spermatogénne bunky. Slúţia na výţivu dozrievajúcich spermatocytov; → testes. Sézaryho bunky – abnormálne mononukleárne b. s hyperchrómnym kribriformným jadrom a úzkym lemom cytoplazmy, obsahujúcou príp. vakuoly; sú dvojakého typu, malé a veľké. Zisťujú sa typicky v koţných T-lymfocytových lymfómoch a ich variantoch. Sférocyty – malé, abnormálne erytrocyty s nadmerným obsahom hemoglobínu. Bunkové sféroidy – guľaté, heterogénne zhluky proliferujúcich, pokojových a nekrotických buniek v bunkovej kultúre, kt. si zachovávajú trojrozmernú architektúru a tkanivovo špecifické funkcie. Schopnosť tvoriť sféroidy je charakteristickou črtou kultivovaných nádorových buniek odvodených zo solídnych nádorov. Bunky normálneho tkaniva sú tieţ schopné tvoriť sféroidy. Predstavujú model na štúdium biológie normálnych a malígnych buniek in vivo. Schultzeho bunky – čuchové b., skupina špecializovaných, fuziformných nervových b. s veľkými jadrami, nachádzajúce sa medzi epitelovými b. v sliznici nosa; prenášajú podnety z čuchových receptorov do glomerulov bulbus olfactorius. Schwannove bunky – ploché bunky obalov osových vláken periférnych motorických a autonómnych nervov autonómneho nervového systému (sivé Remakove vlákna); → Schwannova pošva. Spermatogénne bunky – syn. androgóny; b. produkujúce spermie; → testes. Spojovacie bunky – nervové bunky sivej hmoty miechy, kt. neurit sa vetví v sivej hmote miechy pri nervových bunkách uloţených v susedstve; patria k nim cellulae axiramificatae, asociačné a komisurálne bunky; →miecha. Skvamózne bunky – ploché epitelové b., podobné šupinám. Sternbergove obrovské bunky – syn. Dorothy-Reedove b., Hodgkinove b., lymfadenómové b., Sternbergove-Reedove b., Reedove-Sternbergove b. – obrovské histiocytové b., typické mnohojadrové b., najčastejšie dvojjadrové, v kt. sa obidve polovice b. podobajú ako zrkadlový obraz. Jadrá sú obkolesené bohatou amfifilnou cytoplazmou a obsahujú výrazné jadierka. Zisťujú sa narp. pri Hodgkinovej chorobe. Ich variantom sú lakulárne b. Sternbergove-Reedove bunky → Sternbergove obrovské bunky. Supresorové bunky – imunol., syn. tlmivé T → lymfocyty. Bunky Swiss 3T3 – bunková línia pripravená r. 1962 z dezgregovaných zárodkov nyší Swiss albino. Táto fibroblastická bunková línia je mimoriadne populárna vo výskume. Synoviové bunky – fibroblasty, uloţené medzi vláknami kolagénového väziva v synoviálnej membráne kĺbu; → synóvia. Šľachové bunky – sploštené b. spojiva, kt. sa nachádzajú medzi prim. šľachovými snopcami, usporiadané do radov. Bunky T – T-lymfocyty; →lymfocyty. Bunky TDTH – aktivované T-lymfocyty; →lymfocyty. Tartove bunky – [podľa patológa, u kt. sa prvýkrát opísali] makrofágy s fagocytovaným jadrovým materiálom pochádzajúcim z väčšinou z lymfocytov. Výskytujú sa pri lupus erythematosus systemicus (nie sú identické s LE-bunkami) v súvislosti s imunol. reakciou na lieky. Tautomérne bunky – b. sivej hmoty miechy, kt. axóny vstupujú do bielej hmoty na tej istej strane miechy. Tegmentové bunky – b. pokrývajúce akékoľvek jemné štruktúry. Terčíkové bunky – angl. target cells, abnormálne tenké erytrocyty, tvaru mexického klobúka, ofarbené vykazujú tmavé centrá a periférny prstenec hemoglobínu, oddelené bledým nesfarbeným prstencom obsahujúcim menej hemoglobínu; zisťujú sa pri niekt. vrodených a získaných anémiách, talasémii, hemoglobinopatiách, hepatopatiách, najmä pri obštrukčnom iktere a i. ochoreniach a po splenektómii. Terčové bunky – akékoľvek b., na kt. selektívne pôsobí určitá látka, napr. hormón al. liečivo. Tlmivé bunky → bunky supresorové. Toutonove obrovské bunky – obrovské vakuolizované (penovité) b. s početnými jadrami obkole-sujúcimi periférny okraj penovitej cytoplazmy; sú charakteristické pre xantómy, juvenilnú xantogranulomatózu a histiocytózu X. Tukové bunky – adipocyty, premenené fibrocyty, kt. zaťahujú svoje výbeţky a hromadia v sebe tukové kvapôčky, zlievajúce sa do jednej kvapky vypĺňajúcej celú bunku a pritláčajúcej jadro aţ na obvod bunky; → tučnota. Türckove stimulované bunky – [Türk, Wilhelm, 1871 – 1926, viedenský internista] negranulova-né, mononukleárne b., majú vlastnosti atypických lymfocytov a plazmatických buniek; zisťujú sa v periférnej krvi pri ťaţkých anémiách, chron. infekciách a leukemoidných reakciách; syn. Türckove iritované leukocyty. Týfusové bunky – okrúhle mononukleárne histiocyty s tmavšou cytoplazmou infiltrujúce lymfoidné tkanivo (Peyerove pláty, mezenteriálne uzliny a i. orgánoch, ako je pečeň, slezina, koţa) pri →typhus abdominalis. Tzankove bunky – degenerované guľaté epidermové b. vyvolané akantolýzou. bez intercelu-lárnych mostíkov, so silne bazofilným bezštruktúrnym jadrom a perinukleárnym vyjasnením. Cytoplazma je na periférii bazofilná, zahustená. Zisťujú sa v roztere ofarbenom podľa May-Grünwalda-Giemsu spolu s leukocytmi a baktériami pri pemfigu; Tzankov → test. Bunky T– lymfocyty nesúce Fc-receptory pre IgM; majú funkciu pomocných lymfocytov (TH). Bunky U937 – ľudská bunková línia utvorená z difúzneho histiocytového lymfómu, kt. má mnoho charakteristík monocytov. Slúţi ako in vitro model na diferenciáciu monocytov a makrofágov. Ultimobranchiálne bunky → parafolikulárne bunky. Vandrujúce bunky – b. schopné améboidného pohybu, napr. voľné makrofágy, lymfocyty, masto-cyty a plazmatické b. Vazofaktívne bunky – vazoformatívne b., b., kt. sa spolu s inými b. zúčastňujú na → angiogenéze. Bunky Vero – bunková línia odvodená z bličiek afriockých zelených opíc (Cercopithecus aethiops), kt. sa pouţíva najmä na sledovanie replikácie vírusov a plakov. Vignalove bunky – b. spojivového tkaniva plodu secernujúce myelín, kt. činnosť súvisí s tvorbou axónov. Virchowove bunky – syn. leprové b. zisťované pri → lepre. Vláskové bunky – angl. hair cells, l. cellulae pilosae , mechanoreceptory uloţené v Cortiho orgáne, kt. sú citlivé na slucjové podnety a vo vestibulárnom araráte, kt. sú citlivé na pohyby hlavy. V obidvoch prípadoch sú usporiadané prídavné senzoricvké štruktúry tak, ţe príslušný podnet vyvoláva pohyb výbeţkov vláskových buniek (setereocílií al. kinetocílií), kt. prepájajä informáciu do CNS. Vláskové bunky receptorové vnútorné – angl. inner hair cells, l. cellulae pilosae internae, cibuľovité bunky, kt. sú uloţené mediálne v jednom rade v Cortiho orgáne. Na rozdiel od vonkajších vláskových buniek sú menej početné, majú menej senzorických vláskov a sú menej diferencované. Vláskové bunky receptorové vonkajšie – angl. outer hair cells, l. cellulae pilosae externae, mechanoreceptory v Coritho orgáne. Pri cicavcoch sú usporiadané do 3 radov, od modiolu je prítomný len jeden rad vnútorných vláskových buniek. Pohybové vlastnosti vonkajších vlasových buniek môţu prispievať aktívne k ladeniu selektivity citlivosti a frekvencie slimáka. Vláskové bunky vestibulárne – angl. vestibular hair cells, l. cellulae pilosae vestibulares, mechanoreceptory uloţené v maculae acusticae a polkruhovitých kanálikoch, kt. sprostredkúvajú vnímanie rovnováhy, pohybz a polohy hlavy. Sú spojené s prídavnýmii štruktúrami tak, ţe pohyby hlavy premiestňujú ich stereocílie. To ovplyvňuje membránový potenciál buniek, kt. úprepája informácie cestou vestibulárnej časti vestibulokochleárneho nervu do mozgového kmeňa. Vodnaté jasné bunky – angl. water-clear cells, nem. wasserhelle Zellen, veľké, jasné b. v prištít-nych ţľazách balónikového vzhľadu, zmnoţené bývajú v adenóme. Waldeyerove bunky – nervové bunky na prechode zadného stlpca miechy do zona interemedia; tvoria nepresne ohraničený stlpec. Tu začína tractus spinocerebellaris anterior, kt. vlákna idú do ipsilaterálnych i kontralaterálnych povrazcov miechy a končia tieţ v mozočkovej kôre; →mo zočok. Warthinove-Finkeldeyove bunky – mnohojadrové obrovské b. s vnútrojadrovými inklúziami, lymforetikulárneho pôvodu, kt. sa zisťujú v rôznych orgánoch vrátane lymfatických uzlín, mandlí, apendixu, týmusu pri osýpkach, niekedy uţ v ich prodromálnom štádiu al. krátko po ňom. Wedlove bunky – veľké, mechúrikové b. tvorené kapsulárnym epitelom pri → katarakte. Xantómové bunky – syn. penové b., majú plástovitú cytoplazmu preplnenú jemnými lipidovými kvapôčkami vyskytujú sa v xantómoch, xantelazme, pri lipidových tezaurizmózach a chron. degeneráciách tkaniva (makrofágy). Zakázané bunky – subpopulácia supresorových → lymfocytov. Zanderove bunky → mechúrikové bunky. Zrakové bunky – neuroepitelová časť sietnice; fotoreceptorové b. tvoriace prvé neuróny vertikálneho spojenia sietnice. Ro-zoznávajú sa dva druhy z. b. – čapíky a tyčinky; → sietnica. Zrnité bunky – 1. drobné, nepravidelné nervové bunky s krátkymi výbeţkami v II. a IV. vrstve mozgovej kôry (izokortexu). Hojné sú v recepčných oblastiach kôry: okolo sulcus calcarinus, na prednom svahu gyrus postcentralis, gyri temporales transversi a v retrospinálnej časti gyrus cinguli. V III. a V. vrstve sú drobnejšie, kt. sa pri malom zväčšení javia ako prach [g. konios], odtiaľ názov tejto časti kôry. 2. Drobné i väčšie nervové b. v kôre mozočka. Ich dendrity sa rozvetvujú v stratum granulosum na všetky strany a majú konce drápkovite ukončené. Neurity prebiehajú medzi bunkami v smere gýru (t. j. kolmo na vejáre Purkyňových buniek a dendrity košíčkových buniek) a prikladajú sa k dendritom Purkyňových buniek. Zymogénne bunky – [g. zymé kvasnice] →hlavné b., b. produkujúce enzýmy. Ţírne bunky – syn. → mastocyty. Bunková línia – bunková kultúra, kt. má potenciál propagovať sa donekonečna. Eukaryotické bunkové línie získané v pokojovej al. stacionárnej fáze, kt. podliehajú konverzii do stavu neregulovaného rastu v kultúre, podobnej nádoru in vitro sa nazávajú transformovaná bunková línia. Vyskytujú sa spontánne al. sú následkom interakcie s vírusmi, onkogénmi, oţiarenia al. liekov/chemických látok. Bunnellova reakcia – Paulova-Bunnellova → reakcia. bunostomiáza – kozmopolitne rozšírené infekčné ochorenie preţúvavcov vyvolané hematofágnymi nematódami rodu Bunostomum z čeľade Ancylostomidae, Bunostomum trigonocephalum parazitujúce na ovciach, B. phlebotomum na hovädzom dobytku, a to v sliznici duodéna a jejúna. Prejavuje sa anémiou, krvavými hnačkami a chudnutím, najmä mladých zvierat, pri kt. sa pozorujú aj výrazné poruchy vývoja. Dg. – stanovuje sa izoláciou inváznych lariev (L3) z koprokultúry. Th. – anthelmintiká (febendazol, ivermektín, levamizol, oxfendazol, tiabendazol, Helmisan®, pri ovciach mebendazol a i.). Bunsen, Robert – (1811 – 1899) nem. chemik. Pôsobil na heidelberskej univerzite. Bol priekopníkom spektrálnej analýzy, objavil cézium a rubídium (spolu s C.R. Kirchhoffom), syntézu org. zlúč. arzénu, zostavil galvanický článok, skonštruoval špeciálny kahan a fotome-ter na určovanie svietivosti svetelných zdrojov. Bunsenov fotometer – [Bunsen, Robert, 1811 – 1899, nem. chemik pôsobiaci na heidelbergskej univerzite] optický prístroj na porovnávanie svietivosti svetelných zdrojov. Je to malá papierová stena s mastnou škvrnou uprostred. Ako zdroj svetla slúţi Hefnerova-Alteneckova amylacetátová sviečka, kt. sa postaví do zmeranej vzdialenosti za túto stenu a porovnávaný zdroj sa pribliţuje z druhej strany tak dlho, aţ mastná škvrna zmizne. Svietivosť svetelného zdroja sa vypočíta podľa Lambertovho zákona I1 r12 –– = ––– I2 r22 kde I1 a I2 sú svietivosti zdrojov a r1 a r2 sú vzdialenosti od papierovej steny. Bunsenov horák – [Bunsen, Robert, 1811 – 1899, nem. chemik, pôsobiaci na heidelberskej univerzite] zariadenie, kt., sa pouţíva je zaloţený na princípe injektoru. Skladá sa z nástavca, na kt,. sa nasadzuje prívodná hadica svietiplynu. Nástavcec prechádza do rúrky, hore ohnutej so zúţeným vývodným otvorom, kt. stlačený plyn vchádza do širšej stojatej rúky, takţe v nej vzniká v tej istej výške podtlak, kt. vyvoláva nasávanie vzduchu dvoma postrannými otvormi stojatej rúry, takţe sa plyn mieša so vzduchom. Zmes prúdi nahor aţ k jeho hornému koncu, kde ho moţno zapáliť. Prívod nasávaného vzduchu sa reguluje otáčaním voľného prstenca, kt. obklopuje stojatú vývodnú rúrku v mieste, kde má nasávacie otvory. Prstenec má tieţ 2 otvory rovnakého priemeru. Nasatý vzduch nestačí na úplné zhorenie plynu, na to je potrebný vonkajší vzduch pri výtokovom otvore. Pri hornom ústi býva B. h. opatrený kovovou sieťkou, kt. odvádza prebytočné teplo a zabraňuje vznieteniu vnútri kahana; → Bernouilliho rovnica. Bunsenov horák Bunyamvera-virus → Bunyaviridae. Bunyaviridae – čeľaď RNA-vírusov. Sú to sférické častice, Ø 90 – 100 nm, majú lipidový obal s glykoproteínovými výbeţkami a vykazujú hemaglutinačnú aktivitu. Majú negat. polaritu a Mr 6.106. Pozostávajú z 3 segmentov integrovaných do 3 cirkulárnych, helikoidálnych nukleokapsidov, obsahujúcich aj RNA-polymerázu. Čeľaď zahrňuje 4 rody: Bunyavirus, →Phlebovirus, →Nairovirus (sú to typické arbovírusy – prenášaju ich článkonoţce) a → Hantavirus (neprenášajú ich článkonoţce). Bunyavírusy – rod vírusov z čeľade →Bunyaviridae (asi 145 druhov, 16 sérol. podskupín). Sú málo odolné voči fyz. a chem. vplyvom. Replikujú sa v cytoplazme, kde dozrievajú pučením do cysterien Golgiho aparátu. Novotvorené virióny opúšťajú bunku fúziou vakuoly obsahujúcej vírusy s bunkovou membránou, al. po lýze infikovanej bunky. Patrí sem vyše 100 druhov vyskytujúcich sa v rôznych prírodných ohniskách. Napr. vírus La crosse vyvoláva kalifornskú horúčku. Rezervoárom nákazy sú veveričky, prenášačom komáre Aedes a mosky-ty. Vírusy Ťahyňa a Čalovo sa vyskytujú na juţnom Slovensku, v Česku v povodí rieky Dyje. Rezervoárom nákazy sú králiky a zajace, prenášačmi komáre. U ľudí ţijúcich v oblastiach výskytu moţno zistiť protilátky proti tomuto vírusu, infekcia však prebieha väčšinou inaparentne al. ako ľahké horúčkové ochorenie. buparvakvón – 2-[[4-(1,1-dimetyletyl)cyklohexyl]metyl-3-hydroxy-1,4-naftaléndión, C21H26-O3, Mr 326,44; analóg hydroxynaftochinónových antimalarík; pouţíva sa vo veter. med. ako antiprotozoikum, účinné proti teileriám (Butalex®). Buparvakvón Bupatol® inj., tbl. (Gedeon Richter) – Bamethani sulfas 50 mg v 1 amp. 1 ml; 25 mg v 1 tbl.; vazodilatans →bametánsulfát. Buphedrin® (Tatsumi) – periférne vazodilatans; →nylidrín. Buphenine® – vazodialatns; hydrochlorid →nylidrínu. buphthalmia, ae, f. – [g. boús zviera, dobytok + g. ofthalmos oko] buftalmia, chorobné rozšírenie očnice, syn. hydroftalmus. Vzniká následkom zvýšenia vnútroočného tlaku (glaukóm) v čase, keď sú steny oka, skléra a rohovka ešte poddajné a neodolajú tlaku, takţe celé oko sa zväčšuje. Ak glaukóm vznikne po 10. r. ţivota, b. nevzniká. buphthalmus → bupthalmia. Buphtalmum salicifolium L. – volské oko vŕbolisté (čes. volovec vrbolistý) trváca, 15 – 70 cm vysoká, mäkká chlpkatá rastlina z čeľade astrovitých (Asteraceae). Má uzlovitý podzemok valcovitého tvaru a priamu byľ, celistvo okrajové al. so zúbkatým okrajom, na obidvoch stranách pritisnuto chlpkaté. Čepeľ sa pomaly zuţuje do krátkej listovej stopky. Úbory sú v priemere 2 – 6 cm široké. Jazykovité kvety sú ţltkavej farby. Polodom je naţka s trojuholní-kovým prierezom, okrajové naţky bývajú krídlaté, vnútorné oblé, holé, bez chocholca. Kvitne v júni aţ sepetembri. U nás sa vyskytuje najmä v severnej, vápencovo-dolomitovej oblasti. Rastie obyčajne v skupinkách na svetlých okrajoch lesov, v kroviskách na svetlých kamenis-tých stráňach, polosuchých trávnatých svahoch na minerálne bohatých vápencových pôdach, ale aj v pieskovci al. na ţule. Patrí k chráneným druhom. Buhpthalmum salicifolium bupirimát – 5-butyl-2-(etylamino)-6-metyl-4-pyrimidylester kys. dimetylsulfámovej, C13H24N4O3S, Mr 316,42; fungicídum (Nimrod®). Bupiramát Bupivacaini hydrochloridum →Marcaine ® inj., →Marcaine -Adrenaline® inj.; →bupivakaín. Bupivacaini hydrochloridum monohydricum →Marcaine Spinal Heavy 0,5 %® inj.; → bupivvakaín. bupivakaín – 2-piperidínkarboxamid 1-butyl-N-(2,6-dimetylfenyl) monohydrochlorid monohydrát, lokálne anestetikum. Je to biely kryštalický prášok, dobre rozp. v 95 % liehu, rozp. vo vode, slabo rozp. v chloroforme a acetóne. B. blokuje tvorbu a vedenie nervových vzruchov, najmä zvýšením prahu elekt. excitácie v nerve, spomalením propagácie nervových impulzov a zníţením rýchlosti vzostupu akčného potenciálu. Postup anestézie závisí od priemeru nervu, myelinizácie a rýchlosti vedenia postihnutého nervových vláken. Poradie straty funkcií nervu: 1. bolesť; 2. teplota; 3. dotyk; 4. propriocepcia; 5. tonus kostrového svalu. Bupivakaín Klin. farkamológia – následkom systémovej resorpcie b. sa dostavujú účinky na kardiovaskulárny systém a CNS. Koncentrácia b. v krvi po th. dávkach vyvoláva len minimálne zmeny vedenia, excitability, refraktérnosti, kontraktility myokardu a periférnej vazodilatácie. Pri toxických koncantráciách b. nastáva zníţenie vodivosti a excitability, kt. môţu vyvolať AV blokády, komorové arytmie aţ zastavenie srdcovej činnosti a exitus. Tieto zmeny sa dostavujú napr. pri vpravení b. do krvného riečiska. Preto sa má b. podávať frakcionovane vo vzostupných dávkach. Po resorpcii b. do obehu nastáva stimulácia CNS, kt. sa prejaví nepokojom, triaškou, zášklbmi aţ konvulziami; po nej sa dostavuje útlm, kóma a paralýza dýchania. Prim. depresívne b. pôsobí na prdĺţenú miechu a vyššie centrá. Fáza depresie sa môţe zjaviť aj bez fázy excitácie. Faramkokinetika – rýchlosť systémovej resorpcie b. závisí od od celkovej dávky a koncent-rácie liečiva, spôsobu aplikácie, vaskularizácie tkaniva a prítomnosti adrenalínu v rozt. anestetika. Adrenalín v koncentrácii 1:200 000 (5 mg/l) zniţuje rýchlosť resorpcie, spomaľuje nástup a predlţuje trvanie anestézie. Nástup účinku b. je rýchlejší a účinok trvá dlhšie ako pri iných anestetikách. Analgézia pretrváva aj po obnovení citlivosti, čím sa zniţuje následná potreba analgetík. Nástup účinku pri dentálnej inj. sa dostavuje po 2 – 10 min a anestézia trvá 2 – 3-krát dlhšie ako pri lidokaíne a mepivakaíne, niekedy aţ 7 h. B. prechádza pasívnou difúziou placentárnou membránou, a to v závislosti od väzby b. na plazmatické proteíny, stupňa ionizácie a stupňa rozpustnosti v lipidoch; difunduje len voľné liečivo. Po i. v. aplikácii sa b. distribuje do troch kompartmentov: 1. intrfavaskulárneho; 2. vysoko perfundovaných orgánov (mozog, srdce, pľúca, obličky, a pečeň); 3. slabo perfundovaných orgánov (svalstvo, tuk). Po inj. b. pri kaudálnej, epidurálnej blokáde al. blokáde periférneho nervu sa vrchol koncentrácie b. v krvi dostavuje po 30 – 45 min, potom nastáva jej pomalý pokles v priebehu 3 – 6 h. Farmakokinetiku výrazne ovplyvňujú systémové ochorenia, hepatopatie, nefropatie, pridanie adrenalínu, faktory ovplyvňujúce pH moču, prietok krvi obličkami, spôsob aplikácie b. a vek pacienta. Polčas elimácie b. u dospelých je 2,7 h, u novorodencov 8,1 h. B. sa metabolizuje prim. v pečeni, a to konjugáciou s kys. glukurónovou. Pacienti s hepatopatiami sú citlivejší na toxický účinok b. Hlavným metabolitom b. je pipekoloxidín. B. a jeho metabolit sa vylučuje najmä obličkami, ich exkrécia závisí od prietoku krvi obličkami a faktorov ovplyvňujúcich pH moču. V nezmenenej forme sa vylučuje len 6 % b. V th. dávkach b. nedráţdi a nepoškodzuje infiltrované tkanivo a nevyvoláva methemoglobinémiu. Indikácie – lokálna a regionálna anestézia, analgézia pri chir. a dentálnych výkonoch, dg., th. procedúrach. Pri pôrode sa pouţíva len 0,25 a 0,5 % rozt. B. je dostupný v sterilnom izotonickom rozt. s adrenalínom (vo forme bitartátu) al. bez neho 1:200 000 na lokálnu infiltráciu, blokádu periférnych nervov, kaudálnu a epidurálnu anestéziu. Podáva špecialista vybavený moţnosťami resuscitácie. Kontraindikácie – pôrodnícka paracervikálna blokáda (vyvoláva bradykardiu a exitus plodu), hypersenzitivita na zloţky preparátu, ako aj iné anestetiká amidového typu. Nežiaduce účinky – podobajú sa neţiaducim účinkom pri iných anestetickách amidového typu. Ich hlavnou príčinou je nadmerná koncentrácia b. v plazme po jeho neúmyselnom i. v. podaní al. pomalšej metabolickej degradácii. Najčastejšie akút. neţiaduce účinky sa týkajú kardiovaskulárneho a centrálneho nervového systému. Väčšina z nich závisí od dávky a plazmatickej koncentrácie, podmienenej predávkovaním, rýchlou resorpciou b. z miesta aplikácie, zníţenou toleranciou a neúmyselným podaním do krvného riečiska. Neúmyselná subarchnoidálna aplikácia b. počas kaudálnej al. lumbálnej epidurálnej blokády al. blokády nervu blízko chrbtice (najmä v oblasti hlavy a krku) má za následok hyperventiláciu al. apnoe. Nadmerná motorická blokáda pri predávkovanej vysokej miechovej blokáde môţe zapríčiniť stratu sympatikového tonusu s ťaţkou hypotenziou a paralýzu dýchacích svalov s hypoventiláciou. Individuálnu toleranciu b. môţu zníţiť faktory ovplyvňujúce väzbu b. na plazmatické proteíny, ako je acidóza, systémové ochorenia s poruchou proteosyntézy al. kompetícia iných liečiv s väzbovým miestami bielkovín plazmy. Postihnutie CNS – charakterizuje excitácia, príp. depresia. Nepokoj, úzkosť, závraty, tinitus, poruchy videnia a tras sa obyčajne zjavujú pred konvulziami, kt. sa vyskytujú asi v 0,1 % prípadov. Excitácia však môţe byť len krátka al. chýba a rýchlo sa dostavuje útlm CNS – spavosť, bezvedomie a zastavenie dýchania. K ďalším poruchám CNS patrí nauzea, vracanie, triaška, mióza. Kardiovaskulárne reakcie – sú následkom toxického pôsobenia b. na myokard. Prejavujú sa zníţením minútového vývrhu, blokádami, hypotenziou, bradykardiou, komorovými arytmiami (komorová tachykardia, komorová fibrilácia). Konvulzie následkom hypoxie, hyperkapnie a acidózy podstatne zvyšujú spotrebu kyslíka a produkciu oxidu uhličitého a môţu vyvolať zastavenie srdcovej činnosti. Alergické účinky – sú zriedkavé; môţu byť zapríčinené precitlivenosťou na zloţky prípravku. Charakterizuje ich urtikária, pruritus, erytémy, angioneurotický edém, nauzea, vracanie, závraty, synkopa, nadmerné potenie, zvýšenie telesnej teploty, a anafylaktoidné reakcie s ťaţkou hypotenziou. Známe sú skríţené reakcie medzi anestetikami amidového typu. Neurol. účinky – po epidurálnej a kaudálnej anestézii vzniká spinálna blokáda rôznej extenzity, hypotenzia následkom spinálnej blokády, retencia moču, inkontinencia stolice a moču, strata citlivosti v perineálnej oblasti a sexuálnych funkcií, parestézie, slabosť, paralýza dolných končatín a strata funkcie sfinkterov. K ďalším účinkom patria bolesti hlavy, chrbta, septická meningitída, meningizmus, spomalenie pôrodu, parézy hlavových nervov následkom následkom straty mozgovomiechového moku. Po iných spôsoboch aplikácie sa môţe dostaviť trvalá anestézia, parestézie, paralýzy. Všetky tieto účinky môţu byť mierne, neúplné, ale aj ireverzibilné. Prvá pomoc pri predávkovaní – pri hypoventilácii: zabezpečenie voľných dýchacích ciest a asistované al. riadené dýchanie 100 % kyslíka, zabezpečenie ventilácie s pozitívnym pretlakom maskou. Pri konvulziách bez útlmu CNS a srdcovej činnosti sa podáva 50 – 100 mg sukcinylcholínu i. v., 5 – 10 mg diazepamu al. 50 – 100 mg tiopentalu i. v. Umoţnia aplikáciu umelého dýchania, môţu však prehĺbiť útlm CNS, dýchania a srdcovej činnosti. Osvedčuje sa aj i. v. podanie barbiturátov, antikonvulzív a myorelaxancií. Treba pritom sledovať stav obehu a v prípade potreby podať infúziu, príp. vazokonstrikčné látky (noradrenalín, efedrín). Pri neúspechu riadenej ventilácie maskou al. nemoţnosti udrţať voľné dýchancie cesty je indikovaná endotracheálna intubácia. –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Spôsob aplikácie Koncentrácia –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– • lokálna ifiltrácia 0,25 % • blokáda periférnych nervov 0,25 a 0,5 % • retrobulbártna blokáda 0,75 % • blokáda symaptika 0,25, 0,5 a 0,75 % • lumbálna epidurálna blokáda 0,25, 0,5 0,75 % (0,75 % sa nehodí na pôrod) • kaudálna blokáda 0,25 a 0,5 % • epidurálna testovacia dávka 0,5 % s adrenalínom 1:200 000 • dentálna blokáda 0,5 % s adrenalínom 1:200 000 –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Odporúčané koncentrácie a dávky bupivakaínu –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Typ blokády Koncentrácia ml mg Motorická blokáda* % –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Lokálna infiltrácia 0,25**** do max. do max. – Epidurálna blokáda 0,75**** 10 – 20 75 – 100 úplná 0,5**** 10 – 20 50 – 100 mierna aţ úplná 0,25**** 15 – 30 75 – 100 čiastočná aţ mierna Kaudálna blokáda 0,5**** 15 – 30 75 – 150 mierna aţ úplná 0,25**** 15 – 30 37,5 – 75 mierna Blokáda periférnych 0,5**** 5 – max. 25 – max. mierna aţ úplná nervov 0,25**** 5 – max. 12,5 – max. mierna aţ úplná Retrobulbárne podanie*** 0,75**** 2 – 4 15 – 30 – Blokáda sympatika 0,25 20 – 50 50 – 125 – Dentálna anestézia*** 0,5 s adr. 1,8 – 3,6 9 – 18 – Epidurálna testovacia 0,5 s adr. 2 – 3 10 – 15 (10 – 15 mg adrenalínu) *Pri kontinuálnom (intermitentnom) podávaní opakované dávky zvyšujú stupeň motorickej blokády. Prvá opa- kovaná dávka 0,5 % rozt. môţe vyvolať motorickú blokádu. Blokáda interkostálnych nervov 0,25 % rozt. pri vnútrobrušnej operácii ** Na jednorazovú, nie intermitentnú epidurálnu anestéziu (civkou). Nehodí sa na pôrod ***Pozri neţiaduce účinky ****Rozt. s adrenalínom al. bez neho Interakcie – preparáty s adrenalínom a noradrenalínom podané pacientom liečeným inhibítormi monoaminooxidázy al. tricyklickými antidepresívami môţu vyvolať ťaţkú, dlhodobú hypertenziu. Súčasné podanie vazodepresorických látok a oxytocínových námeľových preparátov môţe mať za následok ťaţkú hypertenziu a cerebrovaskulárne príhody. Butyrofenóny a fenotiazíny môţu zníţiť al. zrušiť presorický účinok adrenalínu. Prípravky – Anekain®, Marcaine®; hydrochlorid Marcain hydrochloride® s adrenalínom 1:200 000, Marcaina®, Carbostesin®. Bupleuri radix – koreň rastliny Bupleurus, nachádza sa v japonskej tradičnej kombinácii rastlinných drog na perorálne pouţitie; fytofarmakum (→TJ -96 Tsumura Saiboku TO® grn.). bupranolol – syn. bupranol, antihypertenzívum, antianginózum, antiarytmikum (Ophtorenin®; hydrochlorid – Betadran®, Betadrenol®, Looser®, Panimit®). Burpanolol Buprenox® (Norwich) – narkotické analgetikum; →buprenoxín. buprenorfín – narkotické analgetikum s účinkom agonistu-antagonistu, derivát tebaínu, [5,7(S)]-17-(cyklopropylmetyl)--(1,1-dimetyl)-4,5-epoxy-1,19-dihydro-3-hydroxy-6-metoxy--metyl-6,14-eténmorfinan-7-metanol, hydrochlorid C29H41NO4.Cl, Mr 504,09. Je to biely prášok slabo kyslej reakcie, slabo rozp. vo vode. Klinická farmakológia – b. je parenterálne opioidové analgetikum, 0,3 mg má analgetický a tlmivý vplyv na dýchacie centrum ekvivalentný 10 mg morfínsulfátu. Je antagonistom morfínu s účinkom ekvivalentným naloxónu. Po i. m. inj. nastupuje účinok v priebehu 15 min, kt. vrcholí po 1 h a trvá 6 i viac h. Po i. v. je nástup účinku rýchlejší. Eliminačný t0,5 po i. v. podaní 0,3 mg b. je 2,2 (1,2 – 7,2) h. B. sa metabolizuje podobne ako morfín ai. fenolové opioidové analgetiká v pečeni; jeho klírens závisí od prietoku krvi pečeňou (napr. anestézia 0,5 % halotánom zniţuje prietok krvi pečeňou o 30 %). B. sa viaţe na vysokoafinitné opiátové -receptory v CNS, z kt. sa uvoľňuje veľmi pomaly. Preto jeho účinok trvá dlhšie ako účinok morfínu. Dávka 0,3 mg má podobný depresívny účinok na dýchanie ako 10 mg morfínu. Burpenorfín Indikácie – stredne silné a silné bolesti. Kontraindikácie – precitlivenosť na b. Zvýšenú opatrnosť si vyţadujú starší a bezvládni jedinci, pacienti s hepatopatiami, pneumopatiami a nefropatiami, myxedémom al. hypotyreó-zou, insuficienciou kôry nadobličiek, útlmom CNS al. kómou; rizikoví sú aj pacienti s toxic-kou psychózou, hypertrofiou prostaty, striktúrou uretry, akút. alkoholizmom, delírium tre-mens a kyfoskoliózou. B. môţe vyvoláva miernu psychickú a fyzickú závislosť. Nežiaduce účinky – asi v 2/3 prípadov sa dostavuje sedácia, s pacientom je však moţný kon-takt. Zriedkavejšia je nauzea, závraty (5 – 10 %); v 1 – 5 % prípadov sa pozoruje zvýšené potenie, hypotenzia, vracanie, mióza, bolesti hlavy, nauzea a vracie, hypoventilácia; v prejavy poruchy CNS (zmätenosť, poruchy videnia, eufória, slabosť, sucho v ústach, nervozita, depresia, poruchy reči, parestézie), kardiovaskulárne prejavy (hypotenzia, tachykardia, bradykardia), poruchy GIT (zápcha), respiračné poruchy (dýchavica, cyanóza), koţné prejavy (pruritus), očné poruchy (diplopia, poruchy vízu) a i. Závaţný je útlm dýchania, kt. sa môţe dostaviť aj po th. dávkach. Zvýšenú opatrnosť si vyţadujú najmä pacienti s poruchami funkcie pľúc (chron. obštrukčná choroba pľúc, cor pulmonale chronicum, zníţe-ná pľúcna rezerva, hypoxia, hyperkapnia al. útlm dýchania). Pri predávkovaní sa môţu dostaviť prejavy útlmu dýchania. V th. sa odporúča zabezepečiť priechodnosť dýchacích ciest, aplikovať asitované al. riadené dýchanie, podávanie kyslíka, i. v. aplikácia tekutín, vazopresorických látok a i. podporných prostriedkov; osvedčuje sa stimu-lácia dýchania (doxapram). Interakcie – b. podobne ako iné opioidové analgetiká zvyšuje účinok látok tlmiacich CNS, celkových anestetík, antihistaminík, benzodiazepínov, fenotiazínov a i. trankvilizérov, sedatív a hypnotík, alkoholu. Podobne ako iné opioidové analgetiká môţe zvyšovať intrakraniálny tlak; opatrnosť si preto vyţadujú pacienti s úrazmi hlavy, intrakraniálnymi procesmi ap. B. môţe vyvolať miózu a poruchy vedomia. Nepriaznivo ovplyvňuje činnosti, kt. vyţadujú sústredenosť (vodiči motorových vozidiel ap.). Prípravky – hydrochlorid – Buprenex®, Temgesic® inj., Temgesic® inj. Buprenorphini hydrochloridum → buprenorfín. bupropión – syn. amfebutamón, (+)-2-(terc-butylamino)-3,-chlórpropiofenón (HCl), 1-(3-chlórfenyl-2-[(1,1-dimetyletyl)amino]-1-propanón, C13H18ClNO, Mr 239,74, sympatikomimetikum s antidepresívnym účinkom, štruktúrne podobný dietylpropiónu, príbuzný fenyletylamínom. Je to biely kryštalický prášok, horkej chuti, vyvoláva krátkodobé znecitlivenie sliznice ústnej dutiny; je ľahko rozp. vo vode. Mechanizmus antidepresívneho účinku nepoznáme. Inhibuje vychytávanie sérotonínu a noradrenalínu neurónmi, tento jeho účinok je však slabší ako účinok klasických tricyklických antidepresív. Mierne inhibuje aj vychytávanie dopamínu. V závislosti od dávky zvyšuje lokomotorickú aktivitu, vyššie dávky vyvolávujú stereotypné správanie experimentálnych zvierat, vysoké dávky konvulzie. Bupropión Po podaní p. o. sa vrchol plazmatickej koncentrácie dostavuje do 2 h, potom nastáva jej dvojfázový pokles. Polčas druhej (postdistribučnej) fázy je 14 (8 – 24) h. Po jednorazovej dávke 100 – 250 mg dosahuje v 6. h plazmatická koncentrácia v závislosti od dávky asi 30 % vrcholovej hodnoty. Biol. dostupnosť b. je asi 5 – 20 %. Po podaní 200 mg b. označeného 14C p. o. sa vylučuje 87 % močom a 10 % stolicou. Nezmenene sa však vylučuje len 0,5 %. Viaceré metabolity b. sú farm. účinné. Vznikajú redukciou karbonylovej skupiny, príp. hydroxyláciou terciárnej butylovej skupiny b. Známe sú 4 zásadité metabolity: erytro- a treo-aminoalkoholy b., erytroaminodiol b. a morfolinolový metabolit, kt. vzniká hydroxyláciou terc. butylovej skupiny. Priemerná t0,5 b. je 10,7 – 13,8 h, t0,5 hlavného metabolitu 22,2 h, takţe jeho plazmatická koncentrácia býva pri dlhšom podávaní b. vyššia. Preto sú dôleţité faktory ovplyvňujúce jeho metabolizmus (hepatopatie, kongestívne srdcové zlyhanie, vek, súčasné podávanie iných liekov ap.) a exkréciu. Indikácie – depresívne stavy. Kontraindikácie – kŕčové stavy; predisponujúcim faktorom sú kŕčové stavy v anamnéze, prekonaný úraz hlavy, nádor mozgu, súčasné uţívanie liekov zniţujúcich prah kŕčov, náhle vynechanie benzodiazepínov ap. Nemá sa podávať pacientom s anamnézou bulímie al. anorexia nervosa (vyšší výskyt kŕčov) a uţívajúcim inhibítory MAO (aţ 14 d po ich vynechaní), alergia na b. Nežiaduce účinky – agitovanosť, sucho v ústach, nespavosť, bolesti hlavy migrénového charakteru, nauzea, vracanie, zápcha, tras; asi v 0,4 % sa dostavujú konvulzie. Dávkovanie – podáva sa p. o. v dávke 150 – 450 mg/d. Má sa podávať vo vzostupných dávkach, jednotlivá dávka nemá prekročiť 150 mg, denná dávka 450 mg/d. Prípravky – hydrochlorid C13H19Cl2NO – Wellbatrin®, Wellbutrin® Burroughs Wellcome). buramát – (fenylmetyl)karbámovej, C10H13NO3, Mr 195,21; antikonvulzívum, antipsychoti-kum (Hyamate®). Buramát Burdachov reťazec – [Burdach, Karl Friedrich, 1776 – 1847 nem. fyziológ pôsobiaci v Kráľovci (Kö-nigsberg) ] fasciculus cuneatus, laterálna časť systému zadných povrazcov miechy. Pozostáva z vláken zadných rohov miechy, kt. vychádzajú z hornej polovice tela (kraniálne od Th4); →miecha; →Gollov reťazec. Bureauov syndróm – [Bureau, Yves, franc. dermatológ pôsobiaci v Nantes] → syndrómy. Bureauov-Barrièrov syndróm – [Bureau, Yves, franc. der- matológ pôsobiaci v Nantes; Barrière, Henri, franc. radiológ pôsobiaci v Nantes] → syndrómy. Burghardtov príznak → príznaky. Burgiov syndróm – [Burgio, R., tal. lekár pôsobiaci v Pavii] → syndrómy. Burgodin® tbl. (Janssen) – Bezitramidum 5 mg v 1 tbl. Analgetikum-anodynum; →bezitramid. Burian, František – [1881–1965] čes. plastický chirurg. Bol prof. Univerzity Karlovej, prednostom kliniky plastickej chirurgie LF hygienickej v Prahe, akademik ČSAV, nositeľ Rádu republiky a medaily J. E. Purkyňu, čestný člen viacerých zahraničných vedeckých spoločností. Vlastné pôvodné postupy uplatnil pri plastických operáciách rázštepov, chir. th. poranení tváre, rúk a th. popálenín. Publikoval mnoho odborných prác (Fyziologické opero-vání, 1945; Chirurgie rozštěpů rtu a patra, 1954; Vrozené vady obličeje, 1957; populárne dielo Plastická chirurgie, 1959 a i.). Burianova operácia lagoftalmu – [Burian, František, 1881–1965, praţský plastický chirurg] →operácie. Burinex® (Leo Pharm) – diuretikum; →bumetanid. Burkeovej syndróm – [Burkeová, Valerie, austr. pediat- rička pôsobiaca v Melbourne] →syndrómy. Burkittov nádor – (Burkitt, Denis, *1911, angl. lekár pôsobiaci v odbore tropická medicína v Edinburghu) syn. epidemický lymfóm, malígny lymfoblastický lymfóm monoklonového pôvodu z B-lymfocytov. Prvý ho opísal r. 1958 Burkitt, O,Connor a Davis (1960), Dorfman (1965) a i. Malígny lymfóm s vysokým stupňom malignity, vyvolaný pp. Epsteinovým-Barrovej vírusom (EBV). Vyskytuje sa skoro výlučne u detí, prevaţne muţského pohlavia (3:1). Postihuje často čeľusť a rôzne brušné orgány. Rizikovým faktorom je perinatálna infekcia vírusom. Na bunkách lymfómu sú prítomné antigény B1, ale chýbajú antigény B2; je prítomný antigén cALL a antigény Ia (HLA-DR) a imunoglobulín typu IgM. Cytogeneticky sa v časti prípadov zisťujú chromozómové aberácie. Väčšina buniek lymfómu vykazuje špecifickú translokáciu na chromozóme 8 (8q24) a buď na chromozóme 2, 14 al. 22. Typ imunoglobulínov produko-vaný týmito B-bunkami translokáciou 8;22 ľahké povrazce l a s translokáciou 8;14 obidva typy ľahkých povrazcov. Analógom B. n. je myší plazmocytóm so špecifickou translokáciou na chromozóme 15 a 12 al. 6. Predpokladá sa, ţe EBV je polyklonový aktivátor B-lymfocytov. B. n. má dva varianty: 1. africký variant vyskytujúci sa v tropickej Afrike a Novej Guinei; 2. amer. variant s výskytom v Latinskej Amerike. V rovníkovej Afrike, kt. je endemickou oblas-ťou B. n., je postihnutých infekciou EBV 80 % detí. Malária, kt. je tu tieţ endemická, pôsobí imunosupresívne. Polyklonová proliferácia B-lymfocytov v prítomnosti nepotlačených T-lymfocytov prebieha nekontrolovane a rozmnoţuje tak pp. populáciu buniek vnímavých na translokáciu. Asi v 55 % afrického typu je nádorovo postihnutá čeľusť s následnou deformáciou tváre. Pri amer. type je postihnutie čeľuste zriedkavejšie. Pri obidvoch typoch bývajú postihnuté retroperitoneálne orgány, najmä obličky, vaječníky. Niekedy ide o izolované nádory štítnej ţľazy, distálnych koncov dlhých kostí, koţe, testes, prsnej ţľazy a priušnice. Zriedkavejšie je postihnutie lymfatických uzlín, pľúc, mediastína, pečene, sleziny. Retroperitoneálne al. extradurálne nádory môţu vyvolať paraplégiu. Postihnutie CNS je časté pri relapse choroby po remisii dosiahnutej chemoterapiou. Zriedkavejšie sa zisťujú nádorové masy v bru-chu. Rýchlo rastúci lymfóm môţe zapríčiniť obštrukciu čreva, ureterov, dýchacích ciest. Dg. – má sa vzhľadom na rýchlo rastúci nádor a nebezpečie stlačenia dýchacích ciest, čreva, močových ciest stanoviť čo najskôr. Dg. sa stanovuje vyšetrením KO, diferenciálneho leukogramu, kostnej drene, histol. vyšetrenia lymfatických uzlín, počítačovou tomografiou, sonografiou a scintigrafiou pomocou rádioaktívne značeného gália, kt. sa rýchlo hromadí v lymfómovom tkanive. V KO býva ľahká mikrocytová anémia, počet leukocytov kolíše, nesegmentované formy bývajú rozmnoţené. Asi v 10 % prípadoch ide o obraz akút. lymfoblastickej leukémie. Kostná dreň býva postihnutá asi v 20 %. V roztere z nádorového tkaniva, kde býva veľká variácia veľkosti lymfatických buniek 10 – 25 mm, s veľkým jadrom, retikulárnym usporiadaním chromatínu, 2 – 5 jadierkami, malým mnoţstvom bazofilnej cyto-plazmy, obsahujúcej väčšinou tukové vakuoly. Iné vakuoly sú v jadrách. V histol. rezoch ide o monotónny obraz nediferencovaných guľovitých al. oválnych buniek s niekt. makrofágmi, čím vzniká obraz prirovnávaný pri menšom zväčšení k hviezdnatej oblohe. Pri cytogenetic-kom vyšetrení bývajú v 30 % prípadov translokácie dlhých ramienok chromozómov, najčastejšie ako t(8q–, 14 q+); pri neafrickom type translokácie t(2q–, 8q+), t(8q+, 22q–). Dfdg. – akút. lymfoblastická leukémia, rôzne typy myeloblastických leukémií, zle diferencovaný lymfocytový malígny lymfóm. Th. – metódou voľby je systematická chemoterapia. Ide o kombináciu cyklofosfamidu, vinkristínu, metotrexatu, cytozínarabinozidu, kt. vedie k remisii asi v 77 %. Ak nedôjde pri lokalizovanej forme B. n. k relapsu do 2 r., moţno pokladať chorobu za vyliečenú. Nádory postihujúce lymfatické uzliny majú horšiu prognózu ako nádory postihujúce čeľusť. Včasný relaps sa dostavuje do 3 mes., neskorý neskôr, aj po niekoľkých r. Burkov syndróm – [Burka, Edward, amer. internista pôsobiaci v New Yorku] → syndrómy. burned-out-tumor – [angl. burned out vypálený] tzv. vyhasnutý nádor; deštrukcia al. regresia prim. nádorového tkaniva následkom reaktívneho zápalu. Pozoruje sa pri seminóme testes. Burnet, Franck Macfarlane sir – (*1899) austr. virológ a imunológ. Vyslovil predpoklad, ţe organizmus môţe nadobudnúť toleranciu v najranejších vývojových štádiách. Tento predpoklad sa potrvdil experimentálne. R. 1960 dostal Nobelovu cenu s P. B. Medawarom za objav získanej imunologickej tolerancie. Burnettov roztok →roztoky. Burnettov syndróm – (Burnett, Charles H., *1901, amer. lekár) milk-alkali →syndróm. burning feet syndrome – [angl. to burn horieť + feet nohy]: ,,sy. pálenia nôh“, syn. Gopalanov sy., nutričná →melalgia. Buronil® 25 a 50 mg dr. (Lundbeck) – Melperoni hydrochloridum 25 al. 50 mg v 1 dr.; butyrofenónové neuroleptikum; →melperón. Buronit® – neuroleptikum; hydrochlorid →melperónu. Burowov roztok – [von Burow, Karl August, 1809 – 1874, nem. chirug pôsobiaci v Königs-bergu] →roztoky. Burowov trojhran – [von Burow, Karl August, 1809 – 1874, nem. chirug pôsobiaci v Königsbergu] trojhranná časť koţe na plastické krytie defektu v susedstve. Burowova plastika hornej pery – [von Burow, Karl August, 1809 – 1874, nem. chirug pôsobiaci v Königsbergu] spočíva v tom, ţe sa od defektu na kaţdú stranu vyreţú pruhy kôţe široké na výšku pery. Koţa tváre za stopkou lalokov sa mobilizuje a laloky zošijú v strednej čiare pery. Pritom vznikajú po stranách nadbytkom koţe záhyby, kt. sa vyrovnajú tým, ţe sa vyreţú klínovité dielce koţe. Burowove žily – [von Burow, Karl August, 1809 – 1874, nem. chirurg pôsobiaci v Kráľovci (Königsberg)] venózne spojky paraumbilikálnych ţíl a ţíl močového mechúra. Prebiehajú kaudálne od pupka pozdĺţ lig. umbilicale medianum. Často sú spojené s vv. epigastricae inferiores (Braune). Burq, Victor – (1823 – 1884) franc. lekár. Bol zakladateľom ,,metaloterapie“. Zaoberal sa štúdiom účinku kovov na organizmus. Vonkajšia a vnútorná aplikácia kovov vychádza z tradícií magnetoterapie a elektroterapie 18. stor. a inšpirovala sa →mesmerizmom. R. 1850 skúmal účinok kovových platničiek u nevyliečiteľných hysterických pacientov, čím dal impulz aj výskumom J. M. Charcota, kt. sa zaoberal hystériou a hypnózou a pri svojich pokusoch pouţíval kovy a magnety. R. 1851 napísal dizertačnú prácu Nouvelle doctrine et nouveau traitement des maladies nerveuses. Burriho jednobunková pôda – (Burri, Robert, 1867 – 1952, nem. bakteriológ pôsobiaci v Liebefelde pri Berne): výskumná metóda na získanie čistých kultúr. Kvapka tušu sa zmieša s kvapkou vyšetrovaného materiálu, rozprestrie sa do tenkej vrstvy a nechá pomaly zaschnúť. Po pridaní kvapky séra a príp. ofarbení zriedeným karbolfuchsínom al. metylénovou modrou sa v preparáte hľadajú spirochéty. B. m. je pomerne hrubá, preto sa nahradila vyšetrovaním spirochét v tmavom poli. Burriho metóda – negat. znázornenie baktérií; –streptokoky. bursa, ae, f. – [l.] vačok; →burase synioviales. Prehľad búrz Bursa anserina – nachádza sa medzi pes anserinus a tíbiou; často býva spojená s b. m. sartorii propria (obr. 10). Bursa bicipitogastrocnemialis – dolieha z vnútra na začiatok bočnej hlavy m. gastrocnemius a m. plantaris, zvonka sa dotýka úponovej šľachy m. biceps femoris. Vzadu susedí s n. fibularis comunis. Vyskytuje sa zriedka. Bursa bicipitoradialis – nachádza sa medzi úponovou šľachou horného ramena m. biceps humeri a tuberculum ossis radii (obr. 5). Bursa capitis tibialis (med.) m. gastrocnemii – leţí pod vnútornou hlavou m. gastrocnemius tak, ţe vpredu nalieha na kĺbové púzdro a vnútorný hrbol stehnovej kosti; býva spojená s kĺbovou dutinou. Bursa coccygica – nachádza sa na dolnom konci kostrče pri odstupe septum anococcygicum. Bursa cubitalis interossea – leţí medzi úponovou šľachou m. biceps brachii (na vonkajšej strane) a lakťovou kosťou spolu s chorda obliqua (na vnútornej strane); zjavuje sa častejšie u starších (obr. 5). Bursa Fabricii →Fabriciova burza. Bursa glutaeofemoralis – dve aţ tri nepravidelne sa vyskytujúce b. pri úpone m. glutaeus ma-ximus na tuberositas glutaea pri odstupe m. vastus lateralis. Bursa ilica subtendinea – nachádza sa medzi úponom m. iliopsoas a trochanter minor stehnovej kosti. Bursa iliopectinea – nachádza sa na prednej stene púzdra bedrového kĺbu a pod m. iliopsoas; u dospelých je asi v 15 % spojená s dutinou bedrového kĺbu (obr. 7). Bursa infrahyoidea – vačok pod jazylkou (obr. 1). Bursa infrapatellaris profunda – leţí pod lig. patellae proprium, tesne nad tuberositas tibiae, kde sa vsúva medzi tíbiu a lig. patellae; pod ňou leţí b. tuberositatis tibiae subcutanea (obr. 8). Bursa infrapatellaris subcutanea – nachádza sa medzi koţou a lig. patellae. Bursa intermetacarpophalangicae – leţia dorzálne od ligg. capitulorum ossium metacarpi transversa, medzi hlavičkami II. – V. zápästnej kosti tak, ţe oddeľuje šľachy dlaňových a chrbto-vých medzikostných svalov. Bursa intermetatarsophalangicae – nachádzajú sa medzi hlavičkami II. – V. metatarzálnej kosti. Bursa intermusculorum glutaeorum – vačok, kt. leţí medzi sedacími svalmi (obr. 6). Bursa intratendinea olecrani – leţí v úponovej šľache m. triceps humeri v blízkosti olekranónu (obr. 5). Bursa ischiadica m. glutaei maximi – nachádza sa medzi hmotou najväčšieho sedacieho svalu a sedacím hrbolom; pod ňou leţia ešte odstupy m. biceps femoris a m. semitendineus (obr. 6). Bursa ischiadica musculi obturatorii interni – b. musculi obturatorii interni. Bursa mucosae – syn. → bursae synoviales. Bursa musculi – svalový vačok. Bursa musculi bicipitis femoris inferior distalis – nachádza sa medzi vonkajším bočným väzom kolenového kĺbu a úponovou šľachou m. biceps femoris tak, ţe väz je pred a šľacha za ňou. Bursa musculi bicipitis femoris superior (proximalis) – leţí pod sedacím hrbolom medzi odstupovými šľachami m. biceps femoris a m. semimembranaceus; vyskytuje sa zriedka (obr. 6). Bursa musculi coracobrachialis – veľká b. pod processus coracoides pred horným oddielom úponovej šľachy m. subscapularis odstupovou šľachou m. coracobrachialis. Bursa musculi extensoris carpi radialis brevis – leţí pod úponovou šľachou svalu a základňou III. záprstnej kosti. Bursa musculi flexoris carpi radialis →vagina tendinis m. flexoris carpi radialis. Bursa musculi flexoris carpi ulnaris →vagina tendinis m. flexoris carpi ulnaris. Bursa musculi gastrocnemii medialis – nachádza sa medzi odstupom vnútornej hlavy m. gastrocnemii a vnútorným hrbolom stehnovej kosti; niekedy obsahuje sezamskú kostičku. Bursa musculi infra spinam – malá b. medzi úponovou šľachou svalu pred hrebeňom a stenou ramenného kĺbu. Bursa musculi obturatorii interni – b. ischiadica m. piriformis, nachádza sa v menšom sedacom záreze (incisura ischiadica minor) pod ohýbačom m. obturatoris internus (obr. 6). Bursa musculi piriformis – nachádza sa v priestore medzi úponom m. piriformis, stehnovou kosťou a m. gemellus sup. (obr. 6). Bursa musculi poplitei – (recessus subpopliteus) pretiahla b. pod úponom m. popliteus v tesnom susedstve laterálnych meniskov pri vonkajšom hrbole tíbie a vnútornej ploche lig. collaterale fibulare; súvisí obyčajne s dutinou kolenového kĺbu dvoma štrbinami nad a pod laterálnym meniskom (obr. 11). Bursa musculi semimembranosi fibularis (lat.) – nachádza sa v priestore medzi vnútornou hlavou m. grastrocnemius, m. semimembranosus a kolenovým kĺbom, kt. leţí pod b.; často súvisí s kĺbovou dutinou (obr. 10). Bursa omentalis (obr. 1) – syn. cavum peritonei minus, supramezokolická časť brušnej dutiny. Počas vývoja je uloţená najprv vpravo od omentum minus, neskôr po rotácii ţalúdka, keď sa mení poloha omentum minus zo sagitálnej polohy do frontálnej, nachádza sa za ním a ţalúdkom. Vstup do b. o. (foramen epiploicum Windslowi) je úzky, asi 2 cm úzky otvor. Ventrálne ho ohraničuje pars hepatoduodenalis omenti minoris, dorzálne lig. (plica) hepatorenale, kaudálne duodenum, resp. nekonštantná riasa lig. duodeno-renale, krániálne pečeň (lobus caudatus). B. o. je na začiatku úzka (vestibulum), ohraničená vpredu od omentum minus, vzadu od prednej plochy hlavy pankresu. Ďalej vľavo a kraniálne sa vestibulum bursae omentalis ešte viac zuţuje (isthmus), lebo sem prominuje zo zadnej steny bursa omentalis tuber omentale pancreatis a peritoneálna riasa, plica gastropancreatica, pokrývajúca a. gastrica sin. Za istmom nasleduje vlastná b. o., vybiehajúca kraniálne do recessus cranialis (oesophagicus), vľavo do recessus lienalis (sinister) a kaudálne medzi obidva listy veľkej predstierky do recessus inferior (omentalis). Zadnú stenu b. o. tvorí nástenné peritoneum a naň prirastený pankreas, prednú stenu omentum minus a zadná plocha ţalúdka; → peritoneum (obr. 9). Bursa pharyngea – nekonštantná nepárová vkleslina v dorzálnej časti tonzily, kt. dno je fixované k lebečnej báze. Na tomto mieste sa počas vývoja dotýkala chorda dorsalis steny faryngu. Bursa praepatellaris subaponeurotica subfascialis – syn. b. praepatellaris subtendinea leţí pri báze pately, medzi jej prednou plochou a šľachou m. quadriceps femoris; vyskytuje sa asi v 80 %. Bursa praepatellaris subcutanea – nachádza sa v podkoţnom väzive medzi koţou a fasciou, pokrývajúcou ventrálnu stranu pately; vyskytuje sa v 88 % prípadov. Bursa praepatellaris subfascialis – konštantná b., leţiaca vo výške b. praepatellaris subcutanea medzi jej fasciou a šľachovými snopcami, kt. po povrchu pately zostupujú k lig. patellae. Bursa retrohyoidea – vačok za jazylkou (obr. 1). Bursa sinus tarsi – vačok v sinus tarsi medzi lig. talocalcaneare interosseum a okolitými kosťami. Bursa subacromialis – vačok pod nadpleckom a lig. coracoacromicum a nad úponom m. supra spinam a plecovým kĺbom (obr. 4). Bursa subcoracoidea – vačok na koreni processus coracoides; často súvisí s dutinou ramenného kĺbu. Bursa subcutanea – podkoţný vačok. Bursa subcutanea acromialis – nachádza sa pod nadpleckom a lig. coracoacromicale a nad úponom m. supraspinatus a ramenným kĺbom (obr. 3). Bursa subcutanea calcanea – nekonštantný vačok v podkoţnom väzive medzi koţou a Achillovou šľachou vo výške tuber calcanei. Bursa subcutanea digitorum dorsales – vačky pod koţou na dorzálnych aponeurózach extenzorov prstov vţdy v mieste medzičlánkových kĺbov. Bursa subcutanea epicondyli humeri radialis – podkoţný vačok vretennej nadhlavičky ramennej kosti. Bursa subcutanea epicondyli humeri ulnaris – podkoţný vačok lakťovej nadhlavičky ramennej kosti. Bursa subcutanea infrapatellaris – podkoţný vačok pod jabĺčkom (obr. 8). Bursa subcutanea malleoli fibulae (lat.) – leţí v podkoţnom väzive príslušného členka (obr. 12). Bursa subcutanea maleoli tibiae (med.) – leţí v podkoţnom väzive príslušného členka. Bursa subcutanea olecrani – vačok medzi koţou a lakťovým výbeţkom lakťovej kosti (obr. 5). Bursa subcutanea praepatellaris – vačok medzi koţou a jabĺčkom (obr. 8). Bursa subcutanea prominentiae laryngicae – podkoţný vačok hrtanového výčnelka. Bursa subcutanea trochanterica – podkoţný vačok, kt. leţí pod trochanter major (obr. 6). Bursa subcutanea tuberositas tibiae – vačok, kt. leţí pod tuberositas tibiae (obr. 8). Bursa subdeltoidea – vačok medzi hmotou m. deltoideus a veľkým hrbolčekom humeru (obr. 3). Bursa subtendinea iliaca – vačok, kt. leţí pod šľachou bedrového kĺbu (obr. 8). Bursa subtendinea musculi bicipitis femoris inferior – vačok, kt. leţí pod m. biceps femorus inferior (obr. 11). Bursa subtendinea musculi gastrocnemii lateralis – vačok, kt. leţí pod m. gastrocnemius lateralis (obr. 11). Bursa subtendinea musculi gastrocnemii medialis – vačok, kt. leţí pod m. gastrocnemius medialis (obr. 10 a 11). Bursa subtendinea musculi infraspinati – vačok, kt. leţí pod m. infraspinatus (obr. 4). Bursa subtendinea musculi latissimi dorsi – leţí tesne pri humere medzi úponovými šľachami m. latissimus dorsi (pred b.) a m. teres major (za b.) (obr. 3). Bursa subtendinea musculi lumbricalium pedis – tri stále vnútorné a jedna (malíčková) b. asi v 50 % na predných koncoch mm. lumbricales pedis medzi ich úponovými šľachami a li-gamenta capitulorum ossium metatarsi transversa. Bursa subtendinea musculi oturatorii interni – b. musculi obturatorii interni. Bursa subtendinea musculi pectinei – leţí tesne pod trochanter minor medzi úponovými časťami m. iliopsoas a m. pectineus; m. pectineus leţí za b., m. psoas pred ňou. Bursa subtendinea musculi pectoralis majoris – nachádza sa medzi zadnou plochou úponovej šľachy m. pectoralis major a prednou plochou dlhej hlavy m. biceps brachii. Bursa subtendinea musculi recti femoris – leţí medzi (pod) zahnutou úponovou šľachou m. rectus femoris a okrajom acetabula. Bursa subtendinea musculi sartorii propria – nachádza sa medzi šľachou m. sartorius, šľachou m. semitendinosus a m. semimembranosus. Bursa subtendinea musculi semimembranosi tibialis (med.) – leţí medzi úponom m. semimem-branosus a vnútorným hrboľom tíbie. Bursa subtendinea musculi sternohyoidei – nachádza sa pod telom os hyoideum na prednej ploche lig. thyrohyoideum medium, za zadnou plochou m. sternohydoideus a za krčnou fasciou. Zreteľnejšia a častejšia je u ţien; vyskytuje sa jedna leţiaca v strednej rovine al. dve, uloţené súmerne k strednej rovine. Bursa subtendinea musculi subscapularis – nachádza sa medzi prednou stenou puzdra pleco-vého kĺbu a zadnou plochou úponu m. subscapularis. Nahor zasahuje aţ k procesuss coracoi-deus; →bursa tendinis subscapularis. Bursa subtendinea musculi tensoris veli palatini – nachádza sa pod tenkou šľachou m. tensor veli palatini pri hamulus pterygoideus; →palatum molle. Bursa subtendinea musculi teretis majoris – leţí medzi úponom m. teres major a humerom. Bursa subtendinea musculi thyroidei – nachádza sa tesne pod veľkým rohom os hyoideum medzi membrana thyrohyoidea a vnútornou plochou úponu m. thyreohyoideus. Bursa subtendinea musculi tibialis anterioris – vačok medzi úponom m. tibialis posterior a I. klínovitou kosťou. Bursa subtendinea m. trapezii – vačok pod úponom m. trapezius (obr. 2). Bursa subtendinea musculi tricipitis brachii – vačok medzi úponom m. triceps brachii a lakťo-vou kosťou (obr. 5). Bursa subtendinea olecrani – leţí pod úponom m. triceps brachii a hornou časťou lakťového výbeţku. Bursa subtendinea praepatellaris – vačok, kt. leţí medzi jabĺčkom a šľachou m. quadriceps (obr. 8). Bursa subtendinea suprapatellaris – syn. subtendinea praepatellaris, rozsiahly vačok nachádza-júci sa 5 – 6 cm nad základňou pately pod m. quadriceps femoris pred kladkou stehnovej kosti. Jej prednú stenu tvorí šľacha m. quadriceps, zadnú stenu stehnová kosť. Končia sa na ňom snopce m. articularis genus. Takmer vţdy komunikuje s kĺbovou dutinou, takţe vzniká dojem, akoby bol jej výbeţkom; tvorí horný chobot kolena. Bursa suprapatellaris – vačok, kt. leţí nad jabĺčkom pod šľachou m. quadriceps femoris (obr. 8). Bursa synovialis – starší názov bursae mucosae, synoviálne vačky, mazové vačky, tvoria sa v riedkom väzive v okolí svalov a šliach na miestach, kde pri činnosti svalov nastáva značné trenie medzi svalom a okolitými útvarmi (kosťami, kĺbovými puzdrami a okolitými svalmi). Riedke väzivo reaguje na mechanický podnet tým, ţe sa medzi jeho lamelami tvorí štrbina a riedke väzivo sa okolo tejto štrbiny zahusťuje vo forme steny, podobnej synoviálnej membráne kĺbového púzdra. V štrbine sa nachádza malé mnoţstvo synoviálnej tekutiny, kt. uľahčuje kĺzanie stien vačku po sebe. Za normálnych okolností sú b. s. virtuálnou štrbinou, kt. získava podobu skutočných vačkov po ich arteficiálnom naplnení, majú vajcovitý al. guľovitý tvar, iné viac členitý s vychlípeninami, slepými chobotmi ap. Niekt. b. majú nepatrné rozme-ry, iné dosahujú veľkosť niekoľkých cm. B. s. môţe komunikovať s kĺbovou dutinou. Môţe byť jednoduchá (unilocularis) al. laločnatá (multilocularis). Často súvisí s dutinou susedného kĺbu a predstavuje zdanlivo vychlípeninu synoviálnej vrstvy kĺbového púzdra. Kĺbová dutina sa tak šíri ďaleko medzi okolité svaly. Niekt. b. s. sú prítomné uţ intrauterinne, iné sa vyvíjajú (azda následkom mechanických príčin) po narodení. Bursa tendinis m. subscapularis – syn. b. subtendinea subscapulari, nachádza sa pri základni processus coracoideus pod šľachou m. subscapularis. Bursa tendinis m. tricipiti surae – syn. b. tendinis calcanei (Achillis) leţí medzi pätovým hrbo-ľom a Achillovou šľachou. Bursa testicularis – syn. sinus epididymidis, chobot, kt. vzniká vychlípením epiorchia medzi corpus epididymidis a testes. Nahor je ohraničená riasou plica capitis, dole riasou plica caudae epididymidis; → testes. Bursa trochanterica m. glutaei maximi – leţí medzi šľachou m. glutaeus max. a trochanter major (obr. 6). Bursa trochanterica m. glutaei medii superficialis – leţí medzi šľachou m. glutaeus med. a tro-chanter major (obr. 7). Bursa trochanterica m. glutaei minimi – leţí medzi úponom m. gluteus minimus a vrcholom tro-chanter major (obr. 6 a 7). Bursa trochanterica subcutanea – nachádza sa v podkoţnom väzive na trochanter major. Bursa trochanterica subfascialis – nachádza sa medzi zadnou a bočnou plochou trochanter major a hmotou m. glutaeus maximus. Bursa tuberositatis tibiae – synoviálny vačok umiestený v podkoţnom väzive pred tuberositas tibiae. bursalis, e – [l. bursa vačok] burzový, vačkový. burs׀ectomia, ae, f. – [l. bursa vačok + g. ektomé odstránenie, vyňatie] burzektómia, operačné odstránenie burzy. bursín – hydrochlorid →cholínu. bursitis, itidis, f. – [l. bursa vačok + -itis zápal] burzitída, zápal →burzy. Vzniká najčastejšioe po úraze al. v rámci iného kĺbového postihnutia a prejavuje sa najmä bolestivosťou. Najčastejšia je b. bursae olecrani, b. praepatellaris, b. subdeltoidea a b. subachillea. Podľa priebehu sa delia na akút. a chron., aj keď sa klin. podstatne nelíšia. Bursitis acuta – akútne burzitídy vznikajú po poraneniach, najmä otvorených al. infekciou z okolia (furunkul, flegmóna, eryzipel), al. zo susedného kĺbu, najmä ak jeho dutina súvisí priamo s burzou, zriedka vznikajú hematogénnou cestou. Najčastejšími pôvodcami infekcie sú stafylokoky, streptokoky, pneumokoky, gonokoky a i. V závislosti od druhu infekcie býva prítomný serózny, fibrinózny, hemoragický al. hnisavý výpotok. Objektívne sa zisťuje zdurenie, začervenanie, bolestivosť a pri zápale obmedzenom na vačok, napätým fluktuujúcim tumo-rom. Zápal sa môţe šíriť do okolia, medzi svaly, do podkoţia al. susedného kĺbu, zriedka sa hnis prevalí navonok. Obraz potom môţe imitovať akút. artritídu s kontraktúrou a výraznou bolestivosťou i pri nepatrných pohyboch. Bursitis chronica – chronické burzitídy sa prejavujú bolestivým hygrómom, ako napäté, fluktuujúce zdurenie, dobre ohraničené, nepohyblivé proti spodine, nad kt. je koţa nezmenená. Bývajú následkom ojedinelých úrazov al. opakované ťaţších poranení a dráţdenia, príp. akút., nedostatočne liečených zápalov. Vak má zhrubnutú stenu, synovia je hypertrofická, dutina môţe byť prepaţená po četnými prepáţkami. Obsah býva serózny, často kalný, hemoragický, hnedavý. Z vláken a detritu, odlúčených zo steny vaku, z kt. hyalínovou degeneráciou al. z tekutého obsahu burzy (výronu ap.). vznikajú belavé, hladké, zaoblené telieska, tzv. ryţové telieska (corpora oryzoidea), kt. nemusia byť tbc. pôvodu, aj keď práve pri nej sa vyskytujú najčastejšie. Dfdg. treba odlíšiť najmä nádor, chron. absces a ganglióm; vţdy treba myslieť na moţnosť tbc. Bursitis achillea →achillobursitis. Bursitis anserina – reaktívny zápal vačku na mediálnej strane tíbie (pes anserinus), spojený s cha-rakteristickými bolesťami pri stúpaní do schodov. Bursitis calcanearis – syn. b. subcalcanearis, zápal podkoţného vačku pod kalkaneom, kt. sa prejavuje bolesťou na dolnej strane päty.; →bursitis na nohe. Bursitis calcarea – zvápenatie, príp. metaplastická osifikácia v stene al. obsahu hygrómu. Býva následkom chron. zápalu al. úrazu, niekedy distorzie. Často postihuje plecový kĺb, niekedy bedrový kĺb a nohy. Môţe sa rozšíriť na okolité šľachy a kĺbové púzdro. Klin. sa obyčajne prejavuje bolesťami, kt. sa niekedy dostavujú v pokoji, najmä však pri pohybe. Prítomná býva ohraničená palpačná bolestivosť, porucha funkcie a atrofia okolitého svalstva. Dg. sa stanovuje rtg. vyšetrením; por. →tendovaginitis. Bursitis gonorrhoica – je veľmi zriedkavá. Vzniká v priebehu niekoľkých týţd. po infekcii. Postihuje najmä volárnu stranu ruky, trochanter, bursa praepatellaris, subpatellaris a subcruralis, niekedy vyvoláva → achillodýniu. Typické sú náhle, prudké bolesti a rýchly vývoj, obmedzenie na jednu burzu, stuhnutosť susedných kĺbov. Hnisavá b. vzniká obyčajne sek. šírením sa infekcie z kĺbu. Výpotok býva kalný, nachádzajú sa v ňom gonokoky. Izolovaná b. bez postihnutia kĺbu je veľmi vzácna. Bursitis iliopectinea – zápal vačku medzi iliopsoasom a ingvinálnym ligamentom. Príznačná je pre ňu palpačná bolesivosť v mieste jej lokalizácie a pri hyperextenzii stehna. Bursitis olecrani – zápal podkoţného vačku na lakťovom výbeţku sa vyvíja po úraze lakťa, po kt. vzniká zápalová reak- cia burzy s rozmnoţením výpotku. Býva málo bolestivá a spontánne ustupuje. Bursitis pedis – na nohe sa vyskytujú početné burzy, ich anatómia je však menlivá; pravidelne prítomná je len bursa achillea anterior a posterior, mnohé ďalšie vznikajú al. význam nadobúdajú aţ následkom chorobných zmien. Môţu sa tvoriť najmä na miestach vystavených trvalému tlaku a protitlaku na kostný podklad pri chybnom zaťaţení a konštrukcii nohy al. nevhodnej obuvi. Tak vznikajú napr. symetrické hygrómy na chrbte nohy, brušku palca a malíčku; typická chron. b. mediálnej strane I. metatarzofalangeálneho kĺbu nohy, vzniká pri hallux valgus. Bursitis praepatellaris – zápal burzy pred jabĺčkom, kt. sa vyskytuje u často kľačiacich osôbv (dlaţdiči). Prejavuje sa bolestivým opuchom lokalizovaným na dolnej časti pately. Bursitis subacromialis – zápal vačku pod nadpleckom. Prejavuje sa bolestivosťou a citlivosťou lokalizovanou viac na hornej tretine ramena následkom tlaku opuchnutej burzy na hornú časť deltoidea. Obmedzuje najmä aktívne a pasívne abdukčné pohyby ramena; Duplayov →syndróm. Bursitis subdeltoidea – burza subdeltoidea je síce chránená proti úrazu m. deltoides, ale aj drobné úrazy môţu vyvolať jej zápal. Môţe ísť o krvný výron, akút. serózny výpotok, pri otvorených poraneniach o empyém. Chron. b. (hygrómy) sa prejavujú ako fluktuujúce, pomaly rastúce zdurenie, leţiace pod svalom a vykleňujúce oblasť plecového kĺbu. Bursitis subdeltoidea a b. subacromialis sa označuje ako periarthritis humeroscapularis (Duplayova choroba), kt. môţe spočívať v zápalovom zániku periartikulárneho priestoru, zhrubnutí steny burzy po úrazoch a výronoch, nekróze, hyalínovej degenerácii, kalcifikácii s prítomnosťou ryţových teliesok, kt. sa môţu pri pohyboch priškrtiť a vyvolať prudké bolesti. Väčšinou však býva bolesť zápalového pô- vodu, spontánna i na tlak, nepresne ohraničená. Pri b. subacromialis sa zisťuje bolestivosť pod akromiónom. Bolesti môţu vyţarovať do ramena. Bolestivosť je príčinou obmedzenej pohyblivosti ramenného kĺbu. Rameno si pacient úzkostlivo udrţuje v addukcii, abdukcia je pri fixovanej lopatke nemoţná. Kývavé pohyby, flexia a rotácia v ramennom kĺbe sú pritom zachované, čo je dôleţitý dfdg. príznak mimokĺbového zápalu proti zápalu kĺbu. V akút. prípadoch je prítomná svalová kontraktúra, v chron. prípadoch vzniká fixácia adhéziami a atrofiou svalov. Rtg. nález je spočiatku negat., neskôr vykazuje povytiahnutie hlavice humeru nahor, príp. kalcifikácie. Dfdg.: reumatoidná artritída, neuritis plexus brachialis, tbc omartritída. Bursitis suprapatellaris – vak súvisí s dutinou kolenového kĺbu (býva u detí niekedy oddelený), tvorí horný chobot kĺbu. Preto sa zúčastňuje všetkých zápalových procesov tohto kĺbu a správa sa ako synoviálna membrána kĺbového puzdra. Bursitis trochanterica – syn. periarthritis coxae, zápalová reakcia jednej al. viacerých vačkov v okolí úponov gluteálnych svalov na trochanter stehnovej kosti. Prejavuje sa pozvoľna narastajúcou bolesťou na laterálnej strane bedra a stehna a aktívnej abdukcii proti odporu, nie však pri flexii a extenzii postihnutého bedrového kĺbu. Bursitis tuberculosa – vyznačuje sa chron. priebehom s obrazom špecifického hygrómu. Najčastejšie postihuje bursa subdeltoidea a trochanterica. Málokedy je prim., častejšie vzniká šírením z okolitého kĺbu al. kosti. Stena hygrómu je zhrubnutá, vystlaná tbc. granuláciami, jeho dutina vyplnená seróznym al. sérofibrinóznym výpotkom, v kt. sú často stopkaté al. voľné ryţové telieska (corpora oryzoidea). Vznikajú zo zrazenín výpotku a odlúpaného detritu steny. Niekedy dutinu vaku vypĺňa tkanivo hubovitého charakteru, mäkšej konzistencie s prejavmi nekrózy, malácie, kolikvácie al. hnisania. Hnis sa môţe šíriť do okolia, medzi svaly, do kĺbu al. navonok za tvorby fistúl s livídnymi okrajmi, riedkym sekrétom a zlou tendenciou k hojeniu. Palpačne sa zisťuje len málo bolestivé zdurenie mäkkej konzistencie s neurčitou fluktuáciou, niekedy krepitácie, koţa nad ním vykazuje chron. edém. búrské oriešky – arašídy, plody Arachis hypogaea. burso׀graphia, ae, f. – [l. bursa vačok + g. grafein písať] burzografia, rtg znázornenie burzy. burso׀lithos, i, m. – [l. bursa vačok + g. lithos kameň] →burzolit. burso׀tomia, ae, f. – [l. bursa vačok + g. tomé rez] burzotómia, operačné otvorenie burzy. burtonit – dánsky agar; →furcelaxán. Burtonov lem – modrosivý lem na sliznici ďasien okolo zubných krčkov pri otrave olovom. Opísal ho Burton r. 1840, uţ pred ním však Grisolle (1836) a Tanquerel des Planches (1839). Olovo, kt. prestupuje stenami kapilár, sa zráţa v medzibunkovej tekutine vplyvom sírovodíka v ústnej dutine ako sulfid olovnatý. burulský vred – chron. ulcerózne ochorenie koţe vyvolané Mycobacterium ulcerans, vysky-tujúce sa v mnohých tropických krajinách, najčastejšie vo vých. a centrálnej Afrike. Vo vre-dovom loţisku sa zisťujú acidorezistentné pa- ličky. Ochorenie sa prenáša pp. komármi. Po mes. aţ 1 r. nastáva spontánne vyhojenie vredov s ťaţkými defektami a jazvovitými kontrak-túrami. Th.: odporúča sa včasná excízia a transplantácia koţe. Málo účinná je chemoterapia. Istú ochranu poskytuje očkovanie BCG vakcínou. burza → bursa. burza-ekvivalent → bursa Fabricii. burzín – tripeptid izolovaný z Fabriciovej burzy (pôvodne nazvaný burzopoetín) Ly-His-Gly-CONH2, kt. selektívne vyvoláva diferenciáciu T-buniek v →týmuse. burzitída → bursitis. burzodependentný – závislý od Fabriciovej burzy, týkajúci sa humorálnej imunity (tvorby protiláítok plazmocytmi vznikajúcimi z B lymfocytov) a časti inmunitného systému, kt. ju sprostredkúva (napr,. určité časti sleziny a miazgových uzlín); pPor. tymodependentný. burzolit – [bursolithos] konkrement v burze utvorený z odlúčených častí steny vačka. Býva to amorfný materiál, do kt. sa ukladajú soli vápnika. B. nemusí vyvolávať ťaţkosti a často sa zisťuje náhodne pri rtg. vyšetrení kĺbu; →bursitis calcarea. Buscapina® – ganglioblokátor, parasympatikolytikum, antispazmodikum; →N -butylskopol-amíniumbromid. Buscol® – ganglioblokátor, parasympatikolytikum, antispazmodikum; →N -butylskopolamí-niumbromid. Buscolamin® – ganglioblokátor, parasympatikolytikum, antispazmodikum; →N -butylskopol-amíniumbromid. Buscolysin® drg. (Pharmachim) – Butylscopolamini bromidum (Hyoscinum N-bulylbroma-tum) 10 mg v 1 dr.; ganglioblokátor, parasympatikolytikum, antispazmodikum; →N -butylskopolamíniumbromid. Buscolysin® inj. (Pharmachim) – Butylscopolamini bromidum (Hyoscinum N-bulylbroma-tum) 20 mg v 1 amp.; ganglioblokátor, parasympatikolytikum, antispazmodikum; →N -butylskopolamíniumbromid. Buscopan® drg. (Boehringer, Ing.; Zdravlje) – Butylscopolamini bromidum (Hyoscinum N-bulytbromatum) 10 mg v 1 dr; ganglioblokátor, parasympatikolytikum, antispazmodikum; →N -butylskopolamíniumbromid. Buscopan® inj. (Boehringer, Ing.) – Butylscopolamini bromidum (Hyoscinum N-bulytbromatum) 20 mg v 1 amp. 1 ml; ganglioblokátor, parasympatikolytikum, antispazmo-dikum; →N -butylskopolamínium-bromid. Buscopan® supp. (Zdravlje) – Butylscopolamini bromidum (Hyscinum N-bulytbromatum) 10 mg v 1 čapíku; ganglioblokátor, parasympatikolytikum, antispazmodikum; →N -butylsko-polamíniumbromid. Buselmeierov skrat – skrat pouţívaný pri →hemodialýze. buserelín – 6[O-(1,2-dimetyletyl)-D-serín]-9-(N-etyl-L-prolínamid)-10-deglycínamid, luteinizačný hormón-releasing faktor, luliberín (morča), C60H86HN16O13, Mr 1239,44; syntetický nonapeptidový agonista gonadoliberínu, analóg LHRH, gonadostimulačný princíp. Vyvoláva výdaj gonadotropínov z adenohypofýzy. Má zvýšenú afinitu k receptorom pre prirodzený hormón. Vo farm. dávkach blokuje uvoľňovanie gonadotropínov a následne vyvoláva deplé-ciu estrogénov. Rýchlo sa inaktivuje peptidázami, vylučuje sa dvojfázovo s t0,5 3 a 30 min. 5-oxoPro–His–Trp–Ser–Tyr–D-Ser(tBu)–Leu–Arg–Pro–NHC2H5 Indikácie – generalizovaný karcinóm prostaty. Metastazujúci karcinóm prsníka u ţien pred menopauzou. Endometrióza. Kontrainidkácie – precitlivenosť na benzylakohol, stavy po kastrácii. Nežiaduce účinky – strata libida, impotencia, návaly tepla. V prvých d sa môţu príznaky choroby zhoršiť, najmä zintenzívniť bolesti. U ţien sa zjavujú príznaky ,,pseudomenopauzy“: návaly tepla, potenie, suchosť pošvy, zníţenie libida, bolesti hlavy, depresie, zmeny veľkosti prsníkov. Mierna demineralizácia kostí, kt. je úmerná úbytku po 6 mes. laktácie. Dávkovanie – 3-krát 500 mg/d počas 7 d, t. j. kaţdých 8 h 0,5 ml rozt. s. c.; 8. sa pokračuje v th. nazálnym srejom (Superfact Nasal®). Pri endometrióze sa podáva počas 6 mes. jedno depo za 28 d s. c. do oblasti prednej brušnej steny. Ak po 2. dávke nastane ešte krvácanie z rodidiel, odporúča sa 3. dávku zdvojnásobiť. Prípravky – Receptal®, Suprecur®; monoacetát C62H90N16O15 – Suprecur®, Suprefact® inj., Suprefact Depot® imp., Suprefact Nasal® spr. Buserelini acetas → buserelín. Bushova zlomenina – odlomenie chrbtovej časti proximálneho konca tretieho článku stiahnu-tím extenzora prsta. Busch, Friedrich – (* 1844) nem. chirurg a ortopéd. Pôsobil v Berlíne. Skonštruoval rôzne prístroje na th. ad-dukčných kontraktúr (Sperrmaschine), zápalu bedrového kĺbu, viklavého lakťa, gamaše na extenziu dolnej končatiny, genua valga, na kontraktúry záprstia, prenosný prístroj na pes equinovarus, zápaly kolenového kĺbu, ploché nohy, skoliózy a i. Jeho najvýznamnešie dielo je Allgemeine Orthopaedie, Gymnastik, Massage. Buschke, Abraham – [1868 Nakel, Posen – 1943 terezínsky koncentračný tábor]. Buschkeho choroba – postihuje ţeny v kaţdom veku, charakterizuje ju tuhý edém (po zatlačením prstom v ňom nevzniká jamka), kt. niekoľko d al. týţd. obyčajne predchádza horúčkové ochorenie, ako je streptokoková lymfadenitída. Buschkeho-Fischerov syndróm – (Buschke, Abraham, 1868 – 1943, berlínsky dermatológ) Fischerov → syndróm. Buschkeho-Löwensteinove kondylómy – obrovské kondylómy; →condylomata gigantea. Buschkeho-Ollendorffovej syndróm – [Buschke, Abraham, 1868–1843, nem. dermatológ pôsobiaci v Berlíne; Ollendorfová, Helene, spolupracovníčka Buschkeho) zdriedkavá koţná choroba charakterizovaná tuhými erupciami mäsovej al. svetloţltej farby distribuovanými symetricky na trupe a končatinách a induráciou koţe a podkoţia; →dermatofibrosis lenticu -laris disseminata s osteopoikíliou. Buschova plastika – [Busch, Friedrich, *1844, berlínsky chirurg a ortopéd] operácia Dupuytrenovej kontraktúry, kt. nezasahuje priamo aponeurózu, preto sú časté recidívy. Buschova zlomenina – [Busch, Friedrich, *1844, berlínsky chirurg a ortopéd pôsobiaci] odlomenie chrbtovej časti proximálneho konca nechta stiahnutím extenzora prsta. Busotran® (Galen) – sedatívum, hypnotikum; →butabarbital sodný. Buspar® (Bristol) – nebenzodiazepínové heterocyklické perorálne anxiolytikum, trankvilizér; → buspirón. Busquetova choroba – chron. zápal v okoli hrotu koreňov postihujúci periodontium a kostné lôţka zubov; →periodontitis; → periostitis alveolaris; → ostitis et osteomyelitis maxillae et mandibulae. Buspinol® – nebenzodiazepínové heterocyklické perorálne anxiolytikum, trankvilizér; →bu -spirón. buspirón – 8-[4-[4-(2-pyrimidinyl)-1-pierazinyl]butyl-8-azaspiro[4.5]dekán-7,9-dión, C21-H31N5O2, Mr 385,51; hydrochlorid C21H31NO2.HCl, Mr 422,0. Agonista receptorov 5-hydroxytraptamínu (5-HT1A), nebenzodiazepínové heterocyklické perorálne anxiolytikum, trankvilizér. Je to biely kryštalická látka, rozp. vo vode. Buspirón Klinická farmakológia – mechanizmus účinku nepoznáme. Od benzodiazepínových anxiolytík sa b. líši tým, ţe nemá antikonvulzívne a myorelaxačné, ani také výrazné sedatívne účinky. B. sa viaţe na vysokoafinitné sérotonínové receptory 5-HT1A, na benzodiazepínové receptory sa neviaţe a neovplyvňuje väzbu GABA. Vykazuje miernu afinitu voči dopamínovým D2-receptorom v mozgu. Dobre sa resorbuje a podlieha účinku prvej pasáţe; v nezmenenej forme sa v plazme zisťuje len 1 % podanej látky. Po jednorazovej perorálnej dávke 20 mg b. sa vrchol koncent-rácie v plazme 1 – 6 ng/l dosahuje v priebehu 40 – 90 min. Klírens b. výrazne zniţuje príjem potravy. Po opakovanom podaní, najmä vyšších dávok sa zvyšuje plamatická koncentrácia b. rýchlejšie neţ lineárne. Asi 95 % b. sa viaţe na plazmatické proteíny, z tejto väzby ho však nevytesňuje fenytoín, propranolol, ani warfarín; b. z väzby na proteíny však vytesňuje digoxín. B. sa metabolizuje prevaţne oxidáciou v pečeni za vzniku početných hydroxylovaných derivátov a farmakologicky účinného metabolitu, 1-pyrimidinylpiperazínu. Vylučuje sa z 29 aţ 63 % močom vo forme metabolitov; stolicou sa vylučuje 18 – 38 %. Priemerný eliminačný t0,5 nezmeneného b. je asi 2 – 3 h. Indikácie – úzkostné stavy vrátane krátkodobých príznakov anxiozity. Úzkostí a tenzie spo-jené so stresom kaţdodenného ţivota nevyţadujú th. anxiolytikami. Osvedčuje sa pri generalizovaných anxióznych poruchách trvajúcich >1 mes., kt. charakterizujú 3 z týchto 4 príznakov: 1. motorická tenzia (tras, tenzia, myalgie, únavnosť, neschopnosť uvoľniť sa, tras mihalníc, zmraštené obočie, meravá tvár, zášklby, nepokoj, vystrašenosť); 2. autonómna hyperaktivita (potenie, bušenie srdca, studené, vlhké ruky, sucho v ústach, závraty, pocit prázdnoty v hlave, parestézie rúk a nôh, pocit plnosti ţalúdka, návaly tepla a chladu, časté močenie, hnačka, tlak v epigastriu, pocit hrče v krku, flaš, bledosť, rýchlejší pokojoivý tep a dych); 3. zlé predtuchy (úzkosť, strach, hnev, zádumčivosť, očakávanie nesťastia vlastného al. iných); 4. hypervigilancia, zvýšená ostraţitosť (zvýšená pozornosť vedúca k roztrţitosti, ťaţkosti so sústredením sa, insomnia, pocit beznádeje, podáţdenosť, nespokojnosť). Uvedené príznaky nie sú následkom iných psychických porúch, ako sú depresívne poruchy al. schizo-frénia. Mierna depresia však býva príznakom úzkostných stavov. Účinnosť b. v dlhodobej th. (3 – 4 týţd.). Kontraindikácie – precitlivenosť na b. Neodporúča sa podávať b. s inhibítormi monoamino-oxidázy. Moţno ho však kombinovať s antipsychotikami. Súčasné podávanie trazodónu (Desyrel®) má za následok 3 – 6-násobný vzostup aminotransferáz (ALT) v sére. Nežiaduce účinky – bolesti hlavy, nauzea, závraty a nervozita. Predávkovanie (>375 mg/d) sa prejavuje nauzeou, vracaním, závratmi, spavosťou, miózou a poruchami GIT. Pri otrave b. sa odporúča výplach ţalúdka a monitorovanie pulzu a tlaku. Dávkovanie – odporúčaná iniciálna dávka je 15 mg/d (3-krát 5 mg/d); podľa potreby sa dávky postupne zvyšujú v 2 – 3-d intervaloch, priemerne na 20 – 30 mg/d. Max. denná dváka je 60 mg/d. Prípravky – hydrochlorid – Bespar®, Buspar®, Buspinol®, Censpar®, Lucelan®, Travin®). Busseho-Buschkeho choroba – [Busse, Otto, 1867 –1922, nem. patológ pôsobiaci v Posene a Zürichu; Buschke, Abraham, 1868 – 1943, nem. dermatológ pôsobiaci v Berlíne] → choroby. busulfán → Busulfanum. buslufánové pľúca – poškodenie pľúc ako neţiaduci účinok chemoterapie → busulfánom. Môţe mať akút. priebeh vo forme peeumonitídy al. alveolitídy, príp. prejsť do chron. fibrózy pľúc. Toxickosť busulfánu pre pľúcne tkanivo sa zvyšuje súčasnou hyperoxygenoterapiou a rádioterapiou. Busulfanum – skr. Busulfan., busulfán, ČsL 4, NSC 750, 1,4-dimetylsulfoxybután, tetrametylén bis-(metánsulfonát), 1,4-bis(metánsulfonyloxy)bután, 1,4-butándiol dimetánsulfonát-ester, C6H14O6S2, Mr 246,29 (pripravený r. 1953). Je to biely kryštalický prášok, takmer bez zápachu, prakticky nerozp. vo vode, veľmi ťaţko rozp. v 95 % liehu, ťaţko rozp. v chloroforme a mierne rozp. v acetóne. Bifunkčné alkylujúce cytostatikum pôsobiace na kostnú dreň. Nejde o analóg horčičného dusíka. Podáva sa perorálne v paliatívnej th. chron. myelogénnej leukémie. Sterilizans hmyzu. Do th. chron. myelogénnej leukémie ho zaviedol Galton (1953). CH3–SO2–O–CH2–CH2–CH2–CH2–O–O2S–CH3 Busulfanum B. inhibuje granulopoézu, pôsobí na bunky vo fáze G0. Je rozp. vo vode, v GIT sa rýchlo hydrolyzuje a resorbuje, v priebehu niekoľkých min sa viaţe na tkanivá, asi 10 % je pevne viazaných na bielkovinu niekoľko d. Vylučuje sa obličkam, prechádza placentárnou bariérou. Pri štúdiu farmakokinetiky sa pouţíva 35S označená ,,nosičová“ časť molekuly al. 14C, príp. trítiom označená alkánová časť molekuly. Po podaní 35S-b. i. v. vymizne z obehu 90 – 95 % podanej rádioaktivity v priebehu 3 – 5 min. Ďalších 48 h sa v krvi udrţuje nízka koncentrácia látky (1 – 3 % podanej rádioaktivity). Po podaní p. o. sa dostavuje najprv ½ – 2-h fáza zdrţania (lag-fáza) a po 4 h udrţovacia fáza. Do 48 h sa vylúči 45 – 60 % podanej rádioakti-vity močom (väčšia časť v prvých 24 h), vyše 95 % vo forme kys. 35S-metásulfónovej. Do moču sa vylučuje zmes aspoň 12 metabolitov, najmä 3-hydroxytetrahydrotiofén-1,1-dioxid. Vo vodnom rozt. podlieha b. rôznym nukleofilným substitúciám. Pretoţe tieto reakcie nie sú špecifické, predpokladá sa mechanizmus cytostatického účinku b. spočíva v alkylácii DNA. Kolifág T7 vystavený b. vykazoval prítomnosť DNA prepojených priečnymi vnútroreťazcovými, nie však medzireťazcovými väzbami. Močom sa nevylučuje v nezmenenej forme, skoro všetok sa vylučuje vo forme kys. metánsulfónovej. V potkanoch b. alkyluje sulfhydrylové skupiny (najmä cysteínu) za tvorby cyklických sulfóniových zlúč., kt. sú prekurzormi hlavného močového metabolitu 4-C časti molekuly, 3-hydroxytetrahydrotiofénu-1,1-dioxidu (tzv. strihový efekt b., sulphur stripping effect). Tým môţe b. ovplyvňovať funkciu rôznych aminokyselín, polypetidov a proteínov obsahujúcich síru. Rezistencia na b. nie je objasnená; môţe ísť o poruchu transportu b. do buniek, jeho intracelulárnu inaktiváciu pred dosiahnutím DNA al. získanú schopnosť rezistentných buniek účinnejšie reparovať alkylačné poškodenie. Indikácie – je základným liekom pri chron. myeloidnej leukémii, prim. polycytémia, prim. trombocytopénii a myeloproliferatívnom sy.; v kombinácii s cyklofosfamidom sa podáva pri transplantácii kostnej drene. Paliatívna th. myelogénnej (myeloidnej, meylocytárnej, granulo-cytovej) leukémie. B. zmenšuje celkovú masu granulocytov, zmierňuje príznaky ochorenia a zlepšuje celkový klin. stav pacienta. Remisia (zlepšenie hematol. ukazovateľov, zmenšenie orgánomegálie) sa dosahuje asi v 90 % prípadov. Th b. je účinnejšia ako oţiarenie sleziny (na čas preţívania a udrţovanie hodnôt hemoglobínu), jej vplyv na splenomegáliu je pribliţne rovnaký. B. je však menej účinný pri chron. myelogénnej leukémii s neprítomnosťou chromo-zómu Philadelphia (Ph1), t. j. tzv. juvenilného typu. Kontraindikácie – leukopénia, trombocytopénia, gravidita, laktácia, hepatopatie; rezistencia a precitlivenosť na b. v anamnéze. B. sa má podať aţ po overení dg., a to špecialistom. Nie je vhodný pri rezistencii voči b. Pri chron. lymfocytárnej leukémii a blastickej kríze chron. myelogénnej leukémie je neúčinný. Nežiaduce účinky – výskyt vo > 50 %; útlm kostnej drene, kt. môţe vyústiť do pancytopénie, kt. býva dlhdobejšia ako pri iných alkylačných látkach. Jeho podávanie si preto vyţaduje zvýšenú pozoronosť. Zriedkavá je závaţná →bronchopulmonálna dysplázia (intersticiálna pľúcna fibróza, tzv. busulfánové pľúca), ako aj dysplázia aj iných orgánov, napr. lymfatic-kých uzlín, pankreasu, štítnej ţľazy, nadobličiek, pečene a kostnej drene. Typické sú veľké, hyperchrómne jadrá v bunkách postihnutých orgánov. Okrem toho sa po podávaní b. zistili v bunkách chromozómové aberácie a mutagénny účinok. Pomerne častá je inhibícia ovárií a príznaky menopauzy u premenopauzálnych pacientiek. V experimente sa zisťujú poru-chy spermatogenézy, sterilita, azoospermia a atrofia testes. Môţe vyvolať alopeciu, hyperpigmentáciu koţe a adynamiu podobnú Addisonovmu sy., produkcia kortikosteroidov je však normálna. K ďalším neţiaducim účinkom patrí gyneko-mastia u muţov; pokladá sa za karcinogén. Po vysokých dávkach b. aplikovaných s iými cytostatikami pred transplantáciou kostnej drene sa pozorovala ťaţká venookluzívna choroba pečene. Vzhľadom na moţnú hepatotoxickosť sa odporúč a počas th. b. sledovať sérové hodnoty aktivity aminotransferáz, alkalickej fosfatázy a bilirubínu. Okrem toho treba počas th. b. týţdenne sledovať KO (hemoglobín, hematokrit, počet leukocytov a diferenciálny leukogram, počet trombocytov) a v prípade podozrenia na útlm kostnej drene vyšetriť jej punktát. K ďalším neţiaducim účinkom patria: endokardiálna fibróza, katarakta, hyperpigmantácia koţe (5 – 10 %), prejavy insuficiencie kôry nadobličiek, hyperurikémia, ezofageálne varixy, urtikária, erythema multforme, erythema nodosum, alopecia, porphyria cutanea tarda, nad-merná suchosť a fragilita koţe s anhidrózou, suchosť sliznic s cheilózou, gynekomastia, cholestatický ikterus, myasthenia gravis. Interakcie – b. môţe zvyšovať účinok iných myelosupresívnych liekov, napr. tioguanínov. Dávkovanie – pri indukčnej th. sa odporúča dávka 4 – 6 mg/d. Podľa stupňa poklesu leuko-cytov (niekedy po latencii 4 – 6 týţd.) sa dávky zniţujú; udrţovacia dávka je 2 mg/d al. obdeň; dms p. o. 0,006 g, dmd p. o. 0,006; th. dávka jednotlivá p. o. 0,002 g, denná p. o. 0,002 aţ 0,006 g. Podáva sa perorálne. Remisiu u dospelých moţno dosiahnuť dávkou 4 – 8 mg/d, u detí 60 mg/kg, resp. 1,8 mg/m2. Pokles počtu leukocytov sa spočiatku môţe dokonca zvyšo-vať, čo nemusí znamenať rezistenciu; ich pokles sa môţe dostaviť aţ po mesiaci. Počas th. treba kontrolovať KO spočiatku raz/ týţd., pri udrţovacej th. raz/2 – 4 týţd. podľa stabilizácie KO v hodnotách medzi 10 – 30.109/l. Pri započatí th. pri vysokom počte leukocytov je vhodné súčasne podávať alopurinol ako prevenciu nadmernej tvorby urátov. Th. sa obyčajne prerušu-je pri poklese leukocytov leukocytov je exponenciálny, takţe vynesením ich hodnôt na semilogaritmický papier sa dá odhadnúť čas prerušenia th. Počas remisie sa má pacient sledovať mesačne a s ďalšou kúrou uvaţovať pri hodnote leukocytov >50.109/l. Keď je remisia kratšia ako 3 mes., odporúča sa udrţiavať hematologické ukazovatele a zabrá-niť relapsu dávkou 1 – 3 mg/kg. Dôkaz a) Asi 0,1 g vzorky sa zmieša v porcelánovom tégliku s 0,10 g dusičnanu draselného a s asi 0,25 g hydroxidu draselného a ţíha sa. Bezfarebná tavenina sa rozp. v 5,0 ml vody, okyslí sa zriedenou kys. chlorovodíkovou a k rozt. sa pridá niekoľko kv. rozt. chloridu bárnatého; vylučuje sa biela zrazenina (S). b) Asi 0,1 g vzorky sa rozpustí v zmesi 15,0 ml vody a 1,0 ml zriedeného rozt. hydroxidsu sodého; pritom sa vyvíja zápach podobný pyridínu. Rozt. sa ochladí a rozdelí na dve časti. K jednej časti sa pridá 1 kv. rozt. manganistanu draselného (1,0 g/l); ruţová farba rozt. sa zmení na fialovú, potom modrú a nakoniec na smagardovo zelenú. Druhá časť rozt. sa okyslí kys. sírovou a pridá sa 1 kv. toho istého rozt. manganistanu draselného; farba rozt. sa nezme-ní. c) Teplota topenia: 115 – 118 ºC. Stanovenie obsahu Asi 0,2500 g vysušenej látky sa v banke so zábrusom zmieša s 25,0 ml vody a udrţuje sa v mierom vare pod spätným chladičom počas 30 min. Potom sa spätný chladič premyje malým mnoţstvom vody, rozt. sa ochladí, pridá sa 5 kv. rozt. fenolftaleínu a titruje sa odmer-ným rozt. hydroxidu sodného 0,1 mol/l do slabo červeného sfarbenia. 1 ml odmerného rozt. hydroxidu sodného 0,1 mol/l zodpovedá 0,01232 g C6H14O6S2. Uchováva sa v dobre uzavretých nádobách a chráni pred svetlom. Venenum. Prípravky – Mylecytan®, Myleran®. búšenie srdca – búchanie srdca; →palpitácie. butabarbital sodný – syn. butalbital sodný, sodná soľ 5-etyl-5-(1-metylpropyl)-2,4,6(1H, 3H,5H)-pyrimidíntriónu, C10H15N2NaO3, Mr 234,23, sedatívum, hypnotikum so stredným trvaním účinku; →barbituráty. B. s. má neselektívne tlmivý účinok na CNS. Podobne ako iné →barbituráty vyvoláva zmeny nálady (excitáciu, al. sedáciu, spánok aţ kómu). Spánok sa líši od fyziol. najmä tým, ţe sa skracuje REM-fáza, ako aj fáza III a IV. B. s. tlmí senzorickú kôru, zniţuje motorickú aktivitu, ovplyvňujú funkcie mozočka. Po náhlom prerušení dlhšieho uţívania sa môţu dostaviť spavosť, desivé sny, príp. nespavosť. Preto sa má b. vynechávať postupne, zniţovaním dávky al predlţovaním intervalov podávania. Predávkovanie môţe zapríčiniť exitus. Butabarbital sodný Indikácie – pouţíva sa ako sedatívum a hypnotikum. Pretoţe sa jeho hypnotický účinok postupne zniţuje, neodporúča sa ho podávať ho dlhšie ako 2 týţd. Kontraindikácie – precitlivenosť na barbituráty, porfýria. Nežiaduce účinky – somnolencia (1 %), zriedkavejšie sú poruchy CNS (agitovanosť, zmäte-nosť, hyperkinézy, ataxia, útlm CNS, desivé sny, nervozita, psychické poruchy, halucinácie, nespavosť, úzkosť, závraty), respiračné poruchy (hypoventilácia, apnoe), kardiovaskulárne poruchy (bradykardia, hypotenzia, synkopa), poruchy (nauzea, vracanie, zápcha) a i. (bolesti hlavy, angioedém, koţný raš, exfoliatívna dermatitída, horúčka, poškodenie pečene). B. môţe vyvolať toleranciu, psych. a telesnú závislosť, po vyšších dlhšie uţívaných dávkach sa môţu dostaviť abstinenčné príznaky; →barbituráty. Dávkovanie – sedatívne pôsobia dávky 15 – 30 mg 3 – 4-krát/d, hypnoticky dávky 50 – 100 mg. Na sedáciu pred operáciou sa podáva 50 – 100 mg 60 – 90 min pred výkonom. Starší jedinci, pacienti celkove zoslabení sú citlivejší, niţšie dávky sa podávajú aj pacientom s nefropatiou al. hepatopatiou. Prípravky – Asturidon®, Bubarbital Sodium®, Butabarbitone Sodium®, Butabarpal sodium®, Busodium®, Busotran®, Butabar®, Butabon®, Butak®, Bua-Kay®, Butalan®, Butalix®, Butanotic®, Butased®, Butatran®, Butazem®, Butex®, Buticaps®, Butisol Sodium®, Butrate®, Butte®, Carbutabarb®, Loubarb®, Neravan®, Prelital‹, Sarisol®. Butabar® – sedatívum, hypnotikum; →butabarbital sodný. Butabarbital Sodium® (Philadelphia Labs.) →butabarbital sodný. Butabarpal sodium® →butabarbital sodný. Butabon® – sedatívum, hypnotikum; →b utabarbital sodný. butacetín – N-[4-(1,1-dimetyletoxy)fenyl]acetylamid, C12H17NO2, Mr 207,26 analgetikum, antidepresívum (Tromal®). Butacetín Butacide® (Fairfield) – insekticídum; →piperonylbutoxid. Butacote® dr. (Ciba-Geigy) – Phenylbutazonum 100 al. 200 mg v 1 enterosolventnom dr. Analgetikum, antiflogistikum, antireumatikum, antiartritikum; →fenylbutazón. butadién – 1,3-butadién, divinyl, CH2=CH–CH=CH2, alkadién, Mr 54,09, t. t. –108,9 ºC, t. v. –4,5 ºC; bezfarebným ľahko skvapaľniteľný plyn, nerozp. vo vode. Je surovinou pri výrobe syntetického kaučuku. Jeho najdôleţitejšie deriváty sú →izoprén a →chloropén. Butadion® – analgetikum, antiflogistikum; →fenylbutazón. butachlór – N-(butoxymetyl)-2-chlór-N-(2,6-dietylfenyl)-acetamid, selektívne preventívne herbicídum (Butanex®, Machete®). Butachlór Butak® (Lemmon) →butabarbital sodný. butakaín – 3-(dibutylkamino)-1-propanol 4-aminobenzoát, C18H30N2O2, Mr 306,44; lokálne anestetikum pouţívané na povrchovú anestéziu najmä očí, uší, nosa a hrdla (Butelline®; sulfát C36H62N4O8S – Butyn®). Butakaín Buta-Kay® (King) →butabarbital sodný. butaklamol – 3-(1,1-dimetyl-etyl)-2,3,4-4a,8,9,13b,14-oktahydro-1H-benzo[6,7]-cyklohepta-[1,2,3-de]pyrido[2,1-a] izochinolín-3-ol, C25H31NO, Mr 361,54; vysokoúčinná neuroleptická látka, jedno z nových psychofarmák. Butaklamol Butal® – sedatívum, hypnotikum; →butabarbital sodný. butalamín – N,N-dibutyl-N,-(3-fenyl-1,2,4-oxadiazol-5-yl)-1,2-etandiamín, C18H28N4O, Mr 316,45; periférne vazodilatans (hydrochlorid C18C29ClN4O – Adrevil®, Hemotrope®). Butalamín Butalan® (Lannett) →butabarbital sodný. butalbital – syn. alizobumal, itobarbital, kys. izobutylalylbarbiturová, tetralobarbital, 5-(2-metylpropyl)-5-(2-propenyl)-2,4,6(1H,3H,5H)-pyrimidíntrión, C11H16N2O3, Mr 224,25. Je to biely kryštalický prášok bez zápachu, slabo horkej chuti. Sedatívum, hypnotikum, v kombiná-cii s acetamifénom sa podáva pri tenzných bolestiach hlavy. Butalbital Kontraindikácie – precitlivenosť na barbituráty, porfýria. Nežiaduce účinky – ospalosť, závraty, zriedkavejšie poruchy GIT, pri vyšších dávkach zmäte-nosť, depresie, koţné reakcie (toxická epidermálna nekrolýza, erythema multiforme). Dlhodo-bé uţívanie môţe vyvolať závislosť a toleranciu. Nemá sa podávať pacientom s depresiou, tendenciou k sucídiom a anamnézou abúzu liekov. Prípravky – Sandoptal‹; kombinácia s acetaminofénom – Phrenilin®, Sedapap®; →barbituráty Butalex® (Coopers) →buparvakvón. Butalgin® – narkotické analgetikum; → metadónhydrochlorid. butalital sodný – syn. tialbutón sodný, jednosodná soľ dihydro-5-(2-metylpropyl)-5-(2-pro-penyl)-2-tioxo-4,6-(1H,5H)-pyrimidíndiónu, C11H15N2Na2S, Mr 262,31; i. v. anestetikum (Batinal®, Buthalitone Sodium®, Thialisobumalnatrium®, Transithal®, Ulbreval®); →barbitu -ráty. Butalix® (Lave) – sedatívum-hypnotikum; →butabarbital sodný. butalylonal – syn. sonbutal, 5-(2-bróm-2-propenyl)-5-(1-metylpropyl)-2,4,6(1H,3H,5H)-pyri-midíntrión, kys. 5-(2-brómalyl)-5-sekbutylbarbiturová, C11H15BrN2O5, Mr 303,16; sedatí-vum, hypnotikum (Pernoston®; sodná soľ C11H14BrN2NaO3 – Pernocton®); →barbituráty. Butalylonal butamben – butylester kys. 4-aminobenzoovej, C11H15NO2, Mr 193,24; miestne anestetikum. Pikrát b. vo forme masti sa pouţíva ako anestetikum pri malých popáleninách (Butesin Picra-te® Abbott). Butamben butamirát – 2-[2- -etylbenzénoctovej, C18H29NO3, Mr 307,44; antitusikum (citrát C24H37NO10 – Acodeen®, Intussin® tbl., Panatus®, Pertix®, Sincodex®, Sinecod® drg., Sinecod® gtt., Sinecod® sir., Stoptussin® gtt., Tussin®). C6H5CHCOOCHCH2OCH2CH2N(CH2CH3)2 Butamirát CH2CH3 Butamirati dihydrogenocitras →butamirát. butamizol – 2-metyl-N-[3-(2,3,5,6-tetrahydroimidazo[2,1-b]tiazol-6-yl)-fenyl]-propánamid, C15H19N3OS, Mr 289,40; anthelmintikum pouţívané vo veter. med. (hydrochlorid C15H20Cl-N3OS – Styquin®). Butamizol bután – C4H10, Mr 58,12, t. t. 135 ºC, t. v. –0,6 ºC, ľahko skvapaľniteľný plyn, so vzduchom tvorí výbušnú zmes, produkt syntetickej výroby benzínu. Butandiolum → Sportupac® ung. butándioly – dvojsýtne alkoholy všeobecného vzorca C4H10O2, Mr 90,89. Hydroxylová skupina môţe byť viazaná na prim. al. sek. uhlíku. 1,4-butándiol (tetrametylénglykol) HOCH2CH2CH2CH2 –3, bezfarebná olejovitá kvapalina, rozp. vo vode a alkohole, surovina na výrobu butadiénu, liečiv. 2,3-butándiol CH3CH(OH).CH(OH)CH3, t. t. 23 – 27 ºC, t. v. 179 – –3, bezfarebná kryštalická látka, hygroskopická, rozp. v alkohole, rozpúšťadlo. 1,3-butándiol CH3CH(OH)CH2CH2OH –3, n20D 1,4401, bezfareb-ná kvapalina, miešateľná s vodou a alkoholom. Pouţíva sa na výrobu butadiénu, celofánu, ţelatíny atď. B. majú veľký význam pri výrobe syntetického kaučuku. butanilikaín – 2-(butyl-amino)-N-(2-chlór-6-metylfenyl)acetamid, C13H19ClN2O, Mr 254,77; lokálne anestetikum(fosfát b. je zloţkou Hostacainu®). Butanilikaín butanoly – butylalkoholy, jednosýtne alkoholy všeobecného vzorca CnH2n+1OH, Mr 7412, sú známe štyri izoméry. 1-butabol (n-butylalkohol) CH3(CH2)3OH, t. t. –79,9 ºC, t. v. 117 ºC,  = 0,813 g.cm–3, n20D 1,38993, bezfarebná kvapalina príjemnej vône, pary vyvolávajú kašeľ. Vyrába sa hydrogená-ciou krotónaldehydu al. butanolovým kvasením, rozpúšťadlo. Dráţdi spojovky, vo vyšších koncentráciách pôsobí narkoticky. 2-butanol (sek. butylalkohol) CH3CH2CH(OH)CH3, t. t. –114,7 ºC, t. v. 99,5 ºC,  = 0,808 g.cm–3, n20D 1,3024, bezfarebná kvapalina. Vyrába sa hydratáciou buténu, surovina pre metyletylketón. Terciárny butanol – 2-metyl-2-propanol, terc. butylalkohol, (CH3)3COH, t. t. 25,5 ºC, t. v. 82,9 ºC, bezfarebná látka, tuhnúca kvapalina. Vyrába sa hydratáciou izobutylénu. Izobutanol – 2-metyl-1-propanol, izobutylalkohol, (CH3)2CHCH2OH, t. t. –108 ºC, t. v. 107 – 108 ºC,  = –3, vyskytuje sa v pribudlinách, rozpúšťadlo, esencia. Otrava butanolom sa prejavuje podobne ako otrava vyššími alkoholmi, kt. toxickosť stúpa s Mr aţ do C6: bolesťami hlavy, vracaním, závratmi, kardiovaskulárnymi poruchami (paralýza ciev), poruchami vedomia. Príznaky sa dostavujú uţ po malých dávkach (0,5 g). Lokálne dráţdi sliznice, kt. sú intenzívne hyperemické, nastrieknuté. Pro opakovanom poţití sa dostavuje chron. intoxikácia. K zmieneným príznakom pristupujú tráviace poruchy, hnačky. butaperazín – syn. butyrylperazín, 1-[10[3-(4-metyl-1-piperazinyl)propyl]fenotiazin-2-yl]-1-butanón (dimaleát) fenotiazínový derivát s metylpiperazínovým vedľajším reťazcom. Neuroleptikum. Butaperazón Pouţíva sa v th. ťaţkých psychotických porúch, napr. schizofrénie rezistentnej na th. Má rýchly (incizívny) nástup účinku. Podáva sa v dávkach aţ 30 mg/d p. o. Terminálny plazmatický t0,5 po p. o. podaní je asi 6 – 26 h (Neuronal®, Repoise®, Tyrylen®; dimaleát – Rando-lectil®). Butaphyllamine® bronchodilatans; →ambufylín. Butapirazol® – analgetikum, antiflogistikum; →fenylbutazón. Butased® sedatívum, hypnotikum; →butabarbital sodný. butaverín – butylester kys. -fenyl-1-piperidínpropánovej, C18H27NO2, Mr 289,40; antispazmodikum (Espasmo-Genora®, Gemora®). Butazem® sedatívum, hypnotikum; →butabarbital sodný. butazolamid – N-[5-(aminosulfonyl)-1,3,4-tiadiazol-2-yl]-butánamid, C6H10N4O3S2, Mr 250,31; inhibítor karbonátdehydratázy (karboanhydrázy), diuretikum (Butamide®). Butazolamid Butazolidin® – analgetikum, antiflogistikum; →fenylbutazón . Butedrin® – vazodilatans; →butamátsulfát. Butenandt, Adolf Friedrich Johann – (*1903 Lehe, Bremenhaven) nem. biochemik. Bol ţiakom chemika Adolfa Windausa a od r. 1933 do r. 1936 bol profesorom chémie v Gdansku, od r. 1936 viedol Ústav cisára Wilhelma pre biochémiu v Berlíne a od r. 1960 do r. 1971 bol prezidentom Spoločnosti Maxa Plancka. Izoloval viaceré pohlavné hormóny z moču: r. 1929 z moču gravidných ţien estrogény (nezávisle od neho ich izoloval Doisy a Laqueur), r. 1931 androsterón. R. 1934 pripravil v kryštalickej forme progeste-rón (navrhoval preň názov luteosterón) a r. 1934 spolu s Ulrichom Westphalom sa im ho podarilo izolovať (na prvú izoláciu niekoľkých mg substancie potreboval ţlté telieska 50 000 ošípaných). V tom istom r. spolu s E. Fernholzom objasnili jeho štruktúru a polosynteticky ho vyrobili zo stigmasterolu. R. 1939 dostal Nobelovu cenu za chémiu za práce o pohlavných hormónoch. butény – nenasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca C4H8, Mr 56,09, nachádzajú sa v kra-kovacích plynoch: 1-butén CH3–CH2–CH=CH2, plyn t. v. –5 °C; má narkotické a asfyktické účinky; 2-butén CH3–CH2–CH=CH–CH3 sa vyskytuje v dvoch geometrických izoméroch; cis: t. v. 0,3 °C; trans: t. v. 3 °C (→izomerizácia ). Pouţívajú sa na výrobu →butadiénu ap. buteprát – skr. radikálov butyrátu a propionátu (USA). Buterazine® (Daichii) – antihypertenzívum; →budralazín. butetal – syn. butobarbitón, 5-butyl-5-etyl-2,4,6(1H,3H,5H)-pyrimidíntrión, C10H16N2O3, Mr 212,34; sedatívum, hypnotikum, barbiturát so strednodobým účinkom, pouţíva sa v th. insom-nie a ako sedatívum. Butetal Spánok sa po podaní p. o. dostavuje do 30 min a sedatívny účinok trvá asi 6 h. Dlhodobé podávanie môţe vyvolať →barbiturizmus al. závislosť; nemá sa uţívať s alkoholom (Sone-ryl®; zloţka preparátu →Dinyl ® tbl.); →barbituráty (Butobarbital®, Etoval®, Neonal®, Soneryl®). butetamát – -etyl-2-(dietylamino)-etylester kys. benzénoctovej, C16H25NO2, Mr 263,37; antitusikum (citrát C22H33NO9 – Abuphenine®, Convenil®, Hicoseen®, Pertix®, Phenesin®, Phenetin®). Butetamát butetamín – 3-[(2-metylpropyl)amino]etanol-4-aminobenzoát (ester), C13H20N2O2, Mr 263,30; miestne anestetikum (hydrochlorid – C13H21ClN2O2 – Ibylcaine®, Monocaine®). Butetamín Butethanol® – sedatívum-hypnotikum; →butabarbital sodný. Butex® (Phillips) – sedatívum-hypnotikum; →butabarbital sodný . Buthalitone Sodium® – i. v. anestetikum; →butalital sodný. Buthoid® (Merrell) – bronchodilatans; →ambufylín. butiazid – syn. tiabutazid, butizid, 1,1-dioxid 6-chlór-3,4-dihydro-3-(2-metyl-propyl)-2H-1,2, 4-benzotiadiazín-7-sulfónamidu, izobutylhydrochlorotiazid, C11H16ClNO4S, Mr 353,86; tiazidové diuretikum, antihypertenzívum. Vyvoláva zvýšené vylučovanie sodíka a vody inhibíciou reabsorpcie v kortiálnej časti distálneho tubulu (Eunephran®, Saltucin®; zloţka preparátu Modenol®). Butiazid butibufén – kys. -etyl-5-(2-metylpropyl)benzénoctová, C14H20O2, Mr 220,31; antiflogistikum (Butilopan®). Butibufén Buticaps® (McNeil) →butabarbital sodný . Butidiona® – analgetikum, antiflogistikum; →fenylbutazón. butidrínhydrochlorid – 5,6,7,8-tetrahydro--[[(1-metylpropyl)aminometyl]-2]-2-naftalén-metanolhydrochlorid, C16H26ClNO, Mr 283,86; antiarytmikum (Betablo®, Recetan®). Butidrínhydrochloid butiobát – butyl[4-(1,1-dimetyletyl)fenyl]metylester kys. 3-pyridinylkarbonimidotiovej, C21-H28N2S2, Mr 372,58; fungicídum (Denmert®). Butiobát butiopurín – kys. 5-(6-purinyltio)pentánová), cytostatikum pouţíva sa v th. blastickej leuké-mie a blastickej transformácie chron. myeloidnej leukémie (Cytogran®). butirozín – C21H41N5O12, Mr 555,60; aminoglykozidové antibiotikum získané fermentáciou filtrátov mukoidných kmeňov Bacillus circulans. Pozostáva z 2 zloţiek, butirozínu A a B (→ambutyrozín ). Butirozín Butisol-Sodium®– sedatívum-hypnotikum; →butabarbital sodný . butixirát – analgetikum, antiflogistikum; syn. → xenbucín. butizid → butiazid. butizidum →Aldactone -Saltucin Forte® cps.; →butiazid. Butlerov-Albrightov syndróm – [Butler, Allan M., *1894, bostonský lekár] Albrightov-Butlerov-Bloombergovej sy., renálna tubulárna acidóza; → syndrómy.. butobarbital →butetal. Butobarbitalum® →butetal. butobarbitón →butobarbital. butobendín – C32H48ON2O10, Mr 620,74; antiarytmikum, kt. zvyšuje prietok krvi myokardom (dihydrochlorid C32H50OCl2N2O10 – Craviten®). Butobendín butocín → Butocinum. Butocinum – skr. Butoc., butocín, ČsL 4, etylester N-[5-(purín-6-yltio)valeryl]-glycínu, C14H19N5O3S, Mr 337,40. Je to biely al. takmer biely, kryštalický prášok, bez zápachu, horkej chuti, prakticky nerozp. vo vode, ťaţko rozp. v 95 % liehu a prakticky nerozp. v chloroforme; rozpúšťa sa v alkalických hydroxidoch. Ide o fázovo účinný špecifický antimetabolit, cytostatikum pôsobiace na rýchlo proliferujúce bunkové populácie. Derivát purínu, esterická väzba etylu na glycín podstatne zniţuje jeho toxickosť. Dobre sa vstrebáva z GIT, uţ 30 min po podaní sa zisťujú vysoké koncentrácie v slezine, obličkách a pľúcach, ako aj v nádorovom tkanive. Vylučuje sa najmä vo forme metabolitu prevaţne obličkami. Prechádza placentovou bariérou. Butocinum Dôkaz a) Asi 0,05 g vzorky sa rozpustí v 1,0 ml zriedenej kys. dusičnej a pridajú sa 3 kv. rozt. dusičnanu strieborného; vylučuje sa biela zrazenina, rozp. v konc. kys. dusičnej, nerozp. v zriedenom rozt. amoniaku. b) Teplota topenia: 153 – 155 ºC. c) Na dve misky s tenkou vrstvou silikagélu s fluorescenčnou prísadou na detekciu pri 254 nm sa nanesú na štart rozt. látok v poradí: 1. 5 ml rozt. skúšanej látky v 70 % liehu (20 mg/ml) 2. 5 ml roztoku overenej vzorky butocínu v 70 % liehu (20 mg/ml) 3. 25 mlml rozt. skúšanej látky v 70 % liehu (20 mg/ml) 4. 2 ml rozt. merkaptopurínu (0,50 mg/ml) v zmesi dimetylformamid–90 % lieh (1 + 9 obj.). Jedna vrstva sa vyvíja zmesou chloroform–metanol–konc. kys. octová–voda (80 + 15 + 2 + 2 obj.) do vzdialenosti asi 150 mm. Po vybraté z komôr sa vrstvy vysušia voľne na vzduchu a pozoruje sa vo svetle ortuťovej výbojky s maximom ţiarenia pri 254 nm. Na obidvoch vrstvách je na chromatograme 1 patrná škvrna zhášajúca fluorescenciu, kt. má zhodnú polohu a intenzitu zhášania so škvrnou na chromatograme 2. Chromatogramy 3 a 4 sa ďalej pouţijú na skúšku na cudzie org. látky. Stanovenie obsahu Asi 0,2500 g vzorky sa rozpustí v 20,0 ml dimetylformamidu a titruje sa odmerným rozt. hydroxidu sodného 0,1 mol/l za potenciometrickej indikácie (sklená a nasýtená kalomelová elektróda). Zistená spotreba sa koriguje výsledkom slepého pokusu. 1 ml odmerného rozt. hydroxidu sodného 0,1 mol/l zodpovedá C14H19N5O3S. Uchováva sa v dobre uzavretých nádobách. Nevydáva sa bez lekárskeho predpisu. Indikácie – blastický zvrat chron. myeloidnej leukémie, v kombinácii s inými cytostatikami; karcinóm prsníka a rodidiel. Kontraindikácie – leukopénia, trombocytopénia, ťaţká hepatopatia, dojčenie. Nežiaduce účinky – poruchy krvotvorby, najmä granulocytopénia, nevoľnosť, vracanie, poruchy pečeňových funkcií, bolesti hlavy, alergické koţné reakcie (raš, pruritus, erytém), fotosenzitivita. Dávky – th. dávka jednotlivá p. o. 0,5 g, denná p. o. 1,0 – 1,5 g. Prípravok – Tabuletta butocini (Benin®). butofilolol – (+)-1-[2-[3-[(1,1-dimetyletyl)-amino]-2-hydroxypropoxy]-5-fluórfenyl]-1-bita-nón, C17H26FNO3, Mr -adrenergických receptorov, antihypertenzívum (maleát – Cafide®). Butofilolol butokonazol – (+)-1-[4-(4-chlórfenyl)-2-[(2,6-dichlórfenyl)tio]butyl]-1H-imidazol, C19H17-Cl3N2S, Mr 411,78, imidazolové lokálne antimykotikum (nitrát C19H18Cl3N3O3S – Exelgyn®, Femstat®). Butokonazol butoktamid – N-(2-etylhexyl)-3-hydroxybutánamid, syn. hexobutyramid, C12H25NO2, Mr 215,34; sedatívum, hypnotikum (hydrogénsukcinát C16H29NO5 – Listomin S®). CH3CHCH2CONHCH2CH(CH2)3CH3 Botaktamid OH C2H5 Butolan® (Bayer) – anthelmintikum; →difenán. Butolen® – anthelmintikum; →difenán. butonát – 2,2,2-trichlór-1-(dimetoxyfosfinyl)etyester kys. butánovej, C8H14Cl3O5P, Mr 327,55; inhibítor cholínesterázy, insekticídum; vo veter. med. sa pouţíva ako anthelmintikum (kone). CH3O O OOCCH2CH2CH3 \ PCHCCl3 / CH3O Butonát butopyronoxyl – butylester kys. 3,4-dihydro-2,2-dimetyl-4-oxo-2H-pyrán-6-karboxylovej, C12H18O4, Mr 226,26, kvapalný derivát pyranónu, repelent hmyzu. Je hepatotoxický. Butopyronoxyl butorfanol – 17-(cyklobutylmetyl)morfinan-3,14-diol, C21H29NO2, Mr 327,47, zmiešaný agonista-antagonista opioidov, narkotické analgetikum. B. a jeho hlavné metabolity sú agonisti opioidových -receptorov a zmiešaný agonista–antagonista -receptorov. Ich interakcia s týmito receptormi v CNS sprostredkúva väčšinu farm. účinkov vrátane analgézie. B. vyvo-láva aj útlm spontánneho dýchania a kašľa, stimuláciu centra vracania a miózu. Sedácia sa dostavuje po dávke 0,5 mg, narkóza po 10 – 12 mg i. v. podaných v priebehu 10 aţ 15 min. Uplatňujú sa pri tom aj mechanizmy nesúvisiace prim. s CNS, ako je rezistencia a kapacitancia kardiovaskulárneho systému (zvýšenie TK, rezistencie ciev, zaklíneného TK v a. pulmonalis a koncového diastolického TK v ľavej komore), bronchomotorický tonus, sekrečná a motorická aktivita GIT a činnosť sfinkterov. Podobne ako iné zmiešané agonisty-antagonisty s vysokou afinitou ku -receptorom b. môţe vyvolať nepríjemné psychomimetické účinky. Nauzeu a vracanie sa môţe dostaviť po dávke 1 mg. Tlmivý účinok b. na dýchanie sa dá upraviť naloxónom. B. má aj antitusické účinky. Vyvoláva závislosť. Butorfanol Po i. v. podaní nastupuje analgetický účinok účinok v priebehu niekoľkých min s vrcholom v 30. – 60. min a trvaním 3 – 4 h; po podaní vo forme nosového spreju sa účinok dostavuje do 1 – 2 h. Indikácie – th. bolestivých stavov, pred operáciou, tíšenie pooperačných bolestí, premedikácia pred tiopentalovou anestéziou nezvládnuteľných migrenóznych záchvatov, pôrodne bolesti. Kontraindikácie – precitlivenosť na zloţky prípravku. Nežiaduce účinky – sedácia aţ spavosť (43 %), nauzea, príp. vracanie (13 %), bolesti ţalúdka, pocity tepla, bolesti hlavy, zmätenosť, závraty, nespavosť, nepokoj, parestézie, tras, príznaky bronchitídy, kašeľ dýchavica, kongescia nosa, potenie, pruritus, poruchy videnia, bolesti uší, tinitus, nepríjemná chuť v ústach. U pacientov závislých od opiátov môţe indukovať abstinenčný sy. Dávkovanie – i. v. 1 (0,5 – 2) mg, podľa potreby kaţdé 3 – 4 h. Môţe sa podávať aj vo forme nosového spreju. Predoperačné sa podáva 2 mg b. 60 – 90 min pred výkonom (dávka ekvivalentná 10 mg morfínu al. 80 mg meperidínu), príp. 1 – 2 mg i. v. al. i. m. pred pôrodom, príp. ďalšia dávka o 4 h. Prípravky – tartrát C25H35NO8 – BeforalV, MoradolV, StadolC, Torate®, Torbugesic®, Torbitrol®. Butorphanoli hydrogenotartras → butorfamol. Butorphanolum →Beforal ® inj.; → butorfanol. Butox® – insekticídum; →deltametrín. butoxamín – derivát dimetoxybenzylalkoholu, kt. sa ako hydrochlorid pouţíva ako antilipemikum. Butoxon® – kys. dichlórfenoxybutánová, herbicídum; →2,4 -DB. butoxykaín – 2-(dietylamino)etylester kys. 4-butoxybenzoovej, C17H27NO3, Mr 293,39; lo-kálne anestetikum (hydrochlorid C17H28ClNO3 – Stadacain®). Butoxykaín Butoz® (Hamilton) →fenylbutazón. butralín – 4-(1,1-dimetyletyl)-N-(1-metylpropyl)-2,6-dinitrobenzénamín, syn. dibutalín, C14-H21N3O4, Mr 295,34; herbicídum (Amex®, Amchem®, Tamex®). Butralín Butrate® (Kay) – sedatívum-hypnotikum; →butabarbital sodný. butriptylín – 10,11-dihydro-N,N -trimetyl-5H-dibenzo-[a,d]cykloheptén-5-propánamín, C21-H27N, Mr 293,46; antidepresívum (hydrochlorid C21H28ClN – Evadene®, Evadyne®). Butriptylín butrópiumbromid – [3(S)-endo]-8-[(4-butoxyfenyl)metyl]-3-(3-hydroxy-1-oxo-2-fenylpro-poxy)-8-metyl-8-azoniabicyklo-[3.2.1]-oktánbromid C28H38BrNO4, Mr 532,53; antispazmodi-kum, anticholínergikum (Coliopan®). Butrópiumbromid Butte® (Scrap) →butabarbital sodný. Butter Yellow® →metylénová žltá. butylalkohol → butanoly. terc-butylakohol – 2-metyl-2-propanol trimetylkarbinol, C4H10O, Mr 74,12; mieša sa s alho-kolom, éterom; pouţíva sa na denaturáciu etanolu, prípravu voňaviek, ako rozpúšťadlo, odfar-bovač ap. butylát – S-ester kys. (bis(2-metylpropyl)karbamoptiovej, C11H23NOS, Mr 217,37; herbicí-dum (Sutan®). butylbigvanid – antidiabetikum; →buformín. butylftalát – syn. dibutylftalát, dibutylester kys. 1,2-benzéndikarboxylovej, C16H22O4, Mr 278,34; repelent hmyzu, pouţíva sa na impregnáciu odevu. 1-butyl-3-metanilylmočovina – N-[(3-aminofenyl)-sulfonyl]-N,,-butylmočovina, C11H17N3-O3S, Mr 271,35; orálne hypoglykemikum (Sucrida Berna®). butylnitrát → izobutylnitrit. butylparabén – butyl-p-hydroxybezoát, konzervačné fungicídum. N-butylskopolamíniumbromid – syn. hyoscinamínbrómbutylát; [7(S)- -9-butyl-7-(3-hydroxy-1-oxo-2-fenylpropoxy)-9-metyloxa-9-azoniatricyklo-[3.3.1.02,4]-nonán-bromid, C21H30BrNO4, Mr 440,40; látka blokujúca gangliá, antispazmodikum. N-butylskopolamíniumhydroxid Indikácie – kŕče a poruchy motility GIT (napr. ulkusová choroba), pylorospazmus, kŕče a dys-kinézy ţlčových amočových ciest, spastická obstipácia, postnarkotické vracanie, spazmy sval-stva počas pôrodu, bolesti v oblasti ţenských pohlavných orgánov (napr. dysmenorea). Kontraindikácie – parenerálne sa nemá podávať pri glaukóme s úzkym uhlom, adenóme pro-staty s retenciou moču (rezíduom), mechanických stenózach v oblasti GIT, megakolón a ta-chyarytmiách; prvý trimester gravidity. Nežiaduce účinky – atropínový účinok (zníţená sekrécie slín a potu) sa pri beţnom dávkovaní neprejavuje; mikčné poruchy, môţe vyvolať glaukóm. Podaný i. v. vyvoláva tachykardiu, vyššie dávky poruchy akomodácie a zníţenie reakčnej pohotovosti (schopnosti riadiť motorové vozidlo). Interakcie – účinok b. zniţujú tricyklické antidepresíva, chinidín, amantadín. Dávkovanie – 3 – 5-krát 10 – 20 mg p. os, pri kolikovitých bolestiach s. c., i. m. al. i. v. 20 mg. Prípravky – Amiseptan®, Buscapine®, Buscol®, Buscolamin®, Buscolysin®, Buscopan®, Butyl-min®, Butylscopomaline®, Donopon®, Monospan®, Scobro®, Scobron®, Scobutil®, Sparicon®, Sporamin®, Stibron®, Tirantil®. Butyrac® (Union Carbide) – herbicídum; →2,4 -DB. butyraldehyd – butanal, C4H8O, Mr 72,10; pouţíva sa v org. syntéze, dráţdi koţu, vo vyšších koncentráciách má narkotické účinky. butyráty – soľ al. ester →kyseliny maslovej. butyrín – kys. 2-aminomaslová, CH2CH(NH2)CH2COOH, aminokyselina vyskytujúca sa v niekt. rastlinách, nie však v bielkovinách. Butyr-Nor-Sympathol® – vazodilatans; →bametán. butyrofenóny – deriváty 4-fenylbutylamínu, skupina liečiv s neuroleptickým účinkom; →neuroleptiká. –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Prehľad butyrofenónov –-––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– • azaperón (Stresnil®, Suicalm®) • benperidol (Anguil®, Frénactil®, Glianimon®) • bromospiperón – brómovaný spiperón • brómperidol (Bromidol®, Bromidol Depot®, Impromen decanoas®) • droperidol (Dehydrobenzperidol®, Dridol®, Droleptan®; kombinácia s fentanylom – Leptanal® , Thalamonal®) • fenaperón • fluanizón (Sedalande®) • fluspiperón – syn. fluórspiroperidol • haloperidol (Alased®, Aloperidin®, Aloperidin Decanoat®, Dozic®, Duraperidol®, Fortunan®, Haldol®, Haloperidol®, Haloperidol depot inj. ®, Haloperidol Gry®, Haloperidol Stada®, Haloperin®, Serenase Decanoat®, Serenase dep. inj. ®, Sevium®, Sigaperidol®, Sylador®, Vesadol®, Vesalium®, Zafrionil®) • klofluperol (Seperidol®) • kloroperón • lenperón (Elanone®) • melperón (Buronil®, Gemeril® , Melpax®) • moperón (Luvatren®) • nonaperón (Taomex®) • pipamperón (Dipiperon®) • spiperón • timiperón (Tolopelon®) • trifluperidol (Tripéridol®) ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– butyrocholínesteráza – butyrylcholínesteráza; → cholínesteráza. butyrolaktón – dihydro-2(3H)-furanón, C4H10O2, Mr 86,09, intermediát pri výrobe polyvinylpyrolidónu, DL-metionínu, piperidínu, kys. fenylmaslovej, kys. tiomaslovej. Rozpúšťadlo polyakrylnitrilu, acetylcelulózy, metylmetakrylátových polymérov, polystyrénu. Zloţka odfarbovačov. Prchá a dymí, mieša sa s vodou. LD50 pri potkanoch 17,2 ml/kg. Butyrolaktón butyrometer – graduovaná centrifugačná nádoba na určenie obsahu tuku v mlieku a i. potravinách. butyrometria, ae, f. – [l. butyrum maslo + g. metron miera] stanovenie tuku v mlieku. Meranie sa uskutočňuje butyrometrami (napr. Gerberovým). butyronitril – syn. butánnitril, propylkyanid, CH3CH2CH2CN, Mr 69,10; vysoko toxická látka. butyrum, i, n. – maslo; farm. adeps butyri, b. insulsum, maslo, dnes nepouţívané, predtým sa pouţívalo ako jemný masťový podklad. Termínom b. sa označovali aj iné tuky al. zmiešané masti, najmä s maslovou konzistenciou. Butyrum antimonii – b. stibii, liquor stibii chlorati, masť, kt. obsahuje chlorid antimoničitý SbCl3; biela, mäkká, kryštalická látka, rozp. vo vode i org., rozpúšťadlách, pouţívaná zvonka ako silné leptadlo. Butyrum bismuthi – obsahuje chlorid bizmutitý, BiCl3. Butyrum cacao – kakaové maslo, starší názov oleum Cacao, kakaový olej, získava sa lisovaním ka-kových semien. Tvorí bielu al. bledoţltavú hmotu. Obsahuje oleín, palmitín, stearín, glyce-rol, kys. arachovú. Pre nízku teplotu topenia (30 – 35 ) slúţi ako vehikulum do čapíkov a pošvových guľôčok, niekedy s inými tukmi, a do mastí. Butyrum cancrinum – ,,račie maslo“, l. ung. potabile, tuk, červeno sfarbený a parfumovaný benzoovou ţivicou. Butyrum colae – kolová emulzia (30 g extr. colae sicc., 2 vajcové ţĺtka a 40 g kondenzovaného mlieka). Butyrum jodatum Trousseau – pozostáva z 500 g čerstvého nesoleného masla, 2,0 g jodidu draselného, 0,8 g bromidu draselného, 8,0 g chloridu sodného; pouţívalo sa 10 d na chlebe, namiesto oleum jecoris. Butyrum Majoranae – ung. Majoranae, ,,zelené maslo“ mariánková masť; Origanum Majoranae. Butyrum Nucistae – oleum Nucistae. Butyrum nervinum – ,,zelené maslo“, ung. Rosmarini compositum. Butyrum saturninum – zmes octanu olovnatého a olivového oleja. Butyrum stanni – chlorid cínnatý, SnCl3. Butyrum stibii →Butyrum antimonii. Butyrum sulfuris – syn. Lac sulfuris, →sulphur praec ipitatum. Butyrum zinci – ,,zinkové maslo“, chlorid zinočnatý ZnCl2. Butyrvibrio – rod gramnegat. nesporulujúcich anaeróbnych baktérií. butyrylperazín → butaperazín. Butysal® – sedatívum, hypnotikum; →tetrabarbital. Butysedal® – sedatívum, hypnotikum; →tet rabarbital. butyvinal – sedatívum, hypnotikum; →vinylbital. Bux® (Chevron) – insekticídum; →bufénkarb. Buxaceae – buxusovité. Čeľaď dvojklíčnolistých rastlín, trvácich bylín, krov, niekedy stro-mov so striedavými vţdyzelenými listami. Sú jednodomé, zriedkavejšie dvojdomé. Dvojpo-četné al. trojpočetné pravidelné kvety nemajú korunu. Kvety sú jednotlivé al. tvoria klasy a hlávky v pazuche listov. Plodom je tobolka al. kôstkovica. Rastú v miernom a subtropickom pásme (6 rodov, 60 druhov). Ako okrasná rastlina sa pestuje u nás buxus vţdyzelený, čes. zimostráz obecný (Buxus sempervirens), ker s olivovo zelenými listami, kt. príjemne voňajú. Kôra (Cortex buxi) a listy obsahujú alkaloidy buxín, parabuxín, buxidín a parabuxilín. Predtým sa pouţíval namiesto chinínu, Tct. buxi pri cholangitíde, extrakty na prípravu masti proti vyráţkam. Buxbaumidae → kyjanôčky. buxín – alkaloid nachádzajúci sa v buxuse vţdyzelenom (→Buxaceae ); do r. 1896 sa pokla-dal za →beberín , čo však vyvrátil Scholtz. Vo väčších dávkach vyvoláva vracanie, kolikovité bolesti brucha, kŕče a závraty, v malých dávkach pôsobí laxatívne a ako cholagogum a antipy-retikum. buxusovité → Buxaceae. buzepid – hexahydro- -difenyl-1H-azepín-1-butánamid, C22H28N2O, Mr 336,46, anti-cholínergikum (metjodid – C23H31IN2O – Spactin®). Buzepid Buzon® – analgetikum, antiflogistikum; →fenylbutazón. Buzzardova metóda – [Buzzard, Thomas, 1831 – 1919, londýnsky lekár] →metóda. bužia – [franc. bougie] 1. tyčinkový, flexibilný nástroj pouţívaný ako sonda zavádzaná do telových otvorov al. dutín z th. al. dg. dôvodov, napr. na dilatáciu konstrikcie uretry. Buţie. A – Otisova buţia à boule; B – buţia s olivkou; C – nitkovitá buţia Hurstova buţia – séria rúrok rôzneho kalibru naplnených ortuťou na dilatáciu kardioezofágovej oblasti. Maloneyho buţia – séria rúrok podobných Hurstovým s konickým zakončením. 2. Uretrálne čapíky, suppositoria urethralia (dĺţka 4 – 5 cm, priemer 4 – 5 mm) sa skladajú z čapíkového základu a miestne pôsobiacich pomocných látok. Praktický význam tejto liekovej formy je malý. BÜ ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– Büdingerova plastika mihalnice – nahradenie mihalnice pri jej úplnej strate koţným lalokom, jeho všitie na vnútornú stranu, obrátenú proti oku, na vystuţenie koţného laloka chrupavkou a koţou z ušnice. Chrupavka má funkciu tarzu a koţa ušnice funkciu spojovky. Büdingerov-Ludloffov-Läwenov syndróm – chondromalacia patellae; →syndrómy. Büchnerov lievik – sklený al. porcelánový lievik s dierkovaným dnom, na kt. sa kladie filtračný papier al. iný filtračný materiál. Vyuţíva sa pri filtrácii pri zníţenom tlaku (odsávaní). Porcelánový B. l. má veľkú filtračnú plochu (priemer 40 – 300 mm). Nevýhodou je jeho nepriehľadnosť, čo sťaţuje kontrolu čistenia látok premývaním. Výhodnejší je sklený B. l. Bülauova drenáž – [Bülau, Gotthard, 1835 – 1900, nem. lekár pôsobiaci v Hamburgu] permanentná drenáţ empyému hrudníka pomocou abdominálneho troakára. Troakárom sa napichne hrudná stena a cez kanylu sa zavádza katéter, kt. sa napojí na čerpaciu hadicu. Odsávanie sa uskutočňuje nepretrţitým stĺpcom výpotku stekajúceho gumovou hadicou, pripojenou jedným koncom na drenáţku a druhým koncom vloţenou do niţšie uloţenej nádoby s fyziol. rozt., tak aby zaťaţené ústie hadice bolo stále ponorené. Po aspirácii sa kanyla vytiahne a katéter fixuje obväzom. Indikácie – väčší pneumotorax (> 1/3 priemeru hrudníka), pneumotorax s dýchavicou al. pri súčasnom ochorení dýchacích ciest, recidivujúci al. obojstranný pneumotorax, tenzný (ventilový) pneumotorax, hematotorax, funkčne významný al. recividujúci pleurálny výpotok, drenáţ empyému pleury. Núdzová drenáţ tenzného (ventilového) pneumotoraxu sa vykonáva v II. medzirebrí v medioklavikulárnej čiare postihnutej strany čo moţno najväčšou braunylou (14 G al. 12 G). Obyčajne po nej nastáva okamţitá úľava a zníţenie pretlaku. Na ňu má nadväzovať B. d. pleury. Büngnerov bod – [Büngner, Otto, 1858 – 1905, nem. chir. pôsobiaci v Hanau] → bod. Büngnerov obväz – [Büngner, Otto, 1858 – 1905, nem. chir. pôsobiaci v Hanau] pouţíva sa pri zlomenine kľúčnice namiesto Sayrovho náplasťového obväzu, kt. vyvolával odreniny a ľahko sa odlepoval, príp. obväzu zloţeného z 3 dlhých pruţných pásov (120 x 10 cm), kt. fixuje poranené rameno a úlomky kľúčnej kosti. Bürgerov príznak – [Bürger, Max, 1885 – 1966, internista pôsobiaci v Lipsku] → príznaky. Bürgerova-Grützova choroba – [Bürger, Max, 1885 – 1966, nem. internista pôsobiaci v Lipsku] hypertriacylglycerolémia; → choroba. Bürkerova komôrka – [Bürker, Karl, *1872, nem. lekár, fyziológ pôsobiaci v Giessene] komôrka na počítanie → erytrocytov. Bürkerova metóda na počítanie krvných elementov – [Bürker, Karl,*1872, nem. lekár, fyziológ pôsobiaci v Giessene] baničková metóda počítania erytrocytov. Oproti melanţérovej metóde má výhodu rovnomerného zriedenia krvi, disperzie krviniek a moţnosti vykonať viaceré vyšetrenia z tej istej vzorky krvi; funkciu melanţéru nahradzujú presné pipety. V ostatnom čase počet i morfológia krvných elementov stanovujú automatickými počítačmi krviniek. Postup: pipetou s objemom 4 975 ml s náustkom sa napipetuje presný objem Hayemovho rozt. do baničky. Z prsta sa sterilne odoberie 25 ml krvi, prebytočná krv z konca pipety sa odstráni vatou, Koniec pipety sa ponorí pod hladinu rozt. v baničke, krv sa opatrne vyfúkne do rozt. a pipeta opakovane prepláchne Hayemovým rozt. v baničke. Zmes krvi a rozt. sa dobre premieša. Do suchej Bürckerovej komôrky s obsahom 25 ml sa prenesie rozt. z baničky priloţením pipety k okraju prichyteného krycieho skielka. Zmes sa pritom v potrebnom objeme nasaje pod krycie skielko. Komôrka sa prenesie vodorovne pod okulár mikroskopu, nájde sa mrieţka a počítajú sa krvne elementy pri 100 – 200-násobnom zväčšení. Nepočítajú sa pritom elementy, kt. sa zvnútra dotýkajú 2 strán, ale na protiľahlých dvoch stranách sa počítajú aj elementy, kt. sa ich dotýkajú aj zvonka. Počet erytrocytov v 20 obdĺţnikoch, napr. 500, sa vydelí 100 a vynásobí 1012, čím sa získa 5,0.1012 l-1. Obr. Spôsob počítania elementov v obdĺţniku Bürkerovej komôry. Plné krúţky – elementy, kt sa počítajú, prázdne krúţky – elementy, kt. sa nepočítajú Bürkerova metóda na určovanie času zrážania krvi – [Bürker, Karl, *1872, nem. lekár, fyziológ pôsobiaci v Giessene] → metódy –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––. BV ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– BV – skr. baktériová vaginoza. BVAD – skr. angl. biventricular assist device obojstranná (biventrikulárna) podpora srdca. Metóda na podporu ťaţko zlyhávajúceej ľavej i pravej komory srdca. BVH – skr. angl. biventricular hypertrophy obojstranná (biventrikulárna) hypertrofia BW ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– BW – 1. skr. angl. birth weight pôrodná hmotnosť; 2. skr. angl. body weight telesná hmotnosť BWG syndróm – skr. →Blandov -Whiteov-Garlandov syndróm. BWR – skr. → Bordetovej-Wassermannovej reakcie. BWS – skr. angl. battered woman syndrome sy. týranej ţeny; → syndrómy. BY ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– býčkovité → Gobidae. Bydolax® – laxans; →oxyfenizatínacetát. Byetta® – exenatid. Bykohepar® (Byk-Gulden) – choleretikum; vo veter. med. sa pouţíva aj v th. poroplazmózy a anaplazmózy; sodná soľ →klanobutínu. Bykomycin® inj. sicc. (Byk-Gulden) – Neomycini sulfas 500 mg (325 tis. IU) v 1 fľaštičke; aminoglykozidové antibiotikum pouţíva sa na lokálnu a parenterálnu th. baktériových infekcií. Aplikuje sa 0,5 % vo fyziol. rozt.; →ne omycín B sulfát. Bykomycin Oral® pulv. per os (Byk-Gulden) – Neomycini sulfas 2 g (1,3 mil. IU) v 1 fľaštičke; aminoglykozidové antibiotikum. Pouţíva sa na potlačenie gramnegat. črevných baktérií pred chir. zákrokom v oblasti čreva (najmä hrubého čreva a rekta, obvykle v kombinácii s inými antimikróbiovo účinnými látkami) a pri pečeňovej kóme v dávke 6 g/d v 4 – 6 čiastkových dávkach; pri hnačkových ochoreniach sa podávajú per os 2 g/d (kaţdých 6 h 500 mg); →neomycín B sulfát. Bylerova choroba – intrahepatálna cholestáza; →choroby. byľ → stonka. bylina – 1. ľudový výraz pre liečivé rastliny; →droga ; 2. botanika rastliny so šťavnatou stonkou. Podľa podmienok prostredia sú jednoročné, dvojročné, oziminy al. trváce. Jednoročná b. sa vyvíja jedno vegetačné obdobie (jarná pšenica, mak). Oziminy vyklíčia na jeseň, prezimujú a plody prinášajú v nasledujúcom vegetačnom období (ozimné obilniny). Dvojročné b. potrebujú na vývoj dve vegetačné obdobia a zimu. V 1. r. vyklíčia a zaloţia vegetačné orgány, plody prinášajú v 2. r., potom odumierajú (cukrová repa, mrkva). Trváce b. prinášajú plody niekoľko r. Nepriaznivé obdobie pre vegetáciu prečkávajú podzemnými orgánmi (púpava, kosatec). byľomorovité – Cecidomyidae, čeľaď hmyzu z radu dvojkrídlovcov, podradu komárov. Bymaral® caps. (Alkaloid) – Bromopridum 10 mg v 1 cps.; antiemetikum, reguluje motilitu GIT (prokinetikum); →bromoprid. Bymaral® inj. (Alkaloid)– Bromopridum 10 mg v 1 amp.; antiemetikum, regulans motility GIT (prokinetikum GIT), podáva sa pri vracaní s nemoţnosťou podávať liek p. o. al. kde sa ţiada rýchly nástup účinku v dávke 1 – 3 amp./d i. m. al. i. v.; →promoprid. Bymaral® pro infant gtt. (Alkaloid) – Bromopridum 2,4 mg v 1 ml; podáva sa v dávke 10 – 20 kv. 1 – 3-krát/d; →promoprid. Bymaral® supp, pro infant. supp. (Alkaloid) – Bromopridum 10 mg al. 20 mg v 1 čapíku; podáva sa v dávke 1 – 3 čapíky/d, po 10–20 mg; →bromoprid. bypass – [angl.] obchádzka, premostenie, skrat, shunt. Chir. utvorenie b. je jednou z metód th. ischemických porúch vyvolaných zúţením al. uzáverom tepien. Postihnutie miesto sa „premostí“ inou cievou, najčastejšie úsekom ţily zo stehna al. lýtka. Pouţíva sa pri th. ischemickej choroby dolných končatín al. ischemickej chorobe srdca. V kardiológii sa pouţívajú ţilové al. tepnové štepy. Štep vedie krv vencovitej tepny napr. z aorty (aortokoronárny b.), zriedka z inej vencovitej tepny (koronarokoronárny b.). Pouţíva sa aj priame napojenie niekt. tepny end-to-side na koronárne riečisko (najmä mamokoronárny b.), príp. a. gastroepiploica dextra). Utvorenie subklavioaortového b. je menej častou metódou th. koarktácie aorty. Aortobifemorálny bypass – aortofemorálny b. na obidvoch aa. femorales. Aortofemorálny bypass – inzercia cievnej protézy z aorty do a. femoralis kvôli obídeniu atero-sklerotickej oklúzie aorty a a. iliaca. Aortofemorálny bypass, torakálny – inzercia cievnej protézy z aorta thoracalis na a. femoralis s femorofemorálnym b. s cieľom obísť aortoiliackú oklúziu u pacientov, kt. nemajú vhodnú aorta abdominalis na získanie štepu. Aortoiliacký bypass – inzercia cievnej protézy z aorta abdominalis na a. iliaca s cieľom obísť postihnutý aterosklerotický úsek. Aortokoronárny bypass – revaskularizačná operácia naloţením spojky medzi aortou (zriedka a. mammaria int) a koronárnou artériou distálne od stenózy krčnice (stenóza >50 % al. úplný uzáver) väčšinou pouţitím autológneho transplantátu z v. saphena. Rozličné typy aortokoronárnych bypassov Indikácie – ischemická choroba srdca. Absol. indikácie – nestabilná angina pectoris, resp. preinfarktový sy., ťaţká stenóza kmeňa proximálneho r. interventricularis ant. a. coronariae sin., postihnutie troch vetiev pri dobrej perfúzii periférie (predoperačná koronarografia). Elektívna indikácia – stabilná, farmakoterapiou ovplyvniteľná koronárna insuficiencia; pri stenóze krátkeho proximálneho úseku sa odporúča vykonať najprv pokus o dilatáciu koronárnych tepien. Letalita je asi 1 – 2 % (vyššia v stareckom veku). Zlepšenie klin. stavu 1 r. po operácii je asi v 80 aţ 90 % prípadov; restenóza po 1 r. vzniká asi v 2 – 3 %. Aortorenálny bypass – naloţenie autológneho transplantátu z v. saphena, a. hypogastrica al. vhodnej náhrady medzi aortu a a. renalis s cieľom preklenúť upchatý al. zúţený úsek. Axilobifemorálny bypass – axilofemorálny b. kombinovaný s femorofemorálnym, b. Axilofemorálny bypass – naloţenie cievnej protézy al. úseku v. saphena z a. axillaris na ipsilaterálnu a. femoralis pri th. ischemickej choroby dolných končatín u pacientov, u kt. je anat. umiestenie štepu kontraindikované, napr. pri prehĺbenom bruchu al. aneuryzme aorty. Axilopopliteálnty bypass – naloţenie cievnej protézy z a. axillaris na a. poplitealis pri th. ischemic-kej choroby dolných končatín u pacientov, u kt. nie je a. femoralis vhodná na axilofemorálny b. Črevný bypass – resekcia čreva s anastomózou proximálnej časti s distálnou časťou, ako pri jejunoileostómii. Extraanatomický bypass – tepnový skrat, kt. nesleduje normálne anat. dráhu, ako je axilofemorálny b. Extrakraniálony/intrakraniálny bypass – anastomóza a. temporalis superficialis a vetvy a. cereb-ralis media na povrchu mozgu kvôli zlepšeniu kolaterálne krvného obehu, kt. je obmedzený následkom upchatia al. zúţenia a. carotis interna al. a. cerebralis media. Femorofemorálny bypass – naloţenie cievnej protézy medzi aa. femorales s cieľom obísť upchatú al. poškodenú aa. iliaca a aa. femorales. Femorofemoropopliteálny bypass – inzercia cievnej protézy al. cievnej protézy anastomozujúcej úsek v. saphena medzi a. poplitea a kontralaterálnu a. femoralis s cieľom obísť upchaté, zúţené al. poškodené úseky. Femoropopliteálny bypass – revaskularizačná metóda, kt. sa vyuţíva v th. aterosklerotických a i. degeneratívnych ochorení tepien dolných končatín. Pri poraneniach tepien, kde nemoţno vystačiť s jednoduchou resekciou poškodeného úseku tepny anastomózou koncom ku koncu pre rozsah lézie sa častejšie pouţíva tzv. krátky bypass. Ako transplantát sa pouţíva autológna v. saphena vo forme interpozita na náhradu devastovanej tepny. Pri rekonštrukčných operáciách pod lig. inguinale Pouparti sa za ideálny materiál pokladá v. saphena magna, aj keď niekt. amer. chirurgovia pri našívaní distálnej anastomózy nad koleno pouţívajú umelé transplantáty. Asi 40 % pacientov s nevyhnutnosťou revaskularizácie dolných končatín nemá k dispozícii adekvátnu v. saphena magna (predchádzajúci stripping, pouţitie bypassu v minulosti, abnormality ţíl, ako je varikozita, príp. malý priemer). Alternatívou je v. saphena magna z druhej končatiny, v. umbilicalis, v. basilica, v. cephalica, kombinovaný transplantát z viacerých venóznych segmentov, v. saphena parva al. alotransplantát v. saphena magna. Druhou moţnosťou je zaloţenie krátkeho bypassu s vyuţitím prítokového zdroja a. femoralis superfi-cialis, a. femoris profunda al. a. poplitea. V prípade sklerotickej stenózy, resp. oklúzie a. femoralis superficialis je na mieste jej otvorená endarterektómia s venóznou záplatou. Niekt. autori pri infraingvinálnych bypassoch odporúčajú polytetrafluóretylénovú protézu (PTFE), príp. dakrónový transplantát. V otázke profylaxie oklúzie periférnych transplantátov nie sú názory autorov jednotné, niekt. autori po operácii podávajú dlhodobo pelentan, iní anopyrín, kys. acetylsalicylovú, resp. aspirín a warfarín. Jejunálny bypass, jejúnoileový bypass – lačníkový skrat, lačníkovobedrovníkový skrat, chir. anastomóza proximálnej časti lačníka s distálnou časťou bedrovníka tak, ţe sa obíde väčšina ten-kého čreva a redukuje črevná resorpcia. Kardiopulmonálny bypass – odvedenie krvného prúdu k srdcu priamo do aorty cestou čerpadlového oxygenátora obídnením srdca i pľúc; forma mimotelového obehu pouţívaná v kardiochirurgii. Koronárny bypass – koronárny artériový b., pri kt. sa nakladá štep získaný zo ţily al. iného kanála medzi aortu a vencovitú tepnu distálne od jej upchatého úseku. Ľavosrdcový bypass – odvedenie krvného prúdu z vv. pulmonales priamo do aorty s cieľom obísť ľavú predsieň a ľavú komoru. Parciálny bypass – čiastočný b., odvedenie len časti krvného prúdu cez artériu. Parciálny bedrovníkový bypass – anastomóza proximálneho konca resekovaného bedrovníka s cé-kom s cieľom obísť úsek tenkého čreva a zmenšiť resorpciu, zvýšiť vylučovanie cholesterolu stolicou; pouţíva sa niekedy v th. hyperlipidémie a redukcii telesnej hmotnosti. Kardiopulmonálny bypass – mimotelový krvný obeh pouţívaný najmä pri operáciách srdca. Ţilová krv je okysličená, zahriata a zbavená CO2 v okruhu mimo telo pacienta a potom privádzajú späť do tepien. Tým moţno vyradiť srdce dočasne z činnosti. Autorom je Gibsson (1937). Pravosrdcový bypass – odvedenie krvného prúdu z vchodu do pravej predsiene priamo do aa. pulmonales, s cieľom obísť pravú predsieň a pravú komoru. Sekvenčný bypass – druh bypassu na srdci, pri kt. jeden štep anastomozuje s niekoľkými vencovitými tepnami (ich vetvami). Obvykle jedna al. viaceré anastomózy typu side-to-side a jedná koncová anastomóza end-to-side. Skákavý bypass – druh bypassu na srdci, pri kt. jeden štep anastomozuje niekoľkokrát s jednou vencovitou tepnou. Ţalúdkový bypass – gastrojejunostómia, pri kt. sa vykoná vysoká resekcia tela ţalúdka a jeho proximálna časť spojíé so slučkou lačníka anastomózou end-to-side. bypassová operácia →operácie. byreta – druh odmerného skla, sklená rúrka dole zúţená, s uzáverom (skleným kohútikom al. gumovou hadičkou s guľôčkou, resp. s tlačkou). Po celej dĺţke je kalibrovaná (po 0,1 al 0,2 ml). Objem 10, 25, 50 a 100 ml. Niekt. b. majú na zadnej strane modrý pásik na bielom podklade (Schellbachov pásik), umoţňujúci presnejšie určenie výšky hladiny. B. sa pouţívajú najmä v odmernej analýze na dávkovanie poţadovaného objemu kvapaliny. Pri mikroanalýze sa pouţíva mikrobyreta. Najpouţívanejšie mikrobyrety majú objem 1, 2, 5 a 10 ml s delením po 0,01 al. 0,02 ml. Pri opakovaných meraniach sa v analyt. laboratóriu pouţívajú prítokové (automatické) b. Plnia sa zo zásobných fliaš, kt. sú umiestené pod nimi (tvoria zároveň ich podstavec). Tlakom vzduchu utváranom pomocou gumového balónika sa kvapalinou pretláča zo zásobnej fľaše do b. spájajúcou rúrkou. Byrety bysinóza – [byssinosis, z g. bussos bavlna, ľan + -osis stav] chron. bronchopneumopatia, forma exogénnej → alergickej alveolitídy. Syn. angl. grinder,s asthma, monday cough, monday-feeling, monday-fever, stripper,s asthma; nem. Baumwollfieber, Baumwoll-Lunge-Syndrom, Montagsdyspnoe, Montagssymptome, Baumwollstaublunge, Weberhusten, postihujúca niekt. profesie po dlhodobej (5 – 15 r.) inhalácii prachu bavlny, ľanu, konope ap. Prvý ju opísal ho Thackrah (1831). Patogenéza – b. sa pokladá za chron. nešpecifickú exogénnu bronchitídu z dráţdenia prachom z bavlny, ľanu, konopí (zloţky semien, listov, lodýh), pri kt. hrá dôleţitú úlohu histamín vyvolávajúci bronchokonstrikciu a baktériové a hubové endotoxíny (Schilling), resp. špecifická reakcia antigénu s precipitujúcimi i cirkulujúcimi protilátkami v bronchioloch (Massoud a Taylor). Príznaky b. sa dostavujú typicky počas voľných dní (tzv. monday fever). Začína sa horúčka-mi, dýchavicou, pocitom zvierania na hrudníku, chron. kašľom s viskóznym spútom. Neskôr sa vyvíja astmatoidná bronchitída s emfyzémom, zníţením dynamických ventilačných funkcií a obštrukčnou poruchou. Na rtg. snímke pľúc nebývajú spočiatku výraznejšie zmeny, neskôr sa pozoruje zmnoţenie bronchiálnej kresby, prejavy emfyzému a fibrotické loţiská. V terminálnom štádiu je prítomná ťaţká respiračná insuficiencia a cor pulmonale chron. Patol.-anat. sa zisťuje chron. bronchitída s metapláziou hlienových buniek bronchiálnej sliznice a emfyzém, ako aj azbestovým telieskam podobné bavlnové prachové telieska (Gough). Dfdg. – asthma bronchiale, nešpecifická chron. bronchitída, Nealova choroby, tbc. pľúc, sili-kotuberkulóza, Shaverov sy., Silov-Füllerov sy., ostatné alergické alveolitídy, ostatné pneumokoniózy. bystruškovité – čeľaď hmyzu z radu chrobákov, podradu mäsoţravých; →Carabidae. byte – informat. slabika, skupina ôsmich elementárnych jednobitových (→bit ) pamäťových prvkov, kt predstavuje jedno pamäťové miesto. S b. sú často spojené aj – jeden al. dva – kontrolné bity. B. sa delí na dve tetrády (polslabiky) po štyroch bitoch. Existujú rôzne spôsoby reprezentácie údajov v jednom b. Nehustená reprezentácia čísla – kaţdú desiatkovú číslicu reprezentuje jeden b. Ľavá tetráda pravého b. obsahuje znamienko čísla. V kóde EBCDI predstavujú tetrády 1111 al. 1100 znamienko plus a tetráda 1101 znamienko mínus. Ľavé tetrády zvyšných b. nie sú nositeľmi informácie. 3 + 7 –––––––––– ––––––––– –––––––- –––––––– 37 X X X X 0 0 1 1 1 1 1 1 0 1 1 1 –37 X X X X 0 0 1 1 1 1 0 1 0 1 1 1 –––––––––– ––––––––- –––––––– ––––––––- 3 – 7 Zhustená reprezentácia celého čísla – kaţdá desiatková číslica je reprezentovaná jednou tetrádou. Znamienko čísla sa nachádza v poslednej tetráde za poslednou číslicou. Zhustená reprezentácia čísel vyţaduje o polovicu menej pamäťového miesta ako nezhustená. 5 1 7 + –––––––– –––––––– –––––––– –––––––– 517 0 1 0 1 0 0 0 1 0 1 1 1 1 1 1 1 –517 0 1 0 1 0 0 0 1 0 1 1 1 1 1 0 1 –––––––– –––––––– –––––––– –––––––– 5 1 7 – Reprezentácia znakov: 1. v kóde ASCII (American Standard Code for Information Interchange) – číslice, písmená a špeciálne znaky sa očíslujú. Dvojková reprezentácia ich poradového čísla sa uloţí do jedného bytu. Ide o veľmi rozšírený, najmä na domácich počítačoch, pouţívaný sedembitový kód na reprezentáciu čísel, písmen a špeciálnych znakov. Ôsmy bit, kt. v slabikovom formáte ostáva voľný, slúţi vţdy ako paritný bit (na rozpoznávanie len jedinej chyby). Mnoţina znakov v kóde ASCII pozostáva z riadiacich a tlačených znakov. 2. v kóde EBCDI (angl. extended binary coded decimal interchange code) – znaky sa zaradia do skupín. Prvá tetráda charakterizuje skupinu znaku. Znaky v rámci jednej skupiny sa očíslujú. Druhá tetráda obsahuje dvojkovú reprezentáciu čísla znaku. Príklady: a) reprezentácia čísla –359 prvý byte: 3 1 1 1 1 0 0 1 1 druhý byte: 5 1 1 1 1 0 1 0 1 tretí byte: 9 1 1 0 1 1 0 0 1 a) reprezentácia čísla +24 prvý byte 1 1 1 1 0 0 1 0 druhý byte 1 1 0 0 0 1 0 0 V prípade zhustenej reprezentácie je kaţdá číslica daného čísla zakódovaná podľa kódu EBCDI v jednej tetráde – zónová časť sa zanedbáva. Znamienko je zachytené v poslednej tetráde. Príklady: a) reprezentácia čísla –359 1. byte ––––––––– ––––––––– 3 5 2. byte 1 0 0 1 1 1 0 1 ––––––––– ––––––––– 9 – b) reprezentácia čísla + 24 1. byte 0 0 1 0 0 1 0 0 ––––––––– ––––––––– 2 4 2. byte 1 1 0 0 x x x x ––––––––- + B. je aj meradlom pamäte výpočtového zariadenia. Kapacita sa meria počtom kilobytov – Kbytov (skr. KB), megabytov – Mbytov (skr. MB) al. gigabytov (skr. GB) pamäte. Písmená K, M, resp. G však nepredstavujú 103, 106, resp. 109 ako v desiatkovej sústave, ale 210 = 1 024, 220 = 1 048 576, 230 = 1 073 741 824 bytie – filozof. pojem, kt. označuje existenciu, jestvovanie, realitu, skutočnosť (nem. das Sein). B. je to, čomu prináleţí nejakým spôsobom byť, t. j. ţe daná vec je al. jej existencia je moţná. B. ako najabstraktnejší, najvšeobecnejší pojem je to, čo je ,,spoločné“ zmyslovej (empirickej) i nadzmyslovej (transcendentnej) sfére skutočnosti – byť bytím, existovať. V starovekej a stredovekej filozofii sa b. chápalo iba ako to, čo existuje – ako celok všetkých existujúcich súcien, ktorých časťou je aj človek. Parmenides pokladal b. za substanciu sveta; chápal ho ako jednotné, večné, nehybné a nedeliteľné. Platón tvrdil, ţe iba idey moţno označiť za skutočné b.; hmotný svet je len tieňom a pominuteľným b. Aristoteles za b. pokladal podstatu, skutočné súcno. Podľa Tomáša Akvinského súcno nie je zmyslami postihnuteľné, moţno ho len metódou analógie pripodobniť empirickému, vyjadriť ho prostredníctvom poznanej štruktúry, funkcií, vzťahov jednotlivých súcien. To, čo určuje povahu súcna, je mu vlastné al. čosi, čo ho ,,prekračuje“ ako jeho tvorca. Súcno všetkých súcen je Boh (actus purum). V novovekej filozofii je človek ,,vydelený“ z hierarchie súcna ako subjekt myslenia, poznania, rekonštrukcia sveta. Hegel pokladal za základnú otázku filozofie vzťah medzi myslením a b., pokladal ich za identické; b. interpretoval ako objektívne myslenie. Prvou reakciou na Heglov objektívny idealizmus bol Feuerbachov materializmus. Podľa Feuerbacha je b. materiálnou skutočnosťou, prírodou; myslenie vysvetľoval ako jeho vlastnosť. Marx a Engels chápali b. ako objektívnu realitu, základ a obsah myslenia, vedomia. Jedinou substanciou b. je vyvíjajúca sa hmota. Jej vývojovým štádiom je aj vysoko organizovaný ľudský mozog ako ontologický základ vedomia. Vlastnosťou vedomia je myslenie, poznávanie a reflexia vonkajšieho sveta – objektívnej reality existujúcej nezávisle od nášho vedomia. Dialektický materializmus za základnú otázku filozofie pokladá otázku vzťahu b. a vedomia, pričom prioritu prisudzuje hmote a vedomie pokladá za sek. V historickom materializme odkazuje pojem spoločenského b. na materiálny ţivotný proces spoločnosti. Duchovný ţivot človeka determinujú spoločenské podmienky, úroveň rozvoja materiálnej výroby. Ontologická koncepcia skutočnosti sa mení skôr na ekonomickú koncepciu. Marx v Kapitále odhaľuje zákonitosti vývoja materiálnej výroby. Dejiny ľudstva sú podľa neho dejinami striedania sa jednotlivých spoločensko-ekonomických formácií. Filozofia sa stáva filozofiou ,,revolučnej praxe“. Druhou reakciou na Heglovu špekulatívnosť bolo odmietanie ontologických otázok ako nefilozofických, nevedeckých. Je to pozícia pozitivizmu, kt. hlása bezvýhradnú ,,vieru“ vo vedu. Vedecké je iba to, čo sa dá empiricky verifikovať. V 20. stor. vzniká úsilie o obnovenie ontologických otázok vo filozofii. →Existencionalizmus zuţuje ontologickú problematiku na analýzu b. človeka. Hartmann sa pokúša zaujať neutrálnu pozíciu a redukuje ontológiu na problémy štruktúry bytia. Princípmi b. sú kategórie, kt. nezávisia od subjektu a mysliaceho rozumu, sú všeobecné, abstrahované do obsahu pojmov a reálne existujú. Náuka o b. sa nazýva ontológia (g. ón existujúci), v dejinách filozofie metafyzika. [Termín metafyzika pochádza od Andronika z Rhodu, r. 65 pr. n. l., komentátora →Aristotelových spisov; Aristotelove knihy zaradené za knihy o prírode (Fyzika) nazval Metafyzikou.] Byttneriaceae – kakaovníkovité, čeľaď dvojklíčnolistých rastlín (Dicotyledonae). Ide prevaţne o dreviny s jednoduchými striedavými listami. Obojpohlavné a pravidelné kvety sú päťpočetné. Plodom je bobuľa al. tobolka so semenami s veľkými klíčnymi listami. Rastú v trópoch (60 rodov, asi 700 druhov). Kakaovník obyčajný (Theobroma cacao) je nízky strom pestovaný vo všetkých trópoch. Vyznačuje sa kauliflóriou a plodom je tobolka podobná uhorke. Semená obsahuje veľa tukov, menej škrobu a alkaloidy teobromín a kofeín. Fermentujú sa a slúţia na výrobu kakaa, čokolády a kakaového masla. Byvetta® 5 a 10 g sol. inj. (Eli Lilly Nederland B. V.) – Exenatid 0,25 g v 1 l. 1 dávka = 5 g/20 ml al. 10 g/40 l; antidiabetikum vo forme naplneného pera. Odporúča sa u pacientov s diabetes mellitus typu 2, kt. uţ uţívajú metformín a/al. sulfonylmočovinu. Bywaterov syndróm – crush → syndrome. byzantské lekárstvo – tvorí prechod medzi starovekou a stredovekou medicínou, obsahuje však aj prvky orientálnej medicíny. Od čias cisára Diokleciána (240 – 313/316) existoval v rímskej ríši neefektívny systém vlády 4 cisárov. Preto rímsky cisár Konštantín Veľký (280 aţ 330) vyhlásil za hlavné mesto Rímskej ríše Byzanciu, kt. sa odvtedy volala Konstantinopolis (Carihrad, dnešný Istanbul). R. 313 ukončil prenasledovanie kresťanov a r. 324 sa mu dovŕšil obnovu ríše a stať sa jediným vládcom Rímskej ríše. V byzantskej ríši sa zmiešala rímska, grécko-helenistická a kresťanská kultúra. Odkaz antickej medicíny sa v nej uchoval do neskorého stredoveku. R. 395 po smrti posledného panovníka Teodosia I bola Rímska ríša rozdelená medzi jeho synov. Vznikla Západorímska a Východorímska ríša (Byzancia). V 5. aţ 7. stor. bola starým i novým centrom medicíny Alexandria. Tu sa zhromaţďovali antické lekárske vedomosti. Spisy a zbierky textov, kt. vzikli v Konštantínopole, ovplyvnili výskum a prax v celom Stredomorí. Od polovice 5. stor. boli príslušníci Nestoria (381 – 451) vylúčení z cirkvi, putovali po obchodných cestách do Sýrie a Perzie (nestoriáni) a pracovali tu ako prekladatelia a lekári napr. v nemocnici v Gundišápure. K známym nestoriánskym školám patrila škola v Antiochii, Edesse a Ninive. R. 642 dobyli Alexandriu Arabi, čím sa utvorili predpoklady, aby prevzali antické vedomosti. Okolo r. 700 sa stáva Konštantínopol centrum byzantskej medicíny. Vznikajú tu rané typy nemocničných zariadení. B. l. systematický preberala vedomosti z arabskej, perzskej a indickej oblasti a obohacovala nimi grécko-rímsku medicínu. R. 1453 Turci dobyli Konštantínopol, kt. sa stal hlavným mestom ich ríše. Tým sa po vyše 1000 r. končí obdobie b. l. B. l. sa pestovalo sa v dvoch centrách, Konštantinopole a Alexandrii, sídle vysokej školy. Znalosť gréčtiny umoţnila byzantským vedcom preberať významné antické lekárske spisy. K významným predstaviteľom byzantskej lekárskej školy patrili: Oreibasios z Pegramonu – (okolo 325 – 403) nadobudol vzdelanie v Alexandrii u Zenóna Cyperského. Zostavil mnohé diela, medzi nimi rozsiahlu Lekársku zbierku (Iatrikai synagógei) pozostávajúcu najmä z Galenových diel. Podarilo sa mu udrţovať odstup od magických, resp. naivných ľudových lekárskych praktík. Jeho dielo vyšlo neskôr v Paríţi (1851 – 1856). Zahrňuje dovtedajšie znalosti medicíny a citácie omnoho starších autorov. Aetios z Amidy (Mezopotámia na rieke Tigris) – (okolo 500 – 570) kt. ţil na Justiniánovom dvore v Carihrade a zanechal kompendium lekárstva o 16 knihách. Alexandros z Tralleisu – (525 – 605?) pôsobil ako lekár dlhý čas v Ríme. Je autorom 11 kníh o patológii a th. vnútorných chorôb, kt. bola preloţená do latinčiny (Libri duodecim de re medica), sýrštiny, arabštiny a hebrejčiny. Venoval sa v nej okrem iného parazitárnym, očným, duševným a i. chorobám. Jeho hlavné dielo Terapeutika vychádza z hippokratovsko-galenovskej tradície a obsahuje aj rôzne ,,zázračné`` prostriedky. Paulos z Aeginy – (začiatok 7. stor.) pôsobil v Alexandrii. Napísal Spomienkový spis (O lekárstve) v 7 knihách, z kt. pozoruhodná je 6. kniha o chirurgii. K posledným významným predstaviteľom b. l. na konci 13. stor. patrí Apokaukos, kt. sa vybral ako byzantský veľvyslanec k juhoruským kmeňom Skýtov, aby im odovzdal metodickú rozpravu o terapeutike napísanú jeho spoluţiakom Johannom Aktuariom. Mikuláš (Nikolaos) Myrepsos (Mastičkár) z 13. stor. je autorom rozsiahlej zbierky receptov obsahujúcej 2600 predpisov (13. stor.). V byzantskej ríši sa zriaďovali aj nemocnice. K prvým patrila nemocnica zaloţená Basileiom Veľkým (330 – 379) v Caesarei (dnešná Kayseri, vých. Anatólia), predchodkyňa dnešných nemocníc. Išlo o rad menších domov zoskupených okolo kostola podľa egyptských ,,mníšskych dedín“, predchodkýň stredovekých kláštorov. Takéto útočiská slúţili spočiatku ako xenodochiá [g. xenos cudzí + g. dochion prijímanie], ,,domovy pre cudzincov``. Našli tu prístrešie a opateru chudobní, starí a chorí. Zakladanie xenodochií vo všetkých mestách Byzantskej ríše nariadil napr. cisár Julianus Apostata (,,odpadlík“; 331 – 363, kt. sa od r. 361 opäť hlásil k pohanstvu). Takto vznikali špitály v Edesse (375), Antochii (398) a Efeze (451). Kresťanská sekta nestoriánov, kt. odišla z Byzantskej ríše, zaloţila útulky pre cudzincov v Gundišpúre (540) v dnešnom Iraku. V Carihrade nastal rozvoj nemocníc najmä za panovania Justiniána (482 – 565). Prijímali sa do nich telesne postihnutí, zoslabení a starí ľudia. Názov nosokomion a xenodochion zodpovedá asi západným hospitalom. Liečivá sa pripravovali vo vlastnej lekárni. Po dobytí Alexandrie Arabmi (r. 642) a zničení alexandrijskej kniţnice, nastal postupný zánik b. l. a jeho nahradenie orientálnou medicínou. Z neskorších autorov sa uvádza Nikolaos Myrepsos a Ioannes Aktuarios (18. stor.). BZD – skr. benzodiazepíny. bzdochy →Heteroptera. bzikavky – muchy z čeľade ovadovitých, z radu dvojkrídlovcov (→Diptera ). Patrí k nim ovadík obyčajný (Chrysops caecutiens), mucha, kt. má priesvitné, tmavými škvrnami posiate krídla. Ţije na vlhkých miestach a citeľne štípe. Niekt. b., napr. Chrysops dimidiatus, prenášajú v Afrike larvy parazitického červa Loa loa (rad Filaria – vlasovce), kt. sa v dospelosti usadzuje pod pokoţku domorodcov a utvára aţ 5 cm veľké zdurdeniny nazývané kamerunské gule. U belochov sa usadzuje medzi spojovkou a očným bulbom a spôsobuje nebezpečné zápaly. bzučivkovité → Calliphoridae.
This document is to inform dissemination for purpose only, do not represent the views and positions this identity, and identification of the all the facts.
...... Useful
Boletaceae – hríbovité, čeľaď bazídiových húb

html   Quick View
←Список запрещенных препаратов IPA-A Bolasterone Boldenome Green Book Data v 1.0→
Related Latest Updates